Život ide často proti prúdu cirkvi

Je bežné, aby sa rehoľné sestry vášho rádu angažovali v politickom dianí?

Politika je súčasťou života, takže áno. Teraz je politicky vyhrotená situácia, denne aktualizujeme, čo je nové, preposielame si články, upovedomujeme ľudí v našom okolí. Ale inak bežne demonštrujeme s učiteľmi za lepšie platy, s roľníkmi za prístup k vode, organizujeme protesty, podpisové akcie. Niektoré sestry píšu články, iné publikujú knihy. Mnoho ľudí je veľmi jednoduchých, nenaučilo sa mať kritické myslenie, prijmú všetko, čo sa im z politickej vrchnosti nariadi. Pomáhame im artikulovať ich požiadavky.

Hlásite sa k určitej politickej strane?

K strane ani nie, ale vie sa o nás, že sme ľavicovo orientované. Niekedy sa o katolicizme v Latinskej Amerike hovorí, že je pokrokový, ale ja by som povedala, že sa skôr vracia ku koreňom, k atmosfére prvých kresťanských komunít po zmŕtvychvstaní Ježiša. Teologická línia, ktorá sa tu zrodila v 60. – 70. rokoch minulého storočia, sa identifikuje práve s touto historickou situáciou. Niekto príde do tvojej zeme, zoberie si ju a začne ti rozkazovať. Palestínu okupovali Rimania, židovská elita sa im podriadila. Do toho prišiel Ježiš, ktorý povedal, že aj chudobný má svoju dôstojnosť, aj dieťa, aj starý človek. Že sa máme navzájom rešpektovať a všetci ľudia majú rovnakú hodnotu v Božích očiach. Latinská Amerika sa nachádza v podobnej situácii a nová teológia oslovila práve ľudí vysunutých na okraj spoločnosti.

Ako sa volá táto teológia?

Teológia oslobodenia. Nie je to uzavretá skupina, každý sa s týmto myslením môže stotožniť, či žije v Nemecku, Japonsku alebo Latinskej Amerike. Píšem si s viacerými českými kňazmi, ktorým je táto teologická línia blízka.

Aký postoj k nej má Vatikán?

Oficiálna katolícka cirkev, čiže hierarchia, bola vždy pravičiarska. Historicky všetko, čo je pravica, uprednostňuje tradíciu a ľavica má nádych zmeny a revolúcie. Ak však v latinskomamerickom kontexte zastávate tradíciu, zastávate veľkostatkárske vykorisťovanie. Cirkev sa aj tu vždy viac prikláňala k pravici, lebo z toho mala spoločenské a finančné výhody. Jednou z výnimiek bol Brazílčan Dom Helder Camara, najvýznamnejší arcibiskup 20. storočia, ktorý hovorieval: „Keď som sýtil chudobných, volali ma svätým, keď som sa opýtal, prečo chudobní existujú, nazvali ma komunistom.“ Vatikán odsúdil teológiu oslobodenia dvoma dokumentmi, z roku 1984 a 1987. Bolo to za pontifikátu Jána Pavla II., čomu sa dá rozumieť. Bol Poliak, zažil komunizmus a ostro proti nemu vystupoval. Ale na Latinskú Ameriku sa nedá pozerať európskymi očami.

Ako vníma oficiálna cirkev svoje pôsobenie v Latinskej Amerike?

Vždy bola verná vatikánskej línii. Ale zakaždým sa našlo zopár biskupov, kňazov, rehoľníkov a laikov, ktorým išlo v prvom rade o dôstojnosť života jednoduchého človeka. Veľa ľudí je praktizujúcimi katolíkmi v štýle „len ja a Boh“. Idete si vystáť nedeľnú omšu a zaspievať pesničky. Ľahostajnosť voči spoločenskej situácii krajiny alebo nezáujem o niekoho z menejcennej kategórie ľudí. Občas príspevok do finančnej zbierky, ale nepotrebujem vidieť toho chudobného alebo migranta, nech ma nevyrušuje v praktizovaní mojej viery. Mať vyzdobený kostol, dobrú hudbu, „vyliečiť sa“ z hriechov a zamerať sa na nebo. Nie som proti peknej liturgii, veď sa ňou aj zaoberám, ale toto nemá byť podstata totožnosti Ježišovho učeníka.

Katolícka cirkev sa odjakživa zameriavala na posmrtný život.

Áno, stáročia to tak fungovalo, vychádza to z filozofie Aristotela a jeho dualizmu. Človek má ducha a telo. Všetko, čo je telo, je zlé, čo je duch, je dobré. Gréckych filozofov sme aplikovali na božské a biblické pravdy. Ale Ježiš, ktorý mal semitské myslenie, lebo bol Žid, nikdy netvrdil, že ak nemáš rodinu, si svätejší pred Bohom. Že ak sa tešíš z každodenného života, si proti Bohu. Pápež František je v tomto veľmi jasný. Vo svojej encyklike Laudato Sì píše o životnom prostredí a o ekonomických vzťahoch, ktoré ničia prírodu. Príroda je Boží dar, ktorý si podľa neho nevážime. Inými slovami, musíme investovať do života, ktorý žijeme tu a teraz.

Máva vaša kongregácia Notre Dame kanonistiek sv. Augustína problémy s Vatikánom?

Samozrejme. Máme jednu sestru, sr. Ivone Gebara, významnú teologičku a feministku, ktorú Vatikán odstavil na pár rokov. Nesmela publikovať, prednášať, poslali ju na dva roky na brainwashing do Belgicka. Rehoľný život často ide proti prúdu. Vznikol totiž odstúpením od oficiálneho. My by sme mali byť prorockým hlasom vnútri katolíckej cirkvi. Kňaz spadá priamo pod biskupa, musí viac poslúchať ako rehoľník. My máme svoj generalát, svoje predstavenstvo. Teraz to máme pohodové, lebo naša línia – teológia oslobodenia a pápež František idú ruka v ruke.

Celý rozhovor si môžete prečítať na stránke denníka SME.