Osobný a politický príbeh skúmania histórie a pamäti

Úryvok z knihy Ako odvrávať novembru 1989. Rodové aspekty pamäti

Barbara Labuda sa o tomto zlyhaní svojich kolegov vyjadrovala s rozhorčením v každom našom rozhovore v deväťdesiatych rokoch. „Poľsko veľa dlhuje obrovskému počtu žien, ktoré pôsobili v hnutí, a napriek tomu sa vytratili z krásnej histórie boja o jeho nezávislosť.“ Pokračovala krátkym príkladom: „V niekoľkých rozhovoroch, ktoré nasledovali po vyjednávaniach za okrúhlym stolom, sa Zbigniew Bujak zmienil o tom, že Helene zostal veľa dlžný. Ale to nie je to isté ako povedať, že Helena Łuczywo utvárala opozíciu.“
Shana Penn Vytrvalá revolúcia

Po vyhlásení stanného práva v roku 1981, keď väčšinu vedúcich osobností poľského opozičného hnutia Solidarita zatkla polícia a zvyšok sa musel ukrývať, zorganizovali ženy tajnú skupinu Damska Grupa Operacyjna so sídlom vo Varšave, spojili sa s ďalšími ľuďmi po celej krajine a začali vydávať a distribuovať noviny Tygodnik Mazowsze (Kondratowicz, 2001; Penn, 2005). V tomto období sa aktivizmus žien stal ohniskom stratégií, štruktúr a aktivít demokratickej opozície. Ako konštatuje Shana Penn: „Nebyť žien, opozičné hnutie by jednoducho neexistovalo.“ (2005, s. 59) Napriek tomu, že aktivity žien boli jadrom politickej zmeny a stáli aj pri zrode demokratickej tlače v Poľsku,  neinformovala o nich ani zahraničná tlač v dobe, keď sa diali, ani sa nestali súčasťou príbehu Solidarity v čase písania jej histórie. V súčasnosti vieme o účasti žien v hnutí najmä preto, lebo sa jej od začiatku deväťdesiatych rokov venuje americká bádateľka Shana Penn, ktorá prerozprávala ich príbehy napokon aj v knižnej publikácii Solidarity’s Secret (Tajomstvo Solidarity, 2005), a postupne sa o príbehy žien začali zaujímať aj poľské bádateľky, dokumentaristky a umelkyne (Dzido – Śliwowski, 2014; Kenney, 1999; Kondratowicz, 2001; Penn, 2005).

Disidentky v Československu schovávali tajné dokumenty do detských kočíkov s dvojitým dnom či detských zavinovačiek, rady na mäso a iné nedostatkové potraviny vytvárali príležitosť vymieňať si samizdaty skryté v taškách. Ženy boli neodlučiteľnou súčasťou opozičných aktivít pred rokom 1989, ale v kolektívnej pamäti zostávajú nezapamätané a v histórii často neprítomné (Linková – Straková, 2017). Prvá kniha, ktorá čiastkovo mapuje aktivity žien v rámci disidentského hnutia v Československu, vyšla pri príležitosti štyridsiateho výročia Charty 77 v roku 2017. Súbor dvadsiatich rozhovorov so signatárkami Charty 77 s názvom Bytová revolta: Jak ženy dělaly disent (Linková – Straková, 2017) uzatvára kapitola jednej zo zostavovateliek Marcely Linkovej, ktorá opisuje dvojitý zámer projektu: sprítomniť spomienky na také aktivity a priestory, ktoré zväčša nebývajú súčasťou „veľkých“ disidentských dejín, a zároveň pripomenúť, že aj predtým viditeľné ženy sa z histórie akosi vytratili. „Věříme, že budoucí projekty, které se budou Chartě 77, disentu či undergroundu věnovat, nadále bílá místa historie žen vytvářet nebudou,“ zdôrazňuje Linková (2017, s. 375) potrebu ďalšieho skúmania v tejto oblasti, ako aj komplexnejšieho a nevylučujúceho prístupu k utváraniu kolektívnej pamäti a písaniu histórie.

Výskumy opozičných aktivít z Poľska a Československa pred rokom 1989 naznačujú, že zahrnutie skúseností žien do známeho príbehu ho nielen obohacuje, ale aj naštrbuje, prepisuje samotný priebeh, formy a priestory odporu proti opresívnemu režimu. Podľa Linkovej (2017, s. 377) je spektrum aktivít, ktorému sa ženy v Charte 77 venovali, široké a nemožno ho zjednodušovať tvrdením, že ženy vykonávali podporné a pomocné roly. Namiesto toho treba spochybniť predstavu o hlavných a pomocných aktivitách a vidieť rôzne typy činností ako navzájom súvisiace, podporujúce sa a od seba závislé. Ani o priestoroch odporu nemožno komplexne premýšľať bez súvislosti so symbolickým rodovým poriadkom, ktorý súkromnú sféru od začiatku modernej industriálnej spoločnosti prisudzuje ženám. Napokon je to aj presun politických aktivít do oblasti domácnosti, ktorý ženám umožnil zapájať sa do disidentskej činnosti (Linková, 2017). Rozpoznávanie žien ako vedúcich postáv podzemného hnutia zase naštrbuje predstavy o Solidarite ako organizácii vedenej výraznými mužmi, ktorí napokon zasadli k okrúhlym stolom s predstaviteľmi štátneho socializmu. Takéto rozpoznávanie je však komplexný proces, ktorý sa odohráva na individuálnej aj kolektívnej úrovni. Shane Penn (2005) sa podarilo zachytil dynamiku a mnohovrstvovosť činnosti žien práve vďaka skutočnosti, že opakovane hovorila s členkami Solidarity. Vo svojej publikácii zachytáva a komentuje, aké stopy zanecháva spoločenský kontext na príbehoch hnutia a reflektovaní pozície účastníčok. Na začiatku skúmania sa ženy napríklad úplne odmietali identifikovať ako vedúce osobnosti hnutia, no časom sa ich prístup mierne zmenil. Penn to vysvetľuje ako dôsledok posunov vo vnímaní konceptu vedúcich osobností – kým v deväťdesiatych rokoch bol spájaný s nedemokratickým režimom a mocou nad ľuďmi, v kontexte demokratických zmien sa jeho implikácie pozmenili a rozrôznili (2005, s. 233). Na procese skúmania Shany Penn sledujeme, že pamäť sa vždy utvára v súvislostiach a nemožno ju oddeliť od jej artikulácie (Lomsky-Feder, 2004; Reading, 2002).

V kontexte tridsiateho výročia novembra 1989 sa na základe uvedených výskumov historického aktérstva vynárajú naoko jednoduché otázky: Kto rozpráva príbehy nežnej revolúcie a formuje tak historickú pamäť nášho spoločenstva? Kto túto príležitosť nemá? Ktoré aktivity sú prítomné v príbehoch Novembra a ktoré zostávajú neviditeľné? A napokon: Ako vyzerá obraz nežnej revolúcie, ktorý každoročne pri príležitosti výročia nanovo utvárame?

O jednom skúmaní Novembra

Príbeh môjho skúmania sa začal písať v roku 2009, keď som sa účasťou žien na nežnej revolúcii  zaoberala v rámci štúdia na Stredoeurópskej univerzite v Budapešti.  Spisovateľka, jazykovedkyňa a herečka Ingrid Hrubaničová (2009) pri príležitosti dvadsiateho výročia novembra 1989 zverejnila v denníku SME otvorený list adresovaný „potenciálnym ženám Novembra“, ktoré vyzvala, aby prehovorili o skúsenostiach z revolúcie. Tento list bol reakciou na mediálny diskurz o „mužoch Novembra“, ktorý predstavoval revolúciu ako mužmi tvorenú historickú udalosť. Feministická vzdelávacia a publikačná organizácia ASPEKT zverejnila Hrubaničovej výzvu na svojej webovej stránke a postupne publikovala 28 príbehov žien, ktoré sa podelili o svoje skúsenosti z nežnej revolúcie.  Organizácia ASPEKT pritom v deväťdesiatych rokoch 20. storočia sprostredkovala prvé zmienky o vylučovaní žien, ktoré bolo inherentným aspektom revolúcie a pokračovalo vo vytváraní a interpretovaní pamäti novembra 1989.  Ako prvá na to upozornila švajčiarska spisovateľka slovenského pôvodu Irena Brežná.  „Z druhých bitevných polí, z revolučných tribún, z parlamentných siení vyháňajú zamatoví revolucionári svojimi doráňanými lakťami všetko ženské von. Konečne zasa sami medzi svojimi. Kázaním: žena, bola si zvedená na zlú cestu, spamätaj sa, ju posielajú naspäť k deťom, k opisovaniu svojich uznesení poškodzujúcich záujmy žien, k vareniu kávy, k umývaniu dlážky, k bežiacemu pásu, k súťaži o najkrajšie prsia.“ (1993, s. 55) Brežná takto kriticky zhodnotila situáciu žien na Slovensku a v Českej republike, pričom reflektovala proces revolúcie a vylučovanie žien z verejného priestoru po novembri 1989. Je príznačné, že prvá osoba, ktorá písala o neprítomnosti žien na revolučných tribúnach, bola pozorovateľka zo západných krajín (pozri aj Cviková – Maďarová, 2011; Maďarová, 2011), veď dodnes sa účasti žien na zmene politického režimu v Československu venuje len malá pozornosť. Hrobové ticho o úlohe žien v nežnej revolúcii, ako aj neprítomnosť systematickejšej rodovej reflexie revolučných udalostí možno nazvať aj rodovým tichom. Je pritom súčasťou širšieho spoločenského mlčania  o rode po roku 1989, ako ho v súvislosti s Českou republikou tematizuje Jan Matonoha (2015), nadväzujúc na prácu autoriek a autorov ako Hana Havelková (1993, 1999), Jiřina Šmejkalová-Strickland (1994), Mirek Vodrážka (1993, 1999), Alena Wagnerová (1999) či Peggy Watson (1997). „Mlčení o genderu, strukturální neschopnost či nemožnost reflexe vlastní sociálně a mocensky situované pozice přitom nepředstavuje pouze jeden z mnoha parciálních výzkumných problémů, ale stala se indexem (příznakem, symptomem) širšího deficitního chápaní demokracie (demokraciálních, etnických a jiných) v předrevolučních diskursech disentu a v porevoluční české společnosti vůbec,“ konštatuje Matonoha (2015, s. 381 – 382). Účasť žien v nežnej revolúcii a ich skúsenosti z tohto obdobia zostávajú do veľkej miery nepreskúmané, miesto v revolučných pohyboch nejasné, spravidla ohraničené úlohami pomocníčok. Ako v roku 1993 zhodnotila nemecká prekladateľka slovenskej literatúry Angela Repka: „Kde totiž na scéne konajú hrdinovia, tam už niet pre ženy miesto. Prinajlepšom sa ocitnú ako šikovné asistentky v predizbách moci.“ (1993, s. 54)

Zvedavosť a túžba zistiť, či ženy boli skutočne len asistentkami revolúcie, aká bola ich úloha a ako prispeli k politickej zmene, ma priviedli k realizovaniu 16 rozhovorov s účastníčkami revolučných udalostí. Analýza rozhovorov bola súčasťou magisterskej diplomovej práce Mechanisms of Invisibilization of Women in the Velvet Revolution (2010), ponúkli mi však množstvo materiálu a podnetov, ktoré sú inšpiráciou a predmetom skúmania dodnes. Kým diplomová práca priniesla len stručný náhľad na mechanizmy zneviditeľňovania žien v nežnej revolúcii, jej rozšírená verzia prispôsobená slovenskému kontextu vyšla pod názvom Ženy Novembra v publikácii Politiky a političky. Aspekty politickej subjektivity žien (2011). Výsledky skúmania iniciovali ďalšiu reflexiu (po)novembrových udalostí a poukázali na potrebu kontextualizovať rôzne naratívy hnutia a komplexnejšie sa do témy ponoriť. V štúdii Ako odvrávať Novembru 1989. Skúmanie naratívov historických udalostí z rodového hľadiska (2016) som preto rozoberala konštruovanie novembra 1989 v dvoch skupinách naratívov – vo výpovediach účastníčok revolúcie, ktoré som získala v spomínaných rozhovoroch, a v mediálnych výpovediach, ktoré boli publikované pri príležitosti výročia revolúcie v roku 2013. Táto reflexia naznačuje zmenu epistemickej perspektívy – hoci stále išlo o analýzu naratívov, konceptuálny rámec jej poskytli feministické prístupy k skúmaniu revolúcií a sociálnych hnutí (Evans, 2009; Frazier – Cohen, 2003, 2009a) a teória každodenného odporu (Johansson – Vinthagen, 2013, 2016; Scott, 1989, 1990). Pojmový a obsahový aparát skúmania revolúcií, sociálnych hnutí a odporu tvoril aj východisko štruktúry empirickej časti dizertačnej práce Politika historickej pamäti z rodového hľadiska, ktorú som obhájila na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v roku 2017 a ktorá sa stala základom tejto publikácie. Nadchádzajúce kapitoly prinášajú pohľad do dvoch typov materiálov – naratívov účastníčok nežnej revolúcie a mediálnych naratívov publikovaných pri príležitosti jej dvadsiateho výročia – aby na konkrétnom prípade historickej udalosti odkryli rodové mechanizmy utvárania kolektívnej pamäti, ako aj samotné možnosti artikulovania takej pamäti, ktorá sa pohybuje za hranicami dominantných priestorov, aktivít a aktérov.

Proces môjho skúmania prechádza (v žiadnom prípade však nie jednosmerne) od snáh zviditeľniť účasť žien na dianí novembra 1989 cez prehodnocovanie chápania revolúcie ako historickej a politickej udalosti k premysleniu spôsobov individuálneho a kolektívneho rozpamätávania sa na November a jeho politických implikácií. V princípe teda sleduje feministické prístupy ku kánonu politického či historického myslenia a prácu s ním.

Tieto prístupy charakterizuje ambivalenosť. Feministická politická teória upozorňuje na to, že kanonizovaní autori a autorky vo všeobecnosti nezvažovali možnosť, že aj ženy môžu byť samostatnými politickými bytosťami a považovali ich za závislé od mužov (Zerilli, 2008). Christine Di Stefano tvrdí, že západná politická teória „je historickým a kanonickým diskurzom, umiestneným najmä do priestoru bielych európskych mužov, diskurzom, ktorý títo muži produkujú pre seba samých“ (cit. podľa Kobová, 2013, s. 676). Ako však upozorňujú viaceré autorky (pozri Hawkesworth, 2006; Kobová, 2013; Zerilli, 2008), takéto konštatovanie nie je zavrhnutím kánonu, ale východiskom pre prácu s ním. Ten istý politický kánon do veľkej miery vytváral slovník, ktorý je dôležitým zdrojom a prostriedkom politického myslenia a praxe (Zerilli, 2008). Takýto slovník, rovnako ako celá politická tradícia – formovaná, prijímaná a pre(d)nášaná maskulínnymi subjektmi – môže niesť to, čo Di Stefano nazvala symptomatická stopa rodu. Preto je podľa nej úlohou feministických politických filozofiek, a možno dodať, že aj teoretičiek, „nanovo čítať túto tradíciu a hľadať v nej nové významy“ (cit. podľa Kobová, 2013, s. 676).

Postoje feministických teoretičiek a aktivistiek ku kánonu odopierajúcemu ženám politickú subjektivitu  možno podľa Lindy Zerilli (2008, s. 106 – 107) zhrnúť do štyroch kritických projektov, ktoré sa upriamujú na to, aby: 1. poukázali na absenciu žien alebo ich neúplný status v kanonizovanom politickom diskurze; 2. integrovali ženy do kľúčových kategórií teoretizovania politickej účasti, z ktorých boli pôvodne vylúčené; 3. poukázali na to, že takáto integrácia nie je možná, pretože ich vylúčenie je konštitutívnou súčasťou týchto kategórií; 4. načrtli dôsledky neuskutočniteľného začlenenia žien do súčasných politických kategórií a tieto kategórie rekonštituovali.  Ako naznačuje štvrtý kritický projekt, primeranou reakciou na vylúčenie žien je nielen kritika a dekonštrukcia zaužívaných politických kategórií, ale aj ich premyslenie, rekonštruovanie a vytváranie nových spôsobov myslenia o politike. Spôsobov, ktoré by teoreticky reflektovali signifikantné zmeny v rodových vzťahoch a politické požiadavky feministického hnutia (Zerilli, 2008, s. 107).

Podobne ako Zerilli na poli politického myslenia, pôsobenie feministických teoretičiek v oblasti histórie zhrnula Joan Wallach Scott (1986, v slov. 2007). Spôsob písania „novej histórie“ podľa nej závisí od toho, do akej miery bol rod rozpracovaný ako analytická kategória. V súčinnosti s rozvíjajúcim sa chápaním kategórie rodu teda možno uvažovať o zdôrazňovaní chýbajúcich skúseností žien v historickom kánone, o prehodnocovaní jednotlivých historických udalostí a v konečnom dôsledku o prehodnocovaní zaužívaných štandardov historickej signifikantnosti (Scott, 2007) a zmene historiografickej paradigmy (Lerner, 2001). Cieľom je teda taká historiografia, ktorá by ponúkala nové pohľady na staré otázky, v novom jazyku redefinovala staré problémy, zviditeľnila ženy ako aktérky histórie a vytvorila „analytický odstup medzi zdanlivo nemenným jazykom minulosti a našou vlastnou terminológiou“ (Scott, 2007, s. 65). 

Kategorizáciu práce feministických teoretičiek v oblasti politickej teórie a praxe, ktorú načrtla Linda Zerilli (2008), rovnako ako opis práce feministických teoretičiek v oblasti histórie, ktorý uvádza Joan Wallach Scott (2007), možno chápať rôznymi spôsobmi. Môže slúžiť ako prehľad feministickej intervencie do konkrétnych prúdov myslenia a vedných disciplín, ako určitá rukoväť v snahe zorientovať seba a iných v množstve napísaných diel. Zároveň však môže slúžiť – a to je túto publikáciu rovnako dôležité – ako model práce s konkrétnou, z feministického hľadiska doposiaľ neprebádanou témou. Pre skúmanie Novembra to jednoznačne predstavuje cieľ, ktorý stojí za hranicami tejto publikácie, a to premyslenie a vytváranie nových spôsobov spomínania na udalosti roku 1989 a ich reflexie, ako aj dôsledné zvažovanie jazykových a pojmových možností na vyjadrenie skúseností a spomienok za hranicami kánonu.

Možno hovoriť o kánone Novembra?

Ak uvažujeme o tom, ako sa tematizuje aktérstvo žien v období Novembri, treba zdôrazniť, že samotné udalosti roku 1989 sa len postupne stávajú objektom historického skúmania. Ako skonštatoval historik Peter Jašek, existujúce reflexie predstavujú skôr „odrazový mostík pre budúci výskum“ (2017, s. 7) a téme sa venujú čiastkovo. Na Slovensku vychádzajú predovšetkým zborníkové práce, ktoré sa zapodievajú rôznymi aspektmi nežnej revolúcie (pozri napr. Antalová, 1998; Jašek, 2010, 2017; Londák – Michálek, 2013; Žatkuliak a kol., 1999, 2009), špecifický význam majú publikácie založené na príbehoch orálnej histórie venujúce sa regiónom (Hrabko, 2005; Tatár, 2009)  a na detaily bohatá práca historika Jamesa Krapfla Revolúcia s ľudskou tvárou (2009), ktorá vychádza z archívnych materiálov rôznych miest a obcí a ponúka rozmanité príbehy Novembra. Z českého prostredia je prínosná predovšetkým monografia historika Jiřího Suka Labyrintem revoluce (2009). Na pomedzí historiografie a výskumu pamäti sa nachádza publikácia Malé dejiny veľkých udalostí, ktorú zostavila etnologička Zuzana Profantová (2005). Sleduje vzťah medzi významnými historickými udalosťami vrátane novembra 1989 a prežívanou každodennosťou individuálnych aktérok a aktérov, ako aj napätie medzi históriou a vytváraním kolektívnej pamäti. Vzhľadom na prepojenie (ale nie prekrytie) feministickej historiografie a orálnej histórie (Geiger, 1990; Reinharz – Davidman, 1992) je príznačné, že práve publikácia pracujúca s metódou orálnej histórie a konfrontujúca veľké dejinné udalosti a každodennosť tematizuje aj skúsenosti a pamäť žien ako špecifickej sociálnej skupiny.

V oblasti skúmania pamäti sa nežnej revolúcii venovala ešte menšia pozornosť. Viaceré zdroje priznávajú, že spôsob, akým si pamätáme a pripomíname prelomové historické udalosti, ovplyvňuje kolektívnu identitu nášho spoločenstva (národ, komunitu, sociálnu skupinu), ako aj naše vnímanie politiky v súčasnosti. Zároveň však má aktuálna politická situácia vrátane politických predstaviteľov a predstaviteliek či politického usporiadania vplyv na to, akým spôsobom sa utvára kolektívna pamäť (Bernhard – Kubik, 2014b; Mannová, 2019) vrátane pamäti vzťahujúcej sa na rok 1989. A predsa je utváranie a formovanie kolektívnej pamäti Novembra na Slovensku do veľkej miery neprebádané. Sociologické štúdie sa venujú postojom rôznych skupín obyvateľstva k historickým udalostiam a osobnostiam (pozri napr. Gyárfášová, 2005, 2017; v Českej republike sú v tejto oblasti známe práce Jiřího Šubrta, 1995, 2011, 2013). Slovenský kontext čiastkovo uvádzajú zahraničné zdroje, ktoré sa venujú štúdiu utvárania kolektívnej pamäti a historického vedomia v strednej a východnej Európe, pričom pozornosť sa zameriava predovšetkým na obdobie štátneho socializmu a len v menšej miere na samotnú zmenu politického usporiadania (napr. Bernhard – Kubik, 2014b; Holubec – Mrozik, 2018; Kopeček, 2008; Kopeček – Wciślik, 2015; Lleshi, 2015).
Vzhľadom na malý počet výstupov ťažko hovoriť o zaužívaných či tradičných prístupoch k skúmaniu Novembra. Prevažne sa však sústreďujú na dominantných aktérov ako Verejnosť proti násiliu, Občianske fórum a štát, na demonštrácie ako kľúčovú hybnú silu zmeny a politické rokovania medzi rôznymi politickými silami. Predstavujú tak plejádu mužských aktérov historickej zmeny. Mená niekoľkých žien uvádzajú dve publikácie o Verejnosti proti násiliu v regiónoch, ktoré prinášajú prepisy diskusných stretnutí. Krapflov výskum sa zase zameriava na spektrum aktérok a aktérov na rôznych úrovniach, ako aj na verejnosť ako významnú silu spoločenskej zmeny. Len na ilustráciu sa môžeme pozrieť na webovú stránku Ústavu pamäti národa, ktorý do veľkej miery ovplyvňuje tak historický výskum Novembra, ako aj utváranie kolektívnej pamäti o tejto udalosti. ÚPN na svojej webovej stránke venovanej novembru 1989 v časti Kto bol kto predstavuje 40 mužov a 1 ženu, Zuzanu Mistríkovú,  v sekcii Oral history k revolučným udalostiam nedostáva hlas ani jedna aktérka.  Maskulínny obraz revolúcie reprodukuje aj hlavný prúd dokumentárnej  a mediálnej tvorby (Maďarová, 2016).

Do uvedeného akademického a spoločenského kontextu teda vstupuje publikácia, ktorej cieľom je tematizovať skúsenosti a pamäť žien Novembra a sledovať rodové mechanizmy utvárania individuálnej a kolektívnej pamäti. Moje skúmanie preto nadväzuje na feministické a rodové projekty týkajúce sa pamäti a histórie v prostredí Slovenska (Cviková – Juráňová – Kobová, 2007; Dudeková a kol., 2011; Kiczková, 2006).  Spomedzi potenciálnych zahraničných zdrojov odkazuje predovšetkým na práce, ktoré sa usilovali o zviditeľnenie účasti žien v sociálnych hnutiach a komplexnejšie rodové analýzy sociálnych hnutí s cieľom prehodnotiť a redefinovať zaužívané politologické a sociologické koncepty. Špecifický význam tu má skúmanie roku 1968, ktoré sa zameriava na rôzne formy účasti žien v revoltách naprieč krajinami, na maskulinitu ako priestor politiky, odporu i hegemónie, ako aj na reprezentácie roku 1968 zo strany rôznych aktérok a aktérov hnutia a ich vplyv na vytváranie dominantných historických naratívov (Evans, 2009; Frazier – Cohen, 2009; Zolov, 1999). Pohyby rokov 1968 aj 1989 totiž zasiahli do širokých štruktúr spoločnosti, ako aj vlákien poznania v krajinách, ktorých sa priamo dotýkali, i za ich hranicami. Z prístupov k roku 1989 chcem vyzdvihnúť prínos Valentine Moghadam, ktorá sa venovala komparatívnemu skúmaniu revolúcií v súvislosti s konceptom rodových režimov (Moghadam, 1990, 1997). Inšpiratívne je aj už spomínané tematizovanie účasti žien v hnutí Solidarita, ktoré nadobúda rôzne akademické i kultúrne formy a na príklade ktorého možno sledovať proces postupného odhaľovania rôznych vrstiev rodového mlčania (Dzido – Śliwowski, 2014; Kenney, 1999; Kondratowicz, 2001; Penn, 2005).

Spoločenské a politické pohyby 30 rokov „po”

Popri posunoch v obsahu dizertačnej práce a v prístupe k skúmanej téme sa od začiatku môjho skúmania odohrali aj zmeny v širšom epistemickom, spoločenskom a politickom kontexte, ktorý je so skúmaním historickej pamäti nevyhnutne spätý.
Prvá zmena súvisí s prostredím Slovenska. Pre akademické prostredie stále platí, že ženy sú vylučované z histórie aj štúdia pamäti Novembra. Vo verejnom diskurze však postupne nastávajú zmeny, ktoré odzrkadľujú aspoň čiastočný záujem o príbehy žien z obdobia revolúcie. V roku 2017 Denník N napríklad zverejnil sériu článkov pod spoločnou hlavičkou Spomienky žien Novembra (Cigánová, 2017; Gehrerová, 2017a, 2017b, 2017c), v roku 2019 začal prichádzať s príbehmi žien z Novembra, ktoré spracovala organizácia Post Bellum (Harmaňošová, 2019; Kleine, 2019). Medzitým vyšli čiastkové výstupy aj v iných médiách a v roku 2019 Sande Nôtová nakrútila študentský film Nežná o ženách aktívnych v revolúcii. Hoci nejde o systematický prístup, je dôležité na tieto iniciatívy poukázať.

Druhý posun nastáva v medzinárodnom prostredí, a to v tematizácii histórie žien, ktorá sa začala zneužívať ako nástroj historického revizionizmu, nacionalizmu a konzervativizmu. Tento trend je viditeľný predovšetkým v okolitých krajinách ako Maďarsko, Poľsko či Ukrajina, ale možno predpokladať, že sa bude postupne rozširovať aj u nás. Feministická historička Andrea Pető (2017a, 2017b) opisuje, ako v Maďarsku dochádza k revidovaniu histórie obdobia štátneho socializmu zo strany krajne pravicových politických aktérov (vrátane politických strán), pričom ženy ako historické aktérky zohrávajú v „budúcich spomienkach“  dôležitú úlohu. Menia sa historické rámce, obsah vzdelávania a ženy ako historické aktérky sú inštrumentalizované a reprezentované ako tvorkyne národa a obete autoritárskeho režimu. Weronika Grzebalska (2016) zase uvádza, že účasť žien na druhej svetovej vojne v Poľsku len nedávno získala pozornosť širšej verejnosti, čo viedlo k výstavám, mediálnym výstupom a rôznym podujatiam, ktoré si pripomínajú účastníčky varšavského povstania (1944). Konštatuje, že zvyšujúci sa záujem o ženy ako aktérky histórie je súčasťou revizionistického trendu zo strany pravicových hnutí a konzervatívnych politických strán, ktoré sa usilujú zahrnúť ženy do nacionalistickej histórie.  Tieto iniciatívy viedli k podrobnejšiemu zdokumentovaniu účasti žien na niektorých historických udalostiach a pripomínaniu si „významných žien“,  neuplatňujú však feministické východiská a nevenujú pozornosť rodu a rodovému poriadku. Nenesú teda transformatívny potenciál vo vzťahu k historickému naratívu, ale pridávajú ženy do existujúceho obrazu – vojny, povstania, odboja, štátneho socializmu. Subjektivita žien je limitovaná a limitujúca, pretože obrazy žien sú primárne spojené so starostlivosťou, materstvom a obetavosťou. Hoci ženy sú prezentované ako aktérky vo verejnom priestore a v histórii, ich aktérstvo vychádza z tradičných rodových stereotypov, ktoré v konečnom dôsledku posilňuje (Grzebalska, 2016). Takýto trend v širšom kontexte krajín strednej a východnej Európy naznačuje aj špeciálne vydanie časopisu Baltic Worlds z roku 2017, ktoré sa venuje nedávnemu neokonzervatívnemu „obratu k histórii žien“ („herstorical turn“). Editorky Ninna Mörners a Weronika Grzebalska opisujú takýto obrat ako zvýšený záujem o aktérstvo žien v historických udalostiach a o rozdielne historické skúsenosti žien a mužov. Hlavnými aktérmi tohto zvýšeného záujmu nie sú autorky a autori inšpirovaní feministickou teóriou a feministickou historiografiou, ktorá prispela k revízii histórie v záujme zviditeľnenia aktérstva žien a vytvárania priestoru na artikuláciu ich subjektivít. V skutočnosti sa v nových inštitúciách kolektívnej pamäti v krajinách ako Maďarsko, Poľsko a Ukrajina pripomínajú ženy ako martýrky či hrdinky, ktoré krajne pravicoví a nacionalistickí politickí aktéri využívajú ako symboly národného zápasu. V konečnom dôsledku teda súčasný historický revizionizmus síce zviditeľňuje ženy ako historické aktérky, ale zároveň reprodukuje rodovo stereotypné predstavy o verejnej a súkromnej sfére a tradičnom „mieste žien“ v spoločnosti a histórii.

Kým na Slovensku nemožno hovoriť o historickom revizionizme v kontexte neliberálnej demokracie (Grzebalska, 2017b), nájdeme tu príklady reprodukovania konzervatívnych hodnôt v prístupe k histórii, a to aj v súvislosti s účasťou žien na odpore voči režimu štátneho socializmu (Maďarová, 2017). Tzv. antikomunistický diskurz je úzko previazaný s tradičným rodovým poriadkom, ako upozorňuje Jan Matonoha (2015) na príklade známych disidentských diel českej literatúry a ilustruje aj Charles Sabatos (2017). Konštruovanie kolektívnej pamäti a reprodukovanie stereotypného rodového poriadku bude dôležité sledovať predovšetkým v súvislosti s narastajúcimi konzervatívnymi a protirodovými tendenciami aj v slovenskej spoločnosti. Revízie historických udalostí 20. storočia v strednej a východnej Európe sa totiž stali a stávajú miestom zápasu o redefiníciu súčasnej národnej, resp. kolektívnej identity (Grzebalska, 2017a, 2017b; Pető, 2017b).

Uvedený kontext ešte posilňuje význam takého prístupu k histórii a pamäti, ktorý by nielen zviditeľňoval ženy ako aktérky histórie, ale prostredníctvom komplexného skúmania politickej subjektivity, rodového poriadku a významov, aké pojmy ženy a muži nadobúdajú v jednotlivých historických konštrukciách, by rozširoval možnosti a priestory historického aktérstva a prispieval k inkluzívnejšej a diferencovanejšej sociálnej distribúcii pamäti. Východiskom takéhoto prístupu môže byť skúmanie histórie prostredníctvom rodu ako analytickej kategórie.

Ako odvrávať novembru 1989

Feministická teoretička a aktivistka bell hooks vo svojej knihe Talking Back. Thinking Feminist, Thinking Black (1989) opisuje, akým spôsobom sa – ako čierne dievča vyrastajúce v USA – učila odvrávať. Aj v stredoeurópskom kontexte sa o odvrávaní uvažuje predovšetkým v súvislosti s jazykovým prejavom detí voči dospelým. Krátky slovník slovenského jazyka napríklad definuje pojem odvrávať ako „neúctivo, zlostne ap. slovne odporovať: o. rodičom“ (Kačala – Pisárčiková – Považaj, 2003, online). hooks pripomína, že hoci sa predpokladá rovnocenné postavenie detí a dospelých, v skutočnosti sú tieto dve strany v mocenskej nerovnováhe, a pripodobňuje to aktu hovorenia čiernych žien v spoločnosti USA. „Hovoriť pravdu pre nás nebolo len prejavom tvorivej sily; bol to akt odporu, politické gesto nabúravajúce politiku dominancie, ktorá z nás spravila tých bez mena a bez hlasu. V tomto zmysle ide o čin odvahy, v tomto zmysle odvrávanie predstavuje hrozbu.“ (hooks, 1989, s. 27). Preto je pre hooks prechod od mlčania k reči prechodom z pozície objektu do pozície subjektu. Čo ale v tejto súvislosti znamená odvrávať historickej udalosti a komu sa tým v skutočnosti odvráva?

Autorky Lessie J. Frazier a Deborah Cohen (2009b, 2015) „odvrávali“ roku 1968, keď v štúdii Talking Back to ´68 usúvzťažnili dominantné naratívy sociálneho hnutia v Mexiku, ktoré prezentovali najmä známe mužské osobnosti, s naratívmi tých istých udalostí, ktoré predstavovali poväčšine neznáme aktérky. Do vzájomnej komunikácie tak vložili príbehy, ktoré majú moc spoluvytvárať verejný diskurz o roku 1968 (nielen) v Mexiku a formovať predstavy aj o následných sociálnych hnutiach, aktérstve, politickej subjektivite, verejnom a súkromnom priestore, s naratívmi už zabudnutými alebo ešte nevyslovenými, s naratívmi, ktoré sú priebežne ovplyvňované historickým a politickým kánonom. Hoci Frazier a Cohen sa nevracajú k názvu štúdie, aby ju bližšie vysvetlili, svojím postupom odvrávajú zjednodušujúcim tendenciám prezentovať sociálne hnutie roku 1968 v Mexiku ako hnutie monolitické, vedené prevažne autonómnymi mužmi na vysokej intelektuálnej i duchovnej úrovni. Autorky zároveň poskytujú priestor aj ženám, ktoré sa na hnutí podieľali, zostali však poväčšine bez hlasu, bez dostatočnej miery rozpoznaného aktérstva, bez povšimnutia. V rozhovoroch s autorkami štúdie sa účastníčky udalostí roku 1968 dostávajú z pozície objektu, o ktorom mali možnosť doteraz hovoriť len lídri hnutia, do pozície politických subjektiek. Aby sa tak stalo, berú už existujúci jazyk udalostí roku 1968 do úst, skúmajú, do akej miery im umožní opísať vlastné skúsenosti, narážajú na jeho bariéry a aj si ho privlastňujú, hľadajú alternatívne spôsoby vyjadrovania. Dôsledkom takéhoto hľadania je  okrem iného zrážka s kánonom, viac či menej zamýšľaný konflikt s tými, čo sa považujú za historických dejateľov, a efekt „odvrávania“, protirečenia. Napriek tomu Frazier a Cohen (2003, 2009a, 2009b, 2015) zdôrazňujú, že ich zámerom nie je príbehy účastníkov a účastníčok hnutia roku 1968 spochybňovať, ale premýšľať o nich v súvislostiach a rozrôzňovať obrazy roku 1968, ako aj neskorších sociálnych hnutí, ktorých základná rodová štruktúra vo verejnom diskurze zostáva podobná. Práve výskum Frazier a Cohen a ich spôsob práce s naratívmi roku 1968 v Mexiku vytvárajú širší interpretačný kontext mojej analýzy, v ktorej sa usilujem odvrávať zjednodušujúcim príbehom novembra 1989. Takéto odvrávanie Novembru v sebe nesie tri aspekty, podľa ktorých je štruktúrovaná publikácia – teoreticko-metodologické, empirické a jazykové.

Prvá kapitola publikácie Ako odvrávať novembru 1989 sa venuje teoretickým prístupom k skúmaniu pamäti, hlasu a mlčania. Predstavuje rod ako kategóriu výskumu a konštitutívny aspekt spoločenských vzťahov, čím otvára priestor pre otázku: Ako môže rod ako analytická kategória prispieť k skúmaniu pamäti Novembra? Približuje vybrané koncepcie pamäti, ktoré umožňujú chápať pamäť ako dynamický jav ukotvený v spoločenskom a politickom prostredí, v existujúcich mocenských vzťahoch, ale súčasne ako jav heterogénny a performatívny, teda taký, ktorý v sebe nesie potenciál mocenské vzťahy narúšať a podrývať. O vzťahu medzi individuálnou a kolektívnou pamäťou prezrádzajú viac pamäťové polia a distribučné kritériá pamäti, ktoré umožňujú porozumieť možnostiam formovania a formulovania vlastných spomienok. Dôraz pritom kladiem na hlas ako súčasť aktérstva a utvárania pamäti, ale aj na rôzne koncepcie mlčania/ticha ako štruktúrneho javu, priestoru a spôsobu vyjadrovania. Záver prvej kapitoly spája premýšľanie o pamäti, hlase a mlčaní s výskumom Novembra a naznačuje možné spôsoby prelamovania rodového mlčania v súvislosti s nežnou revolúciou.

Druhá kapitola predstavuje metodologické nástroje a postupy, ktoré sa používajú na prelamovanie mlčania/ticha v skúmaní histórie a pamäti. Predstavuje možnosti a limity orálnej histórie ako teórie i metódy výskumu a naratívnu analýzu ako prostriedok odhaľovania, diferencovania i zbližovania príbehov rozprávaných rôznymi aktérmi. V tejto metodologickej kapitole približujem priebeh vlastného skúmania, predstavujem voľby, ktoré som musela počas výskumu urobiť, a reflektujem rôzne kroky výskumného procesu, ako aj svoju pozíciu v ňom. Podrobne opisujem dve skúmané vzorky – mediálne materiály a výpovede získané z rozhovorov s účastníčkami Novembra.

Ďalšie tri kapitoly sa zaoberajú analýzou príbehov o nežnej revolúcii a spytujú vzťah medzi individuálnou a kolektívnou pamäťou z rodového hľadiska. Hoci ich obsah sa navzájom prelína a jednotlivé časti naprieč kapitolami súvisia, sú štruktúrované podľa typov konania, priestorov revolúcie a charakteru aktérstva. Tretia kapitola prináša pohľad na to, aké typy konania zobrazovali médiá v súvislosti s Novembrom. Nabúrava predstavu revolučného konania ako výlučne takého, ktoré je viditeľné, spektakulárne, masové a jednorazové a utvára priestor pre tematizovanie reprodukčnej práce ako nevyhnutnej súčasti politickej praxe revolúcie. Štvrtá kapitola sa sústreďuje na priestory revolúcie a sleduje, ako sa v príbehoch Novembra zrkadlia a utvárajú regionálne vzťahy a aký vplyv to má na revolučné aktérky a aktérov i obraz revolúcie. Predmetom analýzy sa stáva línia osobného a politického a spôsob, akým sa v naratívoch nežnej revolúcie konštruuje verejná/politická a súkromná/osobná sféra. V piatej kapitole sa dostávame k problematike a konceptualizácii aktérstva, hoci rôzne spôsoby utvárania obrazu aktérok a aktérov sú súčasťou každej empirickej časti. Výsledky analýzy naznačujú, ako sa rod, vek či sociálne prostredie stávajú v skúmaných naratívoch kritériom aktérstva, akým spôsobom sa v príbehoch Novembra konštruujú rôzne obrazy maskulinity a femininity a akú rolu zohrávajú v pamäti revolúcie. Pozornosť venujem verejnosti ako aktérke, ktorá sa z kolektívnych príbehov novembra 1989 postupne vytratila, a na záver otváram tému jazyka a pamäti nežnej revolúcie, resp. možností určitých sociálnych skupín spomínať a formulovať spomienky mimo dominantného naratívu Novembra.
 

Ako citovať tento článok:

red. Osobný a politický príbeh skúmania histórie a pamäti In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 30/08/2019. Získané 05/12/2020 - 10:32. Dostupné na http://aspekt.sk/node/3191