Podpásovka: Kto sa bojí Orlandy, nech nechodí do lesa

Ella Hollá

Je sobota ráno. Netreba vstávať, povie si Odrod a vzápätí sa preľakne. Čo ak sa pomýlil? Nie je piatok? V tom prípade by musel ísť do práce, hoci len na dopoludnie. Mozog sa prebúdza pomalšie, než by si jeho majiteľ želal. Z čoho mal také ťažké sny? Bola včera porada? Nie, tá býva v pondelok. Včera bol piatok, určite. Do úradu za ním prišiel Rodnykraj, nový tajomník. A mali spoločné stretnutie ešte aj s Odrodovým poradcom Vladykom. Ten jeho skvelý nápad, ako zvýšiť pôrodnosť. V čom tkvel? Zdanenie žien po tridsiatke, vyššie odvody do sociálnej poisťovne, zadarmo plienky, čo tam ešte bolo? Vladyka je génius. Keď sa Odrodovi tieto reformy podarí uskutočniť, môže nabudúce kandidovať za prezidenta a určite ho zvolia. Je to jasné. Ak mu z pamäti nič nevypadlo, dnes by mala byť sobota. Môže si pospať. Alebo si môže trošku užiť takto zaránky. Načiahne ruku a šmátra, žena v sobotu ráno zväčša nie je až taká odmietavá. Nedovidí na hodiny na poličke, budík zatiaľ nezvonil, nepamätá si, či ho natiahol a nevie ani rozoznať, či je ešte také šero, alebo má zatiahnuté žalúzie. Šmátra ďalej, ale nič nenašmátra. Skracujú sa mu šľachy? Prevalí sa na bok, vankúš vedľa neho je prázdny. Ach, veď áno, žena išla k rodičom a vzala aj deti. Cestovala predsa včera podvečer. Popoludní sa balila a išla rodinným autom. Svokrovci majú na okraji neďalekej dediny dom, niečo ako chalupu. Volali ju, nech príde pomôcť s jesenným zberom. Jablká? Kapusta? Nepamätá si. Žena dlho hovorila so svokrou, dohadovali sa, nepočúval. Má svojich starostí dosť a všetci chápu, že sa nemôže zaoberať nepodstatnými vecami. Kedy sa majú vrátiť? Buď si spomenie, alebo to zistí priamo od ženy, veď určite zavolá, napokon, logika hovorí, že by mohla byť doma v nedeľu popoludní, aby sa deti stihli nachystať do školy. Odrod má teda víkend pravdepodobne pre seba a strávi ho v ich priestrannom byte v centre mesta, nie veľmi ďaleko od ministerstva, ktorému aj keď krátko, ale veľmi úspešne velí.

Chcel niečo väčšie, funkciu, ktorá by ohromila svet. Ale nedá sa nič robiť, obrana a vnútro pripadli iným, aj keď o to veľmi stál. Tak sa vrhol na rodinu. Veď je to základ štátu a národa. Základná bunka spoločnosti. Na ministerstve sociálnych záležitostí a funkčnej rodiny môže ukázať svoju zodpovednosť ako muž, živiteľ, prísny, ale láskavý otec, patriarcha, ktorý sa o všetkých a o všetko postará. Dlho si nacvičoval zodpovedný výraz tváre a špeciálne posadenú hĺbku hlasu. Ako správny otec, ktorý rozdáva pokyny, vie aj pochváliť, ale je náročný a veľa vyžaduje. Nie rozdávať ryby, ale učiť loviť! To je heslo, ktoré má hneď pod portrétom prezidentky. Najradšej by cez jej obraz prehodil uterák alebo zástavu s dvojkrížom, ale z titulu svojej funkcie nemôže. Veď ešte nie je všetkým dňom koniec!

Pracuje od rána do večera. Vytrvalo, veď jeho práca je beh na dlhé trate. A ďalšie kľúčové slovo: pokora. Netreba zabúdať ani na občasné podujatia, novoročná omša v dóme, sem-tam mariánska púť, ale so serióznosťou to netreba preháňať, a preto poslúchol mediálneho poradcu a natočil videjko, ako prišiel vyšibať svoju vyše sedemdesiatročnú tetu, ktorá pritom výskala a potom ho vybozkávala. Do vody ju nehodil, na to je on priveľmi galantný. Odrod presne vie, ako zobrať vietor z plachát liberálnym odkundesom a rozvracačkám tradičnej rodiny, už ani nehovoriac o zvrátených lgbti existenciách, ktoré ani nevedia, kto a čo sú, nechcú sa liečiť a šíria skazu od domu k domu. On urobí vo veciach poriadok. Už začal a bude pokračovať. Akurát že teraz je sobota a môže si oddýchnuť. Odrod je silný chlap, mocný chlap, chlap na správnom mieste, silný ako dub, pracuje ako stroj, bude raz hrdinom, takto učil dcéru mužské gramatické vzory. Všetkým ukáže, čo treba robiť aj ako to treba robiť.

Naťahuje sa v posteli. Mal by zájsť do posilňovne, ale všetci ho poznajú. Čo tak zohnať si súkromného trénera? Spýta sa námestníka, Rodnykraj mu poradí. Sám tam zjavne chodí. Dobre, že ho povolal. Porobil vietor medzi tými dženderovými babami. Už dávno mu pili krv. Ešte keď nebol ministrom, premýšľal, ako ich zlikvidovať. Niekedy si predstavoval, že sú hmyz a on ich rozpučí. Chodili si tam namyslené, vymódené, lebo veľa cestovali, taká konferencia, hentaká komisia OSN, taký seminár, hentaký inštitút, zasadnutie v Bruseli, workshopy – to všetko skončilo. Rodnykraj ich veľmi rýchlo a efektívne zrušil a nahradil prorodinným oddelením. A keby aj nie, ani jedna z nich by nechcela robiť pod ním, lebo svojimi názormi na ženy je známy. Vlani mu udelili anticenu dženderového jablka a tak, keď sa rozchýrilo, že nastupuje na ministerstvo, niektoré dali výpoveď a ostatné poslal v rámci reorganizácie na také pozície, že sa za nimi len tak zaprášilo. Rodnykraj sa smial od ucha k uchu. Dobrá reklama! Len sa popučte od jedu. Odrod sa blažene pousmeje. Predstavuje si zamračenú tvár šéfky feministiek a vzápätí kolónky, kde vždy svietili, aj keď nie veľké, ale predsa len peniaze na činnosť týchto zbytočných organizácií. Blaho sa mu rozleje po hrudi. Kolónky sú tento rok prázdne. Nedostali ani vindru. Skončili. Dúfajme, že navždy.

Ako sa mu to blaho po tej hrudi rozlieva, čosi ho trošku znepokojí. Blažene si vychutnáva pýchu a radosť, to áno, ale nikdy nebol zvyknutý, žeby sa paplón vydúval pod krkom. Vždy len tam dolu, presne v strede jeho tela, tam, kde je jeho mužská sila. Nadvihne paplón. Že by mu prsné svaly tak nabehli? Nevidí dobre, predsa len už potrebuje okuliare do blízka a zrazu sa bojí pohladkať si vlastné prsia. Nadvihne paplón viac, aby dovidel ďalej, ale brucho mu za posledné týždne ministrovania podrástlo a pohlavný úd nevidno. Musí naozaj začať cvičiť. Nie že ho nevidno, ale to brucho má akýsi iný tvar. Je to jeho brucho a zároveň nie je. Posunie ruku nadol a šmátra. Šmátra a potom zvreskne. A keď počuje svoj vreskot, od hrôzy zamdlie.

Keď sa preberie, v prázdnej hlave mu bzučí jediná neodbytná myšlienka ako mäsiarska mucha nad hrncom hovädzej polievky: Čo sa to s ním deje? Zamdlievajú len ženy. Slabé pohlavie. Nevyrovnané. Ako jeho žena. Aj keď zatiaľ nezamdlela, kedykoľvek môže. On stojí pevne nohami na zemi a ona má stále nejaké požiadavky, nápady, nároky. Niekedy jej to musí zostra vysvetliť. Tak prečo zamdlel teraz on? Naozaj zamdlel? Neocitol sa len v nejakej inej dimenzii?

Položí si ruku do rozkroku. Najradšej by znovu zamdlel, ale len leží s vytreštenými očami. Keby ho tu takto niekto našiel, určite by si pomyslel, že náhle zomrel na infarkt. Možno by to tak bolo lepšie, lenže, žiaľ, žije. Akoby skamenel. Ten výraz je však nepatričný, lebo keby skamenel, jeho úd by bol tiež z kameňa. Pevný, tvrdý, vztýčený. Lenže jeho úd tam... nie je. Keď nie je tam, kde je?

Odrod sa nevládze na nič sústrediť. Leží s dlaňou na mieste, kde úd ešte včera večer určite bol.

Zrazu sa mu vynorí spomienka. Keď bol malý, ešte nechodil do školy, snívalo sa mu, že stretol v meste na prechádzke svoj úd. V detstve mu hovoril pišulák. Jednoducho si len tak veselo vykračoval oproti nemu, a keď sa stretli, pišulák ho bodro pozdravil a išiel ďalej. Malý Odrod sa ani nezľakol, že čo sa to deje, lebo akosi vedel, že oň neprišiel, že pišulák proste vie, kam patrí, a aj keď sa takto slobodne a nezáväzne prechádza po svete, nikam sa mu nestratí. Asi ten sen niekomu aj rozpovedal, lebo si pamätá veselý smiech, skôr ženský ako mužský, ale je to tak dávno, že si nevie vybaviť ani atmosféru, ani náladu, ani nijakú osobu. Ako sa to vtedy skončilo? Jednoducho sa zobudil a pišulák bol tam, kde mal byť. A ešte aj keď o tom rozprával, páčilo sa mu, ako si ten pišulák veselo a odvážne vykračoval a ako mu zamával. Bol ako nejaký jeho kamoš, taký lapaj, čo ušiel zo školy.

Ale teraz...

Odroda spomienka nerozveselila. Skôr mu srdce oťaželo z akejsi temnej predtuchy. Aby zvrátil čudnú skutočnosť, zašmátral ďalej. Možno je to len klam, inak to ani nie je možné. Nikto ho predsa nevykastroval. Na um mu zídu príhody, keď to partnerovi v spánku urobila partnerka, strasie ho. Tie feministky by určite boli niečoho podobného schopné, veď ich odstavil od válova.

Zostane ležať. Nehýbe sa. Nie, ešte nevstane z postele a nepozrie sa nahý do zrkadla. Ešte to nechce vidieť. Veď to je celé kolosálna hlúposť, jednoducho asi stratil cit v prstoch... ale aj tam? Aj tam stratil všetky pocity, možnosti toho, čo sa tam s ním dialo, čo... nie. Zostane ležať. Mal by zadriemať a znovu sa prebudiť. Toto je určite zlý sen. Nikdy nikde na svete sa nič také nestalo. Odrod je racionálny typ. Veci sa dajú dokázať, vypočítať, zargumentovať. Nemôže sa nič také stať.

A čo ak... o tom doteraz len nikto nehovoril? On by sa niekomu pochválil, ak by to naozaj bola pravda? Išiel by si na matriku zmeniť pohlavie? Preboha! Ako sa mu hnusia tí ľudia, čo sa takto menia. Nie!!! Nikomu sa to nestalo len tak. Oni si to robia naschvál, lebo sú degenerovaní, chcú sa predvádzať, nevedia, čo so sebou. Vyskytuje sa to najmä medzi umelcami, tých z duše neznáša. Veď ako môže chlap tancovať balet? No to je teraz jedno. Možno sa to deje, ale nie takto z večera do rána. To by už bolo v nejakých novinách. Určite by sa to neutajilo. A ak sa to nestalo doteraz, tak sa to nemohlo stať ani jemu.

Spojí obe ruky a chce si chytiť pohlavný úd tak ako pri močení. Ruky nemá krátke, tak prečo sa mu to nedarí? Nijaký úd nevie nahmatať. Žiaden tlak, pnutie, nič. Och, penis môj, kde si? Kam si sa podel? Nemal by prehľadať posteľ? Žena tu nie je, aby ju prevrátil k sebe. Našťastie.

Odhodí paplón a položí nohy na dlážku. To nie sú jeho nohy. Podobajú sa na nohy jeho ženy, ale nie sú to ani jej nohy. Chodidlá kratšie, útlejšie, na lýtkach žiadne chlpy. Žena má na spodnej časti chlpy. Holí si ich kvôli nemu, už roky.

Postavil sa. Jeho telo je aj nie je jeho.

To čo o chvíľu zistil v kúpeľni a na záchode, bolo neopísateľné. Jednoducho si musel na záchodovú misu sadnúť. Povedal si, že toto nemôže byť pravda. Ďalej už radšej nič neskúmal. Kiežby sa jeho myseľ zmobilizovala ako v najhorších momentoch života. Napríklad, keď raz vyskakoval z horiaceho auta, stihol vybrať z úložného priestoru hasiaci prístroj a plamene uhasiť. Len zázrakom nenastal výbuch, len zázrakom to vtedy prežil. Teraz si na ten moment hrôzy spomenul a bol by veľmi rád, keby sa mohol do tej situácie vrátiť. Bola totiž riešiteľná, aj keď riskantná.

Situácia, v ktorej sa ocitol v sobotu ráno v posteli, nebola riešiteľná. Keď sa v záchvate poslednej nádeje chcel vymočiť postojačky a nemohol nahmatať svoje telesné ústrojenstvo potrebné na tento úkon, všimol si vyčnievajúce brucho. Čo ak sa nielenže zmenil na ženu, ale aj na tehotnú ženu? Objal si brucho a pocítil v ňom kŕče hladného žalúdka a peristaltiku čriev. Žena má v kúpeľni v skrinke tehotenský test. Načo ho tam má? Vo svojich vyše štyridsiatich rokoch? A vôbec. Veď on, jej muž, je tvrdým zástancom prirodzeného oného, vlastne odporcom umelého toho – prerušenia... aj všetkého iného umelého. Božemôj, nad ženou a jej dôvodmi na testy radšej  nebude rozmýšľať. Ale čo by robil, ak by zistil, že je tehotný? A v akom gramatickom rode má o sebe premýšľať? Trasúcimi sa rukami vzal tehotenský test a po použití s úľavou zistil, že nie je tehotný. Alebo tehotná. Nech už akokoľvek, uľavilo sa mu podobne, ako pri uhasenom aute. Zadíval sa do zrkadla. Na koho sa vlastne podobá? Má svoje črty, to bezpochyby. Na Facebooku nedávno sledoval také fotky – vo fotoshope prerábali fotky mužov a žien – ako by vyzerali, keby muži boli ženami a ženy mužmi. Bolo to zaujímavé, ale aj sa trochu zľakol. Dcéra mu pozerala cez plece a smiala sa. Sebe potom na fotke dokreslila fúzy a jemu zasa dlhé vlasy. Nebolo mu to smiešne. Akoby už vtedy mal nejakú predtuchu.

Má vlasy po plecia, farba orieškovohnedá, odrastky sú šedivé. Ak má byť ženou, obočie by si mal vytrhať. Holiť sa zjavne nemusí, ochlpenie je preč. Vydesený pohľad mu nesvedčí, dokonca ani ako žene nie. Vždy sa tváril sebaisto a neohrozene. Lícne kosti má rovnako široké, nos rovnako plochý. Kúty na sluchách zmizli, plešina na temene tiež, vlasy má celkom husté. Krk trochu dlhší, ale nie oveľa. Oči rovnakej neurčitej zeleno orieškovej farby. Má na sebe mužské pyžamo a tak si povie, že nebude pokúšať osud a ani sa na svoje telo nepozrie. Aký pocit by mal, keby sa díval na ženské prsia, ktoré sú jeho vlastné? Strasie ho. Vyjde z kúpeľne a oblečie si domáce oblečenie. Voľné tričko a teplákové nohavice. Unisex. Keď prechádza popred zrkadlo v predsieni, odvráti zrak. Posteľ nechá rozostlanú, lebo tuší, že sa tam dnes ešte uchýli.

Mal by si urobiť raňajky. Zvyčajne ich chystá žena. Ale veď teraz je on žena. Zazvoní mu mobil a na displeji sa objaví jej fotka. Určite ho kontroluje, či už vstal. Odrod prijme hovor.

„Haló?“

„Zlatko? Ako sa máš? Už si vstal?“

„Áno.“

„Na raňajky si môžeš urobiť anglickú slaninu s vajíčkami. Zvládneš to?“

„Áno.“

„Haló? Si to ty?“

„Som to ja? Kto by to bol?“ povie Odrod priškrteným hlasom.

„Znieš tak čudne. Bolí ťa hrdlo? Máš akýsi vysoký hlas.“

„Nebolí ma nič. Vôbec nič.“

„Ty tam niekoho máš?“

„Koho by som tu mal mať podľa teba?“

„Zapni videohovor!“

Odroda obleje studený pot.

„Načo, prosím ťa? Som v pyžame Čo chceš vidieť?“

„Teba. Chýbaš mi. A ja tebe? Nechýbam ti?“

„Jasné, že mi chýbaš. Vždy mi chýbaš, keď tu nie si.“

„Neverím ti. Zapni videohovor.“

Odrod si zhrnie vlasy z čela. Čo má, preboha, robiť? Odbehne na chodbu a nasadí si čiapku, v ktorej niekedy ráno chodieva behať. Ako to urobiť, aby bol obraz trochu rozmazaný?

„Tu som. Snaží sa držať mobil v čudnom uhle a trochu trasie displejom, takže žena ho nemôže vidieť jasne.“

„Zlatko? Bol si si zabehať?“

„Akurát sa chystám.“

„Oukej. Nemáš tam teda žiadnu ženskú?“

„Preboha! Načo by mi bola? Okrem mňa tu nie je žiadna.“

„Ty si včera večer pil? Veľa?“

„Nikdy nepijem, keď som sám doma. Vieš, že prakticky nepijem.“

„Niečo sa mi na tebe nezdá,“ vzdychne si. „No dobre. Tak si daj kávu a slaninku a nezabudni, že dnes máš ísť do diskusie v rozhlase. A zajtra v televízii. Budeme ťa s našimi aj s deťmi počúvať a pozerať. Všetko máš nachystané v obývačke. Na jednom ramienku oblečenie na dnes, také bežnejšie, do rozhlasu. A na zajtra ten nový oblek, ružovú košeľu, viazanku. Nieže to popletieš!“

Odroda premkla hrôza. Na tie diskusie celkom zabudol.

„Ohoľ sa, neporež sa, držíme ti palce. Cmuk. Idem deťom urobiť raňajky.“

„Cmuk, zlatko,“ povie Odrod priškrteným hlasom a hovor ukončí.

Znovu sa zvalí do postele. Vôbec necíti hlad, nemá chuť na kávu, nič sa mu nechce. Žeby nejaký hormonálny výkyv? To ženy mávajú, preto sú také nespoľahlivé. Stále riešia nejaké džendery a hento a tamto. Takéto je to  byť ženou? Jedna kedysi tvrdila, že byť ženou je úžasné. A zas ďalšie vykrikujú, že to tak nie je, lebo že majú menšie platy, musia viac robiť, majú doma druhú zmenu, musia rodiť, kojiť, popri tom robiť kariéru, akoby im to niekto kázal... Odrod má v hlave víchricu. Aké je to byť ženou, zatiaľ nevie, lebo to ani nemal ako zistiť. Ale začína si uvedomovať, aké úžasné to bolo, keď bol muž. Už nikdy nebude? Z hrude mu vyrazí silný vzlyk, až sa zľakne. Nie, nesmie byť hysterický. Všetko sa na dobré obráti. Len ako? Kedy? A čo má zatiaľ robiť? Čo ak dostane menštruáciu? Kde má jeho žena tie veci?

Predstavuje si, ako pôjde v pondelok ráno na ministerstvo. Porada o desiatej, takže okolo ôsmej nastúpi do auta. Šofér ho buď nespozná, alebo bude jeho zjav považovať za nevydarený vtip. Prečo myslí na pondelok? Je to nemysliteľné. Čo sa ho šofér asi tak opýta? Dovolí mu vôbec nastúpiť do auta? Vypýta si nejaký služobný preukaz? A ako Odrod prejde cez vrátnicu? Oblečie si pánsky oblek? Ako v ňom bude vyzerať so ženským zadkom a prsiami? Požičia si nejaké oblečenie od manželky? Majú rovnakú veľkosť? Jeho žena má šatník preplnený, to je fakt, ale je nižšia. A on? Nezmenšil sa v ženskom tele? Asi nie, lebo pyžamové nohavice mu neplantajú. Ako to vyrieši? Bude to riešiť? Nezostane radšej na péenke? Šéfka sekretariátu, vedúca tlačového, všetky tie ženy, čo tam pobehujú po kanceláriách... Zrazu by bol jednou z nich. Videl to pri ministerke školstva. Nikto z jej podriadených ju neberie vážne. Chvíľu sa v jej prítomnosti tvária, že veď áno, ona je šéfka, ale cez pohľady im presvitá celkom jednoznačný názor: A o čo je ona iná ako ja? Tak isto doma varí. Ak nevarí, má kuchárku, milosťpani! Odroda berú vážne. Zatvári sa dôležito a úsmevčeky vyskakujú na tváre. Všetky sa snažia, každá po svojom. On je niečo celkom iné ako ony. Väčšina z nich síce má doma niečo jemu podobné, ale zas ani jedna nemá doma ministra! Takže, pán minister sem a pán minister tam. Toto musíme prebrať, toto prejdeme, tu treba podpis, hentaký termín, taká letenka, taký videohovor, hentaké rokovanie. A všetko je dôležité. Ak len on sám nepovie, že to dôležité nie je. Nikto mu neprotirečí. Keby bol ženou, och, bože, veď on ňou teraz naozaj a nespochybniteľne je, hneď by ho poučili, ako to treba robiť, ako to robil ten pred ňou. Minimálne by vyžadovali akúsi ženskú spoluúčasť, čosi, čo ich všetky spája, och, bože, teraz už aj jeho, teda ju, čosi, čo znižuje hodnotu akejkoľvek nadriadenej a zvyšuje hodnotu akejkoľvek podriadenej, takže sú si vlastne roveň, veď obe menštruujú, a ak nie, tým horšie, tá čo už nie, je súca tak akurát do starého železa. Mejkapy, rúže, obočie, kostým, kabelka. Nič lacné, ale ani priveľmi okázalé. Rokovanie v Bruseli s europoslankyňami, ženské výbory, všetky tie stretnutia kvôli týraným ženám, ktoré nikdy nikto nevidel, ale vraj existujú, všetky tie výbory na záchranu lgbti, aj keď zúčastnené s kabelkami a mejkapmi rozhodne nie sú lesby, len sú solidárne, lebo fandia všetkým chuderám úbohejším od seba. Odrod by to najradšej všetko zrušil a aj to všetko zruší, ale v ženskom tele sa mu to nepodarí. Totiž, na to, aby toto všetko zrušil, na to musí byť chlapom, na to totiž treba gule! Lebo hodnoty sú rozkývané a on stojí pevne na zemi. Stál. Teraz sa trochu potáca. A radšej si ľahne.

Odrod leží v posteli a predstavuje si budúcnosť. Už v detstve si totiž všimol, že keď si niečo predstaví presne do najmenších detailov, nikdy sa to neuskutoční tak, ako si to predstavoval. A zväčša sa to vôbec neudeje. Viackrát sa mu stalo, že si začal maľovať nejakú vytúženú udalosť a vzápätí sa zastavil, lebo vedel, že ak vo svojej mysli prežije slasť z toho, ako sa to udialo, už nikdy neprežije radosť z tej udalosti v skutočnosti, lebo sa jednoducho nestane. Možno to platí aj pri hrozných udalostiach. Nikdy doteraz to nevyskúšal, veď načo myslieť na horory. Ale keď sa do jedného, ani sám nevie ako, dostal, možno by sa z neho dalo vykľučkovať práve takto. Predstaví si všetko najhoršie, čo by sa mohlo stať, a ono sa to potom už nestane.

Zababuší sa do mäkkého paplóna. Pocíti, že má prsia a hneď si paplón odtiahne. Och, bože, veď doma nemá ani podprsenku!

Tak aké by to bolo, keby prišiel ráno do práce? Akosi stráca vôľu pokračovať v predstavách. Zíde mu na um hrozná predstava, ako sa ráno oblieka pred ženinou skriňou do nohavičiek, podprsenky, pančušiek a ona ho pri tom pristihne. Ale musí vydržať a dúfať, že to pravidlo platí aj pri hrozných predstavách. A vzápätí si uvedomí, že vôbec nemusí vymýšľať scenár na pondelok, lebo najskôr treba vyriešiť dnešnú poludňajšiu reláciu v rozhlase a potom zajtrajšiu diskusiu v televízii. Ak by toto zvládol, môže ísť pokojne do práce v ženskom tele.

Čo ak by oznámil, že toľké zaoberanie sa dženderom z neho urobilo bytosť s tekutou identitou? Mal by hneď zavolať Vladykovi a Rodnykrajovi, aby to dnes a zajtra za neho vzali. Ale ešte polhodinku si nechá k dobru. Bude sa vyhovárať, že ho bolí hrdlo. Lenže aj oni musia mať šancu pripraviť sa. Takže treba konať. Alebo sa rozhodnúť. Ale veď, ako ich pozná, niečo tam narozprávajú a do pondelka rána ich budú všetky médiá citovať.

Teraz musí odohnať realitu tak, že si v mysli prejde všetko krok za krokom.

Tak teda spodná bielizeň. Kde ju vezme, ak nie v ženinej skrini, nevie. A potom ďalšie oblečenie. Ešte sa na seba poriadne nepozrel, nevie, akú má postavu, ale tuší, že to nebude nič mimoriadne. Ani v tele muža to nikdy nebolo nič mimoriadne. Vždy závidel vysokým švihákom. On je, bol skôr územčistý, a aj keď sa vždy vyhýbal jedlám, z ktorých sa priberá, brucho už nasadené má. Možno by mal uvažovať radšej o nohavicovom kostýme a nižších topánkach. Ale čo ak bude vyzerať ako mužatka? Ako tomu dnes hovoria? Butch lesba. Božemôj. On a lesba! Ak by to tak malo zostať, oni s manželkou budú tvoriť lesbický pár! A sú dokonca zosobášené, proti čomu vždy vehementne brojil! Ako k tomu prídu deti. Ich deti! Vždy bojoval proti rodičovi jedna a rodičovi dva. A teraz? Kto je on? Rodič číslo jedna alebo rodič číslo dva? Ak sa s jeho premenou nič ďalšie neudeje, jeho deti budú mať dve mamy. Na zbláznenie. Týmto smerom nebude pokračovať. Nevládze! Myšlienky mu lietajú v hlave, akoby tam mal prievan. Na rodičovské by aj tak nechodil, veď aj doteraz chodievala žena. Bol tam len raz, keď syna obvinili zo šikany akéhosi malého chlapca. Zašiel za riaditeľkou, veľmi dôrazne jej to celé vysvetlil a odvtedy je pokoj. Vraj nejaké deti zo školy odišli, ale jeho do toho nič. Nebude mu nikto rozkazovať, ako má syna vychovávať.

Nie, nejde to. Chcel zrušiť skutočnosť predstavami, ale nevie sa sústrediť. Musí si strážiť myšlienky, lenže čo má robiť, keď nedokáže ovládnuť asociatívny tok. Opäť je na začiatku pri ženinej skrini s oblečením. Tak nič, obliekanie preskočí. Je víkend, aj keby si chcel, chcela niečo objednať cez internet, nedovezú to do pondelka rána. Nevie sa dostať ďalej a nevie teda ani predstavovaním zvrátiť budúcnosť. Mal by sa prinútiť vstať a skúsiť sa do tej skrine pozrieť. Možno má žena odložené nejaké staršie veci, do ktorých by sa natiahol, natiahla... ale pri tej predstave ho napne na vracanie. Ešte že ten tehotenský test jasne ukázal, nie, takto to ďalej nejde. Váľa sa tu v posteli ako frivolná panička z francúzskeho románu z 19. storočia. Fuj! Musí vstať. Nebude si všímať, že je žena. Vzmuží sa!  Pochlap sa, povie si v duchu a potom to zopakuje nahlas.

Aký bol život jednoduchý, keď bol chlapom. Tie krásne chvíle, keď pociťoval telesnú silu, spoločenskú moc, istotu. Vždy ľutoval kolegyne vo vláde. Lebo nech sa tvária akokoľvek sebaisto, sú to len ženy. Môže sa im stať akákoľvek vec. Škvrna na šatách. Zle zapnutá podprsenka. Nehovoriac o účesoch, mejkapoch a lodičkách. Čo sa môže stať mužovi? Stvrdne mu a vidno to. Je to nepríjemné, niekedy trápne, ale napokon je to vždy znakom sily.

Keď boli deti menšie a on ešte nebol ministrom, bolo to tak pred piatimi rokmi, och, ako ten čas letí, mali ešte to staré auto, tak vtedy sa raz v nedeľu popoludní vybrali všetci štyria do plavárne. Bol krásny deň. Pred plavárňou je veľké parkovisko a akurát bolo prázdne, stáli tam možno dve autá. Dupol na plyn a urobil okolo parkoviska zo tri okruhy na stovke. Deti jačali, žena jačala, brzdy škrípali, kolesá revali. Samozrejme, mal to pod kontrolou a policajti v takom čase majú voľno. Nejaký starší chlap sa na nich pozeral spoza volanta svojho auta a krútil hlavou, ale ak by privolal hliadku, Odrod by mu rozbil hubu. Potom išli do plavárne. Žena sa trochu triasla, ale aj sa šťastne smiala a pokukovala po ňom, asi dúfala, že v noci niečo bude, keď je taký nevybúrený. Boli to krásne časy. Deti sa v bazéne jašili, žena plávala, a keď sa k nemu priblížila, našpúlila pery. Už to dávno predtým neurobila. A či to ešte niekedy urobí, ak on zostane v takejto podobe, je otázne. Odrod stále neverí, že jeho premena je skutočná a najmä, že je definitívna. Mal by mu to niekto potvrdiť. Ale kto? Sexuológ? Psychiater? Neznáša tieto profesie, vôbec by nemali existovať!

Telefón zadrnčí a na displeji sa objaví fotka Rodnykraja. Možno je to ten pravý človek, ktorému by sa mal zdôveriť. Vezme hovor.

„Človeče, prečo neberieš mobil? Volali mi z tlačového, naháňajú ich z rozhlasu, chceli potvrdiť, či prídeš. Šéfka tlačového je doma, varí mäsovú polievku, povedala, že má strašné nervy, lebo sa ti nevie dovolať, pracovný mobil máš vypnutý, čo sa deje?“

„Vypnutý? Ani o tom neviem. Prepáč. Asi som zaspal.“

„Čo to máš s hlasom? Si prechladnutý?“

„Nie, mám taký priškrtený hlas, zabehlo mi, kašľal som, neviem sa z toho dostať.“

„Veď ti hlas preskakuje ako puberťákovi. Ožral si sa včera?“

„Ja? Prosím ťa! Nie.“

„Ženu máš doma?“

„Išla k rodičom na chalupu s deťmi, oberačka...“

„Prestaň, nezaujímajú ma podrobnosti. Ideš do toho rozhlasu? Mám poslať Vladyku, nech s tebou urobí nástrel relácie? Tlačová ti poslala včera otázky, neodpovedal si jej na mail.“

„Musel som zbaliť ženu.“

„Nejakú novú? Mladú?“

„Starú. Aj s deťmi. K tým svokrovcom.“

„Porazí ma z teba. Tak ideš tam?“

„Vieš čo, asi by som to tentoraz radšej vynechal. Nevezmeš to za mňa ako námestník?“

„No... nepripravoval som sa...“

„Si odborník naslovovzatý.“

„Ok. Ale prídem k tebe a zavolám aj Vladyku, aby sme sa poradili.“

„Som ešte v pyžame.“

„Mne je to jedno. Kávovar máš doma funkčný, nie? Či ho vie len tvoja žena obsluhovať?“

„Tak nejako.“

„Možno ho rozbehám aj ja. Volaj Vladykovi, sadám do auta, beriem nejaké materiály. Zavolaj tlačovej.“

„Prosím ťa, zavolaj jej ty, ja s týmto hlasom...“

„Ok, skús aspoň rozbehať ten kávovar.“

Odrod vstal z postele a zavrel za sebou dvere spálne. Potme si v kúpeľni umyl tvár, obliekol sa do bežeckého outfitu a znovu si nasadil čiapku. Vlasy by si mohol odstrihnúť, lenže mužský účes sám na svojej hlave nevyčarí, k barberovi zájsť nemá čas a aj by sa hanbil. Umyl si zuby. Zašiel do kuchyne a skontroloval kávovar. Je v ňom všetko pripravené, jeho žena je poklad. Ligoce sa vyčistený, voda, káva, všetko. Stlačil gombík a podsunul šálku. Funguje. V chladničke našiel maslo a natrel si rožok. Káva mu dobre padla. Dokonca chvíľu dúfal, že keď sa mu v kotrbe rozjasní, zistí, že sa nič nezmenilo, že je chlap ako predtým. Lenže keď si po prvom dúšku prešiel po prsiach, zhrozil sa. Vždy letel na veľké prsia, aj jeho žena má také. A teraz čo? Zaľúbi sa sám do seba? Ohol chrbát. Panebože, prečo ma takto tresceš? zakvílil v duchu.

Na mobile sa objavila tvár Vladyku a vzápätí zaznelo zvonenie.

„Haló.“

„Čo sa deje, zlatý môj? Máš akýsi čudný hlas!“

„Mám veľký problém.“

„A to je?“

„Nemám ti to do telefónu ako vysvetliť. Myslel by si si...“

„Ideš do rozhlasu, hej?“

„Pôjde za mňa Rodnykraj. Potrebovali by sme aj tvoju radu.“

„Mám prísť k tebe domov? Včuľ?“

„Áno.“

„Dá sa to riešiť?“

„Myslím, že nie. Treba ma zachrániť. Ale neviem ako.“

Rodnykraj položil. Odrod by sa najradšej znovu zvalil do perín, ale to nie je riešenie. Veď žiadne riešenie ani neexistuje. A Rodnykraj s Vladykom tu môžu byť o minútu. Najmä Rodnykraj s tým svojím športiakom...

Na diskusiu v rozhlase nemôže ísť v žiadnom prípade. Hlas má naozaj čudný. Ani mužský, ani ženský. Kam sa len podel jeho hlas rozhodného otca, ktorý vedel postaviť do pozoru celú rodinu, celý rezort, celú budovu ministerstva, všetky tie slepačie redaktorky s ich drzými otázkami? Nikdy nebúchal do stola, stačilo zvýšiť hlas a prísne sa pozrieť. Vždy mu išlo o ľudí. O rodinu. Všetci v strane sú jedna veľká rodina. Lenže on už nebude otec. Ale ani matka. Čo teraz? A čo potom? Zajtra na poludnie by mal ísť do televízie diskutovať s akýmsi opozičným poslancom. Nemôže tam predsa prísť ako žena! Mysleli by si, že konkuruje tretej cenovej humoristickej skupine, ktorá je na Slovensku síce početná a úspešná, ale... Bojuje za ženy? Bojuje proti ženám? Ako rád by bol zasa mužom! Mužom, chlapom, strojom, robotníkom, rušňovodičom, možno aj dubom, dubiskom, bukom, dokonca aj kulim, len nie ženou. A kto je vlastne kuli? Nejaký vták? Odrod chytí mobil a vygúgli si kuliho. „Nádenník, nosič bremien vo východnej Ázii.“ Bože, ako rád by som bol kulim, pomyslí si. Lenže som ženou. Áno, pozná ten židovský vtip, v ktorom sa rabbi ráno modlí, vlastne ďakuje Bohu, že nie je ženou. Každé ráno sa budem modliť, sľubuje Odrod. Kedy bol naposledy v kostole? Na novoročnej omši. Ale modlí sa, občas. A bojuje za tradičné hodnoty, to sa predsa počíta, nie? Keď sa ostro ohradzuje proti dúhovým zástavám a proti všetkým ďalším úchylnostiam! Boh sa ho predsa musí zastať, nie? Nemá ho prečo takto trestať. Sú aj horší ako on!

Čo s tou nedeľňajšou diskusiou? Aj tam ho zastúpi Rodnykraj alebo Vladyka? A čo ak sa na Facebooku začnú šíriť konšpirácie, že zomrel alebo sa ožral, alebo nabúral, alebo – sa zmenil na ženu. Nieee! Bože! Ak si, ak existuješ, buď milosrdný ku mne, hriešnikovi a znovu zo mňa urob človeka! Muža! Och, bože! Prosííííím!

1869

Boh zatiaľ nereaguje. Boh ho skúša. Doteraz ho nikdy takto neskúšal. A pritom Odrod Bohu veľa obetoval. Bojuje za jeho zásady. Je proti tým potratom. Je proti všelijakým trans a džender a homoloby a proti pochodom a proti dúhovým zástavám. Jeho deti minule kreslili dúhu. Tak ich zastavil a dal im kresliť rodinu. Mama, tata, ja, brat alebo sestra, nech si tam prikreslia aj psa alebo mačku, aj keď to v dome nestrpí, babku, dedka, repku, čokoľvek. Dúha... treba počkať. Je to pekný symbol, ale obsadili ho hentí... Och, bože, pomôž!

Čo bude v pondelok? Hodí sa na maródku? Vzdá sa funkcie? Odrod pocíti tlak na hrudi. Aj ženy dostávajú infarkt? Asi áno, ale takto? Náhle? Predstaví si, ako ho nájdu mŕtveho, teda mŕtvu a nebudú vedieť, kto to je. Začne zhlboka dýchať, otvorí okno. Nemal si robiť tú kávu. Prečo mu chodia po mysli také hrozné myšlienky?

„Ako by ste ochránili svoju ženu, keby ju napadol medveď?“ spýtal sa ho istý novinár ešte v časoch, keď bol funkcionár najtradičnejšej a najkresťanskejšej strany v tejto krajine. Tá otázka ho zaskočila, ale nedal sa.

„Zvalil by som ju na zem a zaľahol. Ticho by sme ležali a zatajili dych. Tak by som ju ochránil.“

Novinár bol ohúrený.

„Neštverali by ste sa na strom? Neutekali by ste? Netasili by ste zbraň?“

Akú zbraň, preboha? Zbraň Odrod nenosí pri sebe, hoci by rád, ale nie sme v Amerike. Rodina sa dá ochrániť aj inak. Otcovsky, vodcovsky.

A potom bol na tej oslave aj so ženou a ktosi rozprával taký vtip: Ako by si ochránil svoju ženu, keby si stretol medveďa? Ako? Nijako! Keď ju chce, nech to s ňou aj skúsi vydržať. A všetci sa išli popukať od rehotu. Hahaha, spoločnosť sa zasmiala, áno, bolo to na Silvestra, a kým mala nastať polnoc, ktosi nastolil túto otázku, aby si skrátili chvíľu posledného čakania do prípitku. A potom sa rehotali tak, že takmer nezbadali, ako odbila polnoc. Ženy si držali ústa a so stiahnutými kolenami sa smiali tiež, jedna trochu koketne zľahka tľapla svojho muža po líci.

O nejaký čas svet obehlo virálne video, na ktorom dvanásťročný chlapec, keď zbadal medveďa, otočil sa mu chrbtom a pomaličky zostupoval z vrchu, medveď sa naňho len zvedavo díval. Niekto to natáčal a nakoniec sa všetko dobre skončilo. V novinách to označili ako príkladné správanie pri stretnutí s medveďom: Nevšímať si ho, opatrne odísť, neupútať pozornosť.

Prečo mu len chodia po rozume tieto nezmysly? Čo bude v pondelok? Čo bude v nedeľu večer, keď sa vráti žena s deťmi? Bez medveďa? Čo? Čo bude?

Niekto zazvonil na zvonček dolu.

Odrod sa pozrie do kamery. Je to Rodnykraj. Otvorí. O chvíľu už Rodnykraj vybehne po schodoch, a keď zbadá Odroda, zakymáca sa, stratí rovnováhu a len tak, tak sa prichytí o zábradlie. Podlomia sa mu kolená.

„Čo to máš na sebe? Čo ti je? Si chorý?“

„Kamarát môj drahý, so mnou je koniec.“

Rodnykraj sa chytí za srdce.

„Bol si behať? Prečo si v tomto outfite? A čiapka? Prechladli ti uši? Čo sa deje?“

„Ani neviem, ako ti to mám povedať.“

Rodnykraj sa nadýchol, vošiel dovnútra a usadil sa v hlbokom kresle v hale.

„Hovor.“

„Ja som sa ráno prebudil...“

„No?“

„Prebudil som sa ako...“

„Ako čo?“

„Prebudil som sa ako žena.“

„Ako sa prebúdzajú ženy?“

„Som žena. Chápeš? Biologicky.“

„Nechápem. Ale vyzeráš čudne.“

Odrod si strhne čiapku.

„Máš parochňu?“ spýta sa Rodnykraj.

Odrod si pošklbe vlasy. Rodnykraj vytreští oči. Odrod si rozopne zips na mikine a Rodnykraj nehybne zíza na jeho hruď. Odrod sa znovu rýchlo zapne.

„A tam dolu? Vták ti zostal?“

Odrod sa zvalí do druhého kresla a zavzlyká.

Rodnykraj zavrie oči a skĺzne z kresla. Odrod vstane a rozbehne sa do kuchyne, naberie do pohára studenú vodu a chrstne mu ju do tváre. Rodnykraj s prekrútenými nohami a rukami voľne spustenými pri tele roztvorí oči a chvíľu sa naňho díva ako mŕtva ryba. Odrod nad ním stojí a nevie, či mu má začať dávať umelé dýchanie. Nakloní sa nad neho, ale Rodnykraj vyskočí na rovné nohy.

„Neopováž sa ma bozkávať!“

„Chcel som ti...“

„Vieš, že ženy fyzicky neznášam, ty blbec!“

„Ale ja za to nemôžem!“

„Ani ja!“

Obaja sa znovu zvalili do kresla. Odrod sa rozvzlykal. Rodnykraj sa naňho díval so zaťatou sánkou.

„Čo teraz?“ pípol Odrod.

„Kurva, neviem, čo teraz. V rozhlase ťa zastúpim, o tvojej premene ani neceknem, ale čo ďalej, to fakt neviem.“

„Volal som Vladykovi, dá ti nástrel, naučí ťa odpovede na tie novinárske otázky. Chceš kávu?“ povedal Odrod.

„Nie. Ostrejšie tu nemáš niečo?“

„Odrod sa zdvihol a Rodnykraj s hrôzou a hnusom pozeral, ako myká zadkom – celkom ako ženská.

„Nemôžeš aspoň normálne chodiť!?“ zreval naňho.

„A to je ako?“

„Ako chlap! Aj keď nemáš gule.“

„Ale ja nie som lesba, nebudem chodiť ako chlap. Ja by som  chcel byť chlap, ale,“ rozplakal sa Odrod.

„No to by ešte chýbalo! Lesba!“ skríkol Rodnykraj.

Odrod doniesol whisky a nalial doplna dva poháre. Obaja vypili do dna.

„Aj keď som žena, chutí mi.“

„Čo myslíš, že ženy nepijú?“

„Ja by som takú nechcel, čo jej chutí veľa piť.“

„Teraz je jedno, akú by si chcel.“

„Prestaň, prosím ťa.“

„Dobre, dobre, chápem. Ešte si si nezvykol. Nezvykla... na svoje nové telo.“

„Ako to mám riešiť? Keď sa žena prezlečie za muža, možno to nie je také... smiešne. Ale keď chlap za ženu, vždy je to groteska.“

„Vždy nie. Sú aj také travesty šou.“

„Prestaň! Nechcem byť nijaký trans!“

„Ale veď ty sa v tom vôbec nevyznáš.“

„Ani nechcem. Chcem byť chlap.“

„Veď buď. Ja som z teba ženu neurobil. Vieš, že ženy neznášam. Ledva ich vydržím v robote, to oddelenie pre matky s deťmi, čo si mi dal... jedna hrôza, ale lepšie, ako keby tam zostali feministky a organizovali by sme semináre o akejsi rovnosti. No keby som nechodil do svojho klubu...“

„Ty chodíš do gej klubu?“

„A čo je na tom? Iní chodia do bordelu.“

„Nechajme to. Som kresťanský pravicovo a národne orientovaný politik, ktorý vyznáva hodnoty tradičnej rodiny.“

„Neviem teda, aspoň by si sa mal ostrihať. Keď si dáš sako, prsia možno zakryješ. Vtáka neprirobíme, ale to vysvetľuj svojej žene. Len ten hlas. Čo s tým?“

„Nemôžem ísť ani zajtra do telky.“

„Nájdeme náhradu. Dnes pôjdem ja. Máš nejaký nástrel?“

„Nič komplikované to nie je. Dávky v núdzi, dávky v rodičovstve, mal prísť ten mladý z inštitútu a nabrífovať ma, zavolaj mu, povedz, že som chorý, stretnite sa niekde v kaviarni, sekretárka nech zavolá do rozhlasu, že prídeš ty, máš k dispozícii môjho šoféra. Musím sa z toho šoku nejako spamätať. Koľko je hodín? O pol jednej začína relácia, treba tam byť skôr.“

„Jasné, idem, vybavím to. Mám to u teba. Myslíš, že sa ešte niekedy zmeníš a budeš normálny?“

Odrod sa len mlčky zvalil do kresla. Potom sa naklonil a nalial si ešte z koňaku.

„Maj sa,“ zakričal Rodnykraj od dverí. Odrod neodpovedal. Vzal telefón a poslal esemesku šoférovi, potom sekretárke a ešte tomu mladému z inštitútu, aby zdvihol Rodnykrajovi telefón a niekde vonku ho nabrífoval. Je to všetko? Asi áno. Čo teraz? Žena bude u rodičov počúvať rozhlas a hneď mu bude volať. Pošle jej esemesku, že ho strašne bolí hlava a že asi na neho niečo lezie. A že ako dobre, že je s deťmi preč, aspoň to od neho nechytia.

Mal by si nájsť niečo na jedenie. Žena mu vždy necháva v chladničke nejaké predpripravené jedlo, keď odchádza na viac ako pol dňa. Prekutá to tam: Zemiakový šalát, nápis: treba vybrať von, aby nebol priveľmi studený. Ona ešte na papierik napíše aj slovo priveľmi. Miluje ju. Rezne, hotové, treba ohriať v parnom hrnci, ten je už na sporáku a je v ňom aj voda. Nebudú také dokonalé ako čerstvé, ale budú dobré. A pivo. Motá sa okolo sporáka a premýšľa, či mu z rezňov zostane aj na večeru. Zazvoní telefón, na displeji tvár jeho manželky.

„Haló zlato, práve si ohrievam tvoje rezne.“

„A nie je priskoro? Myslela som, že ich zješ, až prídeš z rozhlasu.“

„Nejdem tam. Poslal som ti esemesku.“

„Aha, nevšimla som si. Prečo preboha nejdeš?“

„Necítim sa dobre, bolí ma hlava...“

„Ty si sa opil včera? Ten hlas máš stále príšerný!“

„Nie. Možno chrípka, možno migréna. Asi som preťažený.“

„Vrátim sa domov? Hneď?“

„Nie, to nech ti ani nenapadne. Zvládnem to. Poležím si, oddýchnem. Prejde to.“

„A zajtra? Do telky ideš, dúfam! Budeme ťa s našimi pozerať.“

„Dám ti vedieť. Počítam s tým, ale uvidím, ako mi bude.“

„Je to až také vážne? Zavolaj si lekára. Toho, ako sa volá...“

„Nie, mám tu všetko, naozaj.“

„Si nejaký nesvoj. Akoby si niečo predo mnou tajil.“

„Milujem ťa.“

„Dobre, tak sa opatruj. Zavolám ti ešte.“

„Cmuk.“

Odrodovi sa oči naplnili slzami. Prečo práve on? Ako sa to mohlo stať, že je ona? Ako sa ukáže na oči svojej žene, tejto skvelej, skvostnej bytosti, ktorá ho tak miluje za jeho mužnosť, za to, že vie byť rozhodný!

Raz si zabudla na stole mobil a videl, ako jej kamarátka odpovedala na poslané fotky srdiečkami a smajlíkmi. Bol na nich na chalupe pri kosení trávnika. Mal na sebe montérky s maskáčovým vzorom a károvanú košeľu s vyhrnutými rukávmi. Na jednej fotke sa rozháňal kosou, na ďalšej ju  brúsil. Ani nevedel, že ho žena fotí. Potajomky. A pochválila sa. Kamarátka jej napísala, že jej ho závidí. Žena ho vždy obdivuje, keď na chalupe rúbe drevo. Aj jej rodičia sa prídu pozrieť, keď sa mužne rozháňa sekerou. Svokra aj zapišťala od strachu: „Daj si pozor!“ A keď rýľoval záhradu... ako sa len cítil mužne, keď ho potom nakŕmili, podali pivo, obdivne sa naňho dívali. To všetko je preč. Slzy mu tečú a hnevá sa sám na seba, lebo nikdy doteraz neplakal. Určite z neho tryskajú ženské hormóny. Stáva sa labilným, labilnou.

Mal by si obliecť svoje obľúbené maskáčové pyžamo, aby si vylepšil náladu. Má aj maskáčový domáci odev a má aj normálny maskáčový vojenský odev, dostal ho k päťdesiatke od vtedy ešte straníckych kolegov v parlamente. Presne trafili číslo aj s čiapkou a obuvou. Žena mu to vždy vyperie, má špeciálny prací prostriedok, aby farba nevybledla. A teraz čo? Má si zaobstarať maskáčovú podprsenku, aby mu prsia nelietali? Alebo maskáčovú blúzku či minisukňu?

Zazvoní mu telefón. Volá kolega zo strany, kamarát, ktorý nedávno zamestnal jeho ženu ako svoju poradkyňu. Niežeby ju ako poradkyňu potreboval, veď ani ona nepotrebuje byť zamestnaná, ale Odrod sa rozhodol, že jej daruje ten pocit emancipovanej ženy, ktorá všetko stíha okolo domu, dobre sa postará o deti, tak prečo by si nemohla odskočiť aj do práce a nadýchať sa trochu slobody? Veď kam má nosiť tie svoje kostýmčeky, blúzky, kabelky? Do Kauflandu na nákup? Nechce mať doma frustrovanú chuderu, ktorá závisí od jeho vreckového, aj keď sám to takto nikdy nebral. Nech má dievča pocit, že je samostatná. Sama by si to miesto nikdy nenašla.

„Haló?“

„Si chorý?“

„Nie, mám len niečo s hlasivkami... asi som sa napil studeného...“

„Aha, dobre. Tvoja žena mi neberie, prosím ťa, je doma?

„Je u svojich rodičov.“

„Aha. Mám pre ňu nejaké úlohy. Pošlem ti ich do mailu a daj jej vedieť, dobre? Ponáhľam sa, držím palce v rozhlase...“

Odrod chcel niečo dodať, ale hovor už je prerušený.

Mal by si ohriať rezne a vypočuť tú reláciu, v ktorej nebude a... čo všetko by len mal? Ale namiesto toho, čo mu to len chodí po rozume? Je zhrozený z vlastných myšlienok, lebo v predstavách je teraz na oslave MDŽ v akomsi kultúrnom dome. Jeho konzervatívna strana tento socialistický sviatok nikdy neuznávala, tak prečo mu to zišlo na um? Zrazu sa vidí v hľadisku, ako sa v ženskom tele díva na mužov, čo na pódiu gratulujú ženám. Ako by sa cítil, keby mal od niektorého z nich dostať kyticu? Prečo nemôže tieto myšlienky odohnať? Veď on s tým sviatkom nikdy nič nemal! Ich konzervatívna strana predsa oslavuje len Deň matiek! Materstvo ako dar, dar žien mužom. Darovala mu dieťa, tak sa to hovorí. Odrod sa pozrie zvrchu na svoje mierne vyduté brucho. Od tridsiatky sa ho nevie zbaviť. V hlave sa mu začne prevaľovať neforemný oblak, skôr hmla myšlienok, asociácií. Pochody za život, modlitby pred kostolom oproti obchodnému domu, stánky s obrázkami potratených detí a malé figúrky embryí. Všetko sa mu to motá pred očami. Uteká na záchod a vyvráti do nej raňajky. To sa ženám stáva v prvých mesiacoch tehotenstva, nie? Čo ak sa ten test, čo si robil ráno, mýlil? Akú má spoľahlivosť? Vytiahne z koša príbalový letáčik a hľadá mieru spoľahlivosti. Sadol si vedľa vane a rozplakal sa. Slzy mu priniesli úľavu. Vysmrkal sa do papierových utierok, prezrel si v zrkadle tvár. Opuchnuté oči, nešťastný výraz. Mohol by použiť aspoň ženin mejkap. Má tam tri rôzne odtiene. Na leto, na zimu a na večerné spoločenské príležitosti. Jeho žena podstúpila aj korekciu viečok a druhej brady. Vyzerala vtedy ako po boji, nemohol sa na ňu ani pozrieť. Radšej išla k rodičom a o deti sa prišla starať jeho mama. Ale prežili to a nejaké vrásky ubudli. Trochu sa na seba prestala podobať, ale miluje ju stále. Ona mu dáva istotu. Je jeho istota. Chváli ho a obdivuje. Chodí s ním k voľbám, na plesy, majú veľa spoločných fotiek. Zacnie sa mu po nej. Čo mu len na túto jeho premenu povie? Čo ak ho už nebude chcieť? A čo ak ho bude chcieť? V posteli... to asi nepôjde. Panebože, prečo si toto dopustil? Zrazu má pocit, že ktosi, akoby sám Pánboh sa naňho spoza chrbta vyškiera. Ale prečo? Prečo by sa mu vysmieval? Veď nič zlé neurobil. Celý život bol poslušný, bohabojný, deti vychovával v zbožnosti a pokore k sebe i Bohu, ctil prikázania a veľmi rád čítal sv. Pavla o poslušnosti... a vôbec. Veď koľkí liberálni zlosynovia, všelijaké feministky bez morálky sa potĺkajú po svete, prečo si Boh nevybral na svoju pomstu tie? Robia neplechu, strašia ľudí, niektorí sa dávajú dobrovoľne preoperovávať... žijú proti prikázaniam, nectia prirodzený poriadok sveta. A on? Všetko ctí! Všetko! A toto sa mu pritrafí! Znovu sa rozplače. Ľahne si na gauč a vezme do ruky tablet. Otvorí si svoj Facebook. Má ho verejne prístupný. Občas naň vešia vtipy a sleduje si potom lajky. Tento sa mu obzvlášť páči. Dokonca aj niektoré ženy ho pochválili, že má zmysel pre humor a vie odľahčiť napätú situáciu. Veľmi mu to polichotilo.

Hriešnik sa pýta spovedníka: Otče, celý deň počúvam hlas, ktorý mi prikazuje, čo mám robiť. Som posadnutý?

Spovedník mu odpovedá: Nie synu, si ženatý.

A tento zdieľala aj jeho drahá ženuška:

Manželka: Napoleon bol v tvojom veku už cisárom a dobyl pol sveta.

Manžel: Je tam toho. Henrich VIII. v mojom veku už dal popraviť štyri svoje manželky.

Ale teraz mu nič z toho neprinesie úľavu. Nevie, kam sa má podieť. Bol už v kuchyni, v kúpeľni, na záchode, v spálni, predsieni. Blúdi bytom ako stratená duša. Z pyžama sa prezliekol do maskáčového domáceho oblečenia, ale keď išiel popri zrkadle v predsieni a obzrel sa na svoj odraz v ňom, tak sa zľakol, až takmer vykríkol. Hneď si znovu nasadil čiapku. Ale tým sa nič nevylepšilo. Vyzerá ako chovanec nejakého zariadenia sociálnych služieb. Má ich v rezorte, aj keď sa na nich nikdy nebol pozrieť, vie, čo to znamená.

Nemá chuť na kávu ani na koňak, po tom, čo vypil, má v ústach čudnú chuť, najradšej by všetko vypľul. Nie je hladný, ale točí sa mu hlava, možno by si mal zmerať tlak, napiť sa vody, dať si lyžičku medu, možno chlieb so šunkou. Snaží sa vyvolať nejakú pozitívnu predstavu, ale nedarí sa mu. Mohol by sa opiť do nemoty. Ale práve teraz potrebuje mať sám seba pod kontrolou. Ktokoľvek môže zavolať, zazvoniť pri dverách. Povedal vôbec tým dvom, aby to ďalej nerozchyrovali? Napíše im? Čo má robiť? Nemal by piť, ale prejde ku kredencu s barom v obývačke, vyberie načatý koňak a poriadne si logne. Po tele sa mu rozleje blažené teplo. Koľko je hodín? Mal by počúvať tú reláciu. Nie, nechá to tak. Pozrie si v pondelok ráno monitoring tlače. Predstaví si, ako mu prinesie šéfka tlačového podklady. Neexistuje. Musí sa nejako zmeniť späť na chlapa. Ona má na tvári stále taký ironický úsmev, že by to v tejto podobe nerozdýchal. Sadne si s fľašou na koberec. Potom sa skrúti do klbka a dáva pozor, aby zlatistý a dosť drahý mok nerozlial na drevenú tiež dosť drahú podlahu. Ešte si logne. Znovu sa natiahne, fľašu opatrne zavrie a posunie bokom, aby do nej nekopol. Blažene zaspí na mohutnom huňatom koberci. Prebudí sa spotený, zdalo sa mu, že zaspal len na chvíľu, ale vonku je šero. V ústach má chuť ako v polepšovni, bože, aj tie, teda resocializačné zariadenia má v rezorte. Dostal sa do pekla? Ale za čo? Zamarí sa mu čosi, že „čo ste jednému z týchto maličkých...“, ale rýchlo myšlienku odoženie. Čo sa mu to snívalo? Že bol na nejakom zjazde žien a musel kričať, čo mu nakázali. A musel tam byť v minisukni a potom sa ho policajti pýtali, že prečo má minisukňu, že veď ho, teda ju, môžu znásilniť a čo potom oni s tým urobia? V ušiach mu drnčí akýsi čudný zvuk. Zvonček pri dverách. Pozbiera sa z koberca. Má otvoriť? Skontroluje si mobil, žena volala tri razy, Rodnykraj raz, Vladyka dvakrát, predseda strany päťkrát. Pozrie sa na displej, priestor pred vonkajším vchodom snímaný kamerou. Stojí tam predseda strany Kostrč. Vyhrnutý golier saka, okolo krku omotaný šál. Fajčí. Nikdy ho nevidel fajčiť.

Otvorí bzučiakom vchodovú bránu. Kostrč sa prešmykne do vchodu. Odrod otvorí dvere bytu a vtom si uvedomí, že sa mal aspoň prezliecť, ale do čoho? Kostrč berie schody po dvoch. Keď zastane na podeste pred bytom, zakymáca sa a takmer sa prepadne doluznačky na schody, ale v poslednej chvíli sa zachytí zábradlia.

„Ty chuj, to čo je s tebou?“ skríkne na Odroda.

„Vieš, ako veľmi by som chcel byť chujom? Vieš, ako veľmi?“ odpovie Odrod plačlivo.

Kostrč ho vtiahne do bytu a oprie o stenu. Odrod sa zľakne, že neodolal svojim bežných chúťkam na každú ženu bez ohľadu na vek, vzhľad, plnoletosť a ďalšie parametre a vlasy pod čiapkou mu vstali dupkom. Ale našťastie ho Kostrč pustí a zadýchane sa naňho díva.

„Čo si to porobil?“

„Ja nič, prisahám. Prebudil som sa a...“

„A čo?“

„Zistil som, že som žena. Vlastne, no, že mám ženské telo. Necítim sa byť ženou. Som dušou stále chlap.“

„Kto o tom vie?“

„Rodnykraj, Vladyka a ty.“

„Nikto viac?“

„Nie.“

„Ani tvoja stará?“

„Nie je stará. Má len štyridsať.“

„Vie o tom?“

„Nie.“

„Ok. Musíme niečo vymyslieť. Do zajtrajšej diskusie na poludnie idem ja. Zastúpim ťa.“

„Ďakujem ti, je to od teba...“

„Nepokračuj, nemôžem počúvať tvoj hlas. Nerobí mi to dobre.“

„Odkiaľ to vieš?“

„Že už nie si chlap? Rodnykraj potreboval niečo prekonzultovať. Pýtal som sa ho na tú dnešnú diskusiu. Nebonzol ťa, ale oznámil mi to, diskrétne. Lenže čo už na tom je diskrétne? Našťastie je víkend. Ale iste chápeš, že v pondelok najneskôr musíme veci doriešiť.“

„Chceš ma odvolať?“

„Čo ja viem, čo bude? Takto nemôžeš prísť na ministerstvo. Počkáme, ako sa veci vyvinú. Vieš, že ja mám ženy extrémne rád. A žiadnej nechcem ublížiť. Ale ministerkou v tejto podobe nemôžeš byť.“

„Ale ja som dušou muž.“

„To som už počul. Lenže tvoju dušu nejako nevidno. A to čo vidím, ma desí, vieš? Sám neviem, čo je lepšie. Uvidíme. Skús sa z toho vyspať. Zajtra je nedeľa, oddýchni si, venuj sa sebe, medituj, jedz, daj si vaňu, neviem, proste niečo so sebou rob a potom mi zavolaj.“

„Dobre.“

Kostrč sa naňho zúrivo zadíva. Odrod ho chápe. Obaja konajú ako otcovia národa, piliere strany, ale toto? Jasne, že Odrod stratil Kostrčovu dôveru. Aj on sám v seba stratil dôveru. Chytí si tvár do rúk.

„Počuj, nebuď ako hysterická ženská! Vzmuž sa!“

Odrod naňho pozrie cez slzy. Kostrč sa naňho zadíva a jeho zúrivý pohľad zmäkne. Darmo je, vidí v ňom ženu, aj keď s jeho črtami tváre, a to nie je bohviečo, ale predsa len. Kostrč ho pravou rukou chytí za bradu. Pozrie sa mu do očí. Potom mu vlepí francúzsky bozk. Odroda trochu napne, ale vydrží to.

„Vzmuž sa, miláčik,“ zasyčí mu Kostrč do ucha a zatresne za sebou dvere.

Odrod sa zosunie popri stene a zvalí sa na dlážku.

Celkom ako hysterická ženská, pomyslí si. Preblesne mu mysľou hriešna myšlienka, či tie ženy z hnutia #MeToo predsa len nemajú v niečom pravdu, ale pravou rukou si tresne po papuli. Udrie sa tak silno, že na chvíľu stratí vedomie, možno tak zareagovala jeho myseľ v sebaobrane. A tento stav jeho mysle plynule prešiel do sladkého sna.

Je to lepšie ako tabletka, pomyslel si ešte, kým plával v blaženom medzistave bližšie k sneniu ako k bdeniu. A v mysli pred ním vyvstal anjel s ohnivým mečom. Krídla mal impozantné, Odrod si hneď pomyslel, že sa o ne asi stará a ošetruje si ich. Sú nejaké anjelské salóny krásy? Je to muž anjel alebo anjelica? Alebo je to jedno? Anjel zamáva mečom a vo vzduchu sa vytvorí obraz ležatej osmičky. Odrod zaúpie – nekonečno?! Už nikdy nebudem mužom? Anjel vycerí zuby. Nikdy nevidel, že by anjeli mali zuby. Má to byť úsmev? Alebo nejaká pekelná predzvesť? Anjel sa naňho uprene pozerá a Odrodovi vyvstáva v hlave jedna myšlienka za druhou. Anjel mu mlčky kladie otázky a na jeho odpovede mlčky prikyvuje.

Spravuješ svoje ministerstvo poriadne a spravodlivo?

Odrod chce povedať áno, ale nemá hlas. Chce aspoň prikývnuť, ale anjel akoby mu to nedovolil.

Čo máš proti ženám?

Nič, milujem ich mužnou láskou, ochraňujem ich.

Anjelov pohľad je ako plameň.

Všetky?

Odrod si pokorne pomyslí, a to je zároveň odpoveď – nie všetky.

Prečo?

Lezú mi na nervy. Stále sa niečoho dožadujú. Čo im chýba? Pevná ruka? Čo chcú? Samostatnosť? Rovnosť? Načo?

A teba je čo do toho, načo je iným bytostiam rovnosť?

Ale ja som muž!

Naozaj?

Odrod sa chce skrútiť v kŕči, ale anjel ho svojím pohľadom drží narovnaného. Odrod by chcel uhnúť očami, nevládze vydržať jeho pohľad. Čo to má byť? Anjel je proti kresťanským hodnotám tradičnej rodiny? Na akej strane vlastne stojí?

Prečo ich prenasleduješ?

Koho? Čo mi nedáš pokoj!

Anjel sa zaženie mečom a vtom sa Odrod prebudí.

Nemá odseknutú hlavu ani žiaden iný úd tela. Iba je spotený, je mu zle a nevie, kde je. Chce vstať, ale nevládze. Telo má mäkké, akoby nemal kosti, iba tuk.

„Panebože, nech som ktokoľvek, nech sa zmením na čokoľvek, len nech už nie som žena! Žena nie! Už stačilo, prosím!“ zaúpel, keď sa mu podarilo preplaziť sa na záchod. Keď sa usadil na záchodovú misu, lebo sa nemohol vymočiť postojačky, zavrel oči. Už-už si myslel, že sa rozplače, ale silou-mocou sa chcel ubrániť tomuto ženskému prejavu emócií a slabosti.

Vtom mu celým telom prebehol kŕč. Nebolo to nepríjemné, bolo to rýchle. Len tak-tak, že nespadol do misy, ale vedľa na kvetinkovú dlaždicu. Misa vedľa neho sa odrazu vypínala dovysoka ako pyramída v čudnom nepochopiteľnom tvare a dlaždice boli ako pristávacia plocha. Odrod si uvedomil, že stojí na nohách a hlavu má tak, ako keď predtým ležal na bruchu. V temnom tušení si chcel porátať končatiny, ktoré boli výlučne nohy, ale prerušil ho silný zvuk. Štrkot kľúča. Intuitívne sa skrútil do klbka a odkotúľal do akejsi priehlbinky.

„Mami, pohni, otváraj, musím, rýchlo! Pocikám sa!“

„Vyzuj sa, kto má stále umývať tie podlahy!“

Syn nadskakoval a rozopínal si nohavice, matka stála s rukami vbok v chodbe, ale najprv položila tašku k dverám. Odrod nič z toho nevidel, počul len hlasy.

„No jasné, on musí byť všade prvý! Aj mne sa chce, tak sa aspoň ponáhľaj!“ kričal dievčenský hlas.

Matúš vletel na záchod a vzápätí vytrielil von.

„Pomóóóc!“ vrešťal.

„Čo je?“

„Je tam pavúk! Obrovský!“

„Ale prosím ťa, veď ťa nepohryzie.“

Žena vošla do malej miestnosti a hľadala na dlážke votrelca. „Pavúci nehryzú,“ dodala.

„A čo ak áno?“ spýtal sa syn plačlivo.

„Matúško, prestaň. Veď to nie je tarantula, iba obyčajný hajzlový pavúk.“

„Pustite ma tam,“ ozvala sa rázne dcéra. Stiahla si nohavičky a posadila sa na misu, pritom skúmavo sledovala článkonožca na dlážke.

„Obyčajný malý križiak,“ povedala znechutene, postavila sa, natiahla si gatky a spláchla.

„Žena po nej opäť vošla do záchoda, odtrhla kúsok toaletného papiera a opatrne doňho uchopila nehybného malého tvora. Ruka sa jej zastavila nad záchodovou misou. Zabiť pavúka – sedem rokov nešťastia. Pozrela sa na deti. Nie, nestojí to zato, aby sa im niečo stalo. S rukou natiahnutou pred seba opatrne prešla k oknu v obývačke, otvorila ho a neželaného tvora vyhodila von. Skontrolovala papierik, či v ňom nezostal a ešte sa pozrela, či nevisí na tenkom vlákenku. Nie, skrútený chumáčik dopadol na steblo trávy. Chvíľu to vyzeralo, že je viac mŕtvy ako živý, ale potom sa rozvinul a vytrielil smerom ku kríkom. Bola rada, že mu neublížila. Keby ho vyhodila dvermi, mohol by sa vrátiť oknom, prebleslo jej mysľou, ale keď vypadol cez okno, tak snáď sa už dverami nevráti. Spomenula si, ako svokra mala pod posteľou pavúka. Niekedy sa mu aj prihovárala. Tak by skončiť nechcela. Tento, čo sa nejako záhadne dostal na ich toaletu, bezpečne spadol na trávnik, niekam zalezie, utká si sieť a bude do nej loviť bezmocné otravné muchy. Bude užitočný. Žerú nejaké vtáky aj pavúkov? Povie synovi, nech to zistí na internete. Možno netopiere, ktovie...

„Mami, kde je ocko?“ spýtal sa Matúš.

Ozaj, kde je? Mal ich čakať. Mal taký čudný hlas. Potom nedvíhal mobil.

„Možno si ľahol na gauč.“

„Nie je tam.“

„Tak asi išiel na nejakú poradu.“

„Auto je vo dvore,“ hlesla dcéra.

„Nechal si tu mobil,“ pridal sa syn.

Na stolíku vibroval mobil. Na displeji sa zjavila tvár premiéra. Po chvíli mobil prestal vibrovať a o minútku cinkla esemeska: Zavolaj mi, je to dôležité.

„Hm. Počkáme, iste sa vráti. Veď kam by išiel? Tu je doma,“ upokojovala deti žena. „Možno ho brala na poradu vládna limuzína.“ Len prečo tá esemeska od premiéra. Milenku nemá, to vie určite. Všimla si, a pichlo ju pritom neraz pri srdci, že ženám je odporný. Aspoň ti nezahne, povedala jej matka. Veď hej. Ale prečo som sa zaňho vydala ja, pýtala sa v duchu v takých chvíľach. No, nepríjemné myšlienky sú na to, aby sme ich zaháňali, povedala si bodro a zavolala deti do kuchyne. Treba sa navečerať a pripraviť sa na ďalší týždeň. Ona je jeho jediná. To je isté. On – to isté len v opačnom garde. Navždy.

V byte bol taký zvláštny pokoj. Potom zbadala oblečenie na dvoch ramienkach. Nedotknuté. Čo to má byť? Veď jasné, nebol v tých diskusiách, tak načo by sa obliekal. Prešla byt. Sem tam niečo rozhádzané, chladnička plná, na dlážke fľaša od whisky. Čudné. Ale veď on sa iste vráti, povedala si. Kam by sa podel? Tu je doma. Vráti sa.

Naozaj to chcem? Spýtal sa akýsi škriatok v jej duši, ktorého si dovtedy nevšimla. Zahnala ten hlas.

Čo nemôžem zmeniť, musím prijať.

To je už rozumnejšie.

A ako budem žiť? S ním? Bez neho?

Nuž, duša moja, zo dňa na deň. Tak aspoň nič nepokazíš.

V byte sa rozhostilo príjemné ticho, pohoda, rodinná atmosféra.

Ale naozaj. Kde je?

Ako citovať tento článok:

red. Podpásovka: Kto sa bojí Orlandy, nech nechodí do lesa In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 21/10/2021. Získané 28/03/2024 - 02:36. Dostupné na http://aspekt.sk/node/3369