Ako sme žili v rokoch normalizácie

OBSAH

OĽGA GYÁRFÁŠOVÁ: V rozhovoroch vediem paralelný fiktívny rozhovor aj sama so sebou a s dobou našej mladosti. Na úvod

***

TAMARA ARCHLEBOVÁ: List, že nikdy nedostanem pas, lebo sa to nezhoduje so záujmami republiky, mám doteraz odložený.

MARTA BOTTA: Mysleli sme si, že nás vo Švédsku prijmú ako hrdinov, lebo sme cítili, že sme hrdinovia. A oni v nás videli kriminálnikov.

ANNA BUDAJOVÁ: Kým vonku, mimo nášho bytu, prevládala sivá s červenými transparentmi, my sme boli oslobodení.

JOLANA KUSÁ: Ľudsky to bolo nesmierne protivné. Vieš, sledovať, ako sa lámu charaktery a akí vlastne ľudia sú. Odvtedy viem o ľuďoch skoro všetko, čo sa dá vedieť.  

GABRIELA LANGOŠOVÁ: Samizdaty boli politické, to robil Jano, a v mojom prostredí sa zase robili preklady psychologickej literatúry, niečo ako odborný samizdat.

ĽUBA LESNÁ: Otec potom povedal, že musíme emigrovať. Ja som to prijala, že áno. Ale mama povedala, že nie, a ja, že bez mamy nikam nejdem, tak sme sa rozdelili.

ĽUDMILA PASTIEROVÁ: Keď som Tatarkove Navrávačky prepisovala tretíkrát a začala som „Evulienka, duša moja, srdce moje“, tak som už išla spamäti... 

JÚLIA SHERWOOD: Odrazu pri pomyslení na to, že by som sa odsťahovala do Prahy a dala na ten „terorizmus“, sa otcovi predstava emigrácie zdala prijateľnejšia. 

MARTA ŠIMEČKOVÁ: Ja by som o sebe tiež povedala, že som pomáhala. Neviem prečo, ale tiež som mala pocit, že pomáham.

DOROTA ŠIMEKOVÁ: Mali sme modlitbu, kde sľubujeme, že budeme bojovať proti zlu zbraňami ako slzy, pot a krv. Ale on v posudku skončil pri slove zbraňami. 

Glosár k rozhovorom

***

ZUZANA MAĎAROVÁ: Spoločenstvo aj „vlastná izba“ ako predpoklad politického vzdoru. K spomienkam aktérok z bratislavského alternatívneho priestoru na obdobie normalizácie

***

Menný index

Z úvodu Oľgy Gyárfášovej

Táto kniha vznikala dlho a zložito. Jednotlivé vrstvy pôvodnej idey sa postupne ukladali, menili, komunikovali, súťažili. Nakoniec sa usporiadali do niekoľkých základných rámcov, ktoré môžu poslúžiť aj ako čitateľský návod na použitie. Predovšetkým mi išlo o prerozprávanie spomienok na 70. a 80. roky minulého storočia, teda na obdobie tzv. normalizácie. V Bratislave v tých dobách existovalo unikátne neformálne spoločenstvo, ktoré svojimi aktivitami v rôznej intenzite vzdorovalo režimu a vytváralo alternatívny priestor slobody. Išlo predovšetkým o kultúrne, umelecké a občianske aktivity. Ľudia, ktorí tento okruh tvorili, zažívali rôzne formy prenasledovania zo strany komunistickej tajnej polície – Štátnej bezpečnosti.

V prerozprávaní životných príbehov z čias normalizácie ma osobitne zaujímala perspektíva žien. Ako prežívali roky mladosti a ranej dospelosti, ako sa podieľali na neoficiálnych protirežimových aktivitách, vyrovnávali s početnými obmedzeniami osobnej slobody, akými stratégiami zvládali prenasledovanie a zároveň ako vytvárali bezpečné zázemie pre svoje rodiny a partnerov. Moju pozornosť pritom pútala predovšetkým ich vlastná reflexia tejto životnej skúsenosti. Rozhovory s desiatimi aktérkami vzdoru sa dajú čítať na mnoho spôsobov. Spoločne načrtávajú čosi ako skupinový portrét a zároveň čiastkový obraz doby.

S bratislavským okruhom alternatívnej kultúry sa spája aj môj osobný príbeh. Bola som niekoľko rokov súčasťou tohto spoločenstva a na vlastnej koži som pocítila, čo znamená stať sa objektom záujmu ŠtB.