feministky.sk

Syndicate content
Updated: 55 min 7 sec ago

Po návšteve Silvie Federici v Bratislave

Mon, 05/20/2013 - 09:47

 

Silvia Federici je známa najmä ako jedna z vedúcich postáv v hnutí Mzdy za prácu v domácnosti v 70. rokoch, v uplynulom desaťročí sa známou stala jej kniha Caliban and the Witch. Women, the Body and Primitive Accumulation (Kaliban a čarodejnica. Ženy, telo a pôvodná akumulácia, 2004). Na bratislavskom stretnutí v sobotu 18. mája 2013 na dvore klubu Obluda hovorila najmä o genéze hnutia za Mzdy za prácu v domácnosti (Wages for Housework), o svojom feministickom „prebudení“ aj o potrebe budovania commons, akýchkoľvek prírodných a kultúrnych zdrojov, ktoré sú spoločným majetkom všetkých.

„Stávanie sa feministkou“ je v každej z nás opradené rôznymi príbehmi, vzťahuje sa na články, knihy, priestory, niekto dokonca vie situovať svoje feministické „nahliadnutie“ do jedného momentu, ktorý bol pre ňu či pre neho zlomovým. Silvia Federici na konci 60. rokov odišla z Talianska, Padovy, do USA, aby tam pracovala na svojej dizertačnej práci. Až v USA sa zoznámila s talianskym operaistickým hnutím a začala sa podieľať na preklade jeho základných dokumentov do angličtiny. Práve pri práci na antológii textov operaizmu na jar 1972 sa zoznámila s prácou Mariarosa Dalla Costy a Selmy James Power of Women and the Subversion of Community (Moc žien a subverzia komunity), ktorá na ňu zapôsobila ako zjavenie. Zanedlho potom sa s Dalla Costou stretla s ďalšími ženami začali formovať kolektív, ktorý stál za kampaňou Mzdy za prácu v domácnosti (Wages for Housework).

Silvia Federici v prednáške aj v diskusii odpovedala na to, ako vôbec mzdy za prácu v domácnosti chápať. Sú tieto mzdy podivným nápadom, ktorý zruinuje existujúcu ekonomiku? Možno. Aká má byť ich výška, treba ich presne vyrátať, zahrnúť do štátneho rozpočtu? Možno. Mohli by byť niektoré sociálne dávky druhom miezd za prácu v domácnosti? Možno.

Jednou z lekcií sobotňajšej prednášky Silvie Federici je ale pochopenie miezd za prácu v domácnosti ako politickej požiadavky, ktorú vznášajú ženy voči štátu. Je to požiadavka, v mene ktorej sa formuje subjekt žien a bez toho, žeby sa snažil zapojiť do štátneho rozpočtovania a rozmieňal svoju požiadavku na drobné, sa dožaduje ocenenia za svoju prácu v domácnosti znova a znova.

Feministické heslo osobné je politické v materialisticko-feministickej analýze Silvie Federici a ďalších nadobúda iné významy. Nejde len o to, že sa politizuje a verejne tematizuje to, čo bolo skryté v súkromnom priestore. Osobné je politické znamená, že reprodukcia v domácnosti sa koniec koncov podieľa na kapitalistickej výrobe.

Od 70. rokov k významnejšiemu oceneniu reprodukcie nedošlo, súčasná kríza na ženy ako jej neprirodzene „prirodzené“ vykonávateľky kladie stále väčšie nároky. Ale v reprodukcii je ukrytá veľká moc, moc reprodukovať seba, členov domácnosti, komunity, v ktorých žijeme, inak. Ako zdôraznila Silvia Federici, cieľom kampane Mzdy za prácu v domácnosti nebolo a nie je bojovať proti členom domácnosti, deťom a mužom, ale spolupracovať na ich oslobodení. Vzhľadom na skúsenosť s reprodukciou v hnutí Occupy Wall Street Silvia Federici hovorila o komunitách starostlivosti, v ktorých by dochádzalo ku kolektívnemu privlastňovaniu (často vyvlastnených a komodifikovaných) prostriedkov reprodukcie a v ktorých by ani starostlivosť o jednotlivé členky a členov hnutia nebola chápaná ako podružná.

 

Prednášku Silvie Federici a diskusiu zorganizovali členovia a členky Kolektívne proti kapitálu, ktorí pri tejto príležitosti preložili a vydali výber textov Silvie Federici Bod nula.

Categories: rss pravy stlpec

Feminista (výpisky z čítania)

Sun, 03/03/2013 - 07:17

 

Práve som dočítala pamäti filmového kritika, prekladateľa Pavla Branka, ktoré v roku 2011 vyšli v spolupráci vydavateľstva Marenčin PT a Slovenského filmového ústavu pod názvom Proti prúdu. Nie často, ak vôbec, sa v kultúre na Slovensku stáva, žeby sa muži verejne identifikovali s feminizmom. Pavel Branko tak v tejto knihe robí. Kniha vôbec predstavuje príbeh spletený z rôznych identifikácií, identít, ich odmietania, obhajovania. Namiesto analýz ponúkam krátky výpisok z čítania (s. 45 – 46).

 

Súbežne s tým, ako som si osvojoval socialistické postoje v radikálnej feministickej verzii, vyvíjal som sa totiž na feministu. Dnešná liberálna pravica by najradšej zniesla zo sveta spomienku na to, že neoddeliteľnou súčasťou socialistického a komunistického konceptu sveta bolo od jeho zrodu aj oslobodenie ženy z dvojnásobného útlaku, triedneho i rodového, kým pravicové a konzervatívne postoje v tom istom čase charakterizoval predovšetkým patriarchalizmus a tradicionalizmus, v nemčine vyjadrený spojením Tri K: Kirche, Küche, Kinder (kostol, kuchyňa, deti).

Podľa mňa tradičná koncepcia kresťanskej, islamskej, africkej, čínskej či indickej kultúry toho pod spoločnou strechou patriarchalizmu držia podnes, i keď stupňom intenzity sa odlišujú, kým laickou verziou euroatlantickej civilizácie patriarchalizmus naďalej prebíja, hoci skôr v maskovaných formách či ako životaschopný relikt.

Pripadá mi groteskné, že na staré kolená musím feminizmus brániť ešte aj pred feministkami, prinajmenšom jazykovo. Fejtónom Žena-spisovateľka, muž-prezident? (Kultúrny život 2001, roč. 2, č. 46, s. 11) poukazujem na ďalekosiahly dosah takejto mechanickej kópie z angličtiny, kde sa to inak vyjadriť nedá. Naše dnešné svetobežníčky ňou v slovenčine podporujú to, proti čomu sa samy vehementne stavajú, totiž druhotnosť beauvoirovského druhého pohlavia. Nuž som ten fejtón podpísal Muž-feministka. Hrach na stenu.

Zato ma celkom pobaví, keď Jana Juráňová demontuje baťkovský nimbus svätokrádežnými impertinenciami, hoci baťkovia celej Európy sa v tom čase od tých slovenských asi veľmi nelíšili. Vcelku by náš svet bol asi príjemnejším miestom na život, keby v ňom prišlo k slovu viac estrogénu na úkor kohútiaceho sa testosterónu.

 

Categories: rss pravy stlpec