Mojich 7 životov

Keď som si večer ľahla spať, tak to začalo chodiť ako sprievod. A videla som jedného za druhým, aj tých svojich prešovských kamarátov, aj rodinu, a tak som si vtedy povedala, že nemôžem smútiť za toľkými ľuďmi, že si musím urobiť výber, za ktorými budem smútiť. Aj zástupne za všetkých ostatných, ktorých si pamätám. Ale mala som pocit, že tých mŕtvych nemôžem mať až toľko, to jednoducho nejde. A naozaj sa mi podarilo zbaviť sa tej smutnej procesie. Ja si ju viem hocikedy vyvolať, ale tá procesia ma už proti mojej vôli nechodila viacej strašiť.

Bola som naučená, že na verejnosti sa plakať nemá, to do mňa nahustil môj otec aj moja vychovávateľka Adriena. Bol to dôkaz sebaovládania. Ale nikto mi nekázal, že mám prehltnúť aj smiech.

„Súdružka Kalinová, zapamätajte si, mali by ste žiť v atmosfére strachu.“ V šesťdesiatych rokoch už sme sa z tej atmosféry strachu vyvliekli, a práve to im najviac vadilo. A potom, v sedemdesiatych rokoch atmosféru strachu obnovili. Ako súčasť normalizácie.

Agneša Kalinová v knihe Mojich 7 životov