Peking +15 v Českej republike

Stiahnite si zvukový záznam celého príspevku Michaely Marksovej-Tominovej, ktorý prezentovala na stretnutí Peking +15 v Bratislave.

PEKING_Marksova_web.mp3

Po Pekinskej deklarácii a akčnej platforme (1995 - 1998)

Ratifikáciu Pekinskej deklarácie a akčnej platformy možno považovať za prelomovú udalosť vo vývoji politík rovnosti príležitostí v Českej republike. Pred začiatkom predvstupového procesu do Európskej únie bola táto deklarácia jediným záväzkom vlády ČR v oblasti rodovej rovnosti. V roku 1997 istá opozičná sociálno-demokratická poslankyňa v parlamente interpelovala premiéra, ako vláda napĺňa záväzky, ktoré jej vyplývajú z deklarácie. Aj na základe tejto interpelácie sa vláda začala venovať záverom konferencie v Pekingu. Na začiatku roku 1998 vláda poverila ministra práce a sociálnych vecí koordináciou agendy, ktorá zahŕňala aj postavenie žien v spoločnosti, a nariadila ďalším ministerstvám, aby sa podieľali na aktivitách týkajúcich sa rodovej rovnosti. Vláda zároveň požiadala všetky ministerstvá, aby spolupracovali s mimovládnymi ženskými organizáciami.

Prvý národný akčný plán
V rovnakom čase vytvorilo ministerstvo práce a sociálnych vecí prvý národný akčný plán s názvom Priority a postupy vlády při prosazování rovnosti mužů a žen. Prvý akčný plán vláda prijala 8. apríla 1998. Dokument sa členil na sedem kritických oblastí, ktoré vychádzali z Pekinskej akčnej platformy a pre situáciu v Českej republike sa považovali za dôležité: 1. Presadzovanie princípu rovnosti mužov a žien ako súčasť politiky vlády; 2. Právne zabezpečenie predpokladov rovnosti mužov a žien a zvyšovanie úrovne právneho vedomia; 3. Zabezpečenie rovných príležitostí žien a mužov v prístupe k ekonomickej aktivite; 4. Vyrovnávanie sociálneho postavenia žien a mužov starajúcich sa o deti a iných členov rodiny; 5. Zohľadňovanie žien z hľadiska ich reprodukčných funkcií a fyziologických odlišností; 6. Potláčanie násilia páchaného na ženách; 7. Sledovanie a vyhodnocovanie účinnosti uplatňovania princípu rovného postavenia žien a mužov. (Priority..., 1998) Každá z priorít pozostávala z ďalších bodov, ktoré mali byť napĺňané všetkými alebo niektorými ministerstvami.

Od roku 1999 vláda každý rok predkladá správu o plnení cieľov stanovených v národnom akčnom pláne a schvaľuje ich aktualizovanú verziu. Dokument určuje pre každý záväzok dátum, dokedy sa má naplniť. Tieto termíny sa však často posúvali z jedného roka na druhý a niektoré ciele, ktoré sa mali plniť „priebežne" (čo znamená, že sa mali dodržiavať po celý čas), sa nenapĺňali vôbec. Jednou z príčin je nízke povedomie o rodovej rovnosti a miestami až animozita k rodovým témam, ktorá dodnes pretrváva medzi mnohými politikmi a političkami. Ďalším dôvodom je skutočnosť, že na ministerstvách od samého začiatku nepracovali ľudia, ktorí by sa špecializovali na rodové témy - táto agenda sa väčšinou pridala k pracovným povinnostiam človeka, ktorý riešil personálne otázky, a to bez špeciálneho tréningu, školenia alebo podpory zo strany vedenia. Situácia sa zmenila v roku 2001, keď do funkcie ministra práce a sociálnych vecí nastúpil Vladimír Špidla, ktorý sa stal neskôr komisárom Európskej únie pre zamestnanosť, sociálne veci a rovné príležitosti (pozri Peking +5).

Podľa Stínovej zprávy v oblasti rovného zacházení a rovných příležitostí žen a mužů sú prvé štyri správy o plnení cieľov zadefinovaných v Prioritách a postupoch vlády při prosazování rovnosti mužů a žen „značně nesourodé celky složené z řady komponentů, jež často logicky, ani koncepčně nesouvisí." (Pavlík, 2004, s. 10) Tvoria ich samostatné správy z rôznych ministerstiev, ktoré sú príliš dlhé, a je veľmi ťažké nájsť v nich konkrétne informácie o plnení daných cieľov.

Napriek vágne formulovaným správam o plnení sa národný akčný plán Priority a postupy vlády při prosazování rovnosti mužů a žen stal jediným oficiálnym vládnym dokumentom, ktorý sa zaoberal rodovou rovnosťou, a preto bol dôležitým nástrojom na lobovanie.

Prvý inštitucionálny mechanizmus pre zlepšenie postavenia žien v spoločnosti
Ministerstvo práce a sociálnych vecí vytvorilo 1. februára 1998 Oddelenie pre rovné príležitosti mužov a žien ako súčasť Úseku pre európsku integráciu a medzinárodné vzťahy. Oddelenie spočiatku zamestnávalo troch, neskôr piatich ľudí a ich hlavnou úlohou bola príprava národného akčného plánu a vypracovávanie správ o ich plnení. Oddelenie súčasne koordinovalo rodovú agendu na všetkých ministerstvách. Jeho umiestnenie na úseku pre riešenie európskej integrácie naznačilo verejnosti i politickým predstaviteľom a predstaviteľkám, že témy rodovej rovnosti sa riešia najmä kvôli medzinárodnému tlaku a s vnútornými záležitosťami Českej republiky majú len málo spoločného.

V rámci koordinácie rodovej agendy oddelenie založilo skupinu, ktorú tvorili štátne zamestnankyne a zamestnanci (jeden z každého ministerstva). Na stretnutia tejto skupiny boli prizývané aj zástupkyne ženských mimovládnych organizácií, stretnutia sa však konali len raz za rok a uskutočnili sa iba tri. Prebiehali veľmi formálne (napríklad keď sa autorka tohto príspevku zúčastnila na jednom takomto stretnutí ako zástupkyňa organizácie Gender Studies v Prahe, zúčastnení ju požiadali, aby „povedala niečo o štatúte a organizačnej schéme").

Po víťazstve sociálnej demokracie vo voľbách v júni 1998 vzniklo niekoľko vládnych orgánov, ktoré sa zaoberali ľudskými právami: Kancelária verejného ochrancu práv, Úrad splnomocnenca vlády pre ľudské práva a Rada vlády pre ľudské práva. Pre oblasť rodovej rovnosti bol v tom období najdôležitejší splnomocnenec alebo splnomocnenkyňa vlády pre ľudské práva a rada vlády, ktorú viedla. Hlavnou úlohou rady vlády bolo monitorovať dodržiavanie a implementáciu medzinárodných záväzkov Českej republiky. Súčasťou rady vlády bol aj Výbor pre odstránenie všetkých foriem diskriminácie žien, ktorý pripravoval správu k Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (CEDAW).

V dolnej komore parlamentu vznikol po voľbách v roku 1998 Podvýbor pre rovné príležitosti a otázky rodiny, a to v rámci Výboru pre zdravie a sociálne veci. Predsedníčka podvýboru navrhla v priebehu štyroch rokov jeden pozmeňovací návrh a jeho členky a členovia sa stretli len tri razy.

Ďalšie úspechy a nedostatky
Národný akčný plán sa v tomto období využíval ako nástroj na lobovanie, avšak bez výraznejších výsledkov. Výnimkou bola iba činnosť Českého štatistického úradu, ktorý začal každoročne vydávať správu Zaostřeno na ženy a muže. Žiadne finančné zdroje však neboli určené ani na vládne, ani na mimovládne projekty zamerané na rodovú rovnosť.

Vo všeobecnosti bolo toto obdobie začiatkom úsilia o dosiahnutie rodovej rovnosti na vládnej úrovni. Napriek tomu, že dnes by sme mnohé z tých vecí označili za naivné, aktivistky vtedy verili, že začiatočnícke chyby sa podarí napraviť a Česká republika sa bude rodovej rovnosti venovať rovnako ako iné vyspelé krajiny. Ako však ukázalo neskoršie dianie, tieto očakávania sa nenaplnili.

Peking +5

Proces Peking +5 bol z pohľadu ženských mimovládnych organizácií v Českej republike, v strednej a východnej Európe a v krajinách Spoločenstva nezávislých štátov veľmi dôležitý. Postavenie ženských mimovládnych organizácií v rámci globálneho ženského hnutia ovplyvnila predovšetkým ich spolupráca v Koalícii KARAT a v ďalších regionálnych sieťach. Aktivity v rámci KARATU prispeli k väčšej viditeľnosti strednej a východnej Európy, ako aj Spoločenstva nezávislých štátov v systéme Organizácie Spojených národov. České mimovládne organizácie mali možnosť podieľať sa na procese Peking +5 vďaka finančným zdrojom, ktoré im poskytli UNIFEM, Heinrich Böll Stiftung a Open Society Institute. Zo strany vlády však do mimovládnych organizácií ani v tomto období neprúdili žiadne financie.

Delegácia vlády ČR sa v júni 2000 zúčastnila na zasadnutí Valného zhromaždenia OSN v New Yorku. Ministerstvo práce a sociálnych vecí vzápätí publikovalo preklad dokumentov Peking +5, ale verejnosť sa o ich existencii nedozvedela. Médiá v Českej republike nevenovali procesu Peking +5 pozornosť aj napriek tomu, že ženské mimovládne organizácie o ňom a o jeho význame informovali. Proces Peking +5 nemal výrazný vplyv na oficiálnu politiku vlády, pozitívne zmeny po roku 2000 spôsobila predovšetkým skutočnosť, že v roku 2002 voľby opäť vyhrala sociálna demokracia a nová vláda v spolupráci so ženskými mimovládnymi organizáciami ďalej rozvíjala to, čo sa začalo po konferencii v Pekingu. Dôležitú úlohu zohrával tiež predvstupový proces do Európskej únie (pozri ďalej).

Inštitucionálny mechanizmus na zlepšenie postavenia žien v spoločnosti
Podľa akčného plánu Priority a postupy vlády při prosazování rovnosti mužů a žen, ktorý platil od 1. januára 2002, každé ministerstvo malo povinnosť určiť jedného zamestnanca alebo zamestnankyňu, ktorá by viedla agendu rodovej rovnosti. Tieto osoby nazývané gender focal points mali pritom pracovať najmenej na polovičný úväzok.

Po lobingu ženských organizácií v októbri 2001 vznikla Rada vlády pre rovné príležitosti žien a mužov (svoju činnosť začala v januári 2002). Ako poradný orgán vlády môže svoje rozhodnutia predkladať priamo vláde, ktorá je povinná ich prediskutovať. Členkami a členmi rady vlády sú okrem iných aj zástupca ministerky (ktorý sa zvyčajne zúčastňuje na stretnutiach), delegátky zo ženských mimovládnych organizácií, expertky a splnomocnenec vlády pre ľudské práva.

V poslaneckej snemovni vznikla po voľbách v roku 2002 Stála komisia pre rodinu a rovné príležitosti. Komisia sa stretla len niekoľkokrát a zorganizovala tréningy pre svoje členky a členov, avšak záujem o ne prejavila iba polovica členstva.

V tomto období ešte existoval aj výbor pre Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien pri Rade vlády pre ľudské práva. Ani jeden z uvedených politických orgánov však neriešil sťažnosti na diskrimináciu a nemal vlastné finančné zdroje na projekty. Verejnosť o ich existencii prakticky nevedela.
 

Ďalšie úspechy a nedostatky

* Odporúčania Rady vlády pre rovné príležitosti žien a mužov

Rada vlády navrhla vláde viacero odporúčaní, niektoré boli schválené a priniesli konkrétne výsledky, iné vládou neprešli. Odporúčania sa týkali napríklad: rodového rozpočtovania (konkrétnym výsledkom bola brožúra o rodovom rozpočtovaní, ktorú vydalo ministerstvo financií); paritného zastúpenia žien a mužov (návrh na zmeny v zákone neprešli Legislatívnou radou vlády); domáceho násilia (návrh zmeny zákona, v ktorom bolo domáce násilie na dospelých osobách po prvý raz chápané ako trestný čin - v decembri 2003 ho prijala poslanecká snemovňa); rozšírenia vládnych smerníc a predpisov (všetky vládne dokumenty mali byť hodnotené z rodového hľadiska - napriek prijatiu išlo len o formálne pravidlo); financovania ženských mimovládnych organizácií zo štátneho rozpočtu (všetky ministerstvá mali predstaviť programy, v ktorých sa ženské mimovládne organizácie mohli uchádzať o granty - v skutočnosti však vznikol len jeden program, ktorý v roku 2005 založilo ministerstvo práce a sociálnych vecí).

* Financovanie ženských mimovládnych organizácií

Štátny rozpočet Českej republiky nemá špecifické zdroje určené na implementáciu politík rodovej rovnosti, hoci ženské mimovládne organizácie na tento nedostatok už mnohokrát upozorňovali. Ako píše Petr Pavlík: „[V] jiných podobných případech vládní Zprávy finanční prostředky konkretizují. Například předkládací zpráva ke Koncepci politiky vlády vůči příslušníkům romské komunity, napomáhající jejich integraci do společnosti, obsahuje relevantní údaje o finančním krytí. Detailní informace o financování nabízí i Zpráva o stavu národnostních menšin v České republice." (Pavlík, 2004, s. 14) Rovnako ani jeden z existujúcich inštitucionálnych mechanizmov nemal svoje finančné zdroje, ktoré by sa mohli použiť na podporu politík rodovej rovnosti.

* Twiningový projekt

V roku 2003 sa Česká republika podieľala na projekte Zlepšenie verejných inštitucionálnych mechanizmov pre uplatňovanie, posilňovanie a kontrolu rovného zaobchádzania mužov a žien (Improvement of Public Institutional Mechanisms for Application, Enforcement and Control on Equal Treatment of Men and Women), financovaného z programu PHARE. Odporúčania, ktoré v rámci tohto projektu vyvinuli expertky zo Švédska, sa nikdy nerealizovali, pretože na to by bolo nutné vložiť do agendy rodovej rovnosti viac finančných aj personálnych zdrojov.

Vplyv vstupu do Európskej únie

Výrazný vplyv na politiky rodovej rovnosti v Českej republike mal predvstupový proces do Európskej únie a zavedenie povinných legislatívnych zmien. Až do začiatku predvstupového procesu ustanovoval rovnosť žien a mužov na legislatívnej úrovni len článok 3 Ústavy ČR, ktorý vychádzal z Listiny základných práv a slobôd. Prvý článok listiny uvádza, že ženy a muži majú rovnaké práva, a tieto práva sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Česká republika sa zaviazala k dodržiavaniu princípov rodovej rovnosti aj na medzinárodnej úrovni. Článok 10 Ústavy ČR uvádza, že ratifikované medzinárodné dohody, ktoré sa týkajú ľudských práv a základných slobôd, nielen priamo zaväzujú Českú republiku k ich dodržiavaniu, ale sú nadradené zákonom krajiny. Česká republika podpísala viacero medzinárodných zmlúv a dohovorov, ktoré sa týkajú rodovej rovnosti a ľudských práv žien na trhu práce, vrátane Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, Dohody o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien, Európskej sociálnej charty a dohovorov Medzinárodnej organizácie práce.

Podľa požiadaviek Európskej únie a Zákonníka práce (zákon č. 85/2001 Sb.) sa od 1. januára 2001 vyžaduje rovnoprávnosť žien a mužov na pracovisku, predovšetkým vo vzťahu k mzdám, odborným školeniam a povýšeniam. Zamestnávatelia nesmú diskriminovať na základe pohlavia, rodinného alebo manželského statusu či na základe rodinných povinností. Zakázaná je priama aj nepriama diskriminácia.

Na základe zosúlaďovania legislatívy Českej republiky a nariadení Európskej únie sa do Zákonníka práce dostal pojem sexuálne obťažovanie, čo vyvolalo v parlamente búrlivú diskusiu. Nový Zákonník práce zaviedol dôkazové bremeno v prípadoch diskriminácie a sexuálneho obťažovania.

Predvstupový proces a od roku 2004 aj samotné členstvo v Európskej únii bolo veľmi dôležité pre finančnú podporu ženských mimovládnych organizácií - financovanie zo štátneho rozpočtu je stále minimálne.

Peking +10, Peking +15 a čo ďalej?

Po prvých krokoch, ktoré v roku 1998 smerovali k plneniu záväzkov stanovených v Pekinskej deklarácii a akčnej platforme, ženské mimovládne organizácie a aktivistky očakávali kontinuálnu prácu, ktorá by viedla k zlepšovaniu agendy rodovej rovnosti v štruktúrach verejnej správy. Tieto nádeje sa však vôbec nenaplnili. Niektoré konkrétne ciele sa dosiahli, Priority a postupy vlády při prosazování rovnosti mužů a žen sa stali relatívne užitočným nástrojom na lobovanie a vznikli základné inštitucionálne mechanizmy na zlepšenie postavenia žien v spoločnosti. Dvanásť rokov je však príliš dlhé obdobie na takéto slabé výsledky.

Zriadené neboli žiadne dlhodobé finančné zdroje na podporu rodovej agendy - ani na vládnej, ani na mimovládnej úrovni; väčšina aktivít gender focal points je len povrchná; agende nevenoval dostatočnú pozornosť žiaden z politických predstaviteľov alebo predstaviteliek (výnimkou bol minister pre ľudské práva a neskôr splnomocnenec vlády pre ľudské práva vo volebnom období 2006 - 2010) a niektorí z nich dokonca tvrdili, že rodová rovnosť je nezmysel, ktorý vynašli byrokrati v Bruseli; počet žien na zvoliteľných miestach kandidačných listín vo voľbách v rokoch 2006 a 2010 bol dokonca ešte nižší ako predtým.

K výraznému zhoršeniu situácie došlo po voľbách v roku 2006, keď sa k moci dostala konzervatívna vláda. Minister práce a sociálnych vecí vymenoval za svojho poradcu konzervatívne orientovaného dlhodobého kritika rodových tém. Ministerstvo práce a sociálnych vecí pritom spravuje Európsky sociálny fond, najdôležitejší finančný zdroj ženských mimovládnych organizácií. Po voľbách v roku 2006 ministerstvo spísalo podmienky pre jeden z programov na zosúlaďovanie pracovného a rodinného života, podľa ktorých „organizácie, ktoré presadzujú myšlienky feminizmu a maskulinizmu, nebudú podporené". Túto podmienku ministerstvo nijako nevysvetlilo a ženské mimovládne organizácie poslali sťažnosť do Európskej komisie.

Agendou rodovej rovnosti sa zaoberalo ministerstvo pre ľudské práva a neskôr splnomocnenec vlády pre ľudské práva, keď sa funkcia ministra zrušila z ekonomických dôvodov. Do tejto funkcie vymenovaní ľudia (najskôr žena, potom muž) pochádzali zo Strany zelených, ktorá bola súčasťou vládnej koalície, ich názory však ostatní členovia a členky vlády väčšinou brali na ľahkú váhu. Rada vlády a výbor CEDAW pokračovali v práci rovnako ako predtým.

Ďalšie zhoršenie situácie sa očakáva v súčasnosti, po voľbách v roku 2010. Vládnu koalíciu vytvorili tri strany, z toho dve sú konzervatívne a tretia je v parlamente nová a jej politika je zmesou konzervativizmu a populizmu. Žiadna zo strán nevenuje pozornosť rodovej rovnosti. Bývalý minister práce a sociálnych vecí sa stal premiérom a jeho ultrakonzervatívni poradcovia sa spolu s ním dostali na úrad vlády. Splnomocnenca pre ľudské práva odvolali a zatiaľ nie je isté, či sa jeho funkcia zachová, alebo zruší. To isté platí aj pre rady vlády, vrátane Rady vlády pre rovnosť príležitostí žien a mužov.

Pekinská deklarácia a akčná platforma má stále veľký potenciál, pretože situáciu v dvanástich kritických oblastiach, ktoré opisuje, sa doteraz nepodarilo zlepšiť. V súčasnosti, keď môžeme hovoriť o spätnom údere v oblasti rodovej rovnosti (napriek tomu, že uspokojivá situácia v Českej republike v tejto oblasti nebola nikdy), je potrebný akýkoľvek nástroj, ktorý by zdôrazňoval potrebu tejto agendy. Na to, aby sa však Pekinská deklarácia a akčná platforma stala dôležitým lobistickým nástrojom, je potrebný predovšetkým systematický tlak zo zahraničia. Napríklad reprezentácia Spojených národov v Českej republike by mala zohrávať oveľa väčšiu a aktívnejšiu úlohu v posilňovaní ľudských práv žien.

Zdroje

Pavlík, Petr: Stínová zpráva v oblasti rovného zacházení a rovných příležitostí žen a mužů. Praha: Gender Studies 2004.

Priority a postupy vlády při prosazování rovnosti mužů a žen. Dostupné na: http://www.vlada.cz/cz/clenove-vlady/ministri-pri-uradu-vlady/michael-kocab/rovne-prilezitosti-zen-a-muzu/dokumenty/souhrnne-zpravy-o-plneni-priorit-a-postupu-vlady-pri-prosazovani-rovnych-prilezitosti-zen-a-muzu-1998---2007-39251/

Priority a postupy vlády při prosazování rovnosti mužů a žen 1998. Dostupné na: http://www.vlada.cz/assets/clenove-vlady/ministri-pri-uradu-vlady/michael-kocab/rovne-prilezitosti-zen-a-muzu/dokumenty/archiv/UV236P1998.pdf

Zaostřeno na ženy a muže. Český statistický úřad. Dostupné na: http://www.czso.cz/csu/2005edicniplan.nsf/publ/1413-05-2005#archiv

Zákon č. 85/2001 Sb., Zákoník práce. Dostupné na: http://zakony-online.cz/?s2&q2=all

Z angličtiny preložila Zuzana Maďarová.

Text je súčasťou publikácie 15 Years After Beijing: the Platform at the Crossroads, ktorú vydalo Zastúpenie Nadácie Heinricha Bölla vo Varšave (2010).

Stiahnite si štúdiu Peking +15 v Českej republike

Michaela Marksová-Tominová

Dlhodobo sa zaoberá postavením žien a mužov v spoločnosti, otázkami ženských práv a rodinnou politikou. Pracovala ako riaditeľka pre styk s verejnosťou v organizácii Gender Studies v Prahe, v rokoch 2004 až 2006 viedla odbor rodinnej politiky na Ministerstve práce a sociálnych vecí ČR a v rokoch 2009 až 2010 viedla odbor rovných príležitostí v školstve na ministerstve školstva. V súčasnosti pôsobí v tieňovej vláde ČSSD ako ministerka pre ľudské práva a rovné príležitosti.