Ozdobné predmety sťažujú upratovanie

Rozhovor Viktora Suchého s poetkou a výtvarníčkou Nórou Ružičkovou

276Textové animácie, videoart, zvukové experimenty – stále väčšmi spájaš a prepájaš aktivity na poli výtvarného umenia, hudby a literatúry. Existujú pre teba pevné hranice, ktoré musíš prekračovať, alebo prichádzaš na to, že je to jediná členitá krajina nasvecovaná z rozličných uhlov?

V podstate sa to dá zhrnúť tak, že pracujem s obrazom, textom a zvukom. Osobne to vnímam ako určitý druh kontinuity. Hranice rozličného druhu si však – čoraz väčšmi – uvedomujem a v tvorbe sa ich usilujem skúmať a zviditeľňovať (zaostrovať na ne alebo ich rozostrovať). Napríklad to, čo sa javí ako čisto formálne rozlíšenie na druhy, žánre, médiá a disciplíny, má v praxi zásadný vplyv na to, ako sa s konkrétnym dielom zaobchádza – kde a kto ho reflektuje, akými kanálmi sa šíri, aká pozornosť sa mu venuje. Pri podávaní žiadosti o dotáciu či finančný príspevok na podporu realizácie umeleckého diela, zorganizovania výstavy alebo iného druhu prezentácie či vydania publikácie môže byť ambivalentnosť, hybridnosť alebo interdisciplinárnosť projektu pridanou komplikáciou. Uvedomila som si to, nie prvýkrát, keď som minulý rok vypracúvala pre MK SR žiadosť o dotáciu na Knihu zrnení, čo je projekt, na ktorom spolupracujem s Mariannou Mlynárčikovou. Je založený na narúšaní dištinkcie medzi obrazom a textom a má byť prezentovaný zároveň v galérii i knižne. Pri formulovaní žiadosti som sa však musela jednoznačne rozhodnúť, či toto dielo zaradím do kategórie výtvarného umenia alebo literatúry a knižnej kultúry a následne som sa musela rozhodnúť, či budem jednotlivé zrnenia (obrazy vytvorené z textov) preratúvať na normostrany ako texty (počet znakov s medzerami) alebo ako obrazy (obsah potlačenej plochy).

 

Tvoje zbierky básní vyšli v troch rozličných vydavateľstvách, jednu si si dokonca vydala vlastným nákladom. Takmer pri všetkých sú obálky a ilustrácie tvojou domácou ručnou prácou. Akú máš skúsenosť s finalizáciou vlastných predstáv do knižného tvaru?

Skúsenosti mám všelijaké... Ako pozitívum vnímam, keď dôjde k slušnej a ústretovej komunikácii a spolupráci medzi mnou ako autorkou textovej zložky, ilustrácií i vizuálneho návrhu obálky a grafičkou, ktorá knihu zalamuje, a keď sú moje pripomienky zohľadnené alebo sa o nich aspoň diskutuje. K tomu došlo vlastne len raz – ak nepočítam prípad, keď som si knihu kompletne zalomila sama – a to pri najnovšej knihe.

Myslím si, že aj autorky a autori, ktorí nemajú výtvarné vzdelanie, by mali mať určité slovo pri kreovaní obálky svojej knihy. Minimálne by mali mať možnosť vybrať si z niekoľkých farebných a kompozičných alternatív.

 

Ak dostatočne pozorne čítam tvoje básne, stále sa mi vracia kľúčový moment – schopnosť vytvárať odstup od veľmi jednoduchých, konkrétnych a telesných vecí, no zároveň približovanie k veciam mimoriadne abstraktným, zložitým a neuchopiteľným. Sama si to dávnejšie pomenovala hrou seba proti sebe. Ako to vnímaš dnes, v súvislosti s uberaním, ubúdaním a celkovo minimalistickým konceptom Pobrežného výskumu i Prác z novej zbierky?

V procese písania poézie podľa mňa platí, že to, čo len naznačíš, ba dokonca vynecháš či zamlčíš, je rovnako dôležité – ak nie dôležitejšie – ako to, čo do básne/knihy zahrnieš. Sama veľmi neobľubujem básne, v ktorých je priveľa haraburdia, teda nefunkčných ozdôbok, poetizmov a klišé, takže aj pri písaní tých vlastných sa snažím veľmi zvažovať, čo áno a čo nie. (Samozrejme, ani tu sa nedá zovšeobecňovať, lebo za vznikom básne môže byť koncept, v ktorom sa s využívaním textových klišé, ozdôbok a pod. apriórne počíta a kde sú tieto prostredníctvom autorského zámeru naplno sfunkčnené.)

V prípade Prác som v prisvojených textoch autorsky prítomná predovšetkým prostredníctvom vymazávania – to, čo som z nájdených textov vynechala, tvorí gros môjho autorského vkladu. Ide teda o pomerne redukované autorské gesto. Navyše toto vymazávanie nie je robené (s výnimkou textových „mejkapov“ zaradených na záver) ostentatívne – nie je na prvý a niekedy možno ani na druhý pohľad viditeľné. S viditeľným vymazávaním pracujem(e) najmä v Knihe zrnení, kde vymazávaním vytváram(e) z textu obraz, ktorý mimetizuje vizualitu televízneho zrnenia.

V zbierke Pobrežný výskum som do svojho textu zapracúvala nájdené útržky z textov iných autoriek a autorov. Snažila som sa ich však zapracúvať pomerne neviditeľným spôsobom, kradmo – akoby som ich odcudzila a vydávala za svoje – a skutočne mi išlo okrem iného o to, evokovať odcudzenosť – pocit, akoby som sa na to, čo zažívam, dívala spoza skla, z odstupu, cudzími očami.

Pravdupovediac si už nepamätám, čo som presne chcela vyjadriť spojením „hra seba proti sebe“, ale azda to naozaj súviselo so schopnosťou odstúpiť od seba a reflektovať, čo je okolo mňa, a aj samu seba. Stále sa mi zdá užitočné odstupovať (nielen od seba) a písanie (aj vymazávanie) je jedným z prostriedkov, ktorým si tento odstup utváram a udržiavam – minimálne ten odstup, ktorý je medzi textom na obrazovke počítača/na papieri a mojimi očami.

 

Neokonštruktivizmus? Novodekonštrukcia? Vedela by si pomenovať vlastnú pracovnú metódu a poetiku? Je to potrebné/dôležité? Pomáha ti, keď sa v recenzii niečo také objaví? A ako sa pozeráš na ľudskú potrebu kategorizovať a „škatuľkovať“?

Svoju pracovnú metódu si obvykle pomenúvam aj sama. Ako v prípade aktuálnej knihy. Niekedy v procese tvorby „definíciu“ svojej aktuálnej poetiky priamo zapracujem do textu. No robím to pokusne, nanečisto a najmä metaforicky – nemusím na tejto sebakategorizácii trvať ďalších niekoľko rokov ani sa na ňu opakovane odvolávať, ani ju pádnymi argumentmi vyvracať, keďže nie je súčasťou kritického alebo vedeckého diskurzu.

Neviem povedať, či a ako mi pomáha, keď sa v recenzii objaví nejaká definícia mojej tvorivej metódy – v skutočnosti som si všimla, že tie pomenovania a definície sa od istého času na seba dosť podobajú alebo sa opakujú. Netuším, či je to príznak toho, že nevedia nič nové vymyslieť recenzenti, alebo či je to varovný príznak toho, že neviem nič nové vymyslieť ja ako autorka. Teraz trochu preháňam... Keď čítam nejakú recenziu na svoj text, tak s ňou väčšinou v duchu polemizujem. Častejšie vtedy, keď je záporná, ale dosť často aj vtedy, keď je kladná – niekedy sa mi totiž nezdá ani dôvod, prečo som chválená, ani spôsob, ako som chválená. Hm, zdá sa, že je mi ťažké vyhovieť, lenže to azda ani nie je účelom kritiky.

 

Osnova – Strážay, útok – Macsovszky, alebo – presnejšie – jedno vlákno S., jedno M. a ďalších osem vláken Ružičková. Vnímaš cudzie vplyvy vo svojom písaní? Priznáš sa k inšpiračným zdrojom?

Vnímam cudzie vplyvy, ale uvedomím si ich väčšinou až z istého časového odstupu. V aktuálnej zbierke však ide aj o čosi iné než o tento typ ovplyvnenia – ide o vedomú prácu s referenciami. Strážayove verše som použila ako motto – to bol veľmi šťastný nález. Ďalšie referencie sú v konkrétnych textoch, kde – samozrejme – neuvádzam konkrétne mená. Ide predovšetkým o odkazy na texty Petra Macsovszkého, ale napríklad aj na texty Michala Habaja a iných. Zdalo sa mi zaujímavé toto prepojenie experimentálneho (sebareferenčného) písania reprezentovaného predovšetkým mužmi so sférou ženskej práce, ktorá má väčšinou presný a pragmatický účel. Je tam aj niekoľko spoločných výrazov – riadok, motív. Zároveň viaceré texty odkazujú k niečomu, čo v knihe nie je prítomné (lebo som to nezahrnula): k obrázku, k návodu, k adrese uvedenej na strane 111, k rámcovému motívu. Čiže pôvodné pragmatické referencie sú spretŕhané a nahradené inými, ktoré texty ukotvujú väčšmi vo sfére literatúry. To, že kladiem väčší dôraz na gesto vymazávania (uberania) než na gesto prisvojenia, je tiež dôležité.

 

Aký význam majú pre teba pojmy rod a feminizmus? V tejto súvislosti by si mohla vysvetliť svoje rozhodnutie vydať Práce a intimitu vo vydavateľstve ASPEKT.

Vydavateľstvo ASPEKT sa mi videlo tou najlepšou voľbou a veľmi ma potešilo, keď Jana Cviková a Jana Juráňová prejavili o rukopis záujem. Pre mňa je toto doposiaľ najlepšia skúsenosť s vydavateľstvom vôbec – ďakujem za ňu.

Pojmy rodfeminizmus mi ako prvé sprostredkovalo práve vydavateľstvo ASPEKT. V skutočnosti ani nie tak pojmy, ako skôr silný zážitok a pocit, že sa predo mnou otvára dovtedy netušený svet poznania. Začalo sa to časopisom Aspekt, ktorý som si kupovala od prvých čísel, ešte keď som chodila na strednú školu, a väčšinou som ho vždy takmer celý prečítala. Pokračovalo to celým radom kníh z knižnej edície ASPEKT. Myslím, že aj vďaka tejto lektúre som o čosi múdrejšia, suverénnejšia, obozretnejšia a väčšmi si uvedomujem súvislosti a mechanizmy fungovania moci a takých symbolických kategórií, ako je napríklad rod.

 

V druhej časti knihy pod názvom Intimita ten istý materiál – pôvodne žurnalistické texty – usporadúvaš dvoma spôsobmi. Raz ako beletriu, potom ako odborný, slovníkový text. Aké sú hlavné poznatky, ktoré si odnášaš z experimentu ako kompozítorka, ktorá využila už hotový materiál cudzieho pôvodu?

V oboch prípadoch usporiadania ide o parodické – čiže od ideálu vzdialené – realizácie dvoch konceptov. Texty majú byť čítané vo vzťahu k „úspešným“ realizáciám týchto konceptov – v prvom prípade je beletristický „naratív“ pozliepaný z črepov, ktoré spolu veľmi nedržia. Nie je tu klasická dramaturgia, každá veta načína vlastnú dejovú líniu, nie je tu žiadna hlavná postava a podobne. V druhom prípade je aplikovaný abecedný princíp usporiadania, ktorý je prísľubom nadindividuálneho poriadku; tu je však aplikovaný na textové jednotky, ktoré pozostávajú z jednej až troch viet, čiže opäť ide o veľmi neideálnu realizáciu určitého princípu usporiadania. Hlavným poznatkom asi je, že uspokojivou realizáciou ideálu môže byť aj jeho paródia.

 

Pôsobíš ako odborná asistentka na Katedre intermédií a multimédií VŠVU. Ako sa cítiš v úlohe pedagogičky? Čo si sa od študentov naučila a čo im musíš najčastejšie pripomínať?

Vo väčšine rolí sa cítim (aspoň trochu) nesvoja a v úlohe pedagogičky o to väčšmi, že som trémistka a moja tréma neslabne ani vekom, ani skúsenosťami. Je však pravda, že sa mi táto práca zdá zmysluplná, navyše vyučovať umenie znamená byť súčasťou procesu tvorby a aktívne na ňom participovať prostredníctvom konzultácií, čo je najmä vďaka spolupráci s Ančou Daučíkovou naozaj inšpiratívne a energetizujúce. Neviem povedať, čo konkrétne som sa od koho naučila, ale práca v Ateliéri videa a multimediálnej tvorby má veľký vplyv na to, ako premýšľam a tvorím.

 

Na záver si dovolím položiť ti jednu z otázok, ktoré si našla/objavila a zaradila do svojej novej knihy Práce a intimita: Ako by vyzerala tvoja životná situácia, keby bola ideálna?

Základom je nepochybne perfektne vyholené podpazušie.

 

Za rozhovor ďakuje Viktor Suchý, kníhkupec z Artfora.
Foto: Martina Slováková
Skrátená verzia rozhovoru bola uverejnená v Knižnej revue 23/2012.
 

 

V prílohe nájdete úryvok z audiotvorby Nóry Ružičkovej Symfónia Domestica.

Ako citovať tento článok:

red. Ozdobné predmety sťažujú upratovanie In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 26/11/2012. Získané 17/09/2019 - 10:25. Dostupné na http://aspekt.sk/node/1104