Žena zo sekáča
6,17 €
Ak by som chcela iba šokovať, prebehla by som sa holá po Hlavnej ulici v Košiciach a nemusela toľko sedieť za počítačom, vraví Uršuľa Kovalyk, autorka úspešných prozaických knižiek Neverné ženy neznášajú vajíčka a Travesty šou.
Tretia knižka sa za počítačom rozrástla na román. Jeho rozprávačku Čabiku síce neoceňujú za to, že nikomu nelezie do zadku alebo že je rýchlejšia než výťah a odmieta jesť hamburger, predsa sa jej však podarí „predať sa". Žena sa jednoducho musí niečím živiť a predávať sa dá všeličo, hoci aj z druhej ruky.
Čabika opúšťa kvôli práci Malé mesto „ako chudobného milenca" a vo Veľkom meste, kde „sa ponáhľajú aj holuby", získava platiacu klientelu - Muriel, Kornela, Pipi.
Muriel šéfuje mužom, ktorí by sa radi videli na jej mieste. Pracuje ako chlap, pije ako chlap. Kto chce s vlkmi vyť, musí potom piť.
Kornel bol jeho jediný syn. Otec očakával, že si syn vyberie vojenskú kariéru. Ako inak. No a Kornel za to otca neznášal.
Pipi nie je Pipi, ale Nastasia. Pochádza z ešte menších Bundáskenyroviec ako Čabika. Jej matku v mladosti opichal mladý, vtedy ešte neznámy básnik.
V meste zdochol pes. Jeho ťažký zápach pripravil obyvateľov o posledné zvyšky ilúzie, ktorú ktosi nazval chuťou do života. Nikto sa neusmieval. Iba moje sivé, tetracyklínom zničené zuby prerezávali povetrie v nemom úsmeve. Posledný raz. Otvorila som nevzhľadné železné dvere úradu práce a vtiahla som do nosa spotený vzduch, ktorý sa potácal po miestnosti. Maličká kosoštvorcová miestnosť bez okien bola plná nervóznych ľudí. Všetci chceli čím skôr vypadnúť. Ktosi páchol ako vajíčkový šalát. Napriek tomu som znova vtiahla do nosa vzduch a stisla pery. Do rúk som vzala zelenú ceruzu a napísala svoje meno na papier visiaci pri dverách. Moje návštevy na úrade práce mi znepríjemňovali život dlhých päť rokov. Päť rokov čakania, vysvetľovania a podozrievavého pohľadu úradníčky. Päť rokov životopisov, žiadostí o zamestnanie a záporných odpovedí. Päť rokov dlhých ako fronta na sociálku na našej pošte. Vždy tá istá otázka: „Našli ste si zamestnanie?" Vždy tá istá záporná odpoveď. Konkurzy sa striedali ako vagóny idúceho vlaku. Rovnaké otázky a rovnaké odpovede. Nekonečné hodiny strávené v nevetraných miestnostiach.
Šaty? Z výpredaja. Špagety v akcii. Zelenina za pár šupov v obchodnom reťazci Pidl. Päť dlhých rokov som brala sociálku a premýšľala, čo vlastne môžem v Malom meste robiť. Brať sociálku do konca života. Zbaliť prvého chlapa, vydať sa a - ako väčšina žien v tomto meste - rodiť deti. Alebo makať načierno a tŕpnuť, či dostanem výplatu. Poslednú možnosť odsťahovať sa do Veľkého mesta som si nechala pre istotu na záver. Šla som na to špeciálnou vylučovacou metódou. Vylúčila som hlúposti. A tak mi ostala jediná možnosť. Pretože nakoniec musíš niečo robiť. A ak nerobíš, donekonečna sa ťa na to pýtajú: „Čo vlastne robíte? Kde pracujete?" Otázky, ktoré mi kladú ľudia pri prvom stretnutí. Nikto sa ťa neopýta, aký máš politický názor, alebo čo sa ti snívalo. Vždy som sa cítila hlúpo: „Som na úrade práce." „Aha," povedal dotyčný a ja som cítila, že som pre neho v tejto chvíli prestala existovať. Byť na úrade práce je rovnaké ako byť parazitom. Niektorí mi rovno šplechli do tváre, že na mňa robia.
Musela som odísť. Niečo vymyslieť. Niečo, čo môžem robiť iba ja. Za čo budú chcieť rozmaznaní ľudia vo Veľkom meste platiť.
Number of pages:
270
ISBN číslo:
ISBN 978-80-85549-78-2 (2008)
Common Price:
8.27 €
Price in ASPEKT:
6.17 € Súvisiace odkazy:
