Brežná: Európa sa mení, Slovensko bude musieť utečencov prijať

Slovenka Irena Brežná v roku 1968 utiekla z Československa, veľmi dobre teda rozumie tým, ktorí dnes hľadajú nový domov. Navyše, sama je matkou syna tmavšej pleti. Keď jej v Švajčiarsku vyšla posledná kniha Nevďačná cudzin^ka, ktorú napísala po nemecky, Die Zeit uverejnil na titulnej strane jej fotografiu s komentárom: Toto je najlepšia prisťahovalkyňa Švajčiarska.

Vaša Nevďačná cudzinka dostala Literárnu cenu Švajčiarskej konfederácie, hoci ste boli kritická ku krajine, o ktorej píšete. Ako na knihu reagovali v cudzine a ako na Slovensku?
Vo Švajčiarsku, v Nemecku aj v Rakúsku veľmi pozitívne. Bola som prekvapená. Mala som obavy, názov totiž znie Die undankbare Fremde, teda Nevďačná cudzinka – čo v nemčine znamená aj Nevďačná cudzina. Od utečenky, teda od hlavnej hrdinky, sa očakáva, že bude vychvaľovať krajinu, ktorá ju prijala. Prevláda predstava, že keď niekto emigruje, najmä do Švajčiarska, bude v bezpečí a v blahobyte, a čaká ho šťastie. V rakúskom literárnom časopise Wespennest recenzent veľmi dobre napísal, že povinnosť byť šťastným sa vyžaduje iba v Severnej Kórei. V demokracii by kritické myslenie malo byť samozrejmosťou.

Vyskytli sa aj negatívne ohlasy?
Skôr také primitívne – napríklad od pravičiarskej švajčiarskej strany SVP, ktorá brojí proti cudzincom, som dostala kaktus. Nemecký týždenník Die Zeit zas uverejnil vo švajčiarskom vydaní na titulnej strane moju fotku s titulkom Najlepšia prisťahovalkyňa Švajčiarska. Nasledovala dobrá recenzia a dlhý rozhovor. Väčšinou si na mojej knihe cenili humor, ktorý v krajinách hovoriacich po nemecky nie je až taký zaužívaný. V tom je prínos inej kultúry, pohľad zvonka nastavuje zrkadlo hosťovskej krajine.

Zmenil sa rokmi váš postoj k cudzine?
Aby si moja hrdinka zachránila identitu, musí najprv cudziu mentalitu odmietať. Velí jej to pud sebazáchovy. Keď človek prirýchlo prevezme inú kultúru, môže sa dostať aj na psychiatriu. Identita je háklivá záležitosť. Netreba na prisťahovalcov vyvíjať silný integračný tlak. Najprv zotrvávajú vo svojej etnickej skupine, aby sa navzájom posilňovali. Časom sa môžu pomaly otvárať a preberať z novej kultúry určité prvky, podľa toho, koľko znesú. Samozrejme, sú aj prípady, keď sa ľudia vôbec nechcú integrovať. A o tom je moja kniha. Frflanie mojej hrdinky vyplýva z jej pohľadu na jej neznámu mentalitu. Zdá sa jej surreálna.

Prečo?
Očakáva dobre známe city, tie sa však v novej kultúre kamuflujú. Medziľudský vzťah tam má inú štruktúru, dôležitejšie je niečo iné, ako taktilný kontakt. A toto tematizujem. Zobrazujem sedemdesiate roky, dávam do protikladu komunistický svet s konzumnou spoločnosťou, lebo takto sa mi to zdalo ešte zaujímavejšie. Mladé dievča postupne objavuje kladné veci, ktoré si môže ceniť, ako je napríklad veľmi krásna švajčiarska vlastnosť, že slovo sa snúbi s činom, slová nepoletujú vo vzduchu. Opisujem dievča z Československa, ktoré emigrovalo do Švajčiarska, lebo tieto krajiny poznám, no príbeh je univerzálny.

Naozaj ste boli tlmočníčkou, ktorá tlmočila na úradoch prisťahovalcom, alebo ste si pre svoju hrdinku túto profesiu vymysleli, aby ste mohli rozpovedať príbehy imigrantov?
Monológ hlavnej hrdinky sa v knihe prelína s vyše dvadsiatimi príbehmi, a tie sú autentické. Naozaj pracujem ako tlmočníčka. Spoznávam tragické príbehy prisťahovalcov, ktorí sa dostanú do ťažkostí a ešte neovládajú jazyk. Tlmočím hlavne na psychiatrii, na záchranke alebo na súde. Do knihy som vybrala tie najtragickejšie prípady. Moja hrdinka, tlmočníčka, sa zo začiatku snaží ísť proti všetkým pravidlám, nepáči sa jej, že sa má sústrediť iba na „jazykový prevoz“. Hovorí, že je jazyková kompa. Chce pri preklade uplatniť aj svoju osobnosť, ale to je zakázané. Na konci knihy má už iba radosť z tejto ping-pongovej hry s jazykom.

Vy neidealizujete ani jednu stranu, ani domácich, ani prisťahovalcov.
Áno, prisťahovalci tam vôbec nie sú lichotivo vylíčení. Niekedy sú požadovační. Vravia: Vyliečte ma, dajte mi niečo. Sú pasívni. Sú tiež plní ilúzií o krajine, ktorá od nich vyžaduje, aby boli samostatní. Pracovníci v inštitúciách však nie sú zobrazení negatívne, vždy som veľmi milo prekvapená, ako dobre sú sociálni pracovníci vo Švajčiarsku školení. Práve na takéto háklivé situácie, keď sa človek nachádza v ohrození svojej ľudskej dôstojnosti – už tým, že tam príde. Snažia sa ho neponižovať.

Hrdinka má občas potrebu zasiahnuť a prekladom akoby prilepšiť prisťahovalcovi, ktorému tlmočí.
Áno, raz ju to hodí na tú stranu, raz na druhú. Niekedy je naštvaná na prisťahovalcov, keď jej možno až priveľmi pripomínajú samu seba, keď sa bránia všetkým integračným pokusom. Rieši si aj svoj vlastný problém. Ovláda už, ako fungujú obidve kultúry.

Ľudia, ktorým tlmočíte, sa väčšinou adaptujú alebo ako dopadnú?
Niektoré prípady som sledovala. Na začiatku, keď sú ešte bezmocní, to pôsobí tak, že situáciu absolútne nezvládnu, lebo zvládnuť integráciu je veľká intelektuálna výzva, na ktorú nie sú vybavení. Niekedy som silu týchto ľudí podcenila. No zažila som aj chlapca, dieťa prisťahovalcov, ktorý sa dostal do väzenia. Bol to dôsledok výchovy jeho otca, ktorý prišiel z vojny, chlapec zažil aj doma násilie. Otcovi som tlmočila znovu po piatich rokoch, ešte stále neovládal reč. Dokonca sa stal moslimským fundamentalistom, hoci na začiatku nebol.

Niektoré prípady pôsobia veľmi deprimujúco, akoby z nich nebolo žiadne východisko.
Pre mňa ako pre autorku je tlmočenie veľmi zaujímavé. Za hodinu a pol sa dozviem celý príbeh človeka, ktorý by som sa inak nikdy nedozvedela. Stále tlmočím, aj keď už nie tak často, no už o tom nepíšem. Pre knihu som si zvolila napokon dve formy rozprávania, lebo som zistila, že monológ hlavnej hrdinky je veľmi zhustený, že by na celú knihu nevydržal. Potom som z núdze urobila cnosť a literárna kritika práve tieto dve rozprávačské línie, ktoré sa dopĺňajú, ocenila. Hrdinka už reflektuje iné veci, nielen ako sa začleniť do cudzej spoločnosti, už rieši, ako v cudzine mentálne existovať. No ľuďom, ktorí do krajiny práve prichádzajú, ide ešte o elementárne veci.

Prežiť?
Prežiť. A ide im často o to, aby ich neposlali naspäť.

Jedna línia rozprávania je zrejme autobiografická, hrdinka si spomína, ako prišla do cudzej krajiny.
Proti takémuto výkladu sa bránim. Sú tam autobiografické aspekty, no mám literárnu ambíciu, stvárnila som to umelecky. Napísala som tento príbeh predsa až teraz, veľa som premýšľala, čo to je prísť do cudzej krajiny. Moja hrdinka je veľmi múdra, je nemožné, že by mladé dievča tak reflektovalo realitu ako ona.

Vaša cudzinka má v knihe aj kamarátku, tiež cudzinku.
Jej kamarátka je z tej istej etnickej skupiny. Dala som ich tam dve, lebo človek na začiatku naozaj priľne k svojej etnickej skupine. Obidve sa pozerajú na cudzí svet cez rovnakú prizmu.

Čo vás vo Švajčiarsku najviac iritovalo, keď ste tam v roku 1968 prišli?
V krajine, z ktorej som prišla, boli dominantné city. Povedzme, aj pocit priateľstva a snaha harmonizovať s ľuďmi. V krajine, do ktorej prišla moja hrdinka, sa skôr pestuje racionalita, dodržiavanie pravidiel a odstup, aj abstraktné myslenie. Potláčanie citov bolo pre mňa najťažšie, to som si uvedomila až pri písaní. Prvé roky, aj štúdium na univerzite, mám v spomienkach ako obdobie temna. Švajčiarsko bolo neuveriteľne konzervatívna krajina, kde ženy nemali ani volebné právo.

Bolo to až také zlé?
Ženy vôbec nebolo vidno na verejnosti, pripadala som si ako v arabskej krajine. Sedeli doma a muž mohol žene zakázať pracovať, to bolo uzákonené. Volebné právo získali ženy až v roku 1972. Na nás, na Slovenky a Češky, sa pozerali ako na ľudí z poľutovaniahodnej diktatúry, boli sme pritom omnoho sebavedomejšie. Prišli od nás chemičky a fyzičky, pre Švajčiarov to bol šok. Ja som sa na univerzite často hlásila, povedala som svoj názor. Čudovali sa, že dievča rozpráva, ale odvtedy sa Švajčiarsko veľmi zmenilo.

V knihe máte takú vetu, že keď susedka čakala svojho priateľa, vypulírovala namiesto seba drez, lebo dobre vedela, kam dopadne zrak milenca.
Áno, na Slovensku ešte stále dominuje telesnosť a Švajčiarsko je skôr ríša vecí. Aj dotykov je tam menej, telo sa tak neskrášľuje, potláča sa rovnako ako emócie. Domáci priestor, ale aj vonkajší, musí byť vypulírovaný, čistý, každý štvorcový meter vo Švajčiarsku je upravený, v bytoch sa dbá na dizajn. Komunikácia prebieha viac cez predmety, intímny svet sa skrýva. Tu sa, naopak, intimita vylieva aj do verejného priestoru. No amerikanizácia, ktorá neobišla ani Švajčiarsko, to už zmenila, mladí ľudia sa objímajú a dotýkajú. Keď som tam prišla, vládol úľak z dotyku – ako keby boli vzťahy naprogramované. Keď ste niekoho dobre nepoznali, musel sa dodržiavať odstup.

Vaše hrdinky, dve kamarátky, sa aj fyzicky odlišovali od domácich dievčat. Do miestnosti, kam vošli, nikdy vraj nebola krajšia od nich.
Kapitolu o kráse som tam dala zámerne. Ja sa takto pozerám napríklad na kosovské Albánky vo Švajčiarsku. Kosovsko-albánska menšina je tam veľká. Veľmi pekne sa obliekajú, trošku vyzývavo, je to určitá kompenzácia v hierarchii hodnôt. Diskrimináciu, ktorú zažívajú, sa snažia vykompenzovať krásou. Svojim hrdinkám som teda dala krásu, silný intelekt a silu neustále vzdorovať.

Dnes je téma migrantov veľmi aktuálna, ale vy ste sa jej ujali ešte pred masovým príchodom utečencov do Európy. Prečo ste si ju vybrali?
Pracovala som ako novinárka a keď sa kríza na mediálnom trhu tak vyhrotila, že na voľnej nohe už nebolo možné existovať, povedala som si, že začnem písať knihy. V knihe na Slepačích krídlach som opísala atmosféru v slovenskom malomeste za socializmu, kde som tiež použila autobiografické prvky. Napísala som to s humorom. Potom vznikla otázka: Čo ďalej? Povedala som si: Teraz je moja hrdinka staršia, emigruje, a tiež o tom napíšem s humorom. No až pri písaní som zistila, že exil je pre mňa traumatická záležitosť. Uvedomovala som si, že utečenecká téma bude čoraz aktuálnejšia, ale nevybrala som si ju z komerčných dôvodov.

Mali ste dobrú intuíciu?
Vyplynulo to aj z potreby konečne si vyriešiť otázku emigrácie, lebo keď píšem, je to pre mňa spôsob dôsledného rozmýšľania. Veľa som sa o tom dozvedela, a už ma tá téma až tak nezaujíma. Teraz píšem literárne satiry na nové spoločenské trendy, v podstate grotesky.

Vydáte ich knižne?
Chcela by som s tými textami najprv vystupovať ako komička, nacvičujeme si to v Bazileji s jedným kamarátom, ukrajinským hudobníkom. Ešte stále mám skoro každý týždeň vystúpenia s knihou Nevďačná cudzinka, bola som vo Švédsku, teraz idem na veľtrh do Milána, lebo vyšli aj preklady knihy v piatich jazykoch. Je to divné, ako keby som bola profesionálna cudzinka.

Ako na vás reagujú na besedách?
Cudzinci sú mi povďační, niekedy aj plačú a hovoria: Senzačne ste to napísali, vy ste náš hlas, vyjadrili ste to, čo cítime, a čo sa neodvážime povedať, čo sa na verejnosti nehovorí. Dáva mi to pocit zadosťučinenia, je to pre mňa aj určitá politická misia. Vždy hovorím: Nie je to moja autobiografia, ale aj tak mi nikto neverí, ľudia chcú počuť niečo iné. Za knihu som dostala Literárnu cenu Švajčiarskej konfederácie a v ďakovnej reči som povedala, že pre mňa je táto cena aj politické gesto, ak komisia ocenila kritické myslenie bývalej utečenky. Povedali, že je to vysoko kvalitná literatúra a že cena nie je ani tak za príbeh, ani za politický obsah, ale za literárny jazyk. To je veľká pochvala.

Treba pripomenúť, že ste knihu napísali v nemčine. Je zaujímavé, že ste sa na dráhu spisovateľky dali, keď nastala kríza v médiách. Na Slovensku sa väčšina spisovateľov písaním neuživí. Vy áno?
Keď toto hovorím napríklad v Nemecku, povedia Ani sme netušili, že spisovateľstvo je prínosnejšie ako Ani sme netušili, že spisovateľstvo je prínosnejšie ako novinárstvo. Tiež sa tomu čudujú. Ale v krajinách hovoriacich po nemecky sú vystúpenia spisovateľov celkom dobre platené. Z predaja kníh človek nevyžije, muselo by ich byť ozaj pol milióna, lebo dostávame necelých desať percent za jednu predanú knihu a životné náklady sú vo Švajčiarsku vysoké. A potom sú dôležité literárne ceny. Preklady tiež skoro nič neprinášajú, lebo to by tiež musel byť bestseller, aby bola kniha zisková. Táto kniha je môj najväčší úspech. Bola som v povedomí verejnosti ako novinárka, a teraz som sa prekódovala, už som spisovateľka. 

Čo to pre vás znamená?
Očakáva sa, že napíšem ďalší román, ale mne vlastne literárny biznis nesedí, je plný superlatívov – vznikne nový román a už sa píše: „Brilliant, grossartig, das grosse Buch.“ Potom sa zase začne celý kolobeh, pozývajú nás na stretnutia s čitateľmi. A dôležitá je aj hierarchia, v akom ste vydavateľstve. Preto sa teším na svoju novú rolu komičky. Poslednými dvoma knihami som si humor trochu precvičila, považujem ho za dedičstvo z československej kultúry. Keď sa moja francúzska prekladateľka pustila do prekladu, začala si čítať Kunderu, lebo si myslela, že lepšie pochopí štýl, lebo jej to bolo cudzie. Aj Nemci a Švajčiari hovoria, že sa na tom bavia, u nich humor nie je v takejto forme zaužívaný a už vôbec nie v literatúre.

Aký je váš postoj k utečencom? U nás pri tejto téme zmietajú ľuďmi vášne.
Mne bolo vždy jasné, že Slovensko nie je pripravené na takúto silnú zmenu, a kto mohol čakať, že príde tak náhle. Obavy ľudí treba brať vážne, ale veľký strach by bolo dobré rozdeliť na drobné strachy. Obdivujem Nemcov za ich úžasné diskusie. Diskutujú o strachu pred islamom, o mladých ľuďoch, ktorých nebudú vedieť zamestnať. Poviem to jednou vetou: Európa sa mení a meniť sa bude a keď už Slovensko patrí do Európskej únie, bude musieť prisťahovalcov prijať.

Ako sa Európa zmení?
Celá Európska únia sa pripravuje na väčší počet moslimského obyvateľstva a na určitú maskulinizáciu spoločnosti. Bol o tom vynikajúci článok v Die Zeit, volal sa Die Naivität des Bösen. Je naivné si myslieť, že tento proces sa dá radikálne zastaviť. Zloženie obyvateľstva na ulici je v Európe už dvadsať rokov skoro také pestré ako v New Yorku. Švajčiarsko, ktoré je menšie než Slovensko, má 24 percent prisťahovalcov a desiatky tisíc nezaregistrovaných cudzincov.

Je to poznať?
Nehovorím, že to nezmenilo krajinu. Nechcem vytvárať ilúzie, že to bude krásne. Bude to iná realita. Keď so svojou knihou vystupujem, demonštrujem tú cudzinku, ktorá má talent. Demonštrujem, že som pre hosťovskú krajinu prínos. Aj keď ľudia nepochopia všetko, čo hovorím, povedia si: Táto prisťahovalkyňa nás neohrozuje.

Na to vám mnohí povedia, že nie ste z takej cudzej kultúry.
Napríklad v Nemecku je už veľa umelcov s tureckým pôvodom, pracujú v divadlách aj v redakciách. A potom sa objaví argument z Francúzska a varuje Nemcov, že teraz prídu Arabi, a tí sú iní ako Turci, že sa nedajú tak ľahko integrovať. Zažívala som to vo Švajčiarsku 47 rokov. Najprv boli na úplnom dne Taliani, ktorí prichádzali z južného Talianska. Potom prichádzali Tamilovia zo Srí Lanky. Tibeťanov vítali, aj nás vítali. Tamilovia sa osvedčili a teraz sú veľmi obľúbení, považujú ich za pokojných. Vždy sa strach posúva z jednej etnickej skupiny na druhú, vždy tá najnovšia je najnepopulárnejšia, o ktorej sa hovorí, že je priveľmi cudzia. 

Ktorá je to teraz?
Teraz, keď sú vo Švajčiarsku xenofóbne hlasy, zaznievajú proti mladým mužom z Eritrey, vraj budú vždy poberať sociálnu pomoc. Vždy je nejaká čierna ovca. Vyrástla som v Trenčíne, kde sú stopy po islame. Na Trenčianskom hrade Omar vykopal legendárnu studňu, aby oslobodil Fatimu. Boli tu Osmani, bola tu multikultúrna spoločnosť. Jedna moja stará matka bola pomaďarčená Slovenka, ktorú si starý otec priviedol z Budapešti, druhá bola sliezska Nemka. V našej rodine znela aj maďarčina, hoci ja som sa ju nikdy nenaučila. No dobre – multikulturálnosť tu bola iba na regionálnej úrovni. No ako je možné, že Slováci absolútne negujú globalizáciu 21. storočia? Môžeme hovoriť o tom, ako regulovať masovú migráciu, to je aj potrebné, ale princíp zostane: Európa sa mení a bude sa meniť a že to zasiahne aj Slovensko, o tom sa pochybovať nedá.

Banskobystrický župan Marian Kotleba zastavil ministerstvom schválený grant bábkovému divadlu Na rázcestí na projekt proti extrémizmu, ktorého súčasťou mal byť váš List čiernemu synovi. Čo na to hovoríte?
Smutná správa prišla už vtedy, keď si banskobystrickí voliči zvolili tohto neonacistu. A teraz sa poburovať nad tým, že nepodpísal grant? To je iba symptóm, choroba je v mentalite, ktorá si ho vybrala. Bábkové divadlo použilo na svoju inscenáciu môj text, ktorý som napísala pred 29 rokmi, keď sa narodil môj syn a keď som sa čudovala nad reakciou, že: biela matka, temnejší syn. 

Je tento váš text veľmi osobný?
Je to pre mňa text, a takisto je to aj súčasť môjho života. Niekedy sa môj syn stretáva s rasizmom, a určite sa ešte bude. Môžeme sa nad tým zasmiať, môžeme na to odhodlane reagovať. Ak je tento text stále na Slovensku aktuálny, tak som rada, že som niečím prispela. Rasizmus je stále aktuálny ani neprestane byť. Keď sem prídu prisťahovalci a Slovensko sa na to mentálne nepripraví, môže vzniknúť veľa zla. Vyhraňovanie sa na základe farby pokožky, to sú také živočíšne reflexy. Treba to reflektovať.

Kotleba teda potvrdil, že váš text je aktuálny.
Potvrdil to. A solidarita, ktorú dostalo bábkové divadlo, je úžasná. Je taká metafora: Zlo ide hore výťahom, a dobro ide pomalšie hore schodmi, ale tiež dôjde hore.  

Pôvodne vyšlo v denníku SME Kultúra 23. októbra 2015.