Vytrvalá revolúcia: Ženy a vedúce úlohy

Úryvok z knihy Občianky a revolucionárky

Keď som sa na začiatku deväťdesiatych rokov pýtala: „Považovali ste sa za vedúcu osobnosť?“ alebo „Povedali by ste, že ženy boli vedúcimi osobnosťami?“, niektoré účastníčky rozhovorov podráždene odsekli, že „poľské ženy nepotrebujú byť vedúcimi osobnosťami, aby konali“. Iné zase odpovedali: „Vy západné feministky všade vidíte len boj o moc.“

Otázka vedúceho postavenia roky provokovala, vyvolávala mnoho emocionálnych reakcií a málo súhlasu. Ženy sa však odmietali stotožniť s vedúcim postavením nielen preto, že sa spájalo s negatívnymi asociáciami z komunizmu. Podľa poľskej spisovateľky Izabely Filipiak by bolo takéto vysvetlenie povrchné. „Skús sa pozrieť za tvrdenie ‚o komunizme‘,“ navádzala ma, „a nájdeš oveľa hlbšiu príčinu – náš patriarchálny systém.“ Jej slová mi pripomenuli ilustratívny, hoci vôbec nie bežný príklad skúsenosti Magdaleny X, ktorá mi otvorene porozprávala o svojich ambíciách stať sa vedúcou osobnosťou i o tom, ako jej muži z opozície jednostaj bránili zúčastňovať sa na politických aktivitách.

Ako jedna z mála žien Solidarity poukázala na sexizmus vo vnútri opozičného hnutia, pretože počas tridsaťročného úsilia zapájať sa do politických aktivít pochopila, že nečelí komunizmu, ale patriarchátu. Napriek tomu, že so mnou v roku 1991 a 1998 o týchto skutočnostiach otvorene hovorila, v roku 1999 sa pokúsila z našich rozhovorov vycúvať a zabrániť, aby sa jej výpoveď v Poľsku publikovala. Vysvetlila mi, že chce byť opäť v anonymite. Fascinujúci príbeh, ktorý mi vyrozprávala a ktorý poznali ženy Solidarity už v období ilegality (Barbara povedala, že ju zvykli volať „James Bond opozičného hnutia“), znie takto:

Magdalena vo svojom regióne organizovala robotníkov a robotníčky a ľudí pracujúcich na farmách a po vyhlásení stanného práva sa okamžite začala ukrývať. Veľmi sa chcela ujať vedenia, no neverila, že by niekto pripustil, aby sa „šéfkou“, ako to sama nazvala, stala žena. Magdalena sa len tak ľahko nevzdávala – vymyslela si postavu Josefa A. a v jeho mene začala doručovať správy do fabrík a na univerzity. Josefa A. vykreslila ako inteligentného a mimoriadne zaneprázdneného pána, ktorý prevzal vedenie regiónu. Približne rok nikto nespochybňoval správy, ktoré doručovala. Neskôr sa však rôzni ľudia chceli s pánom A. stretnúť a začali na ňu tlačiť. Magdalena začala s „druhou fázou“ svojho neuveriteľného plánu a presvedčila jedného zo starých známych, ktorého v tom čase prepustili z väzenia v inej časti krajiny, aby sa presťahoval do jej mesta, riadil sa jej pokynmi a pôsobil ako nastrčená fi gúrka. Magdalena potvrdila, že sa jej takto podarilo získať kontrolu nad miestnou opozičnou skupinou a, čo bolo pre ňu rovnako dôležité, konečne mohla niektorému z predstaviteľov opozície hovoriť, čo má robiť.

Trvala na tom, že bez nastrčenej fi gúrky by ľudia jej podnety neprijali. Cítila, že má schopnosti aj dostatok sebadôvery, aby formovala opozičné hnutie po tom, čo režim potlačil Solidaritu, prekážkou však bol sexizmus. Trik, ktorý Magdalena vymyslela, bol neobyčajne vynaliezavý. Pre ženu, ktorá bola presvedčená, že politický a rodový útlak sú dve odlišné veci, to bola tá najjednoduchšia, najrýchlejšia a najbezpečnejšia taktika.

Už na univerzite si Magdalena všimla, že ostatní jej podnety neustále odmietajú alebo ignorujú, no napriek tomu sa naďalej snažila vyhýbať konfrontácii. Spýtala som sa jej prečo. „Pretože ženy môžu uplatňovať svoju moc, len ak sa tvária, že žiadnu nemajú. Všetky sme boli neviditeľné,“ tvrdila. „Spoločnosť je samá maska.“

Tieto podmienky však tolerovala a do dnešného dňa nepredstúpila pred verejnosť s pravdivým príbehom. Neprezradil ho ani muž, ktorý fi guroval ako jej krytie, a to ani po zmene režimu, keď sa ho médiá často pýtali na jeho rolu v ilegálnom hnutí. Podľa Magdaleny im vravel: „Viedol som náš región a používal som pritom pseudonym, ktorý vymyslela Magdalena X.“ Potom začal opisovať, ako organizoval sieť a svoju „lojálnu asistentku“ viac nespomenul. Magdalena celú vec uzavrela tým, že sa tak veľmi stotožnil so svojou rolou, že na skutočný príbeh jednoducho zabudol. Dnes by si priala, aby naň zabudli všetci.

Keď mi ženy, s ktorými som sa rozprávala, povedali, že otázka vedúceho postavenia pre ne nebola dôležitá alebo že o vedúcich rolách nikdy nepremýšľali, verila som im. Ak sa totiž pridržiavali tradičných rodových očakávaní a nespochybňovali ich, takáto otázka pre ne skutočne nemala opodstatnenie. Na druhej strane však existuje zopár žien, ktoré mi buď predostreli svoju analýzu kultúrnych obmedzení vzťahujúcich sa na vedúce postavenie žien, alebo dôrazne vyhlásili, že redaktorky Tygodnika Mazowsze zastávali vedúce roly. (A tieto respondentky veru neboli feministky.)

Ak sa však tieto redaktorky nevnímali ako vedúce osobnosti, ako teda defi novali svoje roly? Všetky svorne vyhlasovali: „Robili sme, čo bolo treba.“ „Boli sme v tom spolu.“ Trvali na tom, že rod a vedúce postavenie nemajú nič spoločné s tým, ako viedli opozíciu. Počas rozhovorov sa zároveň ukázalo, že moje americké dedičstvo individualizmu narazilo na dedičstvo jednoty, ktoré utvorila Solidarita. Pojem solidarita nielenže formoval rétoriku opozície, ale pre Helenu a jej skupinu predstavoval aj hodnotu, ktorú skutočne zvnútornili. Zmysel pre vzájomnosť a potreba podpory boli na pozadí autoritárskeho režimu hlboko preciťované hodnoty. Sila skupiny bola dôležitejšia než individuálne ambície.

***

Shana Penn: Vytrvalá revolúcia. Ženy a vedúce úlohy

Úryvok z knihy Občianky a revolucionárky. Ako, kedy, kde sa vylučujú nevhodné subjekty (ASPEKT 2015), ktorú si môžete objednať TU alebo požičať v knižnici ASPEKTU.

Ako citovať tento článok:

red. Vytrvalá revolúcia: Ženy a vedúce úlohy In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 17/11/2018. Získané 10/12/2019 - 19:08. Dostupné na http://aspekt.sk/content/aspektin/vytrvala-revolucia-zeny-veduce-ulohy-0