Ako sa z príbehu Novembra vylučuje verejnosť

Úryvok z knihy Ako odvrávať novembru 1989. Rodové aspekty pamäti

Revolúcia, konštruovaná ako záchrana spoločnosti hŕstkou revolucionárov, sa objavuje naprieč mediálnymi naratívmi. Stelesnením takéhoto obrazu je opis jedného z lídrov, kde je revolúcia predstavená ako zápas Tézeovej aténskej družiny, ktorá zvíťazila nad netvorom Minotaurom a vyslobodila z labyrintu dcéru krétskeho kráľa Minoa Ariadnu. Ako opisuje autor, v zápase s netvorom sa z družiny vytvoril kolektívny organizmus, „ktorý fungoval ako jedno telo“, pretože len tak mohol zvíťaziť. Po návrate domov sa však rozpadol do jednotlivých a neraz tragických osudov.

Príbeh tých, ktorí na Slovensku uskutočnili prechod z totalitného režimu k slobode, je podobný. V novembri 1989 vznikol zo študentského hnutia, Verejnosti proti násiliu a Maďarskej nezávislej iniciatívy kolektívny organizmus, ktorý zvíťazil nad komunistickým režimom, lebo ľuďom ukázal, že jeho všadeprítomná moc je vyprázdnená a dutá. V tomto zmysle je príbeh novembra 1989 podobný kolektívnemu mýtu. (Zajac, 2009a)

V takomto zástupnom naratíve sa zodpovednosť za revolúciu opätovne prisudzuje úzkej skupine mužov, pričom revolučné aktérstvo sa ďalej zužuje na konkrétne organizácie, konkrétnych ľudí a priamo sa z aktívneho podielu na spoločenskej zmene vyčleňujú akékoľvek iné subjekty vrátane verejnosti. Hoci revolučná maskulinita lídrov nadobúda nové rozmery tým, že sa vymedzuje voči hegemónnej maskulinite predstavovanej štátom, je stále konštruovaná v konfrontácii s podriadenou a pasívnou femininitou. Mediálny rámec oslobodenia tak reprodukuje a upevňuje hierarchický rodový poriadok.

Vylúčenie verejnosti z príbehu o spoločenských zmenách alebo o kolektívnom úsilí takéto zmeny dosiahnuť má výrazný rodový aspekt a nie je špecifické len pre Slovensko. Upozorňujú na to Frazier a Cohen v analýze roku 1968 v Mexiku (2003, 2009b, 2015), keď tvrdia, že el pueblo – konštruované vo verejnom diskurze historicky ako ženské – nemá hlas ani miesto v príbehu histórie a je stvárnené ako pasívne, odkázané na aktívnych mužských hrdinov. V kontexte Slovenska sa takémuto zobrazeniu venovali napríklad Jana Cviková a Jana Juráňová (2009), ktoré uvádzajú, že po roku 1989 sa predrevolučná verejnosť často prirovnávala k spiacej Šípkovej Ruženke, čo možno interpretovať tak, že revolucionári na rečníckych tribúnach počas demonštrácií prebudili spiacu spoločnosť. Záver tohto príbehu sa však líši v závislosti od mediálneho naratívu – podľa jedného typu príbehov ide o šťastný koniec, v ktorom sa podarilo zmeniť veci k lepšiemu, podľa druhého typu ide o nešťastné pokračovanie príbehu, pretože napriek snahe hrdinov sa spoločnosť prebudiť nenechala/nechcela, svoju šancu nevyužila a teraz sa k obdobiu spánku vracia s nostalgiou. Mediálne naratívy a aj niektorí lídri revolúcie tak reagujú na spoločenské nálady a zvyšujúcu sa kritiku spoločenskej a ekonomickej situácie po roku 1989 zo strany verejnosti.

Mediálna analýza potvrdila konštatovanie historika Jamesa Krapfla (2009), ktorý upozornil, že hoci len letmý pohľad na fotografie alebo filmové zábery z roku 1989 pripomína, že milióny ľudí v Československu verejne konali za spoločnú vec, žiadna verejná diskusia o tejto angažovanosti neprebieha. Podľa jeho zistení bol vznik nového pocitu spoločenstva chronologicky prvoradý v zážitkoch revolučných protagonistov a na opísanie tohto spoločenstva sa najskôr používali pojmy ako „národ“ alebo „ľud“ (Krapfl , 2009, s. 149). Atmosféra a pocit spoločenstva sa v mediálnom priestore objavujú, obraz kolektívneho aktérstva však zostáva značne obmedzený – rodové mlčanie/ticho sa v tomto smere týka nielen aktérstva žien, ale aj verejnosti.

Výnimočné prípady pritom ukazujú, že keď už sa do príbehu verejnosť dostane, pripisuje sa jej v revolúcii významná rola: „Záviseli sme od státisícových demonštrácií na námestiach, stačilo by, že by ľudia neprišli, a bolo by po našej sile,“ konštatuje v rozhovore jeden z revolucionárov. (Laciková, 2009) Opis konkrétnejších činností sa zase zameral na to, ako verejnosť umožňovala rôzne aktivity Verejnosti proti násiliu a šírenie revolúcie: „Podporu od ľudí sme začali pociťovať veľmi rýchlo. Nosili nám jedlo, peniaze, písacie stroje, prvé osobné počítače, pýtali sa, ako nám môžu pomôcť. Raz prišiel istý pán a povedal: ‚Tu sú kľúče od môjho auta, vezmite si ho, ak potrebujete.‘“ (Ľudia verili študentom, 2009.)

Na takéto obrazy podieľania sa verejnosti na spoločenskej zmene nadväzovali aj niektoré príbehy v rozhovoroch. Aktívnu, ochotnú a nezištnú pomoc „zo strany všetkých ľudí“ opisuje účastníčka F., ktorá zdôrazňuje, že sa to týka Bratislavy i vidieka. Participantka G. zase opisuje, ako ľudia nosili do Koordinačného centra Verejnosti proti násiliu rôzne veci, ktoré boli treba našim chlapcom, lebo tí boli skutočne zavretí a začali si zvykať, že sú tam do noci. (...) Takže ľudia nám nosili ovocie a džúsy, (...) kávu, to bolo úžasné. Ja neviem, kto to platil, asi nikto, oni to nosili len tak. A napečené koláče a chlebíčky obložené. Alebo sme mali jednu šoférku pani Anku, ktorá prišla so svojím autom, (...) vozievala ľudí za vlastný benzín, kde bolo treba. Ona proste prišla, že som vám k dispozícii so svojím autom. (G.)

Verejnosť sa prejavuje ako aktívna aktérka, do obrazu revolúcie sa dostávajú ľudia, ktorí ponúkajú to, čo majú k dispozícii, aby prispeli k spoločnému cieľu. Sprostredkovávali tak aj starostlivosť o revolucionárov, rozširovanie informácií, distribúciu letákov a iných materiálov a pod. Ako významný sa v rozhovoroch ukazuje aj aspekt zabezpečenia fyzického priestoru hnutia. Ak je revolúcia predstavovaná výlučne ako súbor ideí, hodnotový systém či námestie/tribúna, zneviditeľňuje sa skutočnosť, že bolo treba materiálne zabezpečovať každodenný chod hnutia. „Ľudia prispievali na elektriku, telefóny a bežný chod kancelárie, nájmy, faxy, papier, hádzali do krabice a v krabici bola ‚spústa peňazí‘,“ rozpráva účastníčka Y. V takomto rozšírenom príbehu revolúcie sa verejnosť ukazuje ako aktérka, ktorá sa podieľala na každodennom fungovaní hnutia.

Tak ako príbeh o aktívnej verejnosti nie je vlastný všetkým mediálnym naratívom, aj v rozhovoroch účastníčok sa popri obraze verejnosti ako aktívnej subjektky reprodukuje neviditeľnosť más, prípadne predstava pasívnej a nevďačnej pozície verejnosti. Podľa Krapfla (2009) vedie mlčanie o kolektívnom aktérstve a úlohe más v revolúcii k zabúdaniu, a hoci priamo nepodrýva demokratickú kultúru v Českej a Slovenskej republike, ani ju neposilňuje.

Ak napokon revolúcia roku 1989 bola demokratickou revolúciou, vyplýva z toho, že démos – ľud – by mal byť stredobodom našej pozornosti. Namiesto toho však máme historické, politické i sociologické analýzy, ktoré sa z väčšej časti zameriavajú na elity. Niektoré z týchto štúdií sú síce vynikajúce, ale znepokojujúcou implikáciou hromadného mlčania okolo ľudovej angažovanosti v roku 1989 je to, že táto angažovanosť nebola príliš dôležitá. (Krapfl , 2009, s. 19)
 

Ako citovať tento článok:

red. Ako sa z príbehu Novembra vylučuje verejnosť In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 30/08/2019. Získané 05/12/2020 - 15:25. Dostupné na http://aspekt.sk/node/3190