To najpodstatnejšie

Iris Hanika

Prečítajte si úryvok z knihy nemeckej spisovateľky Iris Hanika, držiteľky literárnych cien Hans-Fallada-Preis a shortlist Deutscher Buchpreis. Úryvok z knihy Das Eigentliche (To najpodstatnejšie) preložila Denisa Pochylá Kečkéšová.

Iris Hanika v Bratislave.

PRICHÁDZA ČAS, keď z človeka všetko opadne - zúrivosť mladých liet a útrapy z nespravodlivosti sveta, ako aj dobrá viera, že raz bude lepšie či nebodaj dobre, ak sa budeme dostatočne a z celého srdca snažiť. Prichádza čas, keď toto srdce náhle zovrie prázdnota a človek, zbavený vzťahov, osamie sám so sebou. Nepekný čas.

NIEKEDY SI SPOMENUL, ako v minulosti v preplnenom vozni metra neustále myslel na to, že vlaky do koncentračných a vyhladzovacích táborov boli ešte oveľa plnšie ako ten, v ktorom sa práve teraz nachádzal on, a že po stranách vagónu neboli priskrutkované žiadne lavice. K tomuto porovnávaniu ho priviedla Graziela. Ona mu povedala, že takýto skok z prítomnosti do minulosti, z metra do Osvienčimu, je v americkom filme „The Pawnbroker" (1964, réžia: Sidney Lumet), a že ho nemôže dostať z mysle. Dodala však, že to v nej vyvoláva pocit zhnusenia zo seba samej, a hneď z dvoch príčin: na jednej strane považuje za arogantné akokoľvek porovnávať svoje skrz-naskrz komfortné a v každom ohľade ľudsky dôstojné životné okolnosti s tými, čo mali tamtí, civilizáciou opustení, a arogantné pritom ani nie je to správne slovo, pretože je príliš slabé. Opovážlivé by bol možno vhodnejší výraz, povedala, ale aj to je ešte slabé... obscénne je to, to je to pravé slovo, aj „povýšenecké" by sa v tejto súvislosti hodilo, ale to, že ona si môže dovoliť toľký luxus, aby pátrala po správnom výraze, že má toľko pohody a času, priestoru a rozumu na premýšľanie, vraj ešte znásobuje ten pocit zhnusenia a je jeho druhou príčinou. On si vtedy myslel, že „obscénne" je už príliš otrepaný výraz. „Frivolné" sa mu pozdávalo omnoho viac. Nepovedal to však, len počúval Grazielu, ktorá rozprávala ďalej o tom, že ten film nie je o niekom ako ona, o vnučke páchateľov (hoci - a on to dobre vedel, lebo sa o tom už detailne zhovárali - v jej rodine neboli ozajstní páchatelia, ba ani len prívrženci strany. Len jej starého otca, keďže bol vojak, by do istej miery, ak chceme byť prísni, mohli brať ako súbežníka. Ako dvadsaťjedenročný dôstojník a veliteľ roty šiestej armády vyviazol zo Stalingradu len vďaka tomu, že po dobytí rostovského letiska, tesne pred príchodom do mesta utrpel ťažké zranenie hlavy, čiže dostal takzvanú návratovú strelu, ktorá mu umožnila odletieť z bojiska do nemocnice v Maďarsku. Po vyliečení ho oslobodili od ďalšej vojenskej služby [po dobytí toho istého Rostova tam pri masovej poprave zastrelili Sabinu Spielrein aj s oboma dcérami. Grazielin starý otec síce nepatril k zásahovým jednotkám, a ani nebol pri tej streľbe, predsa sa však podieľal na dobytí mesta Rostov a vytvoril tak podmienky pre jej zavraždenie. Aj toto už prebrali zo všetkých strán, ako sa na to treba dívať, či sa s tým dá žiť]), film „The Pawnbroker" je teda o celkom inej postave, o niekom (bol to Sol Nazerman, ktorého zahral Rod Steiger [v 1966 nominovaný na Oscara za túto rolu, spolu s Laurenceom Olivierom v „Othellovi", Oskarom Wernerom v „Ship of Fools", Richardom Burtonom v „The Spy" a Leeom Martinom v „Cat" za najlepšiu hlavnú úlohu, pričom vyhral posledný z menovaných]), kto odôvodnene cítil na sebe bremeno viny za to, že prežil. Vraj je to iba jeden obraz z toho filmu, na ktorý nedokáže zabudnúť a pri každej ceste v preplnenom vozni metra sa jej hneď zjaví pred očami.

Jej rozprávanie vštepilo ten obraz aj jemu. Kedysi si požičal film „The Pawnbroker" z mediatéky na divadelnej vede a na videorekordéri ústavu si ho pozrel ešte raz. Odvtedy sa už aj on v plnom metre cítil veľmi nepríjemne.

Keď si na to teraz spomenul, zistil, že tá nevoľnosť už pominula a nehanbil sa za to. Predtým by sa bol určite hanbil, že sa nehanbí.

Teraz už nie.

Teraz už mohol cestovať v plných vagónoch metra a myslieť na transporty a necítil sa pritom horšie, než sa cítil predtým.

Dokázal sa už aj pozerať na brezy, ktoré mu predtým svojím menom pripomínali Brezinku, dnes už na to nemusel myslieť a ani si pritom nepripadal bezcitný.

Predtým by ho toľký citový chlad veľmi vystrašil, a mal sa preto neustále na pozore. Neprestajne skúmal a skúšal svoju citlivosť a neunikla mu žiadna príležitosť na spomienku.

V KAŽDEJ PIESNI OSVIENČIM JE,
V každom strome a kroví.
V každej piesni Osvienčim je
A aj v každom Nemcovi.

Tralalalala, tralalalala, tralala lala la.

TERAZ BOL UŽ TOTIŽ NA SVOJE NEŠŤASTIE ZVYKNUTÝ (Výhoda neskôr narodených, haha.)

Na to nešťastie bol totiž teraz zvyknutý.

Tralalalala, tralalalala, tralala lala la.

Kedy sa udialo toto privyknutie, by dnes už nedokázal povedať; pravdepodobne potom ako dovŕšil tridsiatku. Odvtedy prešla celá večnosť. Možno sa to ale stalo vtedy, keď spomínanie povýšili na celoštátnu úlohu. Všimol si, že už prestal dúfať, že by sa nešťastie raz mohlo skončiť a ani sa viac nesnažil, aby ho ukončil. Nešťastie tu bolo tak, ako tu bol on, patrilo k nemu. Inak o sebe ani nedokázal premýšľať, bez nešťastia si sám seba nevedel predstaviť, žil v ňom celkom prirodzene. Niektorí ľudia žijú na vidieku, iní v meste, podaktorí majú tmavé vlasy a ďalší zasa svetlé. Niektorí žijú v šťastí, iní v nešťastí, také jednoduché je to. A on už raz skrátka patril k tým, čo žijú v nešťastí.

Kedysi by sa na tom ešte dokázal zasmiať. Veď predsa bolo na smiech, že sa mu nikdy nedarilo, vždy sa správal ako nemehlo a že aj nad malichernosťami musel vždy toľko mudrovať, že sa oňho nezaujímala žiadna žena, že sa nezbavil svojich čudných zlozvykov, pravidelne ho takmer zrazilo auto a podobne. Vo všedný deň bol komickou figúrkou, nebolo to však ani zamak veselé. Nato to bolo príliš únavné. Táto, síce nie veselá, ale predsa len smiešna časť jeho nešťastia z neho opadla. Predtým bolo totiž jeho nešťastie konkrétne, svojím spôsobom. Kým veril, že jedinou príčinou toho všetkého je Osvienčim, malo to obsah. V tom čase bolo dôvodom jeho nešťastia nielen to, že Osvienčim je a bol, skôr neustále premýšľal nad tým, čo on môže a čo väzni v Osvienčime nemohli alebo by to pre nich znamenalo niečo celkom iné ako teraz preňho. Napríklad, že nemohli ísť do postele, keď sa im zachcelo. Na toto si spomenul zakaždým, keď si išiel ľahnúť, a že aj tak nemali postele, iba prične, na toto myslieval hneď potom, keď už ležal v posteli, a že ani len tú pričňu nemali len pre seba, zatiaľ čo on by vtedy ani teraz nedokázal povedať, kedy naposledy nebol v posteli sám. A nesmeli ísť na záchod, keď im bolo treba, ale iba v predpísanom čase, vymedzenom tak natesno, že sa potreba zdvojnásobila. Aj na toto myslieval zakaždým, keď išiel na záchod, a v sprche si zase spomenul, že keď ich po príchode do tábora odviedli do „sauny", oni si pod sprchou nemohli nastaviť teplotu vody, ale museli zniesť striedanie extrémne horúcej a extrémne studenej vody.

Toto všetko.

Dlho žil s týmto konkrétnym utrpením, prirovnávaním k Osvienčimu, ktoré bolo o to silnejšie, že bolo také absurdné. Neskôr z neho však to trápenie opadlo. Veď každý deň drel vo vinici spomienok, možno to bolo tým, veď každý deň robil rovnako všetko, čo bolo v jeho silách, ako aj predtým, aby zmiernil najväčšiu obavu tých, ktorí to prežili: že by sa ich utrpenie mohlo zopakovať, alebo by iní museli znovu zažiť to, čo sa stalo im.

Teraz však už nevidel žiadny dôvod na túto obavu. Nie v Nemecku.

Občas ho síce ešte prepadla neliečiteľná nenávisť voči NEMECKU, ale zakaždým to prešlo. Tá nenávisť už akosi patrila k národným rysom a Hans Frambach nebol o nič menej Nemcom ako ostatní, aj keď bolo nad jeho sily opísať, v čom teraz vlastne spočíva byť Nemcom (porovnaj Walter Abish: How German Is It. - ©Walter Abisch 1979, 1980, 1982). Pri týchto záchvatoch nenávisti si vždy pripadal, ako keby nečakane znovu omladol. Práve to bolo na nich najodpornejšie, ten dusivý pocit, že je náhle znovu mladý a plný čistej, spravodlivej nenávisti. Mladý by už totiž druhý raz určite nechcel byť, veď bol rád, že má už aspoň polovicu života za sebou.

Väčšinou mu Nemecko bolo ukradnuté - to Nemecko, v ktorom denne žil.

Naučil sa rozlišovať ho od toho, na ktorom denne pracoval.

V jeho Nemecku sa mu vlastne celkom páčilo. Fungovali v ňom všetky verejné zariadenia, nikto nehladoval, zásobovanie tovarom prebiehalo úplne hladko, korupcia bola iba na šéfovských poschodiach a nezasahovala jeho malé všedné dni. V tých nebolo treba podplácať ani policajtov, ani lekárov.

Čo viac by mohol chcieť.

Trvalo dlho, kým si dokázal priznať, že má krajinu, v ktorej žije, rád. Kedysi by mu to bolo pripadalo ako zrada.

Na otázku, prečo pracuje práve v Ústave pre obhospodarovanie minulosti a nie v nejakom príjemnejšom archíve, by dnes tak ako i predtým odpovedal, že to robí pre tých, čo prežili - pre starenky a starčekov s očami hlbokými ako banské šachty, na dno ktorých ste nedovideli a ani ste sa nato neodvážili. A pritom sa mu zdali takí plní chute do života, že si pri nich pripadal ako mŕtvy.

Dobre vedel, že sú medzi nimi aj takí, ktorí si z koncentračného tábora chuť do života zachrániť nemohli.

O tých rozprávali ostatní ako o uzavretej minulosti, pretože väčšina z nich bola už mŕtva. Tí z nich, čo ešte nezomreli, nechceli s jeho ústavom či s podobnými pamiatkovými organizáciami nič mať. Ale aj tých ostatných bolo čoraz menej.

Nikto sa ho nikdy nespýtal, prečo robí práve túto prácu a nie dačo iné.
Predtým ľudia vždy zbledli a odmlčali sa, keď im odpovedal na otázku, kde pracuje. Dnes prikyvovali, akoby takéto zamestnanie bolo tou najväčšou samozrejmosťou.

Pamiatková práca, no jasné.

Predtým i dnes hneď zmenili tému.

Už ju zmenil aj on.

Aspoň si pripadal, ako keby ju zmenil.

Jednoducho šiel každý deň do archívu. Tam odviedol svoju prácu a splnil si povinnosť.

Uvedomoval si, že od členov stráže v koncentračných táboroch by dostali tú istú odpoveď, keby sa ich opýtali, prečo robili práve tú prácu a nie nejakú inú. Veď ich predsa naučili, že byť Nemcom znamená robiť veci aj proti svojej vôli (Tu prišlo k uvedomeniu a sformulovaniu konkrétneho výrazu o tom, čo je nemecké; a síce: vec, ktorú robíme kvôli veci samej či radosti z nej; a proti tomu podstata úžitku, to znamená princíp, v zmysle ktorého sa nejaká vec robí kvôli vonkajšiemu, osobnému účelu, sa ukázal ako nenemecký. Richard Wagner: Nemecké umenie a nemecká politika. - Lipsko: Predajňa vydavateľstva J. J. Webera 1868, s. 82). Jeho však okrem toho ešte naučili, aby sa na všetko kriticky vypytoval, v prvom rade na nemeckosť. (To ho však nenaučili, že v tom citáte bola reč aj o radosti.) Preto tá stiesnenosť zo straty stiesnenosti, lebo ak sa ich kriticky vypytoval, uvidel seba ako tú formu nemeckosti, čo vyvolávala všetku tú nenávisť voči sebe samému. Stal sa dozorcom a už mu to ani neprekážalo. Strácajú sa, padajú / Trpiaci ľudia (Friedrich Hölderlin: Hyperion alebo Pustovník v Grécku. II. zväzok, 2. kniha [Hyperion pri Bellarmin, „Hyperionova osudová pieseň"]). Odkedy ho už nemohol odvodiť od ničoho konkrétneho, bolo jeho nešťastie jednoducho tu a on sa mu odovzdal.

Nešťastie bolo také samozrejmé ako nutnosť dýchať a bolo väčšie, nekonečne väčšie ako on. Napriek tomu však bolo od neho úplne závislé, lebo keby nebolo jeho - predstavoval si to tak v porovnateľne veselých momentoch - nemalo by to nešťastie hostiteľa, z ktorého by žilo. Skutočne si uvedomoval, že nešťastiu na ňom nezáležalo, nezávisle od neho bolo také veľké, aké bolo. Ak by totiž nejestvovalo nešťastie, nebol by ani on, žil predsa iba v nešťastí a z nešťastia. Bez neho by sám seba nedokázal definovať. Ono však ani nebolo jeho, v skutočnosti mu nepatrilo. Nebolo to jeho nešťastie, ale nešťastie samotné.

Keď ho dal zo seba preč, z neho nezostalo nič. Vôbec nič. (To všetko vedel. Ale nijako mu to nepomohlo.)

KEĎ SI TERAZ NA TO SPOMENUL, položil si otázku, ako sa asi môže mať Graziela, či ešte aj dnes v preplnenom metre myslí na transporty ľud v dobytčích vagónoch, smerujúcich do barakov, navrhnutých pôvodne ako stajne wehrmachtu. Zakaždým, keď si na to spomenul, si sľúbil, že sa jej na to opýta, ale vždy zabudol. O Osvienčime sa spolu už takmer nezhovárali, a keď aj áno, už nie tak ako kedysi, s hrčou v hrdle a s pocitom, že stoja na okraji priepasti. Už len vecne.

Vídali sa už aj tak menej často než predtým.

NOVÝ TÝŽDEŇ, STARÉ NEŠŤASTIE. Výťahom sa vyviezol na šestnáste poschodie Ústavu pre obhospodarovanie minulosti, svoju plastovú zamestnaneckú kartičku priložil na nato určenú plochu vedľa vchodu, počkal na tiché cvaknutie, otvoril dvere archívu a vošiel do prijímacej sály, kocky zo studeného svetla, ktorú dôverne poznal. Neónové rúrky si na strope ticho pobzukovali a osvetľovali tento priestor až do posledného kúta. Pestované blond vlasy pani Kermerovej vďaka nim obklopila ľadová žiara. Vlasy jej splývali až k lakťom, a pretože si neustále dávala pozor, aby ich nerozhýbala, občas mu pripadala ako socha, akýsi jagavý prijímací Budha. Väčšinou však skôr ako drak pred jaskyňou. Či strážkyňa grálu. A niekedy ako beštia z Buchenwaldu.

Nadvihol kútiky úst spôsobom, že by ste si mohli myslieť, že sa usmieva. Dokonca by ste si to museli myslieť. Všímal si sociálne zvyklosti, a preto nadvihol kútiky, lebo to bol spôsob, akým sa ľudia usmievajú.
„Dobré ráno, pani Kermerová," povedal a hneď sa otočil k šatníku. Kútiky mu pritom spadli tam, kam patrili. Odzdravila jeho chrbtu, kým si starostlivo vešal kabát. Vsunul vešiak do rukávov tak, aby na ňom visel celkom symetricky, a zavesil ho do skrine. Dával pozor, aby tam visel celkom voľne a nedotýkal sa skrine, a už vôbec nie kabátu pani Kermerovej, ktorý tam už bol zavesený. Zohol sa, aktovku, ktorú mal doteraz medzi nohami, si vložil pod ľavé rameno, pritlačil si ju na brucho, a keď sa znovu vystrel, pravou rukou si prešiel po vlasoch. Pani Kermerová sa naňho zrejme pozerala, lebo práve vo chvíli, keď sa chystal odísť, ho zadržala.

„Pán Frambach!" zastavila ho, na okamih stratil rovnováhu, a keď začala rozprávať, nemohol zabrániť, aby sa mu kútiky zase neposunuli nahor. Udialo sa to úplne automaticky.

„Pán Marschner vás prosí, aby ste sa po pol dvanástej uvoľnili. Rád by sa svami pozhováral."

Frambach prikývol.

„A kedy príde?" opýtal sa, aby trochu pokonverzoval a vyslobodil kútiky.

„Okolo jedenástej," povedala pani Kermerová. Frambach znovu prikývol. Úsmev, ktorý pani Kermerová neopätovala, sa mu vrýval stále hlbšie a už ho bolela tvár.

Marschner samozrejme dobre vedel, že je veľmi nepravdepodobné, aby ho v akomkoľvek čase v rámci pracovnej doby nezastihli v ústave, veď predsa denne svedomito od rána až do neskorých hodín sedel za svojím písacím stolom, aby jedným listom za druhým nakŕmil archív, a nemával nijaké stretnutia mimo pracoviska. Marschner však porady oznamoval vopred a ich presný termín vždy odkázal po pani Kermerovej. Snažil sa tak vzbudiť dojem všeobecnej naliehavosti a vysokej profesionality. Celkom sa mu to darilo.

Hlboké vrásky na čele pani Kermerovej už zase stiahli jej tvár späť nad písací stôl. Aj jej práca sa zdala vždy veľmi dôležitá, spracovanie jej papierov nikdy neznieslo odklad. Ona jeho úsmev neprevzala, neuľahčila mu ho. Kvôli tomu sa teraz, keď vošiel do nie príliš svetlej chodby vedúcej k jeho kancelárii, krátko otriasol, aby ho dostal z tváre. Oboma rukami zvieral aktovku a na chvíľku sa silno striasol, iba na moment, ale zato silno, a tak sa toho idiotského úsmevu zbavil. Nechal ho spadnúť v tme na podlahu, už zaplnenej množstvom úsmevov, do ktorých sa každé ráno nútil, aby pozdravil pani Kermerovú. Upratovačka občas zamietla jeho úsmevy do kútov, ale odstrániť ich nemohla, chýbal jej k tomu nástroj.

ÚSTAV PRE OBHOSPODAROVANIE MINULOSTI sa nachádza v centre mesta, ktoré je dosť veľké a tiahne sa ďaleko do nížinného kraja. V porovnaní s inými mestami v krajine nie je veľmi staré, ba dokonca je veľmi mladé. Aj napriek tomu je plné histórie. Ťažkými kladivami udrela história na toto veľké mesto niekoľkokrát za sebou a vidno to na ňom - práve preto, ako sa zas a znova pokúšala odstrániť, zmenšiť či striasť, čo vytvorila práve skončená etapa dejín. Táto snaha odstraňovať, zmenšovať a striasať je bytostným znakom tohto mesta, ako už dávno odhalil a predpovedal jeden z jeho obyvateľov (porovnaj: Karl Scheffler: Berlín, osud mesta. - Berlín - Westend: Reiss 1910). Mesto jeho predpoveď postupne svedomito naplnilo. História tu však nezanechala len plochy ležiace úhorom, ale aj veľké budovy.

Sídlo ústavu má šestnásť poschodí a je široké stodvadsať metrov. Pochádza z najmladšej uzavretej éry dejín, a predsa ho nebrúsili, ale dôkladne zrenovovali. Na jeho veľa poschodí hore i dolu jazdí šesť výťahov, a napriek tomu musia zamestnanci často dlho čakať, kým k nim príde niektorý z nich, aby ich odviezol vysoko nahor alebo hlboko dolu. Ústav má totiž nespočítateľne veľa spolupracovníkov. Musí ich byť toľko, pretože aj samotná minulosť, ktorú skúmajú, sa zdá byť neobsiahnuteľná. A nie je to jeden kameň, ktorý pred sebou valia do budúcnosti ako Sizyfos, je to celý kopec okruhliakov.

Všetci, čo tu pracujú, sa pravidelne a bez predošlej dohody stretávajú v strede budovy - z vertikálneho pohľadu - a síce na ôsmom poschodí. Tam sa nachádza jedáleň. Dnu sa dostanete aj bez plastovej zamestnaneckej kartičky, pretože dvere sú vždy lákavo dokorán. Zaplatiť sa však dá iba kartičkou, ktorú si pravidelne dobíjate peniazmi.

Stroj na dobitie je malý šesťhranný stĺp s dvomi štrbinami. Do jednej zastrčíte kartičku, do druhej bankovku. Tú by mal stroj zhltnúť, ale robí to len veľmi nerád. Každú bankovku, nech je akejkoľvek hodnoty, niekoľkokrát znovu vypľuje a až potom ju konečne prehltne. A práve kvôli tomuto jeho odporu k premieňaniu materiálneho, čo mu ponúkajú, na nemateriálne rovnakej hodnoty, práve z dôvodu, že sa bráni premene jednej hodnoty na druhú, presne tak, ako sa to v tejto budove deje s hmatateľným, ale nepochopiteľným, je tento stroj srdcom tejto budovy, stojacej v srdci mesta, v ktorom tlčie srdce minulých a budúcich dejín krajiny, pretože je jej hlavným mestom. Taký prevod hodnôt je totiž priveľmi vážna vec na to, aby sa pri ňom mohli robiť chyby. Prenášaná hodnota nesmie byť ani navýšená, ani znížená. Hodnota bankoviek je presne stanovená, hodnota kartičiek nie. Udalosti z minulosti sú presne zdokumentované, ale pochopiteľnými ich to nerobí. Aj keď sú rukolapné, ostávajú neuchopiteľné.

Práca Ústavu pre obhospodarovanie minulosti prostredníctvom skúmania dejín, zameraného na vytýčenie cesty do budúcnosti, neožila a nezarodila hneď v koncepcii štátu, ktorý z tejto histórie vzišiel. Časom sa však pre jeho občanov stala rovnakou nutnosťou pre život, ako je vzduch na dýchanie.

Spomínanie na zločiny minulosti postupne bezo zvyšku zachvátilo všetky inštitúcie v krajine. Spočiatku to išlo pomaly, na konci neskutočne rýchlo. Keď krajina prekonala svoje rozdelenie, priamy následok zločinov z minulosti, a stala sa suverénnym štátom, mohla sa konečne venovať výlučne sebe. Už nemusela skladať účty žiadnemu inému štátu, už len iným národom. Tie tu stáli a neboli inštitúciou, ani nemali armádu. Mali len spomienky na príšerné veci, ktoré na nich spáchali príslušníci tohto národa a dokonca ešte v jeho mene, ale nie toho štátu, v ktorom tento národ teraz žil. Stali sa z nich starci. Boli tu ešte aj niekoľkí z tých, čo svojho času spáchali ten zločin. Aj pre nich to bola spomienka z mladosti. Aj z nich boli starci.

Väčšina obyvateľov krajiny ešte v čase zločinu ani nebola na svete alebo nanajvýš v detskom veku. Nehoráznosť zločinu predkov ich však ťažila na pleciach, a keď sa k tej nehoráznosti priblížili, už ani nečakali nič iné ako zistenie, že svojich predkov musia nazvať zločincami. Darilo sa im to poľahky a bez problémov. Taký veľký bol ten zločin. Ozrutný, že bude zasahovať až do siedmeho pokolenia.

Tento stav neustáleho odhaľovania zločinov zostarnutých ľudí nebol pekný, bol však nevyhnutný, a keď sa prestalo zdať, že je nutný, bol ešte menej pekný. Vtedy si štát uvedomil svoju povinnosť voči vlastným občanom a rozhodol sa odobrať im bremeno - tým, že spomienku na zločiny povýšil na svoju večnú úlohu. Zo záväzku, že ju bude plniť, odliali pamätníky, ktorých počet rástol tým rýchlejšie, čím viac sa vzďaľoval čas páchania zločinov.

Každé miesto, a bolo ich veľa, na ktorom bol spáchaný zločin, premenili na pamätník. Spomínanie sa už nevnímalo len ako nutnosť, stala sa z neho najušľachtilejšia úloha štátu a nebolo väčšej pocty ako pracovať v Ústave pre obhospodarovanie minulosti, umiestneného v strede hlavného mesta, pretože tam tĺklo srdce krajiny a tým to bolo oficiálne. (V tejto budove sa, prirodzene, nachádzala iba centrála ústavu; jeho početné pobočky boli roztrúsené po celej krajine.)

Temnotu, z ktorej sa tento štát pred dlhým časom vyplazil, tak postavili do najostrejšieho svetla a označili ju za podstatu štátu, čo bolo celkom logické, veď napokon bola príčinou jeho založenia.

Všetci to vedeli.

Nebolo to tajomstvo a nemuselo sa to prediskutovať.

Bolo to naozaj to najpodstatnejšie.

Teraz, vystavené ako na podnose a osvetlené ako pod tisíckou sĺnk, to už nebolo zaujímavé. Z bleskovej vojny sa stalo bleskové svetlo a z reality zločinu príbeh z dávnych čias.

Aj toto bolo niečo, o čom vedel. Ani v tomto prípade mu poznanie nebolo na nič, pretože zločiny z minulosti napriek nemu nemohol prestať riešiť.

Taký veľký bol ten zločin.

Bolo hrozné, že to už takmer nebolelo. To bolo to najhroznejšie, ba ešte viac: pre neho bolo tým najpodstatnejším toto - že ten zločin, veľký aký bol, mohol prestať bolieť. Že to bolo možné. Že je niečo také vôbec možné, to - to bolo strašné. A zväčšovalo to jeho nešťastie.

Pripadal si, ako keby vypadol z času. Pretože jeho to ešte stále bolelo.

Z nemčiny preložila Denisa Pochylá Kečkéšová

Úryvok vo formáte .doc čítajte TU.