Odmietla som počať

Eva Filová

„Anjeličku, môj strážničku,

opatruj moju dušičku.

Ráno, večer, vo dne, v noci,

Buď mi vždycky na pomoci.“

 

Líce mi pohladil vánok. Obzrela som sa. Hoci miestnosť bola hermeticky uzavretá, pohyb vzduchu zhasol sviečku. Tíško som čakala a zadržiavala dych. Chvíľa napätia gradovala. Vzduch znovu zavíril a zašuchotali krídla. Priestor náhle zalialo jasné svetlo. Predo mnou svietil anjel.

„Raduj sa, obdarená milosťou! Pán s tebou, ty požehnaná medzi ženami! Neboj sa, Eva, lebo si našla milosť u Boha, hľa, počneš v živote a porodíš syna a ten bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho.“

Na úvod toho bolo priveľa. Zdesila som sa. Anjel na mňa láskyplne hľadel, z jeho tváre a celého postoja vyžaroval pokoj a sviatočná pompéznosť. Pestované dlhé prsty, ktoré vzpínal ku mne, naznačovali intelektuála alebo hráča na strunovom nástroji. Hltala som jeho krásu – ani žena, ani muž – bezpohlavné stvorenie sa trepotalo nedočkavosťou.

„Neboj sa, že nepoznáš muža, lebo Duch Svätý príde na teba a moc najvyššieho ťa zatieni, a preto aj to splodené bude sa volať Syn Boží.“

Prúdiaci vzduch ma prebral z omámenia. Usmiala som sa a zavrtela hlavou. Zaskočilo ho to.

„Viem, že si šokovaná, ale nemôžem od teba odísť, kým nepovieš, že si dievka Pánova a nech sa teda stane podľa môjho slova.“

„Nepoviem.“

„To nemyslíš vážne! Pohrávaš sa so mnou.“

„Kto sa s kým pohráva? Kto mi chce určiť osud?“

„Nerúhaj sa! Odmietaš poslušnosť voči Najvyššiemu?“

„Áno.“

 Anjela to očividne rozčertilo. Začal si nepokojne mädliť ruky s dlhými bielymi prstami.

„Si len obyčajná smrteľníčka. Dnes si tu a zajtra nie. Ak odmietneš, stratíš naveky kráľovstvo nebeské.“

„Vyhrážaš sa mi? Vydieraš ma?“

„Nie, chcem ti len vysvetliť, že Pán ti dáva jedinečnú šancu priviesť na svet Spasiteľa, ktorý vykúpi všetky hriechy sveta a zmení ľudské dejiny. Od jeho narodenia sa začne rátať nový letopočet a ty sa dostaneš do kalendára. Vieš, koľkými sviatkami ťa budú velebiť? Nemôže ti to byť ľahostajné. Budeš populárna, staneš sa kultom. Si vyvolená a tvoj osud ťa neminie.“

„Prečo si mi teda prišiel oznámiť to, čo je nezvratné? Prečo čakáš na moju reakciu? Nechcem byť vyvolená, nechcem niesť to bremeno, nechcem, aby moje dieťa zodpovedalo za hriechy sveta. Je plno žien, ktoré ochotne a bez reptania počnú celé zástupy vykupiteľov.“

„Si ešte mladá a nechápeš posolstvo, ktoré ti prinášam. Boh vo svojej veľkosti miluje všetky svoje dcéry a synov, ale tebe dáva šancu zmyť aj vlastné hriechy – za tvoju pramatku Evu, ktorá zhrešila a dedičný hriech privodila na všetky pokolenia. Staň sa nevestou Božou a k nohám ti padne celý svet. Pevci a básnici ťa budú oslavovať, najlepší majstri ťa zobrazia vo svojich dielach, tvoja podobizeň bude zdobiť zlaté oltáre a zasvätia ti najkrajšie chrámy sveta. V deň narodenia tvojho syna zažiari na nebi jasná hviezda a ukazovať bude cestu pútnikom, aby sa mu mohli pokloniť a zložiť k nohám dary. Aj muža ti zabezpečíme takého, ktorý prijme svoju rolu a vezme si ženu obťažkanú z Ducha Svätého.“

Telom mi lomcovala horúčka a točila sa so mnou zem. Hlavou mi vírili myšlienky pre a proti. Mám sa poddať? Naozaj by som chcela, aby ma odteraz blahoslavili všetky pokolenia? (Napadol mi 1. Luk. 48.) Ako len vyviaznuť z tejto ošemetnej situácie? Zatvárila som sa rezignovane.

„Ak sa má stať, nech sa stane vôľa Božia, ale nech je to dievča, ktoré spasí svet!“

„Nevyjednávaj! Bohu sa zachcela syna! Ako by sme vyzerali pred ľuďmi, keby žena zachraňovala svet! To je predsa nemysliteľné!“

Anjel si unavene sadol na stoličku. Ešte nikdy sa nestretol s takýmto odporom, nikto neodmietol Boží príkaz. Všetci doposiaľ v pokore a strachu padli tvárou do prachu a modlili sa, prosili o odpustenie a velebili Boha. Všetci doteraz poslúchli a ochotne obetovali hoc aj vlastného syna a vyvraždili celé mestá v mene Božom. S radosťou spomínal na poslušného Abraháma, Izáka či Jakuba a na ich ženy – Sáru, Rebeku, Leu, Ráchel – všetky prosili o plodnosť, aby priviedli na svet zdravých synov, a zmnožili tak semeno svojho ľudu. Pokiaľ však niektorá zhrešila a znepáčila sa Bohu, ten sa zatvrdil vo svojom srdci a zatvoril jej život, aby neplodná ostala po zvyšok svojich dní. Aké to boli krásne časy... Ťažko veru bude písať Nový zákon!

„Poviem ti to inak, dievča. Predstav si, že plávaš v obrovskej nádrži. Nádrž je kaskádovitá a ty sa nachádzaš niekde v strede. Od teba dolu sú nižšie postavené úrovne a vidíš plavcov pod sebou, ale sú aj vyššie úrovne, kam však nedovidíš. A tam by si sa chcela dostať. Ale neexistuje žiaden rebrík ani schody, po ktorých by si vystúpila vyššie, nie je ani východ – len samá voda. Iba ak ti podá ktosi ruku zhora, dostaneš sa tam. A náš Pán ti tu ruku podáva, aby si postúpila vyššie zo svojej všednosti a vošla do jeho kráľovstva. Tak poď...“

„Krásne si to povedal, ale nechcem nikam stúpať ani plávať, chcem žiť tento život tak, ako si ho naložím na tanier. Lebo všetci sme tu na zemi ako na veľkej hostine: vôkol stoja stoly plné jedla a každý má iba jeden tanier, na ktorý môže naberať, čo sa mu zaľúbi. Niekto sa bezhlavo prediera hneď k prvému stolu a chamtivo nakladá na tanier všetko, čo vidí – až mu z taniera padajú kúsky na zem a hltavo je, aby mohol pri ďalšom stole zopakovať to isté, aby mu čosi neušlo. Iný zvažuje, čo by mu chutilo, a prieberčivo prechádza všetky stoly a opäť sa vracia k prvému, ale tam už nenájde, čo by si vybral. Ďalší si naloží veľmi skromne, aby nevyzeral ako nenažranec, a hanbí sa ukázať, že by zjedol aj viac; niekto experimentuje a vyberá si lahôdky, ktoré nepozná a ktoré nikdy nevidel, podaktorý volí bez rozmyslu a mieša nemiešateľné... Je na tebe, či naplníš svoj prázdny tanier dômyselne a s rozvahou, alebo vezmeš na seba toľko, čo neuvládzeš. Pokiaľ sa hanbíš naložiť si viac – nikto iný ti na tanier nič nedá a neporadí, čo by si mal ochutnať. A keď budeš na tanier hádzať všetko, čo vidíš – priotráviš sa a z hostiny ostane len bolenie brucha, lebo nie všetko je každému súdené okúsiť – každý je stavaný inak a každý iné znesie.“

Anjel civel na mňa. Nevedela som, či zaspal s otvorenými očami, alebo či umŕtvil svoje telo ako v nekonečnom rade na banány.

„To sa mi snáď len zdá! Vravíš mi podobenstvo, ktoré nepoznám. Začínam sa cítiť trápne. Ja som tu platený za to, aby som ťa presvedčil. Vezmime to ako obchod: Čo chceš za to, keď prijmeš svoj údel a porodíš syna?“

„Mňa nepodplatíš. Ako k tomu prídu ženy, ktoré rodia každý rok a len tak za nič, iba preto, že je to ich takzvaný údel, a plávajú na najnižšej úrovni nádrže?“

„Veď práve, o nič nejde. Si žena a mala by si rodiť. Privedieš na svet jedno decko a máš pokoj. Všetko ostatné sa zomelie aj bez teba. Budeš mať ďalších synov a dcéry a na prvorodeného si už ani nespomenieš. Toľko kriku pre nič!“

V duchu som počítala ovečky a túžila po samote bez tohto blázna. Zľahostajnela som, čo mu nemohlo ujsť. Anjel nervózne chodil po miestnosti, mával krídlami a rozhadzoval rukami ako pominutý.

„Neser ma, lebo to nedopadne dobre! Vylejem na teba sedem čiaš hnevu Božieho, škvariť sa budeš v plameňoch pekelných...“

Odrazu nebolo svetlo. Nedopovedal a zmizol. Asi ho odvolali. Alebo šiel hľadať inú obeť.

 

Prednedávnom som sa dopočula, že akási Mária priviedla na svet Mesiáša. Ďaleko, v ktoromsi judskom meste. Aj jasná hviezda svietila v tú noc na nebi a navigovala pastierov k tomu miestu. Chudinka, musela si vziať starého chromého chlapa za muža a porodiť v špinavej stajni na slame. Nečaká ju asi ľahký život, ale niekto si to odsrať musel.

 

***

Pôvodne vyšlo v časopise Aspekt 1/2002.

 

Príloha: 
Príloha: 
Ako citovať tento článok:

red. Odmietla som počať In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 20/02/2021. Získané 27/10/2021 - 05:43. Dostupné na http://aspekt.sk/node/3315