Príbehy vyvlastnenej emancipácie žien

Hana Havelková – Libora Oates-Indruchová (eds.): Vyvlastněný hlas. Proměny genderové kultury české společnosti 1948 – 1989. Praha: Sociologické nakladatelství, 2015. 512 s. ISBN 978-80-7419-096-4

Komplexná reflexia kultúrnych, politických a spoločenských fenoménov strednej Európy v období štátneho socializmu je nesmierne cenná nielen pre pochopenie posttotalitných a aktuálnych pohybov v tomto geografickom priestore, ale aj pre pochopenie fungovania mechanizmov moci a jej dosahu na rôzne oblasti ľudského konania v totalitných zriadeniach v každom období. Takéto hĺbkové sondy do jednotlivých aspektov kultúry (v širšom zmysle) so zacielením na slovenský geografický a kultúrny priestor sú zatiaľ medzerovité, a preto projekty, ktoré sa sústreďujú na spoločnosti slovenskému priestoru blízke, môžu poskytnúť mimoriadne cenné nahliadnutie do zatiaľ nespracovaných oblastí. Jedným z takýchto projektov českej proveniencie je kolektívne dielo Vyvlastněný hlas: Proměny genderové kultury české společnosti 1948 – 1989, o ktoré sa editorsky zaslúžili Hana Havelková a Libora Oates-Indruchová a ktoré vyšlo v roku 2015. Kolektívna monografia, ktorej kratšia verzia vyšla najprv v roku 2014 v angličtine vo vydavateľstve Routledge ako The Politics of Gender Culture under State Socialism. An expropriated voice (Politika rodovej kultúry v období štátneho socializmu. Vyvlastnený hlas), v dvoch častiach (Gender jako sociální kategorie a Gender jako symbolická kategorie) na priestore trinástich kapitol sonduje právne, sociologické, spolkové, reprodukčné a inštitucionálne aspekty rodu za socializmu a analyzuje obmedzenia, vytvárania a potláčania (ženských, mužských a neheteronormatívnych) identít, ktoré sa formovali v dobových diskurzoch (film, literatúra, časopisy, príručky, športový život), resp. sa zaoberá „proměnami genderové kultury v celém socialistickém období […] ze dvou aspektů analytické kategorie ‚gender’: gender jako sociální kategorie a gender jako symbolické kategorie“ (32).

V úvodnej štúdii editorky podávajú užitočný prehľad dostupnej literatúry o vymedzenej problematike a vytyčujú inovatívne prvky publikácie. Tie spočívajú jednak v práci s analytickou kategóriou rodu, ktorá umožňuje výskumu prekonať obmedzenia redukcie rodovej problematiky „na obvyklou otázku ‚postavení žen za socialismu’“ (10) a jednak v diferencovanom prístupe k téme – v pluralite aktérov, ktorí určovali rodovú kultúru a v dôraze na jednotlivé fázy vývoja rodovej politiky v sledovanom časovom horizonte. Ďalším prínosom publikácie je dekonštrukcia mýtov spojených s reflexiou rodu v českom (a možno dodať, že i v slovenskom) kultúrnom kontexte, konkrétne mýtu nútenej emancipácie zhora a mýtu importu feministického a rodového prístupu zo Západu. Namiesto sémanticky nepresného označenia „emancipácia zhora“ navrhujú Havelkovej termín vyvlastnenie, ktoré vystihuje situáciu „kdy moc odňala ženskému hnutí jeho agendu s tím, že ji bude spravovat sama – a domněle lépe“ (22), teda postupu paralelnému s ekonomickým vyvlastnením – kolektivizáciou majetku. Ako súčasť stratégie vyvlastňovania sa javí aj popretie existencie, resp. zneviditeľnenie autentických lokálnych rodových diskusií, ktoré zapríčinilo vznik mýtu o importe feministického a rodového uvažovania zo Západu.

Barbara Havelková v prvej kapitole prvej časti publikácie na rozdiel od doterajších výskumov, ktoré hovorili o dvoch obdobiach rodu v socialistickom práve, vyčleňuje a opisuje tri štádiá – zrovnoprávnenie (1948 – 1962), reflexiu (1962 – 1968) a obdobie rodiny (1968 – 1989). Prvé z nich charakterizuje prijatie legislatívy, ktorá ustanovuje rovnosť v rodine (vo vzťahu k výchove detí, majetkovým právam a pod.), legalizuje umelé prerušenie tehotenstva a uľahčuje rozvodové konanie, ustanovuje právo (a povinnosť) pracovať aj pre ženy a poskytuje ochranu a sociálne zabezpečenie (až na isté výnimky) ženám počas tehotenstva a v období niekoľkých mesiacov po ňom. Havelková tieto pohyby interpretuje v dvoch rovinách – na jednej strane sú sociálne, právne a ekonomické podmienky žien v tomto období v Československu výrazne lepšie ako na Západe, no na strane druhej táto formálna emancipácia je motivovaná pragmaticky (povojnová rekonštrukcia si vyžadovala viac pracovnej sily, umelé prerušenie tehotenstva sa chápalo ako ochrana verejného zdravia) a politicky (oslabenie rodiny uľahčovalo posilnenie roly štátu) a nijako nevychádza zo snahy o nápravu porušovania ľudských práv žien. Súkromná sféra zároveň zostala nezrovnoprávnená – starostlivosť o deti a domácnosť bola naďalej úlohou žien – a vo vzťahu k práci navyše pretrváva vertikálna a horizontálna segregácia pohlaví. V druhej fáze, počas politického uvoľnenia, sa spochybňuje takto dosiahnutá rovnosť, čo ale nevedie k emancipácii zdola, ale k akcentovaniu roly ženy ako matky (odstránenie trojitého bremena vrátením ženy do súkromnej sféry). Hospodárstvo, ktoré sa už dostalo z bezprostredného krízového povojnového stavu, nepotrebovalo toľko pracovnej sily, preto z ákonník práce ženám zakazoval isté typy prác, a mal tak ženy domnelo chrániť pred ťažkými pracovnými podmienkami, no v skutočnosti ich vytláčal z lepšie platených pozícií a, naopak, pri povolaniach, ktoré boli doménou žien, povoľoval výnimky. Posledné uvedené štádium posilnilo rodinu, dokončilo liberalizáciu interrupcií a súčasťou stratégie, ktorá mala viesť k zlepšeniu „kvality populácie“, boli aj sterilizácie, naoko etnicky neutrálne, no reálne spravidla zacielené na rómske ženy. Vo vzťahu k zdanlivému (resp. v ekonomických a sociálnych otázkach reálnemu) predbehnutiu Západu Východom považuje autorka za kľúčové, že „[k] odhalení a vyvrácení iluze, že svět je genderově neutrální, v Československu nedošlo. Absence tohoto paradigmatického posunu nebyla podle mého názoru v Česku zhojena dodnes” (69). A možno dodať, že ani na Slovensku.

Kapitola Veroniky Šprincovej sa zaoberá postavením žien v Československu v dobových sociologických výskumoch a dochádza k záveru, že „[v]ýznamným faktorem přetrvávajících genderových nerovností – nebo dokonce diskriminace žen – se […] zdá být stále probíhající přechod od tradičního modelu rodiny k modelu demokratickému, založenému na emancipaci žen od jejich tradiční role matek a pečovatelek“ (122), pričom výsledky prieskumov verejnej mienky ukazujú, že vývoj organizácie spoločnosti smerom k rovnosti žien a mužov bol rýchlejší ako vývoj zmien v myslení ľudí.

Hana Havelková skúmala štátnu rodovú politiku, konkrétne činnosť Štátnej populačnej komisie (SPOK; v roku 1970 bola premenovaná na Vládnu populačnú komisiu). Vo svojej stati dekonštruuje zjednodušený ponovembrový model interpretácie fungovania socialistických štátnych aparátov, v ktorom sa pôsobenie moci zhora nadol absolutizovalo. Ako vyplýva z autorkinho výskumu, dôležitú rolu v tomto procese zohrávala od polovice 50. rokov vedecká komunita, ktorá síce nebola autonómna a nezávislá, no aj napriek tomu nahrádzala „reflexivní, artikulační, ale i nátlakovou roli ženského aktivismu a feministického bádání blízkého západnímu výzkumu v rámci ‚women’s studies‘“ (162 – 163). Na základe analýz publikácií SPOK autorka opisuje tri druhy vzťahov medzi štátnou mocou, odbornou obcou a (v danej dobe neexistujúcimi, resp. svoju občiansku rolu neplniacimi) ženskými organizáciami: (1) centrálna moc vyvlastnila ženské organizácie, (2) s odbornou obcou centrálna moc fungovala vo vzťahu (de)centralizácie a (3) vzťah ženských organizácií k odbornej obci označuje ako substitučný (138). Kapitola tiež vyvracia mýtus o tom, že emancipácia v socialistickom období nemala vzťah k pohybom, ktoré sa vo verejných diskusiách o rodových otázkach odohrávali pred rokom 1948. Havelkovej výskum ukázal, že rodovo relevantné témy, ktoré SPOK pertraktovala, „odpovídala agendě liberalistického a marxistického feminismu před druhou světovou válkou a po ní“ (163).

Hĺbkovú sondu do spôsobu fungovania organizácií žien v sledovanom období podáva Denisa Nečasová. Tie podliehali častým reštrukturalizáciám, pričom v období rokov 1952 – 1967 dokonca žiadna masová ženská organizácia neexistovala. Podľa autorky state tieto fakty svedčia o ich nestabilnom a problematickom statuse, ako aj o podriadenosti ÚV KSČ, no Nečasová zároveň upozorňuje na to, redukovanie týchto organizácií na „prevodové páky“ režimu neobstojí. Z jej analýzy, ktorá odhaľuje medzery v súčasnom poznaní problematiky, vyplýva, že sa objavili aspoň dva prípady samostatnej, na centrálnej moci nezávislej aktivity týchto združení – v roku 1951 vypracoval Československý zväz žien plán, ktorý mal zabrániť jeho zrušeniu navrhovanému ÚV KSČ, a v roku 1968 kritizoval KSČ, vydal Akčný program, podporil 2000 slov a ešte aj v novembri – po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy – ústrednému výboru poslali členky zväzu list, v ktorom žiadali realizáciu zmien uvedených v Akčnom programe. Autorka uzatvára, že „působnost organizací vedla v některých oblastech ke změně postavení žen a genderových vzorců, přestože většina jejich činnosti měla primárně pomáhat prosazovat ideje KSČ ve společnosti“ (203).

Ivan Vodochodský a Petra Klvačová sa zamerali na ponímanie normatívnych podôb manželstva v populárno-náučnej literatúre v češtine. Štúdiom bibliografických záznamov zistili, že sledované obdobie možno vo vzťahu k týmto publikáciám rozdeliť na tri fázy. Počas prvej z nich, v rokoch 1949 – 1954, nevyšla podľa ich zistení žiadna príručka tohto charakteru, pričom absentovali (a to až na jednu výnimku počas celého obdobia) aj nové vydania titulov, ktoré vychádzali pred rokom 1948. V období „nového počiatku“ – v období rokov 1955 až 1965 – začínajú vychádzať domáce aj prekladové príručky s touto tematikou; charakterizuje ich „správne“ ideologické zameranie a vytvorenie umelého vákua vo vzťahu s predchádzajúcimi obdobiami: žiaden z titulov sa totiž neodvoláva na texty spred roku 1948, hoci, ako poznamenávajú autorka a autor state, nepriznané nadväznosti existovali. Obdobie okolo Pražskej jari (1966 – 1972) nadväzuje pretrhnuté súvislosti jednak s vývinom v tejto oblasti na Západe, jednak s predfebruárovým dianím. Fázu od definitívneho nástupu normalizácie do roku 1989 označujú Klvačová a Vodochodský za zlatú éru bestsellerov, charakteristickú takmer monopolným postavením niekoľkých autorov a autoriek. Z analýz konkrétnych titulov vyplýva, že postoje k tematizovaným okruhom problémov sú v niektorých ohľadoch jednotné (manželstvo ako jediná preferovaná forma spolužitia), v iných sa líšia (chápanie manželstva a jeho funkcií, rovnosť muža a ženy v otázke deľby domácich prác, rodinného hospodárenia a starostlivosti o deti). Vo vzťahu k ponovembrovej transformácii autor a autorka konštatujú, že príručky populárneho psychológa Miroslava Plzáka, inklinujúce k tradičným pohľadom na vzťah ženy a muža v manželstve, sa – na rozdiel od egalitárnejších a feministicky ladených pohľadov na manželstvo – vydávajú aj po roku 1989.

Kapitola Věry Sokolovej sa zaoberá štátnym prístupom k homosexualite a metódou oral history približuje neheterosexuálne životy v normalizačnom Československu – ich diverzitu, mieru a charakter represií, proces uvedomovania si svojej identity v heternormatívnom prostredí, možnosti nájdenia partneriek/partnerov, vzťah k inštitúcii manželstva. Výskum je okrem iného jedinečný tým, že akcent kladie na lesbické identity, ktoré boli doteraz popri gejských identitách takmer neviditeľné. Autorka si tiež všíma rolu, ktorú vo formovaní neheterosexuálnych identít zohrala sexuológia: dokladá prípady, v ktorých sexuálne poradne pomáhali dekriminalizovať homosexualitu, nájsť „pacientom/pacientkam“ partnera/partnerku či chrániť osobné, potenciálne kompromitujúce informácie, čím vyvracia očakávanie, že by sexuológia bola prostou heteronormatívnou rukou štátu (279).  
Konštruovaním identity „české socialistické ženy“ (285) sa zaoberá Kateřina Zábrodská, pričom vychádza z rámca kritickej diskurzívnej psychológie, na základe ktorej rozoberá nahrávky rozhovorov s dvadsiatimi ženami, ktoré sa uskutočnili v rámci projektu Ženy v transformujících se společnostech v rokoch 1994 – 1995. Jej analýza, ako uvádza aj autorka, problematizuje populárnu tézu o harmónii medzi ženami a mužmi v období štátneho socializmu, ktorá „byla používána také ke zdůvodnění nedostatku relevance ‚západního’ feminismu pro české [a aj pre slovenské] ženy před rokem 1989 I po něm” (287). Závery, ku ktorým dospela, sú mimoriadne zaujímavé a majú vysokú výpovednú hodnotu i vo vzťahu k ponovembrovej slovenskej spoločnosti. Zábrodská v rozhovoroch identifikovala štyri rôzne druhy interpretačných repertoárov, konkrétne: „muži nejsou hrdinové“, „nedosažitelná rovnost“, „ztracené kavalírství“ a „mužská loajalita“ (293). V rámci prvého z repertoárov sú muži opisovaní ako morálne slabí, bezvýznamní, neschopní a málo inteligentní, zatiaľ čo ženy ako šikovné a prefíkané manipulátorky, pričom analýza výpovedí z druhého repertoáru odhaľuje rozpor – obsahuje presvedčenie o tom, že muži ženy znevažujú a podceňujú a nútia ich používať intrigy, ľsti a sexuálne vydieranie, ktoré sa tu nechápe ako prejav nadradenej prefíkanosti, ale ako jediná možnosť. Repertoár o stratenom gavalierstve vypovedá o tom, že ženy socialistickú emancipáciu vnímali veľmi negatívne, a to pre strach zo straty ženskosti, čo autorka v nadväznosti na Oates-Indruchovú interpretuje v kontexte skutočnosti, že ideál buržoáznej ženskosti sa v socializme transformoval na rezistentný diskurz, a tak nadobúdal symbolický kapitál. Analýza výpovedí posledného z repertoárov – mužská lojalita – ukazuje, že účastníčky rozhovorov preferovali mužských kolegov a odmietali sa identifikovať s kolektívnou ženskou identitou, ktorej pripisovali atribúty ako malichernosť, závisť, žiarlivosť, rivalita. Na základe prijatia tohto konštruktu ženskej identity tiež odmietali podporiť kolektívne akcie na podporu rovnoprávnosti žien a mužov, čím potvrdzovali marginalizáciu žien, ktorú v iných repertoároch odsudzovali. Analýzy autorka následne napája na Matonohov koncept zraňujúcich identít a v diskusii uzatvára, že „západný“ feminizmus je pre (post)socialistický kultúrny priestor relevantný preto, že (1) ženy sa na Východe aj Západe stretávali s rovnakými problémami diskriminácie a (2) existuje súvislosť medzi absenciou feministického diskurzu a prijímaním zraňujúcich identít (212).

Druhá časť publikácie sa v piatich kapitolách zameriava na rod ako symbolickú kategóriu, vytváranú filmom, literatúrou a organizovanými športovými aktivitami – Petr Roubal v nej z rodového pohľadu analyzoval československé spartakiády. Interpretuje ich v kontexte niekdajších sokolských zletov, ktoré boli dôležitou súčasťou budovania českého nacionalizmu a na ktoré po smrti Stalina a Gottwalda komunistická strana nadviazala, čím sa jej podarilo spraviť z komunizmu súčasť českého národného príbehu. Analýzou, ktorá hovorí o emancipácii ako segregácii (sokolské zlety), o inžinierskom rode (346) 50. rokov a o príklone k modelu postavenom na tradičnom pohľade na rodinu, autor dokladá, že aj vývoj spartakiád kopíruje Havelkovou opísaný všeobecnejší pohyb v rodovej oblasti „od radikální dekonstrukce maloburžoázního patriarchálního řádu v 50. letech k jeho postupnému návratu v dalších desetiletích“ (346).

Kapitoly Jana Matonohu a Libory Oates-Indruchovej sa venujú identitám modelovaným dvoma pólmi dobovej literatúry. Matonoha si primárne všíma texty disentu, ktoré nadobudli vďaka svojmu antiestablišmentovému postoju kanonický status a vyznačujú sa vysokým symbolickým kapitálom a Oates-Indruchová sa zas zameriava na texty s vysokým nákladom a veľkým dosahom na masové čitateľstvo. Pri tvorbe metodologických nástrojov na interpretáciu ženských identít, ktoré čitateľkám a čitateľom ponúka(la) česká exilová a samizdatová literatúra, Matonoha vychádza z Gramsciho konceptu hegemónie, pojmu afektívnych priľnutí, formulovaným Wendy Brown a Judith Butler, z Foucaultovej analýzy diskurzívnej praxe a pojmu dispozitívu a z Althusserovho konceptu interpelácií, pričom nadväzuje na feministické prístupy. Kombináciou autorom demaskovaných diskurzívnych praktík, citových investícií a zraňujúcich identít vznikajú dispozitívy mlčania, ktoré sa konštituujú rôznymi diskurzívnymi mechanizmami, pričom Matonoha si všíma najmä vymazanie rodu prostredníctvom vnorenia rodových otázok a identít do nadradených rámcov a prípady dezagentizácie ženských subjektov. Analýzou tohto mechanizmu sa dopracúva k vysvetleniu, prečo nebola česká (a paralelne aj slovenská) spoločnosť v poprevratovom období naklonená akceptovať v rovine literatúry a literárnej vedy rodovú prizmu a odmietala feminizmy.

Východiskom pre analýzu Oates-Indruchovej bola analýza autoritatívneho diskurzu, ktorého teoretické vymedzenie autorka nachádza postupne u Foucaulta (diskurz ako skupina výrokov vytváraných sociálnym kontextom a reprodukujúcich ho) a u Yurchaka, ktorý nadväzuje na Bachtina (autoritatívny diskurz je nezávislý na iných existujúcich diskurzoch, naopak, ich existencia závisí od ich pozície k nemu). Oates-Indruchová však vďaka využitiu analytickej kategórie rodu a v nadväznosti na feministické teórie a rodové analýzy v sledovanom období identifikuje ďalší autoritatívny diskurz, a to reziduálny a v kontexte oficiálnej emancipácie aj rezistentný/opozičný patriarchálny ideologický diskurz. Práve koexistencia týchto dvoch nesúrodých diskurzov umožňuje diskurzívne dohadovanie a destabilizovanie moci. Načrtnutú metodológiu a teoretické východiská autorka aplikuje na obdobie tesne pred pádom socialistického režimu, na kľúčové roky perestrojky (1987 – 1989), ktoré sú vo vzťahu k zužitkúvaniu napätia medzi kontradiktorickými diskurzmi mimoriadne zaujímavé.

Dve záverečné kapitoly sa venujú analýze filmovej produkcie – Petra Hanáková v rukopise spoločných filmových projektov Věry Chytilovej a Ester Krumbachovej zo 60. až 80. rokov identifikuje latentný feminizmus, „označující určitý typ experimentování s formou i tématem, který ukazuje cestu k možnému feministickému stylu, jenž ale nemusí být nutně otevřeně politický či manifestační“ (450). Chytilovej film Kopytem sem, kopytem tam (1989) bol zas prameňom pre záverečnú kapitolu Kateřiny Kolářovej. Autorka v nej na analýze filmu, spracúvajúceho tematiku AIDS, predstavuje tézu o tom, že „metafory biomedicínského nebezpečí usnadnili vyjádření obav týkajících se povahy socialistického společenství a jeho zranitelné a křehké budoucnosti“ (479). Spoločenská kritika, obsiahnutá vo filme však „ukazuje velkou intenzitu přilnutí k ideologickým obrazům sociální soudržnosti“ (479). Z hľadiska pohľadu na maskulinity sa – v metodologickej nadväznosti na Oates-Indruchovej štúdiu v tom istom zväzku – mužské telá javia ako posledné útočisko autonómie mužského subjektu, no zároveň ako „prostor pro dramatizaci napětí a rozkladu socialistické kolektivity“ (480).

Pohľadom na rozklad socialistickej spoločnosti tak Vyvlastněný hlas ako rozsiahly a hĺbkový projekt uzatvára oblúk, načrtávajúci rôzne aspekty rodovej kultúry, uzatvára „príbeh“ budovania vyvlastnenej emancipácie a socializmu v kontexte rodu od raných zrovnoprávňujúcich legislatívnych opatrení až po roztváranie vnútorných protirečení oficiálneho diskurzu pre pokusy o vytváranie vlastnej subjektívnej rodovej identity v neskorých osemdesiatych rokoch. Možno tiež konštatovať, že editorkami v úvode deklarovaný hlavný prínos – problematizácia monolitného ponovembrového pohľadu na štátny socializmus, ktorý absolutizuje pôsobenie moci jednoznačne zhora nadol a popiera akúkoľvek možnosť aktívneho konania jednotlivcov či skupín (vedecké kolektívy, ženské spolky, psychiatri a pod.), a konzistentné uplatnenie analytickej kategórie rodu – projekt naplnil. Navyše prináša množstvo nových zistení a podnetných metodológií, ktoré sú užitočné aj pre slovenský kontext.

Ako citovať tento článok:

red. Príbehy vyvlastnenej emancipácie žien In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 15/12/2017. Získané 17/07/2019 - 21:45. Dostupné na http://aspekt.sk/node/2886