Z časopriestoru ilustrátoriek na prelome 60. a 70. rokov v Československu

Zuzana Maďarová o výstave ilustrátoriek z prelomu 60. a 70. rokov 20. storočia

Ale veď, poviete možno, my sme vás požiadali, aby ste hovorili o ženách a ilustrácii – čo to má spoločné s vlastnou izbou?

Mohli by sme si požičať a takto upraviť otázku anglickej spisovateľky Virginie Woolf, ktorá mala hovoriť o „ženách a próze“ na začiatku 20. storočia. Woolf pri tejto príležitosti zdôrazňovala význam vonkajších ekonomických a sociálnych podmienok pre možnosti rozvíjať vlastnú umeleckú tvorbu. „Metaforou ,vlastnej izby‘ sa vyjadruje podmienka ekonomickej nezávislosti, ale aj podmienka osobitného ,časopriestoru‘ izolovaného od vonkajších rušivých vplyvov a zaručujúceho možnosť pokojnej koncentrácie v čase tvorby, možnosť nerušeného ponoru do vlastných myšlienok.“[1] Woolf konštatovala, že takéto nerušené podmienky na tvorbu mali ženy v histórii len výnimočne. My sa pri príležitosti výstavy „-ová“ môžeme pýtať, aké boli spoločenské a politické predpoklady pre „vlastnú izbu“ ilustrátoriek a výtvarníčok na prelome 60. a 70. rokov v Československu.

V prvom rade treba povedať, že ide o obdobie sporné a málo prebádané. Na jednej strane si ho mnoho ľudí pamätá, na druhej strane sa u nás zatiaľ nestalo predmetom systematického výskumu. Často zostáva zahrnuté pod domnelo jednotný obraz štyridsiatich rokov štátneho socializmu. Obrátim sa preto na výskum, v ktorom tím okolo sociálnych vedkýň Hany Havelkovej a Libory Oates-Indruchovej sledoval premeny rodovej kultúry českej spoločnosti v rokoch 1948 až 1989.[2]

Z hľadiska štátnych politík, ktoré upravovali rámce rodového poriadku v spoločnosti, nastal na pomedzí 60. a 70 rokov posun. Právnička Barbara Havelková zdokumentovala, že kým politiky 50. rokov nazerali na ženy predovšetkým ako na občianky a robotníčky, v 70. a 80. rokoch ich vnímali najmä ako manželky a matky. Počas politicky uvoľnenejších 60. rokov boli práva žien (ako už dosiahnutý cieľ, ale aj všeobecne legitímny politický cieľ) spochybnené a dôraz na emancipáciu sa vytrácal. Štát si začal uvedomovať, že nemusí financovať zariadenia kolektívnej starostlivosti, pretože túto prácu môžu vykonávať ženy v súkromnej sfére a zadarmo.[3] Politiky z 50. rokov zamerané na podporu žien v pracovnej oblasti sa začali interpretovať ako tlak, aby ženy pracovali, a dôraz na slobodu voľby v 60. rokoch viedol k tlaku zostať doma s deťmi. Ako ďalej konštatuje Barbara Havelková, obdobie normalizácie bolo obdobím posilnenia rodiny, k čomu prispievala oficiálna politika zameraná na demografický rast, ale zároveň aj štátom nezamýšľaná diskreditácia verejnej sféry po roku 1968.

Keď nazrieme za rámce štátnej politiky a legislatívy, vidíme, že bez ohľadu na obdobie a politické nastavenie pretrvával v spoločnosti problém „dvojitej záťaže“ žien.[4] Popri platenej práci totiž ženy vykonávali väčšinu neplatenej práce v domácnosti vrátane starostlivosti o deti a o iných členov a členky rodiny. Ako sa ukazovalo aj v sociologických výskumoch, ženy boli kontinuálne zaťažené množstvom hodín platenej a neplatenej práce, muži sa na práci v domácnosti podieľali len málo a v porovnaní so ženami mali preto oveľa viac voľného času.[5]

Súkromná sféra, do ktorej sa presunuli rozmanité aktivity po roku 1968 v rámci hľadania útočiska pred vplyvom štátu, teda bola rodovo poznačená. Vnímala sa predovšetkým ako sféra „ženskej práce“. Na jednej strane to umožnilo ženám podieľať sa na týchto nových činnostiach, na druhej strane sa opakovala a posilňovala rodovo určená deľba práce.[6] Reprodukčná práca znova priľnula k ženám a tým, že sa predtým verejne vykonávané aktivity včlenili do štruktúry súkromnej sféry, toto priľnutie sa nanovo (a v novom kontexte) stávalo samozrejmým a neviditeľným.

Spoločenské a politické rámce naznačujú, že možnosť vkročenia do „vlastnej izby“ mohla byť pre ženy (nielen) na prelome 60. a 70. rokov náročná. Časopriestor mnohých žien bol podmienený školským rozvrhom, prípravou jedál, prázdninami a vysávaním. Možnosť nerušeného ponoru do vlastných myšlienok závisela od prítomnosti iných členov a členiek rodiny a ich „ochoty pomôcť“ s deľbou práce. Potreba ekonomického zabezpečenia mohla ťahať tvorbu smerom od autorského zámeru.

Ak okolnosti úplne neznemožnili tvorbu žien, do hry ešte vstúpili „mužské siete“, ktoré rozhodovali o prideľovaní práce či vystavovaných dielach, ako aj o kritériách toho, čo je hodnotné umenie. Podobné mechanizmy poznáme aj v iných oblastiach spoločnosti – týkajú sa tak výtvarného umenia, ako aj literatúry, hudby, politiky či histórie. Operujú v období vytvárania diel, ako aj v procese tvorby teórie a histórie umenia; reprodukujú sa pri kreovaní zbierok i vystavovaní umenia.

Vedomé zviditeľňovanie tvorby autoriek sa v tomto kontexte stáva politickým aktom, ktorý rozpráva nové príbehy umenia, otvára dvere kritickým otázkam o (domnelo rodovo neutrálnych) kritériách umeleckej tvorby a prispieva aj k porozumeniu rodového poriadku spoločnosti v istom historickom období. V neposlednom rade je takéto vedomé zviditeľňovanie diel autoriek aj príspevkom k budovaniu kontinuity výtvarnej tvorby žien. Ideu kontinuity zdôrazňovala aj Virginia Woolf, keď spochybnila predstavu kreativity ako individuálnej vlastnosti. Tvrdila, že „majstrovské diela nie sú jedinečné a osamelé plody; sú výsledkom dlhoročného spoločného myslenia, myslenia ľudského celku, takže za jedinečným hlasom sa skrýva skúsenosť masy“.[7] Poznávanie tvorby svojich predchodkýň a okolností ich práce či utváranie spoločného (nie jednoliateho, ale vnútorne rozrôzneného) príbehu je teda ďalším dôležitým krokom na ceste k „vlastnej izbe“ žien nielen v ilustrácii a výtvarnom umení.[8]

 

Sprievodný text k výstave -ová zverejňujeme so súhlasom TOTO! je galéria.

Pozrite si virtuálnu výstavu -ová.

 

Poznámky

[1] Farkašová, Etela (2006): Na ceste k „vlastnej izbe“. Postavy/podoby/problémy feministickej filozofie. Bratislava: Iris, s. 138.

Výsledky výskumu boli publikované v knihe Vyvlastněný hlas. Proměny genderové kultury české společnosti 1948-1989 (Slon 2015).

[2] Havelková, Barbara (2015): Tři stadia genderu v socialistickém právu. In Havelková Hana – Oates-Indruchová, Libora (ed.): Vyvlastněný hlas. Proměny genderové kultury české společnosti 1948-1989. Praha: Slon, s. 45 – 82.

[3] Kiczková, Zuzana (1997): Vzájomný vzťah medzi verejnou a súkromnou sférou z pohľadu žien. In Aspekt, č. 2, s. 189 – 196.

[4] Šprincová, Veronika (2015): Postavení žen v Československu v období let 1948-1989 v dobových sociologických výzkumech a datech. In Havelková Hana – Oates-Indruchová, Libora (ed.): Vyvlastněný hlas. Proměny genderové kultury české společnosti 1948-1989. Praha: Slon, s. 83 – 124.

[5] Linková, Marcela (2017): Disidentská herstory. Ženy a jejich činnost v prostředí Charty 77. In Linková, Marcela – Straková, Naďa (ed.): Bytová revolta. Jak ženy dělaly disent. Praha: Academia – Sociologický ústav AV ČR, s. 373 – 389; Maďarová, Zuzana (2019): Ako odvrávať novembru 1989. Rodové aspekty pamäti. Bratislava: ASPEKT.

[6] Woolfová, Virginia (2000): Vlastná izba. Bratislava: Kalligram, s. 287.

[7] Cviková, Jana (2016). Ku konceptualizácii rodu v myslení v literatúre. Bratislava: ASPEKT – Ústav svetovej literatúry SAV; Cviková, Jana – Juráňová, Jana – Kobová, Ľubica (ed.) (2007). Histórie žien. Aspekty čítania a písania. Bratislava: ASPEKT.

 

Ako citovať tento článok:

red. Z časopriestoru ilustrátoriek na prelome 60. a 70. rokov v Československu In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 09/06/2021. Získané 26/10/2021 - 15:48. Dostupné na http://aspekt.sk/content/aspektin/z-casopriestoru-ilustratoriek-na-prelome-60-70-rokov-v-ceskoslovensku