Všetko šlo do šrotu, ale žilo sa stále ďalej

Posledný rozhovor s Jaroslavou Blažkovou. Pripravila Jana Cviková

Jaroslava Blažková navštívila Slovensko posledný raz v roku 2014 pri príležitosti nominácie svojej knihy To decko je blázon. Zo spomienok rozmaznanej dcérušky (Q111 2013) na Cenu Tatrabanky za literatúru. Niekoľko rokov predtým priletela z Kanady, keď sa do finálovej desiatky ceny Anasoft litera dostala kniha Happyendy (ASPEKT 2005), ktorá potom získala Cenu čitateľov (a čitateliek) SME. Jej návštevu po takom dlhom čase sprevádzal záujem viacerých médií o rozhovory, program krátkeho pobytu bol plný, a tak som ju už nechcela trápiť ďalším rozhovorom a urobila som záznam z nášho verejného zhovárania sa, keďže som podujatie moderovala. V moderácii som sa opierala aj o niektoré rozhovory, ktoré Jaroslava Blažková poskytla ASPEKTU v minulosti.

Na úvod dostalo publikum ľahkú filmovú hádanku: na základe krátkej ukážky uhádnuť, podľa ktorej knihy bol film nakrútený. Išlo o snímku Nylonový mesiac (réžia Juraj Grečner 1965) a ukážka predvádzala bezočivosť nezdarnej mládeže, ktorá odvráva dospelým a miluje rachotiaci džez. Počas večera sa k spisovateľstvu priznal aj Blažkovej starší syn Andrej Stanček, ktorý ju na ceste do Bratislavy sprevádzal. Verná čitateľka Zuzana Kronerová oživila niekoľko ukážok z kníh. Na záver sa dostalo znova k slovu aj publikum. Medzitým padlo niekoľko otázok a odpovedí.  

1422

J. C.: Film nakrútený podľa novely Nylonový mesiac, najmä hudobná produkcia skúšajúcej skupiny, presnejšie „rev“, čo vraj bude podľa jednej z postáv dospelých „sprevádzať koniec sveta“, nás vrátili do atmosféry šesťdesiatych rokov minulého storočia, keď si začala písať a publikovať. Nylonový mesiac z roku 1961 sa stal kultovým čítaním, no tvoje literárne pôsobenie nebolo z hľadiska dobovej morálky v poriadku – kazila si mládež, nerešpektovala si konvencie. Ako to bolo s rozruchom okolo nemorálnosti tvojho písania? 


J.B.: Bolo to tak dávno, že už by bolo takmer neslušné, aby som sa pamätala. No predsa len si spomínam, že v Kultúrnom živote bežala debata pod veľkým titulkom „Je Blažková nemorálna?“ No to už je tiež tak ďaleko, že sa mi o tom nepatrí hovoriť. Samozrejme, keby som dnes písala niečo nové, tak by to bolo také morálne, že by to už nikto nemohol čítať.

J.C.: Nebudem sa ďalej rozširovať o tvojej morálke, vo svojom diele sa k jej problematickosti napokon sama priznávaš. V autobiografickej knihe To decko je blázon si prezradila, ako si sa susedkou dala nahovoriť na výmenný obchod – odtrhnutie vzácnych ruží za dva červené fazuľové kvietky – a na následné klamstvo. Z tej príhody sme sa dozvedeli čosi o koreňoch tvojho estetického cítenia vyznávajúceho všednosť a čosi o súvislostiach medzi klamstvom a fabuláciou. Zdá sa, že už v ranom detstve si zistila, že klamstvo sa v literatúre mení na pravdu.

J. B.: Všetko bolo presne tak, ako som to napísala, všetky kombinácie baláchania, pravdy, výmyslov, zážitkov, sklamaní sa sústredili do viet, ktoré som napísala, zahodila, vybrala z koša a znovu napísala, naozaj sa moje písanie začalo takto. V príbehu o ružiach a kvietkoch fazule je to opísané úplne pravdivo, veď je to celé o lži.

J. C.: Ako prišla na svet táto tvoja najnovšia knižka?

J. B.: Vznikla na základe veľmi ostrých a živých spomienok na počiatky môjho života. Keď som rozmýšľala, čo by som ešte tak s chuťou napísala, povedala som si, že by to mohlo byť o tomto období, ktoré bolo pre mňa pochopiteľne veľmi zaujímavé, pretože vtedy som svet videla a zažívala po prvý raz. Po prvý raz som sa stretla s peknou kvetinou, a keď som ju šla trhať, mama mi povedala, tá kvetinka sa netrhá, to je jahôdka. Myslela som si, že si zo mňa robia švandu, veď tá kvetinka predsa nemôže byť jahôdka, a potom som zistila, ako beží celý kolobeh prírody a to bol jeden z prvých veľkých zázrakov, na ktoré si pamätám. Po prvých stretnutiach a úžasoch nasledovali ďalšie úžasy, a tak som to napísala.

J. C.: Kde sa vzal názov To decko je blázon?

J. B.: Ten názov vznikol vďaka mojej maminke, ktorá, keď sa chvíľu na mňa pozerala alebo ma počúvala rozprávať, často v zúfalstve zvolala – To decko je blázon! Mama mala pravdu, mamy vždy mávajú pravdu. Vždy som bola blázon. Nejakým spôsobom som sa vymykala z triezvej reality – videla som na stene stvorenia, ktoré neboli, a počula som hlasy, ktoré tiež neboli. Psychiatria má pre to klinické pomenovanie, no ja som sa na kliniku nedostala, dostala som sa do literatúry a tam som aj zostala.


1421J. C.:K niha vyšla vo vydavateľstve Q111 vďaka Kvete Daškovej, ktorá v predslove objasňuje okolnosti jej vzniku.

K. D.: Bála som sa o Jarku, lebo bola chorá, a bála som sa aj o kúsky textu, ktoré mi mailom posielala. Povedala som si, že ich treba napriek „nedokončenosti“ vydať. Vydala som to na vlastnú päsť a autorka dostala až hotovú knižku.
 

J. B.: V podstate je to tak, že Kveta si myslela, že som už mŕtva a že skutočne treba s tými textami niečo urobiť. Lenže ja som to prežila. Potom som sa, samozrejme, radovala, že žijem, a radovala som sa aj, že je knižka na svete, hoci by sa na nej iste ešte dalo mnoho robiť. Nie sú v nej ešte časti, čo som mala pripravené, ale do tej mojej „smrti“ sa do knižky nedostali. No ak mi budú ešte dožičené nejaké ďalšie dni, možno to ešte všetko bude.

J. C.: Ako si vnímala ocenenia knižky zaradením do finálovej desiatky ceny Anasoft litera a nomináciou na Cenu Tatrabanky za literatúru, ktoré prišli z ďalekej Bratislavy?

J. B.: Nemyslela som, že sa ešte raz vydám cez more, takže to pre mňa bola príležitosť, ktorú som chcela využiť. Obstarala som si secondhandové šaty na bál a bola som na tej veľkej televíznej bankovej udalosti. Chcem však povedať, že som veľmi šťastná, že som po dlhom čase znova v Bratislave a že tu vidím všetkých svojich milých ľudí a mesto, ktoré som mala tak rada a ktoré je, bohužiaľ, pozastierané bilbordmi, takže ho takmer nepoznávam. Ale sú tu ešte uličky, ktorými sa veľmi rada prejdem a od ktorých ma veľmi bolia moje staré nohy. Ale je to Bratislava, tu som bola mladá, tu som bola veľmi šťastná a šťastná som aj teraz na tomto stretnutí.

J. C.: V recenzii na reedíciu Nylonového mesiaca a poviedok z knihy Jahniatka a grandi, ktorú sme v ASPEKTE vydali v roku 1997, nazvanej príznačne Ona bola iba iná sa ťa pekne zastala tvoja súputníčka Irena Lifková: „Jaroslava Blažková nebola horšia od svojich súčasníkov a súčasníčok – ona bola iba iná. Nerešpektovala ani literárne kánony, ani vymedzený životný priestor s jeho vymedzenými oficiálnymi polopravdami a pravdami, ale pozerala na svet vlastným rebelantským pohľadom. Jej hrdinovia a hrdinky sa jednoznačne nemienia uspokojiť s maximami, ktoré do nich vtĺkajú doma, v škole, v Československom zväze mládeže.“

Vždy si nám v rozhovoroch hovorila, že hľadanie hranice, ktorú ešte bolo dovolené prekročiť na to, aby poviedka či kniha vyšla, bolo vlastne napínavá, hoci trochu smutná hra. Ako sa na to lavírovanie medzi zakázaným a dovoleným, tým, čo bolo prípustné pre režim a tým, čo už neprešlo a za čo prichádzal trest, pozeráš dnes? Napokon, mnohí boli trestaní, citovaná Irena Lifková i jej brat Kornel Földvári a aj ty sama.

J. B.: Potrestali ma tým, že ma ako nežiaduci živel vyhodili zo Smeny, kde som pracovala. Moja nežiaducosť sa prejavovala tým, že som publikovala veci, ktoré boli na rozhraní statočnej zväzáčky a akéhosi revizionistu alebo kozmopolitu, alebo ako ešte sa týmto ľuďom vtedy nadávalo. Pri poslednom posudku mi hovorili: Jarka, pôjdeš do baní, ale my vieme, že ty si naša. – Som si hovorila, do baní, prekristapána! Nakoniec to neboli bane, ale neoraná záhradnícka plocha pri letisku, kde som sa oháňala motykou a všetky redakcie dostali zákaz publikovať moje práce. Medzitým to osvietená vláda tatíčka Novotného trochu uvoľnila, takže odrazu vyšiel Nylonový mesiac, no ja som ešte stále bola záhradníčka s motykou. Potom ma Smena chcela privítať na nejakej oslave, pretože som sa v ankete umiestnila ako najpopulárnejšia slovenská autorka, ale ja som tam zo vzdoru nešla. No všetko zlé je na niečo dobré a nakoniec to všetko dopadlo dobre, čiže je to jeden z happy endov môjho života.

J. C.: Recenzovala si rôznych „nežiaducich“ autorov, spomenieš si na niektorého z nich?

J. B.: Tým „najnežiaducejším“ bol Josef Škvorecký, o ktorom som napísala veľkú recenziu a zaniesla som ju do Kultúrneho života. O pol noci mi telefonoval z tlačiarne redaktor so slovami – zachránil som ti život, vyhodil som tú recenziu, pretože tú knihu práve napadol prezident republiky. Tak mi naozaj zachránil život, inak by som možno šla do tých baní alebo aspoň znova záhradníčiť na Trnávku. A takých recenzií bolo iste viac.

J. C.: S Josefom Škvoreckým a Zdenou Salivarovou si spolupracovala aj potom neskôr po emigrácii v Kanade, však?

J. B.: Škvoreckí emigrovali z takých istých dôvodov ako ja. Josef hovorieval – ja som sa nenarodil ako hrdina, mne nezostalo nič iné len emigrovať. Hľadali po celej zemeguli nejaké miesto, tak som im napísala, príďte do Toronta, je to také krásne mesto, hoci som si to vôbec nemyslela. Ale veľmi som si želala, aby tam Škvoreckí prišli. Zhodou okolností on naozaj dostal miesto na torontskej univerzite ako lektor angličtiny, pretože mal vyštudovanú anglistiku na Karlovej univerzite, a jeho žena Zdena, ktorá zostala tak ako ja celkom mimo života, mimo možností obživy, si vymyslela geniálnu myšlienku, že založí nakladateľstvo. Ja som jej hovorila, ty si sa zbláznila, kto v tejto Kanade, kde každý číta po anglicky alebo sa o to usiluje, chce čítať nejakú českú alebo slovenskú literatúru? Ale Zdena bola veľmi zaťatá a nekonečne trpezlivá a pracovitá a skutočne zo zeme vydupala nakladateľstvo ´68 Publishers, ktoré potom fungovalo dlhé roky a vydalo takmer tristo titulov.

Podieľala som sa na nich tým, že som čítala texty a na mnohých ako lektorka. Boli to roky tvrdej práce na kolene, kde šéfredaktor knihy aj balil a v obrovských vreciach vláčil v rozheganom aute na poštu. Tomu autu sme hovorili Anna proletářka, takže žiaden lukratívny podnik to nebol, ani veľmi sponzorovaný, ale ukázalo sa, že jestvovalo mnoho krajanov, ktorí boli radi, keď si mohli prečítať českú alebo slovenskú knižku, ale špeciálne mnohí českí a slovenskí autori boli bez seba nadšením, keď to, čo nemohli vydať vo vtedajšom normalizačnom Československu, mohli vydať u Škvoreckého. Všetky tie knihy sú tu dodnes ako doklad existencie vtedy oficiálne nejestvujúcej českej a slovenskej literatúry.

1423J. C.: Do Kanady si prišla ako známa spisovateľka, no ocitla sa tam bez jazyka ako svojho hlavného pracovného nástroja. Ako si spomínaš na získavanie nového sociálneho rozmeru svojho života v Kanade? Publikovala si v nakladateľstve ´68 Publishers aj svoje veci?


J. B.: Ja nemôžem hovoriť o žiadnych existenčných strastiach. Môj muž tam prišiel na pozvanie torontskej univerzity, takže na chlieb sme mali, ba aj na chlieb s maslom. No pripadala som si ako breza, ktorú preťali v polovičke a ktorej nezostáva nič iné než zahynúť, pretože svoj život bez jazyka som si skutočne nedokázala predstaviť. A to, čo som sa naučila na mnohých kurzoch angličtiny, na univerzite či medzi ľuďmi, nestačilo. Materinský jazyk sa nahradiť nedá. Pre mňa bola emigrácia ťažká katastrofa, z ktorej som sa svojím spôsobom dokázala hrabať po štyroch, ale po dvoch mi to ide do dnešného dňa dosť ťažko, takže bol taký čas, že som chodila s palicou. No a preto som v nakladateľstve Škvoreckých napriek dlhoročnej spolupráci nič vlastné nepublikovala.          

Emigrácia znamenala pre celý môj život totálnu prehru a stratu, všetko, na čom som stála a z čoho som rástla a tvorila, bolo odrazu preč, vrátane experimentov, ktoré som mohla robiť so slovenčinou. To všetko sa rozplynulo, všetko šlo do šrotu a istým spôsobom išla aj časť mojej existencie do šrotu. Cítila som to tak, že môjmu životu je koniec. Ale nedalo sa nič robiť, žilo sa stále ďalej. Keď sme odchádzali, mysleli sme, že je to skutočne na večné časy. A keď sa to nečakane rozsypalo, zostali sme omráčení a skoro sme tomu nemohli uveriť. Priletela som sem, aby som sa presvedčila, že tu Slovensko naozaj ešte stojí. Hneď sa našli ľudia, ktorí sa začali zaujímať o to, čo som písala predtým, než som skončila svoj život rozšrotovaním, a znovu vyšli knižky a zrazu je to všetko znova tu a ja som tu tiež.

J. C.: Si slovenská spisovateľka, ale slovenčina nie je tvojím materinským jazykom.

J. B.: Mojím materinským jazykom bola čeština, vlastne moravčina, pretože obaja rodičia pochádzali z Moravy. Moje rodné mestečko sa volá Přelouč, je nad Labem, medzi Pardubicami a Kolínom, krásna rovinatá krajina. No nechcela som roduverných Slovákov šokovať, a tak som ho v knihe To decko je blázon nazvala jednoducho Mestečkom. Obávala som sa, že niektorí slovenskí rodáci by sa mohli zdesiť, že tá slovenská spisovateľka nie je tak celkom slovenská.

J. C.: V súvislosti s tvojou tvorbou sa často hovorilo a písalo o tvojom jazyku, a to buď kladne, v zmysle obohacovania slovenskej literatúry o mestský jazyk, o slang, alebo negatívne, v zmysle „kazenia“ literárnej slovenčiny.

J. B.: Áno, myslela som si, že slovenskej próze chýba bratislavská ulica. A chýbajú tam bratislavskí študáci a spôsob, akým hovoria. Ich humor bol veľmi blízky aj humoru pražských študákov, napokon aj počas Pražskej jari boli slogany – aj slovenské – ako vyšité z Haška alebo niektorých dadaistov. To mi bolo nesmierne blízke, ale ľudia, ktorí na Slovensku vyrastali, sa trochu bránili a priečili tomuto jazyku, ktorý nebol tak celkom našou dedinou, ako sme ju v slovenskej literatúre a jej jazyku poznali. Lenže slovenská dedina v mojom živote chýba, tak nemohla byť ani v mojich textoch.

J. C.: No napriek často kritickému postoju k tvojim prózam si sa v šesťdesiatych rokoch stala jednou z najčítanejších slovenských autoriek. Ako si vnímala ten rozpor?

J. B.: Skutočne, štatistiky či rôzne ankety ukazujú, že som sa v tom období stala najčítanejšou slovenskou autorkou. Už neviem, ako sa to stalo. Zrejme to tak akosi vyšlo, že v mojej próze ľudia našli svoj hlas – v podstate to bol ich hlas, ktorý som ja kopírovala. Na stránkach mojich textov sa teda stretali s tým, čo sami hovorili. Pravdepodobne to bolo to čaro, ktoré spôsobilo môj čitateľský úspech. Takže tým slovenským štricákom vďačím za to, že si vymýšľali, a ja som to mohla použiť v knižkách.

J. C.: Takýto jazyk a tón si však nevyužívala len v prózach pre dospelých a mládež, ale aj v knižkách pre deti.

J. B.: Áno, nasadila som ho potom aj v knižkách pre deti. A tu musím podotknúť – už som totiž dosť stará na to, aby som mohla byť samoľúba –, že tento tón, ktorý som začala používať v prvých detských knižkách, veľmi rýchlo napodobili ďalší slovenskí autori detskej literatúry. Musím to povedať sama, pretože dnes sa o tom už veľmi nevie. (Smiech)

Nonsens, slovná hračka a humor vôbec, ako aj isté naťahovanie sa s detským hrdinom i detským čitateľom – to všetko sa deťom nesmierne páčilo. No keď si hrdinovia nadávali a doberali sa, deti to opakovali. Potom sa o mne písalo, že zavádzam neslušné móresy do detskej literatúry. Ocenenia zasa naznačovali, že to je niečo nové, takže jedni ma za to chválili, druhí hanili.

J. C.: Ovplyvnila skutočnosť, že po roku 1989 môžeš znova navštevovať Slovensko, nejako tvoj jazyk?

J. B.: Nemala som, žiaľ, príležitosť byť na Slovensku dlhší čas, aby som si mohla odpočúvať, ako sa hovorí teraz, a špeciálne, ako hovoria mladí ľudia. Niekto z tých mladších mi povedal, že vraj tak krásne píšem tým jazykom zo šesťdesiatych rokov, takže niečo sa iste zmenilo, ale môj jazyk zostáva jazykom zo šesťdesiatych rokov. Dnes je moja slovenčina tou, čo bývala, a z toho musím znova budovať, a keď píšem, tak píšem z týchto pôvodných zdrojov, iné nemám.


1424J. C.: Kveta Dašková spomínala, že jej najobľúbenejšou knižkou je Môj skvelý brat Robinzon, ktorý sa vrátil do učebníc aj do odporúčaného čítania. Mojou tvojou najobľúbenejšou knihou sú zasa Happyendy, a to aj preto, že ťa plne vrátili do literárnej prítomnosti. Spoločne sme ju nazvali podľa jednej z trinástich poviedok, pretože pri redigovaní a čítaní tvojich textov sme s Janou Juráňovou mali pocit, že nech tematizuješ akokoľvek ťažké životné chvíle, u teba sa to vždy končí dobre. Pravdaže nie ako klišé šťastného konca, ide skôr o dobrý koniec, ktorý je akceptáciou života aj v jeho najtemnejších chvíľach. Hovorievaš o sebe, že si nadšená pisateľka listov a aj táto kniha vďačí za svoj vznik listom.

 

J. B.: Áno, sú to listy mojej priateľka Eve Limanovej, ktorá žije vo Vancouveri. Je to moja dlhoročná priateľka, v tom čase sme si nepísali maily, písala som jej skutočné listy celkom podľa vzoru klasických románov. V čase, keď Happyendy vznikali, som doopatrovávala svojho muža, ktorého postihla mozgová príhoda, a bolo to veľmi ťažké. Tie listy som písala, aby som to vydržala. Chcela som Eve vždy napísať niečo veselé.

V podstate som asi veľmi sentimentálny a romantický človek, ktorý má rád, keď princ princeznú vyslobodí a potom žijú šťastlivo až naveky vekov. A tak žijem stále s týmto životným pocitom, ktorý sa potom premieta do môjho nekonečného optimizmu a ktorý sa možno najsilnejšie prejavil práve v tejto knižke. Doslova to šťastné konce neboli, ale aspoň v titule tá nádej v dobrý koniec prežíva.   

J. C.: Napísala si nové knihy pre deti i pre dospelých, nedávno bola v Romboide uverejnená poviedka Na svadbu do Kalifornie. Čo píšeš teraz?

J. B.: Veľmi rada by som ešte niečo napísala, a keďže som večná optimistka, dúfam, že sa to aj podarí, veď happy endy existujú, však?

 

Jaroslava Blažková (1933 - 2017) vstúpila do slovenskej literatúry v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Tvorba „slovenskej Saganovej“ pre dospelých, ako aj knihy pre deti a mládež si rýchlo získali veľkú popularitu. V roku 1968 emigrovala s rodinou do Kanady. Z tohto dôvodu bola až do roku 1989 vymazaná z dejín slovenskej literatúry. V deväťdesiatych rokoch sa začala na Slovensko vracať reedíciami aj novými knihami vo vydavateľstvách Q111 a ASPEKT.

 

Foto: Hana Fábry

1. obrázok: Jana Cviková, Jaroslava Blažková, Zuzana Kronerová, Kveta Dašková a Andrej Stanček

2. obrázok: Kveta Dašková číta zo svojho predslovu ku knihe To decko je blázon

3. obrázok: Jaroslava Blažková a Zuzana Kronerová

4. obrázok: Jana Cviková a Jaroslava Blažková

 

Ako citovať tento článok:

red. Všetko šlo do šrotu, ale žilo sa stále ďalej In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 24/09/2017. Získané 13/12/2017 - 20:09. Dostupné na http://aspekt.sk/content/aspektin/vsetko-slo-do-srotu-ale-zilo-sa-stale-dalej