Všetky sme potencionálne vražedkyne?

Tento text napísala spisovateľka Jana Juráňová pre denník SME v roku 2000 - v období, keď proti snahám o reštriktívnu úpravu prístupu k interrupciám vznikla široká iniciatíva Za možnosť voľby. Odráža tak dobové naladenie, ako aj nadčasové problémy, ktoré sa s úsilím o delegalizáciu interrupcií spájajú. 

***

Interrupcie sú jednoznačne zlé. Otázkou však je, ako sa spoločnosť podujme tento problém riešiť. Či zmenou vedomia, teda procesom, ktorý nebýva ani rýchly, ani jednoduchý, alebo radikálne, rýchlo a „jednoducho“: Militantnými výzvami a slovnými spojeniami ako „genocída slovenského národa“, nebezpečnou hrou symbolov, ako je napríklad tzv. pamätník nenarodeným deťom, teda akciami, ktoré vyplavujú nedefinovateľné emócie, nenávisť a túžbu po pomste.

Zmenu vedomia nemožno nastoliť zákonom. Je vždy zložitejšia a je isté, že na rozdiel od radikálnych a tvrdých riešení sa z nej nedá tak ľahko vytĺkať politický kapitál. Ak istá skupina ľudí v spoločnosti začne hovoriť o „vraždení neviniatok“, mnohí a mnohé zľaknú sa a pridajú sa k pochybnému a nebezpečnému diskurzu. Zaujímavé, že spoločnosť od tohto diskurzu neobráti pozornosť inam. Napríklad, čo sa vlastne deje s deťmi už narodenými. Komu to chcú autori podobných výziev a pamätníkov vstupovať do svedomia? Kto má byť adresátom ich nenávisti? Politici, ktorí vytunelovali štát, takže nezostáva na školstvo a zdravotníctvo? Médiá, ktoré sa stavajú k týraniu detí ako k pikantnosti, a nie ako k problému, ktorý treba riešiť štruktúrne? Podnikatelia, ktorí sponzorujú súťaže krásy, zamerané v konečnom dôsledku na výchovu dievčat k prostitúcii? A prečo vlastne výzvy proti interrupciám tak vehementne podporujú najmä muži? Komu vyhovuje tento aktivizmus plný nenávisti? Nie sú podobné výzvy jednoznačne adresované ženám? A čo si z toho my ženy máme vybrať? Že sme všetky potenciálne vražedkyne na rozdiel od mužov, z ktorých ani jeden nikdy v živote na interrupcii nebol? Aj dnes existujú politické nástroje, ako prinútiť ženy, aby poslušne rodili deti, zostávali doma a starali sa o deti, o ktoré sa v spoločnosti nikto iný starať nechce. Ide tu skutočne o deti alebo zasa len o prerozdelenie moci – konkrétnej aj symbolickej? Ako teda k problému interrupcií pristúpiť? Dá sa to urobiť radikálne a potom znášať dôsledky: korupciu, pokrytectvo a v konečnom dôsledku nie menej interrupcií a nie viac narodených detí. Alebo sa spoločnosť presmeruje celkom inak: nebude sa orientovať len na mužov, ktorí majú definičnú moc, ale na všetkých a všetky, ktorí a ktoré ju tvoria.

A pokiaľ ide o pomníky, dalo by sa uvažovať o všeličom: o pomníkoch znásilneným ženám, týraným ženám a deťom... Obavy o vymieranie slovenského národa rozhodne nemožno chápať ako snahu poľudštiť spoločnosť, naopak, militarizovať ju. Z celého toho moralisticky zdvihnutého zatiaľ prsta a neskôr možno paragrafu sa totiž stratilo to základné: zodpovednosť za deti – nenarodené aj narodené.

Písané pre denník SME 8. 3. 2000. Krátené.

Zverejnené v zborníku Možnosť voľby. Aspekty práv a zodpovednosti.