Na svadbu do Kalifornie

Poviedka

Vyberáme z poviedky Jaroslavy Blažkovej, ktorá pôvodne vyšla v časopise Romboid 9/2012.

*

Ľudia zo sály sa nahrnuli k dverám. Ja som ešte nikdy nebola na diskotéke. Všetko to ohlušujúce vrenie a pohyb mládeže mi boli dočista nové. Odpila som si z červeného vína (hoci inokedy nepijem) a išla som pozorovať tiež. Vonku bolo chladno. Masírovala som si holé ruky a podupkávala som. Tamilovia tancovali o dušu. Odrazu som videla, že tam skáče aj Ivan s Mery. Pôvab tanca bol v tom, že každý mohol tancovať sám alebo sa voľne ku komukoľvek pridružiť, jediné, čo bolo treba – držať rytmus. Ani som nezbadala kedy, ruky mi začali vyletovať hore a zasa dolu ako ostatným. Bolo to uhrančivé. Kedy som posledný raz tancovala? Dávno! Isto ešte zaslobodna, nudné, znavené tango. Nepomyslela som si, že sa mi tanec ešte kedy v mojom pustovníckom živote pridá. Ale čo na tom? Tresk, tresk, ratata rata! Až do bezdychu.

Dopadla som na stoličku vedľa svokra neurológa, ktorý tam vo dverách pozoroval hurhaj.

„Vy musíte mať túto muziku rada, čo?“

„Vôbec nie! Ani za mak. Ja milujem Mozarta!“

„Cha, cha, chi, chi, chi,“ smial sa.

Odrazu ma poštuchla trúfalosť: vyskočila som a začala som mu šermovať rukami pred tvárou.

Chvíľu bol zarazený, no odrazu vstal a začal šermovať tiež. Skackali sme a na plošine to zahučalo. Tanečníci nám ustupovali. Ukázalo sa, že doktor neurológ ešte NIKDY v živote netancoval! Synovia z toho mali, pravdaže, veľkú psinu. So smiechom na nás čosi pokrikovali. Aj Žežulka s Jasimom ochotne ustupovali a premožení našou „show“ sa prehýbali od smiechu. Napokon sme sa bez dychu dotackali k stoličkám.

„Ďakujem vám,“ stenal neurológ a stískal mi ruku. „Bolo to unikátne!“ Poďakovala som sa aj ja a išla som si ešte odpiť z červeného zázraku. Keď som sa vracala, prišiel mi do cesty čierny muž, jediný Afroameričan na svadbe. Vlnil sa celým telom, každým svalom. Podivne mykal hlavou, všetkými kĺbmi, muzika šľahala rovno z neho. V smiechu som pred neho skočila a on, s obrovským úsmevom bielych zubov, ma posúval medzi tanečníkov a každým pohybom ma vyzýval: „Viac! Viac! Len sa do toho vlož, bejby! Viac! A ešte! Neboj sa, bejby! Vlož sa do toho! Viac!“ A ja som sa o dušu usilovala a bláznivo sa natriasala s takým elánom, až už nezostávalo, len zrútiť sa mu do náručia a bozkať tú jeho úžasnú africkú tvár.

A znova sa letieť vydýchať, veď išlo o život! Na našom stole však stále stála fľaša magického elixíru. Pol pohára, nežne ho vychutnávajúc. A naliala som si ešte. Spomenula som si, ako mi môj drahý nebohý muž láskavo hovorieval: Dušinka, ty v ničom nepoznáš mieru! A mal pravdu. Nepoznala som. Ani teraz som nepoznala. Zabudnúc totálne, že tu figurujem ako „velebná starena“ a že nikdy nepijem, vrhala som sa medzi farebné svetielka prerušované šľahaním bielych reflektorov. Všetko vo mne sa zmietalo pod červeno bubnujúcou sprchou radosti. A hop a skok a do kola. Tamilovia spievali úžasnú indickú pesničku a zmietali sa v neúnavných pohyboch. Mládež sa zvíjala. Z podvedomia na mňa zapišťal hlas: „Čo tu skáčeš ako sarská koza! Nehanbíš sa?“

„Nie!!!“

Sarská koza skákala ďalej, akoby sa najedla bláznivého chrenu. Vrelo to vo mne a vírilo a nepríčetne sa radovalo z divošského tanca, z divošskej muziky, z vangoghovského delíria. Mohla som tak skákať do rána. Ach, bože!

To BOLA svadba!

O jedenástej mali všetci dosť. Staršia generácia, velební a vážení, už boli preč. Diskdžokej balil farebné svetielka aj veľké reflektory priviazané k trupom paliem. Zbalil cédečká, amplióny, všetko bolo v okamihu prázdne. Len servírky v sále skladali azúrovomodré obrusy a Mery vyberala kytice z váz, ktoré bolo treba vrátiť. Ruže a modré orchidey si rozoberala zvyšná hŕstočka moslimských žien, ktoré – len teraz som si uvedomila – netancovali. Netancovala, rozumie sa, ani velebná starena, ani staviteľ mostov, ba ani Fatima. Všetci už isto, ako sa na slušných ľudí patrilo, boli doma. Aj nevesta so ženíchom boli preč. Len stará sarská koza tam ešte sedela, vydychovala a tisla si zdivené srdce do hlbín hrudného koša, tam, kde malo, chúďa, byť.

O chvíľu sa okolo začala rozprestierať tma. Nikde ani duša, iba odkiaľsi vzdialene znel smiech mladých hrdiel, čo sa opreteky hnali kamsi hore, k autám. Ivan sa vrátil a prikázal mi: „Zostaň tu, ja po teba prídem!“

Poslušne som tam drepela, roztancované bunky ma však hnali do studenej noci. Z čohosi som stále mala závratnú radosť. Ach, radosť, dcéra večnej lásky...

Predo mnou sa týčili vysočizné palmy a múr stáročných smrekov. Vidieť som ich nemohla, len som ich tam cítila. Úzky chodníček viedol do vŕšku dlhým tunelom z hustého tropického papradia. Potkýnala som sa pod tou živou strechou a stále sa mi chcelo smiať. A vôbec som sa nebála! Napokon som sa dostala na akúsi lúčku. Ešte som sa musela zohnúť a zhlboka dýchať. Už do mňa však začalo prenikať hlboké ticho.

Bolo to ticho hmotné, akási hlboká hustá hmla, čo sa rozplývala na jazyku a chutila ako mandle.

Dych pralesa.

Stála som bez pohnutia. Päť minút? Desať?

Nikde sa nič nepohlo.

A bola som tam sama!

Tma mi hladkala holé ruky, noc ma objímala hebkým fáčom. Mohla som len stáť a dovoľovať jej, aby ma brala do náručia.

Napokon som sa pozrela hore. V zamatových výšavách žiarili hviezdy. Hviezdy! V živote som také nevidela. Uvedomila som si, že som dospela k najvyššej hrane, najkrajnejšiemu okraju eufórie.

Len krôčik ešte – a zomriem.

Možno to bola smrť. A aká absolútna! Aká úžasná!

Úpenlivo som sa očami držala tých hviezd. Všetko živé v mojom tele bolo zaplnené jedinou túžbou – zostať tam! V tichu pralesa! A nevrátiť sa.

Bola som tam večnosť.

Večnosť.

*
Celú poviedku Na svadbu do Kaliforne si môžete prečítať v časopise Romboid 9/2012.

Ďalšie príbehy, nasvietené ostrým videním Jaroslavy Blažkovej a vyrozprávané jej svojským humorom a chápavým človečenstvom, nájdete v knihe próz Svadba v Káne Galilejskej. Svadobnú tému prináša aj titulná "filmová" próza zo šesťdesiatych rokov, rámcujú ju ďalšie poviedky, ktoré vznikli omnoho neskôr v emigrácii. 

Ako citovať tento článok:

red. Na svadbu do Kalifornie In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 24/09/2017. Získané 13/06/2019 - 15:54. Dostupné na http://aspekt.sk/node/2849