Pár slov o liste

Zajtra si moja sestra, mama, stará mama a ďalšia časť mojej rodiny vypočuje, že som nositeľkou kultúry smrti. Tak ako každú nedeľu prídu do kostola s vierou, že im omša prinesie viac pokoja, nádeje a povzbudenia do bežného života. Postaví sa pred nich človek, ktorý by mal byť prostredníkom nádeje a Božej lásky, a povie im, že ich sestra, dcéra, krstná dcéra, vnučka či neter ohrozuje existenciu národa, snaží sa ovládnuť výchovnovzdelávací proces či infiltrovať sodomistickú ideológiu do škôl, a podnecuje tak Boží trest. Tento človek ich vyzve, aby odmietli prejavy kultúry smrti, aby odmietli rodovú rovnosť, moju prácu, všetko, čomu verím, aby teda odmietli mňa. Vyzve ich v mene Boha a rodiny. Tento scenár sa zajtra zopakuje vo všetkých katolíckych kostoloch a bude namierený proti všetkým mojim kolegyniam a kolegom.

Nemám také veľké publikum ako tí, čo píšu pastierske listy. Ale niečo by som predsa len chcela povedať. Rada by som odkázala rodine, že nerobím nič zlé. Robím si len svoju prácu, v ktorej sa snažím konať podľa svojho najlepšieho svedomia. Tam, kde pracujem, napríklad vydávame knihy. Knihy, v ktorých píšeme o tom, že nie je správne páchať násilie: násilie, ktoré ženy príliš často zažívajú vo svojich domovoch, násilie, ktoré ich ohrozuje v uliciach a na námestiach, násilie, ktoré zažívajú deti zo strany svojich blízkych alebo zo strany svojich spolužiakov, násilie, ktoré rôzne skupiny ľudí v histórii páchali na iných skupinách ľudí len preto, lebo si mysleli, že na to majú právo. Vydávame o tom knihy, hovoríme o tom s inými ľuďmi, diskutujeme, snažíme sa spoluvytvárať spoločnosť, v ktorej by takéto druhy násilia nemali miesto.

Vydávame knihy, v ktorých ženy hovoria o svojich skúsenostiach političiek, manželiek, lesieb, slúžok, matiek, feministiek, dcér, novinárok, rehoľníčok, prostitútok, učiteliek, farárok... Vydávame knihy a hovoríme o ich skúsenostiach preto, aby v spoločnosti nadobudli takú hodnotu, akú si zaslúžia. Aby v spoločnosti odznel aj ich hlas. Aby spoločnosť – ktorú tvoríme my všetci a všetky – dokázala počúvať rôzne hlasy, aby voči nim bola citlivejšia. Áno, aj preto, aby sme sa naučili navzájom rešpektovať a počúvať, aby sme sa nehodnotili a neodsudzovali len preto, lebo máme iný názor a inú skúsenosť. Takto vidím a cítim svoju prácu a viem, že ju podobne vníma mnoho mojich kolegýň a kolegov. Rada by som teda ešte raz odkázala mojej rodine a rodinám kolegýň a kolegov, že nerobíme nič zlé. Nesnažíme sa ovládnuť školy ani nerozsievame smrť. Neničíme rodiny. Žijeme tak, ako mnoho z tých ľudí, ktorí sa zajtra stretnú pred oltárom. Usilujeme sa žiť tak, aby sa svet okolo nás stával lepším.

A ešte by som rada povedala niečo vám, vážení pisatelia pastierskych listov. Ak tvrdíte, že ničíme rodiny, mali by ste niečo vedieť. To dievča, čo na omšiach v našej dedine pravidelne číta z Biblie, je moja sestra, ktorú som pomáhala vychovávať. No a zase toho chlapca, čo vám minule tak pekne hral na husliach, že ste ho potľapkali po pleci, vychovala moja kolegyňa. Dalo by sa pokračovať, ale prečo radšej neprídete k nám, v našej organizácii máme dvere otvorené. U nás v organizácii nielen čítame a hovoríme, ale aj počúvame a diskutujeme. Škoda, že ste neprišli ešte predtým, než ste o nás začali písať, možno by ste veľa vecí vo svojom liste zmenili. Teraz je už neskoro, ale nabudúce budete vedieť, že máme dvere otvorené pre všetkých, ktorí nás neprišli urážať.

Ako citovať tento článok:

red. Pár slov o liste In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 01/12/2013. Získané 17/11/2019 - 18:26. Dostupné na http://aspekt.sk/node/2122