O zavretých školách, hladných deťoch a ich matkách
ASPEKT vyberá
Slovensko patrí medzi krajiny Európskej únie s najdlhšie zavretými školami. Školské jedálne varia len vtedy, ak sa tak ich zriaďovateľ rozhodne. Ako súvisí zatvorenie škôl a školských kuchýň s rodovou rovnosťou? Prečo internetové zbierky na podporu niekoľkých desiatok rodín v núdzi nestačia a prečo potrebujeme feministickú revolúciu? ASPEKT vyberá komentár Alexandry Ostretágovej, ktorý pôvodne vyšiel na portáli Ženy v meste.
Ilustrácia od Lulu Mendelovej z Kalendárky 2013
„Hlad detí musia, samozrejme, riešiť najmä ženy. Už pred pandémiou patrili jednorodičovské rodiny, na ktorých čele stoja v 90 percentách ženy, k skupinám najohrozenejším chudobou. Pandémia najviac zasiahla tzv. feminizované sektory a kvôli zatvoreným školám muselo mnoho žien zostať na ošetrovnom, v dôsledku čoho sa ekonomická situácia mnohých z nich ešte viac zhoršuje. A potom je tu množstvo ďalších žien, ktoré platenú prácu neprerušili a pridali k nej a bežnej starostlivosti o domácnosť novú rolu doučovateliek a už jednoducho nevládzu. Obyčajný školský obed by pre ne mohol znamenať veľkú pomoc.
Dlhodobý nezáujem o blahobyt detí a o zabezpečenie základných podmienok na to, aby mohli dôstojne žiť, poukazuje v súvislosti s rodovo spravodlivou spoločnosťou na ešte jeden vážny problém. Ignorujeme existenčné problémy obrovského počtu detí a ich rodičov a prispievame tak k zneviditeľňovaniu a aj určitej normalizácii spoločenskej nerovnosti.
Neriešime vážne štruktúrne problémy, v dôsledku ktorých sa ľudia dostanú do existenčných ťažkostí, ako napríklad nedostatočnú podporu ľudí starajúcich sa o deti, slabú právnu ochranu žien či mzdy na hranici prežitia. Celý problém namiesto toho presunieme na charitatívne zbierky či občiansku spoločnosť, tvárime sa, že stačí kde-tu pomôcť alebo, čo je ešte horšie, že sa s problémom aj tak nedá nič iné robiť; vždy budú medzi nami jednoducho aj menej šťastní ľudia. Práve tolerancia nerovnosti a nezáujem o ľudí v menej privilegovaných pozíciách je pritom jedným z dôležitých predpokladov existencie rodovej nerovnosti. Pokiaľ sa nerovnosť akceptuje ako prirodzený stav, bude vždy otázkou len to, kto sa do znevýhodnenej situácie dostane. Či to budú, ako v tomto prípade, deti z nízkopríjmových rodín alebo Rómky a Rómovia, ľudia so zdravotným znevýhodnením alebo ženy.
Problém nie je v tom, že si navzájom pomáhame. Ale že nekričíme na poplach, keď na to, aby mohli ľudia žiť – aby sa mohli deti vôbec najesť – musíme organizovať všelijaké internetové zbierky, ktoré nepokryjú ani zlomok percenta všetkých, ktorí to potrebujú.
Feministické aktivistky aj teoretičky dlhodobo hovoria, že potrebujeme zásadne zmeniť spôsob, akým sa pozeráme na spoločnosť alebo že dokonca potrebujeme feministickú revolúciu (pekné zhrnutie vyšlo nedávno v českom médiu Alarm). Namiesto zisku, HDP a všelijakých iných ekonomických ukazovateľov by sme sa mali lepšie prizrieť tomu, aký obrovský význam má pre naše životy starostlivosť. To, že v ekonomickom videní nič neprodukuje, neznamená, že môže zostať na okraji nášho záujmu a že neprispieva dokonca aj k ekonomickému chodu spoločnosti. Vďaka vzájomnej starostlivosti môžeme žiť a môžeme sa mať dobre. Zabezpečiť dosť jedla pre všetky a všetkých by mohol byť celkom dobrý začiatok takejto revolúcie.”
Celý komentár si môžete prečítať na portáli Ženy v meste.
Ako citovať tento článok:
red. O zavretých školách, hladných deťoch a ich matkách In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 16/03/2021. Získané 25/04/2024 - 16:25. Dostupné na http://aspekt.sk/node/3297
