Ako odvrávať Novembru 1989

ASPEKT vyberá z článku Zuzany Maďarovej, ktorý vyšiel v časopise Gender, rovné příležitosti, výzkum 2/2016. Celý text si môžete prečítať na: genderonline.cz

*

Feministická teoretička a aktivistka bell hooks vo svojej knižke Talking Back. Thinking Feminist, Thinking Black (2015, pôvodne vyšlo 1989) opisuje, ako sa – ako čierne dievča vyrastajúce v USA – učila odvrávať. Podobne ako v tomto prostredí, aj v stredoeurópskom kontexte sa o odvrávaní uvažuje predovšetkým v súvislosti s jazykovým prejavom detí voči dospelým. Krátky slovník slovenského jazyka napríklad definuje pojem odvrávať ako „neúctivo, zlostne ap. slovne odporovať: o. rodičom“ (Kačala, Pisárčiková, Považaj 2003). hooks pripomína, že hoci sa implikuje rovnocenné postavenie detí a dospelých, v skutočnosti sú tieto dve strany v mocenskej nerovnováhe a pripodobňuje to aktu prehovárania, hovorenia čiernych žien v spoločnosti USA. „Hovoriť pravdu pre nás nebolo len prejavom tvorivej sily; bol to akt odporu, politické gesto nabúravajúce politiku dominancie, ktorá by z nás spravila tých bez mena a bez hlasu. V tomto zmysle ide o čin odvahy, v tomto zmysle predstavuje hrozbu“ (hooks 2015: 27). Preto je pre hooks prechod od ticha k reči prechodom z pozície objektu do pozície subjektu.

Čo ale znamená odvrávať historickej udalosti a komu sa tým v skutočnosti odvráva? Autorky Deborah Cohen a Lessie J. Frazier (2015) „odvrávali“ roku 1968, keď v štúdii Talking Back to ́68 usúvzťažnili dominantné naratívy sociálneho hnutia, prezentované mužmi považovanými za lídrov udalostí v Mexiku, s naratívmi tých istých udalostí, predstavovanými poväčšine neznámymi aktérkami. Do vzájomnej komunikácie tak vložili príbehy, ktoré majú moc spoluvytvárať verejný diskurz o roku 1968 (nielen) v Mexiku a formovať predstavy aj o následných sociálnych hnutiach, aktérstve, politickej subjektivite, verejnom a súkromnom priestore, s naratívmi už zabudnutými alebo ešte nevyslovenými, s naratívmi, ktoré sú priebežne ovplyvňované historickým a politickým kánonom. Hoci Cohen a Frazier sa nevracajú k názvu štúdie, aby ju bližšie vysvetlili, svojím postupom odvrávajú zjednodušujúcim tendenciám prezentovať sociálne hnutie roku 1968 v Mexiku ako hnutie monolitické, vedené prevažne intelektuálne i duchovne vyspelými, autonómnymi mužmi. Autorky zároveň poskytujú priestor a možnosť odvrávať aj ženám, ktoré sa na hnutí podieľali, zostali však poväčšine bez hlasu, relevantnej miery aktérstva, bez povšimnutia. V rozhovoroch s autorkami štúdie sa účastníčky udalostí roku 1968 dostávajú z pozície objektu, o ktorom mali možnosť doteraz hovoriť len lídri hnutia, do pozície politických subjektiek. Aby sa tak stalo, berú už existujúci jazyk udalostí roku 1968 do úst, skúmajú, do akej miery im umožní opísať vlastné skúsenosti, narážajú na jeho bariéry a aj si ho privlastňujú, hľadajú alternatívne spôsoby vyjadrovania. Dôsledkom takéhoto hľadania je aj náraz na kánon, viac či menej zamýšľaný konflikt s tými, čo sa považujú za historických dejateľov, a efekt „odvrávania“, protirečenia. Napriek tomu Cohen a Frazier (2003, 2009, 2015) zdôrazňujú, že ich zámerom nie je príbehy účastníkov a účastníčok hnutia roku 1968 konfrontovať, ale skôr komplementovať, premýšľať o nich vo vzájomných súvislostiach a rozrôzňovať obrazy roku 1968, ako aj neskorších sociálnych hnutí, ktorých základná rodová štruktúra vo verejnom diskurze zostáva podobná. Práve výskum Cohen a Frazier a ich spôsob práce s naratívmi roku 1968 v Mexiku vytvára širší kontext pri interpretácii predkladanej štúdie, ktorá chce odvrávať udalostiam Novembra 1989 tak, ako ich poznáme z verejného diskurzu na Slovensku (1). Východiskový bod oboch skúmaní má totiž porovnateľný charakter – maskulinizovaný diskurz zužujúci aktérstvo rôznych skupín obyvateľstva na vodcovstvo niekoľko jednotlivcov.

*

Celú štúdiu si môžete prečítať na: genderonline.cz