Vytrvalá revolúcia

Úryvok z knihy Občianky a revolucionárky
Naratívy Nežnej revolúcie, ktoré každoročne na jeseň predstavujú médiá na Slovensku, na jednej strane potvrdzujú predstavu revolúcie ako mužmi tvorenej historickej udalosti, na druhej strane vzbudzujú mnohé otázky o charaktere aktérstva, priestore politiky či spôsobe, akým sa utvára a sprostredkúva historický hlas. Pri príležitosti výročia Nežnej revolúcie vyberáme úryvok z knihy Občianky a revolucionárky. Ako, kedy, kde sa vylučujú nevhodné subjekty (ASPEKT 2015), ktorý hovorí o opozičnom hnutí Solidarita v Poľsku po vyhlásení stanného práva v roku 1981.

***

Helena a ďalšie členky hnutia pôsobiace v ilegalite si vzali k srdcu Michnikovu výzvu na „vytrvalosť, zmysel pre realitu a dôslednosť“ a postupne začali hnutie pretvárať. Namiesto pokojného odporu sebaobmedzujúcej revolúcie organizovali revolúciu, ktorá bola trpezlivá a založená na nenásilnom vytrvaní. Trpezlivosť však nie je vrodená vlastnosť žien, a teda sama osebe neobjasňuje, prečo by mali lepšie viesť vytrvalú revolúciu. Trpezlivosť nie je ani prvá vec, ktorá mi zíde na um, keď premýšľam o Helene, Joanne či Ewe. Až keď prestaneme o trpezlivej revolúcii uvažovať v súvislosti s charakterovými črtami a začneme o nej premýšľať ako o špecifických spôsoboch organizovania sa, určitých štruktúrach, aktivitách a miestach odporu, ktoré definovali ilegálne opozičné hnutie, ukáže sa, prečo Helena kládla dôraz práve na ženy.

Aktivizmus žien prestal byť v tomto období marginálnou záležitosťou a po prvý raz sa stal jadrom stratégií, štruktúr a aktivít demokratickej opozície v Poľsku. Nebyť žien, opozičné hnutie by jednoducho neexistovalo. Opozícia by nemala žiadnu reprezentáciu, neexistoval by Tygodnik Mazowsze, nemal by kto písať a doručovať správy a neexistovala by sieť tajných bytov. Keď ženy začali zastávať vedúce pozície v médiách (kde obvykle prevažujú muži v demokratických aj v revolučných podmienkach), začali disponovať nesmiernou mocou, pretože ilegálna protivládna tlač predstavovala prísľub aj možnosť vniesť princípy zmysluplnej slobodnej tlače do budúcnosti Poľska bez komunizmu. Ako mi v jednom rozhovore povedala Isabel Marcus, Damska Grupa Operacyjna* (Ženská operatívna skupina) zohrala významnú úlohu pri utváraní predvoja nezávislej tlače, ktorá bola a dodnes aj je životne dôležitá pre kvalitu občianstva v Poľsku. Záchrana opozičného hnutia zároveň závisela aj od každodenného aktivizmu zameraného na konkrétne úlohy, teda takéto typu aktivizmu, ktorý sa automaticky prisudzoval ženám. Podľa Barbary Labudy túžbu po demokracii pomáhala v Poľsku udržiavať práve schopnosť žien vyhrnúť si rukávy, spájať ľudí so spoločnými cieľmi, organizovať stretnutia a plánovať aktivity, písať a redigovať články, poskytovať úkryt či rozširovať dobrovoľnícke rady. Barbara zdôraznila, že „toto bola tá skutočná práca“.

Rovesník a spolupracovník Barbary Labudy z Vroclavu Władysław Frasyniuk povedal v rozhovore, ktorý bol uverejnený v publikácii Konspira, že táto „skutočná práca“ nebola pre mužov zaujímavá. „Muži (...) radi robia okázalé veci, radi rozhodujú a radi sa cítia dôležito. Ak majú doručiť list, musí byť adresovaný Bujakovi alebo Frasyniukovi, inak to neurobia. Mali sme zopár chlapcov, ktorí otvorene vyhlásili, že sú ochotní kedykoľvek pomôcť, ale len ak budú v priamom kontakte so šéfom. Podľa môjho názoru celé protivládne hnutie do veľkej miery závisí od tichej a obetavej práce žien.“ (Łopinski, 1999, s. 159)

Dej vytrvalej revolúcie sa v skutočnosti odohrával na viacerých scénach súčasne a jednotlivé postavy účinkovali na rôznych miestach. Medzi účinkujúcimi boli hrdinovia z robotníckej triedy a odborové bunky, intelektuáli píšuci z väzenských ciel, vydavatelia s bibułami**, kňazi s veriacimi a napokon ženy s putovnými kanceláriami. Sprostredkovateľskú úlohu medzi týmito skupinami zohrávali ženy. Ako sa od poľských žien v časoch krízy tradične očakáva, starali sa o vzájomnú súdržnosť v komunite. Symbolická postava matky Poľky tak opäť prišla na pomoc a umožnila reálnym ženám rozptýliť vnútorné napätie, ktoré vzniklo medzi mužmi ešte počas legálneho fungovania Solidarity. Keď sa na strategických rokovaniach a zasadnutiach politických komisií aktívne zúčastňovali ženy, nedochádzalo k toľkým sporom. Muži nebojovali so ženami tak, ako bojovali medzi sebou. Namiesto sporov sa hrdinovia z robotníckej triedy dočkali od žien z intelektuálnych kruhov bezprostrednej a nepretržitej podpory. Intelektuálky tak na rozdiel od svojich mužských kolegov nepredstavovali pre mužov z robotníckej triedy hrozbu. Nenahliadalo sa na ne ako na intelektuálky, ale ako na dobré poľské matky, a preto „skutočných Poliakov“ neohrozovali. Ako v jednom z našich rozhovorov poznamenala feministická teoretička Isabel Marcus, obraz matky Poľky poskytoval určitú „národnú útechu“. Ženám táto predstava neprekážala. Vďaka nej mohli udržiavať pokoj a robiť, čo bolo treba.

Aj keď sa obraz symbolickej matky Poľky používal pomerne voľne a ženy sa voči nemu nevymedzovali, nevystihoval to, ako sa zúčastňovali na revolúcii ani ako vnímali samy seba. Ženy sa neidentifikovali ako „matky“, ako napríklad v hnutí Madres de la Plaza v Argentíne, kde sa v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia mobilizovali v mene svojich nezvestných detí, ľudských práv a demokracie. Na rozdiel od tohto hnutia ženy v Poľsku nepremietli individuálne materské utrpenie do politicky účinnej kolektívnej identity. Takýto prejav by bol príliš vyhranený vzhľadom na to, že im išlo aj o rozrôzňovanie politických identít a otázok.
Helena a ženy z jej skupiny tvrdili, že si zámerne zvolili politickú identitu, ktorá nikoho nedráždila a zároveň im pomáhala zostať v anonymite. Od krycieho názvu Damska Grupa Operacyjna upustili preto, lebo mohol ohroziť bezpečnosť skupiny. Okrem toho vyjadroval ženskú identitu, čo mohlo pôsobiť ohrozujúco na už aj tak zraniteľných, skrývajúcich sa vedúcich predstaviteľov a následne oslabiť aj pozíciu samotných žien. Členky skupiny boli pragmatické realistky. Napriek všetkým nejasnostiam a neurčitosti sa považovali za profesionálne predstaviteľky opozície na plný úväzok – za redaktorky, organizátorky, odborníčky na komunikáciu a za skúsený manažment predsedníctva, ktoré tvorili muži. Skrátka, zasadzovali sa za občianske práva pre seba a pre celú spoločnosť a zjavne boli pripravené urobiť čokoľvek, čo bolo treba.

„Čokoľvek, čo bolo treba“, teda aj vyvarovať sa toho, aby sa ich práci pripisoval politický význam. Vedeli, že by to spôsobilo problémy a od začiatku vydávania Tygodnika Mazowsze sa „stiahli“, ako povedala Joanna, aby nevyvolávali napätie. Neskôr, keď boli zaneprázdnené, na celú vec zabudli a už o tom nepremýšľali.

 

* Ženskú operatívnu skupinu tvorili editorky a vydavateľky časopisu Tygodnik Mazowsze Helena Łuczywo, Joanna Szczęsna, Anna Dodziuk, Anna Bikont, Zofi a Budińska, Małgorzata Pawlicka a Ewa Kulik. (Pozn. prekladateľky)

** Pojmom bibuła sa označovali publikácie, ktoré sa vydávali a rozširovali tajne v období cenzúry. V slovenčine sa používa aj ruský názov samizdaty. (Pozn. prekladateľky)

 

Preložila Alexandra Ostertágová

Ako citovať tento článok:

red. Vytrvalá revolúcia In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 15/11/2017. Získané 13/12/2017 - 20:00. Dostupné na http://aspekt.sk/content/aspektin/vytrvala-revolucia