Nazrite do knihy Potopené duše

Ukážky z tvorby slovenských poetiek v prvej polovici 20. storočia

Prinášame vizuálne aj literárne ukážky z novej aspektovskej čítanky Potopené duše. Z tvorby slovenských poetiek v prvej polovici 20. storočia, ktorá predstavuje priekopnícky čin zásadného významu. Zostavila ju a úvodnou štúdiou vybavila literárna historička Andrea Bokníková. Výsledkom jej dlhodobého záujmu o poéziu prvej polovice 20. storočia je rozsiahly výber básnických textov z tvorby dvanástich výnimočných poetiek. Jedinečná čítanka prináša zabudnuté aj doposiaľ neobjavené básne spolu s ďalším textovým a obrazovým materiálom zo života a tvorby viac i menej známych mien. Je zdrojom poznania i silných estetických zážitkov.

Takmer 500 strán dostanete v pevnej knižnej väzbe so špičkovou grafickou úpravou Jany Sapákovej


OBSAH

Editoriál
Potopené duše. Z tvorby slovenských poetiek v prvej polovici 20. storočia (úvodná štúdia)

Ľudmila Groeblová (1884 – 1968)
Šára Buganová (1906 – 1978)
Zora Jesenská (1909 – 1972)
Henny Fiebigová (1917 – 2016)
Nora Preusová (1922 – 2006)
Viola Štepanovičová (1921 – 1973)
Hana Záhorská (1919 – 2011)
Elena Kamenická (1917 – 1953)
Sláva Manicová (1918 – 2014)
Bela Dunajská (1921 – 2008)
Viera Szathmáry-Vlčková (1900 – 1966)
Viera Markovičová-Záturecká (1910 – 1953)

 

***

 

Ľudmila Groeblová

1404

 

***

 

Zora Jesenská

1405

 

***


Henny Fiebigová

1406

Za ďatelinovou clonou

Vejárom štíhlych ďatelín
zastieram očí opálový čln
V púpavu lásky sa mením
sfúkol ma oblak v bielohviezdy spln

Len diaľke šeptám úsmevy
v blízkosti prší vylodená jar
Túlim sa k nebu cez spevy
stratená v krokoch jak môj kar

Obzor mi chladne na perách
jak dúha snov v mohyle mliečnych rúk
Väzní ma v kruhoch dávny strach
k cisterne výšok zahrotený v luk

 

***


Viola Štepanovičová

Náš valčík

Valčík sa rozhojdal po sále z baršúnu
zabrnkal akordy belasé na strunu.

Mal’s hadie ruky a na prstoch ponuku
srdcia sa zaplietli do lásky pamuku.

Valčík bol zápoľou z ktorej sme skákali
do očú priepasti kde túhy plakali.

Pán Boh mi ukrojil zo záhrady neba
keď tanec ma opil keď našla som teba.

Karavána

Blúdime púšťou na ťavách dávno mŕtvych
Posledný dromedár padá pod nákladom nádeje
Červený piesok černá sadnutou krvou
Červený piesok belie výšivkou kostí
Červený piesok belasé nebo
ktoré je fatamorgánou?
Blúdime púšťou samo sami
sámum nás číta nad dunami

 

***

Hana Záhorská

Jeseň

Spálil mráz muškáty červené i biele
a lístky zožltlé padali-padali...
Vietor ich rozniesol, zahrával si smele.
Ráno kvapky rosy na lístky sadali.
Na holých stebielkach dva kvety ostali,
spievali tým druhým pohrebnú pieseň.
S odviatym listom pozdravy zaslali,
spievajúc slzili – zronila ich jeseň.

 

***

 

Sláva Manicová

1409

 

***

Elena Kamenická

1407


Čierne stretnutie
6

Ideme, my dvaja.
Súmrak a svit sa spojili v túhe.
Čakáme požiare,
vidíme rovnice a seba v dúhe.
A strachom zdrvená
pýtam sa: moja či Tvoja to vina,
že tma je zakliata
do mojich vlasov a do kvapky vína?
Mdlé kroky preklína
noc večne rovnaká, noc večne iná.
Ideme, tápeme,
v nádeji, kliatba že nás nezotročí.
A beda! Nevieme! –
Padáme v priepasti dvoch desaťročí!

 

***


Bela Dunajská

Starý koráb

V kúpeľni
vraví žena
svojmu telu
pokrytému vredmi
Ty starý koráb
hádzali ťa ruky
mnoho rúk
a málo pochopenia
sem a tam
sem a tam
Keď si bol
krásny
v červenom svetle
nocí
o čo si bol viac
než dnes
mučený
v nestálych vodách
hladu a chorôb
smutnej únavy
slnka a dažďa
A srdce vzdychlo
pod vredmi
Nad vlnami
som lietalo
a chcelo milovať
Mlčí starý koráb
lieči sa
chce vyplávať
vyplávať
vyplávať

Milencovmu psovi

S tebou sa maznieva s tebou sa pohráva
keď mu kladieš hlavu mäkko na kolená
o ne sa otiera tvoja šija plavá

A dlhé prsty mu blúdia v jej zamate
tak ako myšlienky za dymom cigariet
keď má pohľad tichý a pery usmiate

Pokojne dočkáš bdiac kým lampa zhasína
v tajomstvách vedy keď tvoj pán je zakliaty
ležíš mu pri lôžku keď večer usína

Za noci planú ti oči jak z jantáru
v mlčaní izby a pri dychu mileniek
čo v náruč strháva z túžby či rozmaru

Vidíš tie neznáme miznúce nad ránom
poznáš ich voňavky kroky ich štíhlych nôh
ich šperky ich vlasy horiace šafranom

 

***
 

Viera Szathmáry-Vlčková

1408

 

***


Viera Markovičová-Záturecká


Kôň padol na dlažbe

Na dlažbe padol vysilený kôň.
Hnát puklý udrel nalomený tón,
klávesmi rebier rozbehla sa triaška.

Na osud kliatbu gazda bičom šľahol,
tvár zastrela si samodruhá žena,
poskočil básnik nad námetom novým,
obchodník pozrel na ručičky hodín,
civiaci primán telocvik si zmešká,
mäsiarsky učeň voľno chce mať dneská,
policajt norí oči do notesa,
a priateľ zvierat hľadí na nebesá.

Na čiernej ceste na vrch utrpenia
stvorenie božie bičom hnané klesá.

Vlastná podobizeň

Na jasných plochách tmavé body,
ach, nie je ťažko čítať v nich:
bezvládny anjel tade chodí,
tu čupí plachý živočích.

Tam klenba vzdušná bez piliera
nad literami ťažkých kníh,
tu snežné ticho tepny zviera,
lež nevie skryť, čo prúdi v nich.

Viac v knihe Potopené duše. Z tvorby slovenských poetiek v prvej polovici 20. storočia, ktorú si môžete objednať TU.

 

1425

Publikáciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Ako citovať tento článok:

red. Nazrite do knihy Potopené duše In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 10/09/2017. Získané 25/11/2017 - 00:09. Dostupné na http://aspekt.sk/node/2843