Maková panna

Divadelná hra na motív poviedky Boženy Slančíkovej Timravy "Boj"

Postavy

Lujza: 38-ročná, bohatá zemanka, slobodná

Marta: 22-ročná, chudobná, slobodná,

Miro: 35-ročný, zámožný, slobodný

Záhrada, deň, leto

Marta (hľadá Lujzu, volá): Lujzá!

Lujza: Uuuuuuuuu!

Marta: Kde si...!

Lujza: Uuuuuuu!

Marta: Kde!

Lujza: Zima... zima.

Marta: Ukáž sa!

Lujza: Teplejšie... teplejšie... teplo... teplo...

Marta: Nebaví ma hrať sa na schovávačku!

Lujza (ukáže sa Marte): Horíš!

Sadnú si, chvíľu mlčia, dívajú sa na záhradu.

Marta: Nádhera. Akoby okolo tancovalo tisíc primabalerín. Vidíš tie sukne? Ľahučké, ani nepočuť, ako sa chvejú vo vetre.

Lujza: Záhrada o tomto čase vyzerá naozaj zázračne, netreba zabudnúť, že ak kvet odkvitne, ostanú zelené šťavnaté makovice.

Marta: A tá farba! Keby bolo po mojom, mak by kvitol celý rok.

Lujza: Keby bolo po tvojom, naozaj by si brala Mira Kropáča?

Marta: Na túto tému sa nebudeme baviť, nechcem sa s tebou hádať, nie dnes, keď je taký nádherný deň.

Lujza: Keby bolo po mojom...

Marta: Pst, ticho! Povedz radšej, čo je nového.

Lujza: Pricestoval jeden maliar, maľuje fresky v kostoloch, celý sa trasie, akoby mu bola stále zima.

Marta: Teraz? Uprostred horúceho leta? A je pekný?

Lujza: Pekný? Hmmm, neviem...

Marta: Odkiaľ prišiel?

Lujza: Si ale zvedavá. Až ti uši rastú. Predsa z veľkého mesta.

Marta: Tak vravíš, že je nepekný.

Lujza: To som nepovedala, je veľmi tichý, pripomína dieťa.

Marta: A ešte čo je nové?

Lujza: Vrátila sa Mária. Tá... krásavica.

Marta mlčí.

Lujza: Čo proti nej všetky máte? Poviem Mária a kišasoňky z dediny sa tvária, akoby zjedli kyslú kapustu.

Marta: Nič, len snúbencov odlákala.

Lujza: Odlákala... sami sa odlákali... peknou tváričkou... Ona snáď za to môže? Že sa krásnou narodila?

Marta: Keby len nechcela byť stále stredobodom pozornosti a keby nekoketovala so snúbencami slečien, ktoré sa chcú vydať!

Lujza: No bože, čo také sa stalo! Nevydali sa, dobre sa majú!

Marta: Tebe sa ľahko hovorí, máš majetkov, nádherný dom, si zabezpečená... (Nedopovie.)

Lujza: Stará panna, no len to povedz, všetci sa mi vyškierajú, lenže mojím cieľom nie je vydať sa.

Marta: A láska, Lujza? Nikdy ťa nechytila? Za nohy, že ledva chodíš? Ako spitá kvôli očiam mladého pána!

Lujza: Ja nerada pánov! Ale lásku, tú poznám, až priveľmi.

Marta: Ako sa volal? Bol chudobný? Preto ho vaši nechceli?

Miro: Huhuhu, bosorky. Mám vás! Čarujete?

Lujza (mrzuto): Iba premieňame mužov na žaby.

Marta (zahanbene): Ale si nás vyľakal!

Miro: Zajtra večer sa budú páliť ohne, prídu aj hudobníci, bude tancovačka. Marta, prídeš?

Marta: Chceš, aby som prišla?

Miro: Z celého srdca!

Marta: Ak ma apko pustia!

Miro: Prídem ťa vypýtať.

Lujza (škodoradostne): A viete, kto sa tam ešte chystá? Mária.

Miro mlčí.

Marta: No to je toho!

Miro (prekvapene): Mária sa vrátila?

Lujza: Stretla som ju... včera.

Miro (zamyslene): Tak sa vrátila.

Marta: Čože ona. Všetci vedia, že je koketa a iba hlavy múti. Chce mať vždy navrch.

Miro (zamyslene): Ako sa má?

Lujza: V mestských šatách vyzerá ako obrázok.

Miro (rýchlo vstane): Tak zajtra... na ohňoch.

Marta: Počkaj!

Miro: Ak ťa apko pustia, dovidenia. (Odchádza.)

Marta (zlostne): Vidíš, čo si spravila? To si priateľka?

Lujza: Čo som spravila? Povedala som, čo som vedela. Nemôžem za to, že sa tváril, akoby ho štipla osa.

Marta: Načo si ju spomenula? Vidíš, ako ušiel? Ani už nespomenul, že ma príde vypýtať!

Lujza: Čo ti na ňom tak záleží? Si zaľúbená? Alebo sa chceš rýchlo vydať?

Marta (zbiera sa na odchod): Zaľúbená, nezaľúbená, mám dvadsaťdva a čas uteká. Radšej sa vydať za mladého. Ale ty tomu nerozumieš. Teba nezaujíma svet!

Lujza (kričí za ňou): Čo je svet? Potok, po brehoch ktorého som prinútená kráčať, ale ešte aj sukňu si zdvihnem, aby sa ani krajíčkom neomočila v ňom!

Deň, záhrada

Lujza: Hneváš sa?

Marta mlčí, kosí.

Lujza: No ták... hneváš?

Marta (úsečne): Nevidíš? Kosím!

Lujza: Kosíš tak, akoby si sa hnevala!

Marta: Lujzá... mám robotu. Čo chceš?

Lujza: Čítať. S tebou. Aha. (Podáva jej knihu.)

Marta (odmietavo): Zababrem ju.

Lujza: Čo keby si nechala ďatelinu a šla so mnou?

Marta: Nedá sa.

Lujza: Veď nemá nohy, neutečie.

Marta: To vysvetli králikom.

Lujza: Hádam neumrú od hladu!

Marta: Apko sa hnevajú, že som vždy preč s tebou a potom ma nepustia na tú tancovačku.

Lujza: Tak ti budem čítať. Nahlas. Môžeš kosiť a pritom počúvať.

Marta mlčí.

Lujza: Chceš?

Marta: Začni už a posaď sa tam, nech ti nepokosím šaty.

Lujza (číta): Na druhý deň pri obede, keď ju volala teta so sebou, povedala, že nie je sliepka, ktorú predávajú, aby ju chodili ukazovať. Keď ju ešte viac volala, povedala, že nie je ovca. Matka aj tetuška sa naľakali, že ak budú ešte viac domŕzať, použije ešte ktovie aké slovo a dali jej pokoj.

Marta: Kto to napísal?

Lujza: Timrava.

Marta: Píše čudné veci, akoby nebola z tohto sveta.

Lujza: Páčilo sa ti to?

Marta: Keď o takých veciach premýšľam, som nešťastná, radšej si predstavujem svadbu, ako si ma Miro vezme, aké šaty mi dajú ušiť, aké koláče upečiem a tak.

Lujza: Veď ona píše aj o tom, počúvaj. (Číta text.) Mamička, pýtala sa neskôr krotko, povedzte, aké úmysly to máte s tetuškou? Vydať ťa, odpovie matka nakrátko a nedojatá jej krotkosťou. Keď si dievča, vydať sa musíš, bratia sú ti už dávno zaopatrení a komédie už bolo dosť. Dievča vzbĺklo v lícach, lebo pripomenutie tej komédie a čo sa pod tým rozumelo, tak účinkovalo na ňu, ako keď moriakovi červenú farbu ukážete.

Marta: Píše... lenže tak čudne, akoby z toho nebola šťastná. A mladuchy sú šťastné, keď sa majú vydať, nie?

Lujza: Hovorí sa, ale naozaj, naozaj nikto nevie!

Marta: Vždy sa usmievajú, videla som.

Lujza: Lebo si myslia, že sa všetko začína, a v skutočnosti sa všetko končí!

Marta: Nerozumiem.

Lujza: No čo myslíš, koľkokrát pôjdeš po svadbe na tancovačku?

Marta mlčí. Kosí.

Lujza: Koľkokrát ťa pustí tvoj muž!

Marta mlčí. Kosí rýchlejšie.

Lujza: No a koľko detí budeš mať?

Marta mlčí.

Lujza: Koľko ti ich urobí...

Marta: Znova začínaš byť protivná. Radšej čítaj.

Lujza (číta): Polrok prešiel. Som žena Mišovova. Dopoludnia mu varím obed, po obede ideme na faru a zastavíme sa u žida, kúpime dve fľaše piva, ktoré strčím mužovi do vreciek kabáta. Pri západe slnka podopieram šedivé stĺpy školy, hľadiac za dedinské humná, či nejde muž zo zelinkami. Tak každý vrátil sa ku svojim obyčajom. (Ironicky.) No žijeme všetci v úplnej zhode!

Večer, Lujzin salón

Lujza (spieva, pripravuje ópiovú fajku): Cip, cip, cipovička, mak, mak, makovička, cipovička cipová, makovička, maková...

Prichádza Miro.

Lujza: Chodíš ako tieň!

Miro: Musím s tebou hovoriť!

Lujza: A o kom? O Marte alebo o Márii?

Miro: Nepodpichuj, moja situácia je ťažká, veľmi ťažká, neviem čo robiť.

Lujza: Žeby Miro Kropáč nevedel, čo robiť? Pyšný, bohatý pán, ktorému sa nikdy, nikto neprotivil?

Miro: Veru tak, nikdy nikto okrem Márie. Čo vravela? Ako vyzerá?

Lujza: Je ešte krajšia a hlávku drží omnoho vyššie než predtým, ako odišla do mesta. A tie oči, prepichnú ťa až do špiku kostí. Ale nevravela nič, nepýtala sa ani nespomenula žiadneho Mira Kropáča.

Miro: Vravela si, že sa chystá na zajtrajšie ohne.

Lujza: Chystá, ale chystá sa aj Marta, nie?

Miro: Načo sa vrátila, chcel som zabudnúť, nie, bol som presvedčený, že som už zabudol, ale keď si ju spomenula, akoby mi do žíl vstrekli jed, točí sa mi hlava.

Lujza: To znamená, že si nezabudol, pyšný páni nezabúdajú, keď dostanú košom.

Miro: No len si pichni, kamarátka.

Lujza: Čo sa durdíš, mňa udivuje, že zabúdaš na Martu. Voľačo si jej sľúbil a má ťa rada.

Miro: Sľúbil a rád ju mám, lenže Mária, to je niečo iné, trasiem sa pri nej túžbou, neviem sa ovládať, som posadnutý jej očami, hlasom, a keď pyšne pohodí hlavou, mám sto chutí ju chytiť a nikdy viac nepustiť.

Lujza: Čo narobíš, keď ťa nechce.

Miro: A možno aj chce, len sa trocha zahráva.

Lujza: Vravím ti ako kamarátka, nechce. Pochovaj nádej, lebo umučíš seba aj Martu!

Miro: Nepochovám, kým mi Mária nepovie do očí, že ma nechce. Nikdy to nepovedala, iba uhýbala a žartovala. Možno ma dokonca miluje a iba hrá hrdú, to niekedy ženy robia.

Lujza (opovržlivo): Čo ty vieš o ženách!

Miro (zlostne): A čo ty o mužoch!

Lujza: Načo by som vedela, žiadneho nechcem!

Miro: Veď sa o tebe v dedine všeličo povráva.

Lujza: Čo také? Prezraď!

Miro: Že si divná... bosorka, čo za splnu chodieva o polnoci tancovať.

Lujza (smeje sa): Hahahahaha, tancovať, hlúposti, makovice majú vtedy najviac šťavy! (Zvážnie.) Ale Marta, tá mi nedá spať, vravím ti, Miro, rozhoduj sa rýchlo, nevoď ju za nos, lebo ti ju niekto ukradne.

Miro: Napríklad kto!

Lujza (so smiechom): Napríklad ja!

Miro (s hnusom): Fúúj.

Lujza (usmieva sa): Rob, ako myslíš, ale pamätaj, že Marta ťa nebude dlho beznádejne milovať. Poznám ju.

Miro: Zajtra sa uvidí, pritlačím Máriu, donútim ju povedať, čo vlastne chce. Marte nič nehovor!

Lujza (usmieva sa): Veď ona nie je hlúpa. (Reže nožom makovicu, napĺňa fajku.) Cip, cip, cipovička... (Potiahne z fajky, vyfúkne.) Marta, Marta, čo len s tebou bude.

Lujzin sen

Marta (v bielom): Zobuď sa, prišla som si požičať šaty.

Lujza (rozospato): Zabudla som sa ťa opýtať, ktoré chceš! (Otvára skriňu.) Tieto?

Marta: V tých budem vyzerať ako slúžka!

Lujza: Čo tieto?

Marta: Ako vdova!

Lujza: A čo povieš na tieto?

Marta: Nepekné!

Lujza: Tak aké chceš?

Marta: Také, čo prilákajú Mira!

Lujza: Tamtie nie, majú veľký výstrih.

Marta: Presne také chcem!

Lujza: Marta, to nie sú šaty, ale Máriina koža.

Marta: Budem ako ona, pomôž mi navliecť tú nádheru!

Lujza pomáha obliekať Martu.

Marta: Páčia sa ti moje plecia?

Lujza mlčí.

Marta: A čo moje ruky?! Na, vezmi si moje ruky!

Lujza: Marta!

Marta: A moje nohy? Vezmi si moje nohy!

Lujza: Neponúkaj sa, Marta!

Marta: Teraz som Mária, čo ma nepoznáš?

Vojde Miro.

Miro: A kde máš prsia? Ja mám rád prsnaté! Lebo ak žena nemá poriadne cecky, nosí to do spálne nešťastie.

Marta: Tu sú Mirko! (Podáva mu prsia.) Na!

Lujza: Nerozdávaj sa, Marta!

Miro: Každá sa musí rozdať. Pre mňa. Len ty si taká, načo sú ti prsia, keď nemáš v spálni muža! Vari ťa nikto nechce? Chuderka! (Chytí ju za ruku.) Ja si ťa vezmem!

Lujza: Pusť!

Miro: Sľubuješ, že budeš verná, budeš ma ctiť...

Lujza: Nikdy!

Miro: V chorobe aj v zdraví, po všetky dni života...

Lujza: Nie! Nie! Nie!

Miro: Až kým nás smrť nerozdelí. Bozkaj ma!

Lujza: Nechaj ma!

Marta: Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje.

Miro: Bozkaj ma!

Marta (skanduje): Bozkať, bozkať!

Lujza (kričí): Nie!!!

Marta (víťazoslávne): Vidíš?!

Miro: Fúj, Lujza Maková!

Obidvaja kričia: fuj, fuj, fuj, fuj!

Deň, Lujzina spálňa

Marta: Ty ešte ležíš? Čo si ochorela? Zvony už zvonili poludnie...

Lujza: Moja hlava, akoby v nej niekto trieskal činelmi, načo si prišla.

Marta: Skúšala som si šaty, vyzerám v nich ako malá, nepožičiaš tie dobelasa?

Lujza: Len si neber Máriinu kožu... a Kropáčovi nedávaj prsia, má rád ceckaté.

Marta: Čo to preboha rozprávaš?! Blúzniš? To máš z toho fajčenia, v dedine majú pravdu, že si mu prepadla.

Lujza: Prepadla, prepadla, ja fajke, ty Kropáčovi, vezmi si šaty a utekaj.

Marta: Či si dnes uvrčaná! (Vyberá šaty zo skrine.) Ako lupene! Nech Mária vidí, že nie je jediná, čo nosí mestské, fiflena namyslená.

Lujza: Vyskúšaj si ich, chcem ťa vidieť!

Marta (oblieka si šaty): Budem sa v nich nosiť pyšne, ani pohľadom jej neuhnem a budem koketovať, nech Miro žiarli. (Premáva sa pred Lujzou.) No ako vyzerám? Ako mestská kišasoňka? Budem sa mu páčiť?

Lujza: Mne sa páčiš!

Marta: Ach Lujza, čo by som za to dala, aby ma miloval. Nie tamtú, mňa. Ale on je nerozhodný a svadba, tá je v nedohľadne.

Lujza: Mne sa páčiš!

Marta: Nie som hluchá. Tak ideš so mnou alebo nie?

Lujza: Nevidíš? Som chorá, na smrť chorá.

Noc, Lujzin salón

Lujza zamyslene sedí v kresle. Prichádza Marta.

Lujza: Skoro si prišla!

Marta: Víno, Lujza! Potrebujem veľa vína.

Lujza: A čože, nenaliali ti dosť na tancovačke?

Marta: Naliali, lenže iného. Trpkého, otráveného, až mi zomiera duša!

Lujza: Sadni a rozprávaj.

Marta: Nechce ma, je to jasné, miluje tamtú, celý večer z nej nespustil oči a ku mne, ku mne sa mal ako snehuliak, ani si nevšimol, že koketujem s maliarom a tamtá, hádzala horúce oči a smiala sa, div že jej nevypadli mandle, nepomohli ani krásne šaty Lujza, nepomohlo nič.

Lujza: A čo toľko fňukáš, kričať by si mala!

Marta: Akoby vo mne praskla struna a ja nemám síl. Zradil ma, iba ma trpel alebo sa zahrával? Alebo sa chcel dostať iba k môjmu telu?

Lujza: Na, napi sa.

Marta (hltavo pije): Veľa vína, chcem sa v ňom utopiť, vymazať z hlavy jeho obraz, zabudnúť na to poníženie. (Prestane piť.) A to preto, lebo som chudobná, pažravý je na majetky.

Lujza: Netrep, Mária toho tiež nemá veľa.

Marta: Tak som škrata?! To si chcela povedať?! Nesiaham Márii ani po členky? Lebo sa neviem vyškierať? Predstierať? Koketovať? Tak preto? Toto potrebujú páni? Nie čistú lásku?

Lujza: To keby niektorá vedela, čo potrebujú páni. Ale veď ty si sa chcela hlavne vydať.

Marta: Chcela, ale z lásky... Či je to zle? Bolo by to ako v románe, v jedinom, ktorý som čítala, a tam písali, že je to najsvätejšia vec v živote, láska.

Lujza: Daj si ešte pohár.

Marta (hrozivo): Najsvätejšia, ktorú zničil, ale prisámbohu, nech mi viac neprekročí prah, neskríži cestu, lebo ho, lebo ho...

Lujza: Zabiješ?

Marta (plač): Keby som to vedela, ale radšej zmárnim seba... a asi budem musieť.

Lujza: No ták, makovička, budú aj lepšie časy, kvôli očiam jedného pána netreba skákať z okna, to som zas čítala ja. Chceš, požičiam ti nejaké knižky.

Marta: Vieš, čo teraz bude? Vydajú ma... za hocikoho, aj za starca, len nech je bohatý. Ako sliepku, ako ovcu, ako... moju mamu.

Lujza: A jej mamu a mamu jej mamy, daj si vína.

Marta: To všetko pre toho neverníka.

Lujza: On ešte bude ľutovať. Mária ho nechce, nemysli, že sa prišla na dedinu zahrabať. Príde s prosíkom a ty ho môžeš strestať.

Marta: Zhnusil sa mi, nebudem brať zbytky po bohatej hostine, nech si ide za tamtou.

Lujza: Tak... musí byť ešte iná cesta.

Marta: Aká?

Lujza: Uteč z domu!

Marta: Kam?

Lujza: Ku mne... Mám dosť peňazí pre obe, pomysli, budeme celé dni čítať a rozprávať sa, múdrieť ďaleko od tohto sveta, v ľahučkých šatách...

Marta (zamyslene): Ja neviem...

Lujza: Zariadim ti izbu s knižnicou ako veľkej pani. Môžeš čítať, hoc aj celý deň. Žiaden muž, žiadne deti, žiaden problém.

Marta: Iba ty a ja?

Lujza: Len my dve ako sestry, zasvätíme náš život večnej slobode.

Marta: To už nikdy nebudem musieť drhnúť dlážku?

Lujza: Nikdy.

Marta: Ani okopávať v záhrade?

Lujza: Iba ak z rozmaru. A obliekať sa budeš do nádherných šiat, jesť vyberané jedlá a veľa premýšľať.

Marta: Ja neviem, čo povedia ľudia?

Lujza: Tí toho narozprávajú! Z rečí nevyžiješ! Pi, Marta, pi!

Marta: Bojím sa.

Lujza: Vari mňa? A nebudeš sa báť cudzieho muža, za ktorého ťa vydajú? Svadobná noc niekedy býva strašná.

Marta: A čo apko, mamka?

Lujza: Vzopri sa, nemôžu skaziť tvoj život len preto, že si ich dcéra.

Marta: Ja... neviem.

Lujza: Ak chceš, predáme dom, odídeme navždy, niekam do mesta. Bola si niekedy v meste?

Marta: Raz, neďaleko, na jarmoku.

Lujza: Myslím v obrovskom, naozajstnom meste.

Marta: Nikdy.

Lujza: Tam ti je krásne. Večer svietia na uliciach plynové lampy a chodníky sú vydláždené, žiadna čľapkanica, maľované kaviarne, kde podávajú fajnovú kávu, módne salóny, divadlá, tanečné plesy, šampanské, hudba a veľa vzdelaných žien.

Marta: Ešte. (Ukazuje prázdny pohár.) A kde budeme v takom meste bývať?

Lujza: V hoteli. Raňajky ti donesú rovno do postele.

Marta: Hanbila by som sa!

Lujza: Tak si prenajmeme dom!

Marta: Blízko trhu, aby som mohla chodiť na čerstvú zeleninu.

Lujza: Drožkou s bielymi valachmi.

Marta: A čo budeme celé dni robiť?

Lujza: Prechádzať sa! A keď prejdeme celé mesto, poberieme sa niekam inam.

Marta: Trebárs do Carihradu!

Lujza: Aj na kraj sveta.

Marta (pripíja): Na zdravie!

Lujza: Na naše!

Marta: Podaj tú fajku!

Lujza: Ej, ale si sa rozbehla! (Podáva jej fajku.)

Marta (fajčí): Neštípe...(Zakašle.) To je príjemné. Povedz Miro Kropáč!

Lujza: Miro Kropáč.

Marta: Vidíš? Nerozbúcha mi srdce! A povedz Mária.

Lujza: Mária... krásavica.

Marta (pije víno): Hahaha, nech si ho len má. (Obleje náhodou Lujzu vínom.) Ach Lujza, tvoje šaty!

Lujza: Aj tak boli tesné. (Rozopína ich.) Do čerta so šatami!

Marta: Nedajú dýchať!

Lujza (rozopína Marte šaty): Kúpime niečo pohodlné, napríklad nohavice!

Marta: Jaj, či som chlap?

Lujza: V meste odvážne slečny nosia nohavice!

Marta: A nesmejú sa im?

Lujza: Smiech nie je guľka, nezabije!

Marta: Pusť hudbu!

Lujza natočí gramofón, ozve sa tango.

Marta: Chcem tancovať!

Lujza: Poď, budeš ma viesť!

Marta: Apko hovoria, že je to neslušný tanec, vraj by sa každé cnostné dievča malo hanbiť takto tancovať.

Lujza: A ty? Hanbíš sa?

Marta: Nie, mne sa páči. Vrie mi pritom krv!

Lujza: Našťastie.

Marta: Jáj, krúti sa mi hlava!

Lujza: Spomaľ. Lepšie?

Marta: A lampióny, budú tam lampióny?

Lujza: Žlté, obrovské ako tekvica.

Marta: Nalej mi vína. (Pije.)

Lujza: A či sa vieš bozkávať!

Marta: Raz som sa bozkávala... so sestrou, keď som bola dieťa.

Lujza: Ukáž.

Marta: Hanbím sa.

Lujza: Nič to nie je, aha. (Pobozká ju.)

Marta: Točí sa so mnou celý svet! (Zapotáca sa, udrie si nohu o stoličku.)

Marta: Au, moja noha!

Lujza: Pozor dávaj, ublížila si si? Ukáž.

Marta: Do kosti.

Lujza: Pofúkam! (Hladká jej nohu, bozkáva.)

Marta: Ešte mi rozprávaj.

Lujza (bozkáva jej nohu): O čom chceš?

Marta: O meste, ako to tam bude.

Lujza (bozkáva ju): Bolí?

Marta: Opúcha.

Lujza (neprestáva ju hladiť a bozkávať): Tak v meste nás nikto nebude poznať, môžeme si vymyslieť nové mená, novú minulosť.

Marta: Ja by som sa chcela volať tak menej obyčajne, napríklad Eleonóra.

Lujza: Natriem ti nohu. Budeš sa volať, ako len chceš.

Marta (pije víno): A budem tvoja neter.

Lujza (natiera jej nohu): Čo prišla do mesta maľovať zátišia.

Marta: A ty budeš moja teta.

Lujza (bozkáva jej nohu, natiera): Ktorá dáva pozor, aby sa dievčaťu nič zlého nestalo.

Marta: Nalej. (Pije.) Aké by to bolo utiecť?

Lujza (bozkáva ju): Vzrušujúce.

Marta: Bolo by to...

Lujza (hladká ju, bozkáva na ústa): Pst...

Neskoré dopoludnie, Lujzin salón, raňajky

Lujza (natiera chlieb): Toho roku máme džemu, môžeme sa v ňom kúpať.

Marta: Nie som hladná.

Lujza: To z toho vína. Máš nedobrý žalúdok. Len pekne jedz!

Marta (s nechuťou hryzie do chleba): Aj hlava ma bolí.

Lujza: Zvykaj si, v meste nás budú núkať na každom kroku.

Prichádza Miro Kropáč.

Miro (Marte): Tak tu si! Hľadám ťa od skorého rána.

Marta: Čo chceš?

Miro: Chcem sa s tebou zhovárať.

Marta: Ale ja nechcem.

Miro: Marta!

Marta mlčí.

Lujza (Mirovi): Zajedz si s nami.

Miro (sadne si, Marte): Všetko je inak.

Marta mlčí.

Lujza: Kávu? Alebo čaj?

Marta: Odrazu.

Miro: Prosím o odpustenie!

Lujza (núka Mira): Jahodový alebo marhuľový?

Miro: Ťahala ma za nos!

Marta: A čo ja mám s tým? Dobre ti tak!

Miro: To všetko bolo iba ako sen. Sen sa skončil. A keď som sa zobudil, som ten, čo som bol, iba tvoj.

Marta mlčí.

Miro: Bytosť s čistou dušou. Ona ti nesiaha ani po päty.

Marta mlčí.

Miro: Odpustíš mi?

Marta: Hanba ti?

Miro: Hanba. Odpustíš?

Marta: Ťažko mi je.

Miro: Aha. (Vytiahne z vrecka biely papier.)

Lujza (berie papier z Mirových rúk, neveriacky): Ide sa vydávať?

Miro: Za toho maliara, preto sa vrátila.

Marta: Tak preto.

Miro: Ale kdeže. Marta, prídem k vám dnes ako pytač.

Ticho.

Marta: Dnes?

Miro: Tak zajtra.

Marta: Ja, ja neviem.

Miro: Alebo pozajtra a potom napíšeme ohlášky.

Marta: Ale chceli sme s Lujzou...

Lujza: Iba sme vypili priveľa vína. Vidíš, vravela som, kto si chce ešte zamaškrtiť?

Miro (natiera si konečne chlieb): Aká len budeš krásna v svadobných šatách.

Marta: Len či apko...

Miro: Cítim ich náklonnosť, dajú mi ťa, viem.

Marta: Potrebujem čas Mirko, porozmýšľať.

Lujza odchádza ku gramofónu, púšťa hudbu.
 
Podvečer, záhrada, maky

Marta (s tehotným bruchom sedí na lavici a píše list, nahlas číta, čo píše): Milá Lujza, pekný teplý podvečer je. Slnce s červenými lúčmi osvetľuje záhradu, v ktorej sme kedysi sedávali.

Miro: Martaááá, kde si! Héééj Marta!

Marta: A kde teraz iba bzučia včely. Úrody je toho roku neúrekom, a tak si často ani nevydýchnem.

Miro: Počuješ! Marta!

Marta: Aj keď mi pomáha mamka, zavárania je až do polnoci, a ešte som k tomu taká nemotorná. Včera sme začali zvážať, lebo sa bojíme dažďa.

Miro: Poď pomôcť!

Marta: Všetci sú zdraví a ja...

Miro: Marta!

Marta: ...som v jednom kole. Dopoludnia varím obed, po obede ideme k rodičom, zastaviac sa v konzume kúpime dve fľaše piva. Pri západe slnka sa opieram o stĺpy domu, hľadiac za dedinské humná, či nejde muž. No, žijeme všetci.

Miro (pribehne): Kde toľko trčíš! Dvor je plný sena!

Marta (schová list pod sedačku): Veď hej. (Nemotorne sa postaví, odchádza za Mirom) Už idem!

Koniec

Ako citovať tento článok:

red. Maková panna In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 10/06/2016. Získané 21/05/2019 - 04:07. Dostupné na http://aspekt.sk/node/2675