Ženy Novembra na Noci divadiel

Odohrával sa november 1989 výlučne na námestiach veľkých miest? Bolo typickým príkladom vzdoru proti politickej moci účasť na demonštrácii, prípadne aktívne vystúpenie na tribúne? Akú úlohu v Nežnej revolúcii (pred ňou aj po nej) zohrával každodenný odpor?

Prax každodenného odporu (Johansson – Vinthagen, 2013) sa vykonáva bežne, občas s politickým zámerom, inokedy len zo zvyku. Ide o koncept, ktorý je vrastený do kontextu, iných každodenných činností, okolností a mocenských vzťahov. Vychádza z toho, čo je osoba schopná v danej chvíli urobiť, zohľadňuje rôzne spôsoby podrývania moci. Keďže zväčša nejde o teatrálnu činnosť a často ide o neuvedomovanú rezistenciu, zostáva vo väčšine prípadov nerozpoznaný alebo sa nechápe ako politický.

Ak sa však pozrieme na november 1989 práve prostredníctvo perspektívy každodenného odporu, vynoria sa pred nami aktérky a aktéri, priestory a činnosti, ktoré v dominantnom diskurze nepatria do príbehu o zmene politického režimu. Navyše sa otvoria možnosti, ako prekročiť dichotómiu pasivita/aktivita, revolucionárka/komunistka, hrdina/zloduch pri uvažovaní o rôznych historických udalostiach. Komplexnejšie uchopenie aktérstva môže pomôcť vytvárať priestory, v ktorých sa nájde historická skúsenosť väčšieho množstva ľudí, vytvárať obrazy, ktoré o kúsok lepšie reflektujú spomienky obyvateľov a obyvateliek.

Práve pre pochopenie a aj artikulovanie spomienok žien, ktoré sa zúčastnili Nežnej revolúcie, sa koncept každodenného odporu zdá dôležitý. Uplatňuje ho napríklad Zuzana Maďarová v knihe Ako odvrávať novembru 1989. Rodové aspekty pamäti, ktorá vyšla v Knižnej edícii ASPEKT v roku 2019.

Koncept každodenného odporu umožňuje zohľadňovať okolnosti rozhodovania, ktoré boli ohrozujúce pre rodinu alebo sa menili v čase. Prostredníctvom neho môžeme uvažovať o tom, do akej miery a akým spôsobom bolo politické konanie pankeriek, ktoré „nechceli byť politické“, ale svoje postoje dávali najavo oblečením, hudbou, vstupovaním do „zakázaných“ priestorov. Alebo môžeme sledovať každodenné aktivity ako telefonovanie, príprava jedla, upratovanie a pod., ktoré nadobúdajú nové významy, ak sa dejú v rámci veľkých spoločenských pohybov.

„Ďalší príklad pochádza zo školy, kde mi jedna z účastníčok rozhovorov hovorila o tom, aké ťažké bolo vystúpiť v škole. Vieme, že školstvo bolo veľmi ideologicky zaťažené prostredie a nebolo jednoduché sa tam dostať alebo tam vydržať, ak ste nezdieľali určité názory, bolo to problematické. A ona hovorila o tom, ako sa tie prvé dni prekonávala, ako prekonávala strach a ako sa vyrovnávala s túžbou vysloviť svoj názor, ktorý dovtedy nehovorila nahlas. Ako sa postavila riaditeľovi a povedala: Nie, ja na to námestie pôjdem, keď bude demonštrácia, a bude správne, ak tam pôjdu aj ostatné kolegyne,“ priblížila Zuzana Maďarová na podujatí Ženy Novembra na Noci divadiel.

„Teda zaujímali ma každodenné vzbury a rozhodovania, ktoré robilo množstvo ľudí. Často to nebolo také jednoduché, že teraz sa zoberiem a pôjdem. Táto účastníčka výskumu bola ochotná a schopná o problematických rozhodnutiach veľmi úprimne rozprávať. Nereprodukovala pozíciu hrdinky v zmysle, veď samozrejme, že sme išli, ale dokázala zreflektovať, čo nebolo jednoduché. Vidíme, ako dôležité boli malé vzbury, že boli dôležité aj pre jej kolegyne, ktoré s ňou potom mohli na námestie ísť, že malé rozhodnutia otvárali priestor ďalším a ďalším ľuďom,“ dodala Maďarová.

„Účastníčka ďalej rozpráva o tom, ako bola s ďalšími učiteľkami a učiteľmi aktívna v Učiteľskom fóre, čo bola jedna z prvých organizácií, ktoré vznikali po 1989, a mala ambíciu zreformovať školstvo. A z toho pre mnohých vyplynulo aj veľké sklamanie, lebo vieme, že školstvo sa nestalo politickou prioritou. A to je ďalšia vec, o ktorú som sa usilovala: nevnímať november 1989 ako ukončenú a izolovanú udalosť, ale vnímať ho v kontexte toho, čo sa dialo po ňom a snažiť sa pochopiť aj sklamanie mnohých ľudí,“ uviedla autorka na podujatí. Pozrite si video z podujatia, ktoré organizovalo Bábkové divadlo na Rázcestí v Banskej Bystrici pri príležitosti Noci divadiel 2019.

 

 

V nabúravaní obrazu hrdinov a hrdinstiev podujatie pokračovalo prostredníctvom scénického čítania poviedky Jany Juráňovej Malá nočná príhoda (zboerka Lásky nebeské, ASPEKT 2010). Ožila tak postava z „doby nedávno minulej" – postava disidenta a revolucionára. Autorka v tejto poviedke vedie čitateľky a čitateľov k zamysleniu nad (minimálne) dvojitou morálkou a nad obsahom značky „bojovník za ľudské práva". „Trpieť pre pravdu a potom niekoho v noci znásilňovať, to predsa k sebe vôbec nepasuje." (S. 201) A hoci každá doba vytvára svoje ikony alebo, presnejšie, v každej dobe si ľudia vytvárajú svoje ikony, Jana Juráňová nalamuje ich zdanlivú nedotknuteľnosť s ľahkosťou, bez arogancie a bez zbytočného moralizovania.

Poviedku dramatizovali herečky Bábkového divadla na Rázcestí v Banskej Bystrici.

 

Lásky nebeské (zbierka, v ktorej nájdete aj poviedku Malá nočná príhoda)

Jana Juráňová

Smutmosmiešne poviedky známej slovenskej prozaičky o nebeských aj pozemských láskach. Ilustrácie pre túto knižku poskytla zo svojho diela Bird´s-eye view (2006) Pavlína Fichta Čierna, ktorá v mnohých dielach prekračuje sféru výtvarného umenia a zasahuje do oblasti sociológie, psychológie a medicíny.

Knihu si môžete objednať TU.

 

Ako odvrávať novembru 1989. Rodové aspekty pamäti

Zuzana Maďarová

Autorka skúma možnosti feministických prístupov ku kánonu politického či historického myslenia na konkrétnom prípade novembra 1989. Zviditeľňuje účasť žien na nežnej revolúcii, pričom prehodnocuje jej chápanie ako udalosti, ktorú vo veľkých mestách realizovala hŕstka mužov. Zároveň reflektuje spôsoby individuálneho a kolektívneho rozpamätávania sa. Jej kniha odvráva zjednodušujúcim tendenciám prezentácie Novembra a volá po rozrôznených spôsoboch počúvania a rozprávania príbehov o tejto zlomovej súčasti našej histórie.

Zo záveru knihy:

„Vylúčenie verejnosti z príbehu o spoločenských zmenách má výrazný rodový aspekt a nie je špecifické len pre Slovensko tridsať rokov po revolúcii. K zneviditeľneniu verejnosti ako aktérky spoločenských zmien dochádzalo aj v príbehoch o roku 1968 na Západe (Evans, 2009; Cohen – Frazier, 2003, 2009b, 2016). Cviková a Juráňová (2009) upozornili, že od začiatku deväťdesiatych rokov sa verejnosť vo verejnom diskurze na Slovensku konštruovala ako feminínna a pasívna. Krapfl (2009) ukazuje, že takáto predstava verejnosti ovplyvnila aj príbehy Novembra, ktoré sa zväčša nezapodievajú angažovanosťou miliónov ľudí v Československu. K vylúčeniu verejnosti ako aktérky revolúcie dochádza v teoretických prácach, médiách aj v mnohých výskumných rozhovoroch. Pozornosť sa zameriava na malú skupinu vedúcich osobností a ako sa ukazuje v skúmaných materiáloch, verejnosť sa konštruuje ako pozorovateľka, podporovateľka, kulisa pre revolucionárov. Až pri detailných opisoch politickej praxe revolúcie sa ľud dostáva do príbehu Novembra a ukazuje sa, ako sa podieľal na starostlivosti o vedúcich predstaviteľov historického diania, rozširovaní informácií či materiálnom zabezpečovaní hnutia.

Prevládajúci príbeh nežnej revolúcie poskytuje značne obmedzený priestor pamäťových polí. Najčastejšie sa vyskytujúce pamäťové pole je ohraničené dvoma mestami – Prahou a Bratislavou, konaním viditeľným pre veľké množstvo ľudí, autonómnymi mužskými aktérmi a možnosťou ovplyvňovať vysokú politiku. Táto spomienková stopa so sebou nesie sociálny a kultúrny kapitál, je však dostupná veľmi úzkej skupine mužov. Ženy, aktéri hnutia spoza tribún, verejnosť, ľudia, ktorí sa z rôznych dôvodov nezúčastňovali na manifestáciách či nezapájali v miestnych revolučných organizáciách sú z dominantného pamäťového poľa vylúčení. To znamená, že majú obmedzenú možnosť formovať a artikulovať svoje spomienky, premýšľať o spoločenskom a politickom význame vlastných aktivít, kriticky nahliadať na November a následný vývoj. U žien, ktoré boli v pozícii vedúcich osobností a usilujú sa pomenovať svoje skúsenosti, navyše dochádza k zrážke s rodovými normami a predstavou femininity ako nezlučiteľnej s vedúcim postavením a politickým aktérstvom. V dôsledku toho opakovane hľadajú správne slová, znejú neisto, ospravedlňujú sa za prevzatie aktívnej úlohy v príbehu. Aj keď to ale nerobia a hovoria bez okolkov, rodové očakávania spôsobujú, že v naratíve Novembra znejú cudzo, akoby doň nepatrili. Práve diferencovanie pamäťových polí revolúcie môže prispieť k inkluzívnejšiemu prístupu k pamäti a artikulácií rôznorodých spomienok z tohto historického obdobia, ako aj k rozšíreniu chápania politického konania a politickej subjektivity v súčasnosti.“

Celý záver si prečítajte TU.

Knihu si môžete objednať v papierovej alebo elektronickej podobe.

 

Ako citovať tento článok:

red. Ženy Novembra na Noci divadiel In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 17/11/2020. Získané 21/10/2021 - 03:08. Dostupné na http://aspekt.sk/node/3323