Verejný a súkromný svet sú späté

Sme v Grécku, ešte sa nenarodil ani Kristus, ani svätý Pavol. Ale počúvajme:

„Koho si ľud zvolí, toho treba poslúchať v malých aj veľkých veciach, v zlých aj dobrých.... Nič nie je horšie ako neposlušnosť!... A preto treba dodržiavať rozkazy a nikdy nepodľahnúť žene. Veď kto by chcel počuť, že je slabší ako žena? (...) Sem sa, sluhovia, obe ich berte do domu! Tie ženy treba uväzniť a bezpečne strážiť!“ To je hlas diktátora Kreóna. Antigona, ktorá sa mala vydať za jeho syna, mu na to odpovedala: „... taký zákaz nepochádza od Dia ani Diké, spoločníčka bohov v podsvetí nám nič podobné nenariadila.“ Lenže za ňou nestál ani kapitál, ani sila. Kreón jej na to povedal: „Konečne ju už odveďte a zatvorte do kamennej hrobky, ako som vám kázal!“ A zatvoril ju ani nie do Holloway (väzenie, v ktorom boli zatvorené mnohé sufražetky), ani nie do koncentračného tábora, ale do hrobky. A ďalej čítame, že Kreón privodil zánik svojho domu a zem posial telami mŕtvych. Keď počúvame takéto hlasy z minulosti, vážený pane, akoby sme sa znovu dívali na fotografie s obrázkami mŕtvych tiel a zrúcaných domov, na fotografie, ktoré nám takmer každý týždeň posiela španielska vláda. Zdá sa, že veci sa opakujú. Obrázky a hlasy sú dnes rovnaké ako pred dvetisíc rokmi.

K takémuto záveru nás teda privádza skúmanie podstaty strachu, ktorý v súkromí nepripúšťa slobodu. Tento malý, bezvýznamný a súkromný strach je spojený s iným strachom, verejným, a ten nie je ani malý, ani bezvýznamný, veď vás dohnal až k tomu, že ste nás požiadali, aby sme vám pomohli odvrátiť vojnu. Inak by sme sa na ten obraz nedívali znovu. Nie je to však ten istý obraz, ktorý v nás vyvolal na začiatku tohto listu rovnaké pocity – vy ste ich nazvali „hrôza a zhnusenie“ aj my sme ich nazvali hrôza a zhnusenie. Lebo pri písaní tohto listu, keď sa jeden fakt pridával k ďalšiemu, vystúpil do popredia iný obraz. Postava muža. Niektorí tvrdia a iní to popierajú, že ide o postavu Muža ako takého, o kvintesenciu virility, o dokonalý prototyp, všetci ostatní sú popri ňom len nedokonalé odtiene. Isté je, že je to muž. Oči sa mu lesknú. Planú. Telo ustrnuté v neprirodzenej póze má pevne stiahnuté do uniformy. Na hrudi má našitých niekoľko medailí a iných mystických symbolov. Ruka položená na meči. V nemčine sa označuje ako Führer, v taliančine Duce, v našom jazyku Tyran alebo Diktátor. Za ním ležia zrúcané domy a mŕtve telá – muži, ženy a deti. Ten obraz vám však nepredkladáme znovu len preto, aby sme vo vás vzbudili neplodný cit nenávisti. Naopak, chceme vo vás vzbudiť aj iné city, než tá postava vzbudzuje v nás, čo sme zostali ľudskými bytosťami, aj keď je tak nevkusne spodobená na kolorovanej fotografii. Naznačuje istú pre nás veľmi dôležitú spojitosť. A síce, že verejný a súkromný svet sú neoddeliteľne spojené, že tyranstvo a servilnosť v súkromí sú tyranstvom a servilnosťou aj na verejnosti. No táto postava ešte aj na fotografii napovedá aj iné, oveľa zložitejšie pocity. Naznačuje, že sa od nej nemôžeme len tak izolovať, že tá postava sme aj my. Našepkáva nám, že nie sme len pasívni diváci odsúdení na neodporujúcu poslušnosť, ale svojimi myšlienkami a činmi môžeme tú postavu zmeniť. Spája nás záujem, ten istý svet, jeden život. Mŕtve telá a zničené domy dokazujú, aké podstatné je, aby sme si túto jednotu uvedomili. Lebo aj my skončíme v ruinách, ak vy, zahalení do svojich obrovských verejných abstrakcií, zabudnete na osobu súkromnú, a ak zasa my, pri všetkých našich silných pocitoch, zabudneme na verejný svet. Oba domy budú zničené: verejný aj ten súkromný, materiálny aj ten duchovný, pretože sú neoddeliteľne späté.

Preložila Jana Juráňová