Vojna, čo bola tak blízko a už sme na ňu zabudli

Román Dievča vo vojne (Girl at War, 2015; v slov. Motýľ 2017) Sary Nović, mladej autorky chorvátskeho pôvodu žijúcej v USA, je pripomienkou udalostí vojny v Juhoslávii z 90. rokov 20. storočia z pohľadu dieťaťa, ktoré v konflikte stratilo oboch rodičov. Rozprávačkou je Ana – desaťročné dievčatko, neskôr dvadsaťročná vysokoškoláčka. Dej knihy sa začína v období začínajúceho sa chorvátsko-srbského vojnového konfliktu. Každodenný život ľudí sa postupne mení na dovtedy nepredstaviteľnú nočnú moru. Ana spolu s rodičmi, sestrou – batoľaťom (Rahelou) a krstnými rodičmi Petarom a Marinou trávi letné mesiace v Záhrebe, pretože sa kvôli vojnovému konfliktu nedostali k moru. Rahela má vážne zdravotné ťažkosti a rodičia sa márne snažia zabezpečiť jej v Záhrebe, kde sa situácia stále zhoršuje, adekvátnu liečbu. Spočiatku sa len nedostali k moru pre srbskú blokádu pobrežia, neskôr však musia utekať do úkrytov počas bombardovania Záhrebu. Rodičia Any a Rahely napokon získajú možnosť previezť mladšiu dcérku za hranice, aby dostala potrebnú liečbu v USA. Až na letisku sa rodina dozvie, že Rahela má byť prepravená lietadlom do USA nielen na liečenie, ale má byť umiestnená v pestúnskej rodine. Matka i otec sa snažia upokojiť sa tým, že to bude pre dieťa lepšie a že v budúcnosti im ju vrátia.

Cestou späť do Záhrebu narazia na blokádu srbských síl. Na novovzniknutých hraniciach ich zastavia „četnici“, prinútia ich vystúpiť z auta – spolu s ďalšími, ktorí cestujú tým istým smerom. Všetkých odvedú do lesa, postavia pred vykopanú jamu a postrieľajú. Tesne pred tým, než príde rad na Anu a jej rodičov, jej otec pošepne, aby, až začuje výstrel, ktorý má patriť jemu, zoskočila do jamy spolu s ním. Keď je po všetkom, dievčatko zahrabané medzi telami postrieľaných ľudí, si uvedomí, že obaja rodičia sú mŕtvi. V šoku, celé od krvi a s drôtenými putami hlboko zarezanými v zápästiach sa vyhrabe po mŕtvych telách na okraj jamy, podarí sa jej zbaviť pút a s doráňanými rukami, celá od krvi ujde do lesa.

V ďalšej časti sa stretávame s Anou ako vysokoškoláčkou v USA. Žije u adoptívnych rodičov spolu so sestrou Rahelou – Rachel, ktorá je od nej o desať rokov mladšia a Chorvátsko si nepamätá. Ana býva na internáte, má priateľa, ktorý nevie o jej minulosti. Ana sa stretne s ženou, ktorá ju pred rokmi pomohla s pomocou mierových síl – „modrých prílb“ – prepašovať do USA a teraz ju pripravuje na prezentáciu v OSN, kde má porozprávať o svojom osude. Zdôverí sa priateľovi so svojou minulosťou, no napriek jeho úprimnej snahe pochopiť ju sa ich vzťah po krátkom čase vážne naruší.

Ana sa rozhodne odcestovať do Záhrebu, aby sa mohla konfrontovať s miestami, na ktorých prežila svoje detstvo i najkrutejšie udalosti svojho života. V Záhrebe sa stretne so spolužiakom Lukom a býva u jeho rodičov. Z jej spomienok sa postupne dozvedáme, čo všetko prežila po úteku z masového hrobu.

V odľahlej dedine sa jej ujala žena (Drinka), ktorá žila v dome so synom (Damirom), ten, hoci len o niečo starší od Any, sa pridal k chorvátskym partizánom. Ana po šoku zo smrti rodičov nerozprávala. Ľudia z dediny to postupne akceptujú, Drenka sa o ňu stará a o nejaký čas ju Damir vezme k partizánom. Ana je stále nemá, ale plní príkazy a naučí sa narábať so zbraňou. Strieľa do četnikov a sama nevie, či niektorého z nich trafila, no pri streľbe si vždy predstavuje muža, ktorý zastrelil jej otca i mamu. Pri útoku četnikov na ich základňu ujde do poľa a zrejme smrteľne postrelí srbského četnika. Pri tomto útoku Damira postrelia do nohy. Ana v kritickej situácii uteká k jeho matke a od udalosti v lese prvý raz prehovorí – oznámi Drinke, že Damir je ranený. Ľuďom z dediny sa nepodarí zohnať pre Damira lekára, a tak mu musia laicky odrezať nohu. Po tejto hrôze Drenka odvedie Anu na autobus do Záhrebu. (V autobuse prevážajú aj mŕtvych...)

Všetky tieto hrôzy sa po návrate do Záhrebu Ane znovu vybavujú v pamäti. Nepodarí sa jej stretnúť s Petarom a Marinou – krstnými rodičmi, ale nájde dedinu, v ktorej sa u Drenky nejaký čas ukrývala. Dedina je ľudoprázdna. Luka objaví nápis – na pamiatku 75 ľudí, ktorí tam zhoreli zaživa, keď ich v budove školy upálili srbskí četnici. (V tej istej škole, z ktorej vtedy Ana počula krik znásilňovaných žien...)

Napokon sa Ane a Lukovi podarí nájsť aj prímorský dom Petara a Mariny, no je prázdny. Od susedy sa dozvedia, že Petar zahynul vo vojne a Marina emigrovala do Rakúska k sestre. Ana sa nedozvie, či Petar zahynul už vtedy, keď Anu odviedol k lietadlu mierových síl.

Anine zážitky z miest, na ktorých zažila svoje detstvo a zároveň oň prišla, jej do istej miery pomôžu prekonať to najhoršie z traumy z masového hrobu. Koniec však ostáva otvorený. Ana sa pravdepodobne vracia do USA k adoptívnym rodičom a k sestre, ktorú plánuje o rok vziať do Chorvátska, aby videla krajinu, kde sa narodila. Jej vzťah s priateľom sa zatiaľ neobnovil, možno sa začal nový vzťah s bývalým spolužiakom Lukom, ale život mladej ženy žijúcej s dlhotrvajúcou traumou je priveľmi nejednoznačný na to, aby koniec mohol byť iný než otvorený rôznym možnostiam.

Kniha je napísaná pútavo, najmä v tých častiach, ktoré sú vyrozprávané z pohľadu malého dievčaťa, zažívajúceho nepochopiteľné a nepomenovateľné veci. Pasáže z USA, ktoré vnímame očami dospelej študentky sú oveľa civilnejšie, hoci videné optikou mladej traumatizovanej ženy. Toto striedanie pomáha udržať dynamiku príbehu. Román je veľmi cenným pohľadom na udalosti, na ktoré sa u nás už zabudlo, no ktoré sa v inej, podobnej, možno ešte príšernejšej podobe opakujú v súčasnosti na rôznych iných miestach vo svete.