Julka Szolnokiová

Pred desiatimi rokmi sme sa rozlúčili s našou priateľkou, kolegyňou, prekladateľkou, redaktorkou Julianou Szolnokiovou – s našou Julkou. Odišla 6. decembra 2009. Pripomeňte si ju spolu s nami:

Nie je pravda, že ľudia sú nahraditeľní. Nikto taký nie je a Julka už tým duplom nebola, nie je. Zostane nenahradenou a nenahraditeľnou. Dlho si budeme zvykať, že sa na ňu nemôžeme obrátiť, zavolať jej, hodiť otázočku do mailu, dlho to bude trvať, kým nám definitívne dôjde, že za oknom na tom dome, okolo ktorého chodíme električkou, za tým oknom, na balkóne ktorého bol dlho namaľovaný slimák, už nie je Julka so svojím počítačom, knihami, textami, kocúrom, atmosférou pohody, prijatia, Julka, za ktorou sa dalo hocikedy zájsť, poklábosiť, prejsť korektúry, porozprávať sa. Bude ťažké zvyknúť si na toto.

Narodila sa 23. 2. 1946 v Nových Zámkoch. Chodila do maďarskej základnej a strednej školy. Ako sama o sebe napísala: „V rodine sa okrem toho vyskytoval nemecky hovoriaci starý otec z Rakúska aj talianska prastará mama z Terstu. Môj manžel bol z Dolného Kubína a moji synovia majú národnosť aj materinskú reč slovenskú. Toľko o národnostných pomeroch v jednej stredoeurópskej rodine.“ Dvojjazyčnosť bola pre ňu niečo úplne samozrejmé. Vyštudovala v rokoch 1964 - 1969 na Filozofickej fakulte UK v Bratislave odbor ruština - hudobná výchova. Krátko učila, potom pracovala ako dokumentaristka, redaktorka v časopise Revue slovenskej literatúry. V roku 1975 nastúpila do redakcie hudobnín a kníh o hudbe vydavateľstva OPUS, kde „zakotvila“ na celých osemnásť rokov, najprv ako redaktorka, neskôr ako vedúca redaktorka. Keď po roku 1989 OPUS zrušil svoju produkciu nôt a kníh, začala spolupracovať ako redaktorka s rôznymi redakciami a prekladala z ruštiny a maďarčiny. Od roku 1997 bola členkou výkonnej rady Slovenskej spoločnosti pre umelecký preklad. Knihy a hudba, aj to boli jej lásky. Preložila množstvo diel z ruštiny a z maďarčiny. Za všetky aspoň niekoľko mien: Astafiev, Gladkov, Černyševskij, A. N. Tolstoj, Grekovová, Lotman, Konrád. V ostatných rokoch okrem iných bravúrne zvládla autorov ako Gábor Németh, Péter Nádas, Péter Esterházy a ďalší. 

V roku 2007 dostala prestížnu Cenu Mateja Bela za odborný preklad. Téma knihy bola veľmi príznačná: László Bitó: Kniha o dobrej smrti. Eutélia, eutanázia. S touto témou sa veľmi bolestne vyrovnávala pri smrti svojho manžela Ivana Slimáka.

No až keď sme ju s Janou Cvikovou niekedy v roku 1994 oslovili s otázkou, či by spolu s nami neskúsila redigovať feministický kultúrny časopis Aspekt a podieľať sa na jeho tvare, a keď vzápätí prišla kladná odpoveď a zároveň zvedavosť v tých jej nesmierne živých očiach, začali sme sa spoznávať oveľa bližšie. „Feminizmus pomáha žiť,“ povedala nám neraz, „preto to robím. Robím to rada, veľa mi to dáva.“

Mala maďarské školy, socialistické vysokoškolské vzdelanie. A posúvala hranice slovenského jazyka spôsobom, s akým sme sa nikdy predtým ani potom nestretli. O jazyku premýšľala ako o živom organizme, ako o systéme, a tak s ním aj pracovala. Otvorene, šetrne, systémovo. Úžasne. Vyvíjali sme sa spolu s ňou a ona spolu s nami. Naša spoločná práca nebola nikdy ukončená, pri každom opätovnom návrate k textu sme znovu išli ďalej, rozvíjali sme spolu jazyk a vyvíjali sme sa v súlade a v súčinnosti s vývinom a posunom jazyka, tak ako sme ho spolu s ňou dotvárali. Utvárala s nami feministickú a rodovú terminológiu. Bola pri nás, keď sa všeličo mlelo, tvorili sme spolu s ňou trojku, štvorku, podľa toho, koľko nás v tom feministickom záprahu práve bolo.

Nie je pravda, že všetci sme nahraditeľní. Nikto nie je nahraditeľný, a Julka už tobôž nie. Sama o sebe napísala: „Knihy odjakživa tvorili súčasť môjho života a napĺňa ma hlbokým uspokojením, že sa nimi zaoberám aj profesionálne. Som presvedčená o tom, že skutočné poznanie robí ľudí lepšími. Poznanie pomáha chápať veci a pochopenie vedie k tolerancii. V tomto svete, ktorý sa v potokoch krvi a utrpenia mení na globálnu dedinu, niet inej rozumnej alternatívy ako poznanie a tolerancia.“

(red.)