Recenzie a mediálne výstupy v roku 2019

Správa o činnosti ASPEKTU

Prečítajte si výber z toho, čo o nás a našich knihách napísali médiá, čo sa nám podarilo a o čom sme hovorili.

Ku knihe Diana Athill: Niekde ku koncu (výber)

„Táto kniha nie je o smrti a zomieraní. Nie je ani o strachu zo smrti a z ničoty za ňou, s ktorou sa musí vyrovnať každý neveriaci a azda i každý veriaci. Je o živote na jeho konci. Hoci má označenie memoárová kniha a je aj o spomínaní na mladosť, partnerov, prácu, spolupracovníkov, rodinu, priateľov, sex, lásku i sklamanie, najsilnejšie pasáže knihy sú práve tie, ktoré sa držia témy aktuálneho prežívania staroby,“ píše Elena Akácsová v časopise .týždeň v recenzii na knihu Diany Athill „Niekde ku koncu“.

Jana Beňová v recenzii uverejnenej v Denníku N dodáva: „Slobodomyseľná Diana Athill ponúka vo svojich knihách intímne a veľmi otvorené rozprávanie.“

Etela Farkašová v recenzii pre Knižnú revue o knihe o. i. píše: „V memoárovej knihe autorka venuje pozornosť otázke utvárania identity v rôznych životných fázach, vyrovnáva sa so svojou bezdetnosťou, spomína svoje prehry i úspechy, neopomenie ani názory na smrteľnosť, konečnosť individuálneho života, vyznáva sa zo svojho chápania náboženskej viery, morálky, celého života a smrti.“

Ľubomír Jaško v recenzii pod názvom „Starnutie bez uniformy“ napísal v denníku SME v rubrike O knihách, že „Diana Athill nepozná vo svojom rozprávaní žiadne tabu. Nemusí ani nechce nič skrývať, užíva si slobodu dámy, ktorá nepotrebuje takticky zvažovať, čo môže a čo už (pre istotu a pre budúce záujmy) nesmie.“

Obe aspekťáčky – Jana Cviková ako editorka a Jana Juráňová ako prekladateľka sa o knihe porozprávali pre Knižnú revue 9/2019, pričom prekladateľka na otázku editorky o. i. povedala aj: „Populácia starne a o starnutí sa začína čoraz viac hovoriť, ale často počuť veľa falošných tónov. Athill reflektuje starobu takú, aká pre ňu naozaj bola. Napríklad sa veľmi citlivo zveruje, ako sa ‘skončila jej existencia ako sexuálnej bytosti’, no rozhodne nesedí v kúte a neplače, že už nie je ‘krásna’.“

V ankete Kniha roka Pravdy za titul hlasovali filozofka Etela Farkašová a prekladateľka

Mária Štefánková, ktorá uviedla, že kniha je „Geniálny návod, ako starnúť pokojne, s humorom, s nadhľadom, bez trpkosti a sebaľútosti. Priam povinná literatúra pre dámy 60+. Ale pokojne aj pre pánov, nech vidia.“

Knihe sa vo svojich reflexiách venovali ešte Zuzana Mojžišová v časopise Nota bene pod názvom „Šediny sú cool“, Ivica Ruttkayová v Rádiu Devín v relácii Kultúrny denník, Soňa Jánošová v SME Žena a ď.

Nielen o knihe Diany Atthil poskytla Jana Juráňová rozhovor Kataríne Strýčkovej pre podcast „V ženskom rode“. Hovorí v ňom aj o moci, solidarite, starnutí a literatúre.

Ku knihe Zuzana Maďarová: Ako odvrávať novembru 1989 (výber)

Kniha Zuzany Maďarovej sa stretla s mimoriadne veľkým záujmom médií. Autorka svoju knihu sama predstavila vo viacerých médiách, napr. v rozhovore pre podcast „V ženskom rode“;

v Kaviarni na Patrónke v rozhovore s Róbertom Kotianom, kde hovorila o. i. aj o zamlčanej línii Nežnej revolúci;

pre portál Ženy v meste pod názvom „Prácu žien Novembra 1989 nepovažujeme za revolučnú, veľkú politiku spájame s mužmi“, kde o. i. hovorí: „Ženy si skôr pamätáme vtedy, keď konajú v súlade s našimi rodovými očakávaniami, napríklad ako pomocníčky či manželky. Ak vystupujú z rodovej roly a vystupujú napríklad ako vedúce osobnosti, skôr sa stane, že ich z individuálnej aj kolektívnej pamäti vylúčime. Tu však prichádza ďalší problém. Budovanie a udržiavanie hnutia – teda každodenná reprodukčná práca nie je považovaná za politickú či revolučnú, neprisudzuje sa jej spoločenský význam. Preto sa o nej nehovorí alebo hovorí len málo, čím sa ženy zneviditeľňujú opä;

pre portál Kurník, kde v rozhovore autorka o i uviedla: „Viackrát som sa stretla s tým, že sa snažím podryť zásluhy nejakých ľudí, ale o to mi naozaj nejde. Chcem skôr povedať, že obraz Novembra nebol taký jednoduchý, ako sa nám každoročne v médiách predkladá, ale že rôzne typy konania spolu súviseli, dopĺňali sa a spoločne viedli k širším spoločenským pohybom.“

Knihu si všimlo viacero ďalších médií, napr. Revolúcia bez konca, festival

ZNEVIDITEĽNENIE ŽENY. Feministické odvrávanie novembru 1989 a ďalšie, pričom niektoré, napr. Kapitál a Artforum  uverejnili z publikácie úryvok.

Médiá sa zaujímali nielen o aspektovské knihy vydané v roku 2019, a tak sa k slovu dostala aj Irena Brežná, s ktorou urobila rozhovor Alexandra Jurišovej v denníku SME pod názvom „Irena Brežná: Píšem len o tom najdôležitejšom“, ako i rozhovor pre portál iliteratura.cz o českom vydaní knihy Nevďačná cudzinka, kde autorka o. i . hovorí: „Hlavní postavou knihy je však jazyk. Vybrala jsem ty nejsilnější a nejtragičtější příběhy. Současně popisuji to povolání jako takové. V románu nejde jen o dospívání hlavní postavy, ale i o její vývoj ve vztahu k zaměstnání tlumočnice. Na začátku se ještě vměšuje do jednání a vybuchuje, ale v poslední epizodě nakonec tvrdí, že se spokojila s neutrální rolí, která se od ní vyžaduje. Hraje ping-pong s jazyky a kulturami. V knize tedy nejde o integraci, ale i o interkulturní kompetenci, kterou si imigrantka osvojuje. Ostatně já jsem proti běžnému užívání pojmu integrace. Je to velmi primitivní pojem, který vyvíjí na přistěhovalce neskutečný tlak. V zahraničí ale cizinec v prvé řadě získává flexibilitu k pohybu mezi kulturami, rychlost, se kterou se v tom či onom kulturním kontextu zorientuje. Ne že mi hostitelská země něco nadiktuje. Jsem subjekt a do své osobnosti si integruji vlastnosti a pravidla z různých kultur, které si sama vyberu. Samozřejmě, že dodržuji zákony a ovládám jazyk.“

 

Ako citovať tento článok:

red. Recenzie a mediálne výstupy v roku 2019 In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 16/03/2020. Získané 07/12/2021 - 22:36. Dostupné na http://aspekt.sk/node/3220