Myš
Drahá E.,
je novembrová noc, vietor kmáše posledné lístky z nášho javoríka, energicky nimi plieska o obločné sklo, mám tu teda aj potlesk. Môj Chudáčik zaspal, koniec dnešnej šichty. Navarila som si čaju z paliny, pijem ho odjakživa, pravdepodobne už s materským mliekom (mama, strašne sklamaná, že nie som syn, ma nadájala vždy v hneve). Tak či tak mám rada palinu, jej útočne drsnú chuť a vzdorovitú vôňu. Nečudo, že Francúzi z paliny destilovali absint, kým im to vláda nezakázala. Priveľa dobrých synov vlasti z absintu zošalelo.
Odpíjam teda z čaju a ako vdychujem tú vôňu, vynára sa mi spomienka: Išla som rýchlikom z Bratislavy do Košíc a kupé bolo plné historikov, viezli sa na akúsi konferenciu. Celú cestu sa veľmi živo rozprávali, krásne rozjarení, že na tri dni uvrzli rodinám. K eufórii možno trochu prispel demižónik, ktorý jeden z nich dostal od svokra a žičlivo z neho ponúkal kamarátov. Aj mne ponúkli, no ja som mala termosku s palinou na akési brucha–ducha bolenie. Pamätám sa, že dlho diskutovali, či pokrok ako taký jestvuje, a ak áno, či sa vinie časom v špirále, alebo je zápasom negatívneho s pozitívnym, večne kolísajúcim v nepretržite vratkej rovnováhe.
Tieto reči boli evidentne nemarxistické, teda de facto protištátne, tak som strihala ušami. No z toho, čo si pamätám, najlepšia bola malá príhoda, ktorú jeden z nich hodil do pléna: „Minule som išiel navštíviť mamu a našiel som jej zošit, do ktorého si píše čosi ako denník, a jeden záznam znel:
25. októbra: Chytená prvá myš.
Pánov to pobavilo a zase začali debatovať o kategórii času a podobných námetoch, ktoré muži milujú. Ja som si zatiaľ predstavovala tú starú učiteľku, čo na penzii uviazla kdesi na samote, zapisuje si sama pre seba udalosti a udalosťou v jednom októbrovom dni bolo: Chytená prvá myš.
Rýchlik uháňal, kolesá búšili do koľajníc, vagón ma unášal, niesol časom, až ma doniesol, či už špirálou, či po rovine, sem, a tu sedím v domčúri a strážim Chudáčika. Až sa pozriem do svojho zápisníka, mám tam za včerajšok napísané: „25. októbra - Kúpiť žemle, vrátiť Helge Útek z rodnej obce. V televízii iba horory. Mesiac v novoluní. Vlhko.“
Aké to boli časy, keď si dámy do elegantných zošitov písali zápisky plné pozorovaní, úvah, udalostí, charakteristiky známych, klebety a klebietky. Madame de Sévigné sa takým denníkom, denne odosielaným milovanej dcére, zapísala zlatými literami do francúzskej literatúry a histórie. Dnešok má celkom iný rytmus. Koniec kočom, krinolínam, vejárom. Koče ma až tak nezarmucujú, zato denníkov a vejárov je mi ľúto. Možno je problém aj v tom, že už nie sú DÁMY. Už sme tu, drahé sestry, iba my, pracujúce ženy a dievčence, zháňajúce cez internet známosti.
No vidíš, Evi, už zasa lužem. Veď ja také zápisky mám, a zapisujem si do nich všetko, čo mi v lese o klobúčik zavadí, čo ucho zachytí, na čom sa oči zastavia, čo mi fantázia vyfantazíruje. Môj zošit sa volá Nápadník. Ako už meno hovorí, zapisujem si doň nápady. Je to akási mentálna špajza, kde mám pekne na policiach vyrovnanú šošovicu, zázvor, sardinky, makaróny, tu orech, tam orech pre prípad núdze, aby sme nezahynuli. Takže ti dnes ponúknem niekoľko suchárov z mojej komory...
Úryvok z knihy Jaroslavy Blažkovej Happyendy.
Kúpou aspektovských kníh podporíte našu ďalšiu prácu. Ďakujeme.
red. Myš In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 24/09/2017. Získané 10/10/2024 - 16:40. Dostupné na http://aspekt.sk/node/2852