Opozícia voči pojmu rod

Na úvod

Problematika sexuálnej a reprodukčnej spravodlivosti sa v uplynulých rokoch dostala na Slovensku do centra pozornosti. Od roku 2018 v parlamente pravidelne predkladajú legislatívne návrhy, ktorých cieľom je obmedziť prístup k bezpečnej a legálnej interrupcii. Doteraz ich bolo devätnásť a na posledný to zatiaľ nevyzerá. V októbri 2021 je navyše preložených päť návrhov, ktoré sú namierené proti LGBTI ľuďom.

Snahy o obmedzovanie sexuálnych a reprodukčných práv či zamedzovanie práv LGBTI ľudí nie sú na Slovensku nové, objavujú sa pravidelne od 90. rokov. (Okrúhly stôl začiatočníčok, 2009). To, čo sledujeme v uplynulom období, však nie je len návrat starého javu a antifeministickej opozície, ako ju poznáme z minulosti. Teoretičky a aktivisti z rôznych kútov sveta tvrdia, že súčasná opozícia proti „pojmu rod“ je súčasťou širšieho úsilia presadzovať nové formy a obsahy politického zriadenia, ako aj predstavy ľudského spoločenstva. Nejde teda len o snahu zastaviť alebo zvrátiť niektoré politiky – ako napríklad posun v oblasti ľudských práv žien na trhu práce – ale o etablovanie nového spoločenského a politického poriadku (Graff – Korolczuk, 2021).

K tomu, aby sme lepšie porozumeli súčasným pohybom proti sexuálnym a reprodukčných právam a tzv. protirodovému hnutiu, môže pomôcť pochopenie širších súvislostí, v ktorých sa odohrávajú. V tomto článku preto načrtnem vývoj na Slovensku v kontexte globálneho protirodového hnutia a silnej ekonomickej, sociálnej a politickej pozície protirodových aktérov a aktérok, ako aj v kontexte zvyšujúcej sa sociálnej nerovnosti a destabilizácie ľudskoprávnych a feministických organizácií, ku ktorej dochádza uplynulých asi 20 rokov.

Nové významy pojmu „rod“ a vynájdenie „rodovej ideológie“ v globálnom kontexte

Odmietanie pojmu rod vnášala Svätá stolica do medzinárodného politického prostredia od 90. rokov 20. storočia, a to predovšetkým na konferenciách Organizácie Spojených národov (OSN). Štvrtá svetová konferencia OSN o ženách v roku 1995 v Pekingu nebola významná len tým, že na nej predstavili Pekinskú akčnú platformu, ktorá prispela k viacerým posunom v oblasti ľudských práv žien, ale špecifická pre ňu bola aj dôsledná taktika Vatikánu namierená proti tzv. gender feminizmu. „Vatikán dokázal ponúknuť takú kritiku požiadaviek na presadzovanie ľudských práv žien a také odmietnutie feministických pozícií, ktoré reflektovali skutočné obavy progresívnych skupín týkajúce sa limitov ľudskoprávnej rétoriky, problematiky diverzity v rámci feministickej teórie a praxe, ako aj imperialistických a kolonizačných aspektov medzinárodných ľudskoprávnych mechanizmov,“ skonštatovala ešte v roku 1998 právnička Doris E. Buss.

Kým koncom 90. rokov bola kritika pojmu rod v globálnej politike predovšetkým predmetom náboženských a fundamentalistických aktérov, v súčasnosti predstavuje jednu z nosných čŕt európskej politickej scény (Zacharenko, 2020). „Podporu protirodových hnutí možno chápať ako novú a veľmi účinnú formu antiestablišmentového organizovania a protestu proti statu quo. Odporcovia ‚rodovej ideológie‘ dokázali vo svoj prospech využiť rastúcu nespokojnosť s liberálnou demokraciou a jej neoliberálnymi sociálnymi a ekonomickými politikami,“ tvrdí analytička Elena Zacharenko (2020, s. 7) a naznačuje, prečo sa protirodový diskurz začal etablovať a rozširovať najmä po finančnej a ekonomickej kríze v roku 2008.

Neokonzervatívni aktéri vykorenili pojem rod z pôvodného diskurzu rodových štúdií a feministickej teórie a začali ho spájať s novými, často nesúvisiacimi významami. V novom diskurze pojem rod nemá jeden význam, nadobúda ich mnoho, pričom sa dynamicky menia podľa potreby aktérov. Podľa akademičiek Agnieszky Graff a Elżbiety Korolczuk (2021) pojem rod v neokonzervatívnom diskurze predstavuje spoločenské a kultúrne zlo, ktoré priniesla sexuálna revolúcia 60. rokov 20. storočia. V tomto zmysle rod označuje aj feminizmus a presadzovanie práv LGBTI ľudí, pomenúva rozpad „prirodzeného poriadku“, spája témy týkajúce sa rodiny, príbuzenstva, sexuality, národa či viery. „Rod“ sa tiež predstavuje ako nebezpečenstvo, ktoré prichádza zo zahraničia a je prostriedkom úsilia kultúrne, ekonomicky a politicky kolonizovať nejaké územie; predstavuje ohrozenie detí sexuálnou výchovou; spôsobuje rozpad rodín a je ohrozením kresťanskej kultúry a etnickej čistoty v Európe, lebo súvisí aj s migráciou. Vzhľadom na rôznorodosť a dynamiku obsahov pojmu rod v protirodovom diskurze sa zvykne nazývať aj prázdnym signifikantom (Graff a Korolczuk, 2021), strešným pojmom (Grzebalska, Kováts a Pető, 2017) alebo symbolickým tmelom (Kováts a Pőim 2015).

Neokonzervatívni aktéri často zamieňajú pojem „rod“ za pojem „rodová ideológia“, ktorá nesie prakticky rovnaké významy, ako som opísala vyššie. Viaceré akademičky vysvetľujú rozmanitosť významov „rodu“ a „rodovej ideológie“, ich ustálenie v globálnom diskurze a rezonovanie v rôznych komunitách tým, že „rodová ideológia“ postupne začala „označovať zlyhanie demokratickej reprezentácie a opozícia voči tejto ideológii sa stala spôsobom, ako odmietnuť rôzne stránky súčasného socioekonomického poriadku, od uprednostňovania politiky identít pred politikou bezpečnosti cez nezáujem spoločenských a politických elít po vplyv nadnárodných inštitúcií a globálnej ekonomiky na národné štáty.“ (Grzebalska, Kováts a Pető, 2017) Jednak je teda dôležité sledovať aktivity protirodových aktérov v oblastiach, ktoré stoja v opozícii voči rodovej rovnosti, ľudským právam žien a LGBTI ľudí či v opozícii voči sexuálnym a reprodukčným právam. Zároveň je však dôležité nezužovať fenomén „boja proti rodovej ideológii“ len na tieto oblasti, ale chápať ich v širších súvislostiach kritiky globálneho socioekonomického usporiadania.

Protirodová mobilizácia na Slovensku

V médiách na Slovensku sa pojem „rodová ideológia“ objavil v roku 2011. Používal sa v prekladových textoch zahraničných ultrakonzeratívnych organizácií a v prostredí katolíckej cirkvi v rámci kritiky Dohovoru Rady Európy o predchádzaní násiliu páchanému na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu. Postupne sa pojem presúval za hranice náboženského diskurzu a začal priťahovať širšie publikum, ako aj nových diskurzívnych aktérov. (Valkovičová a Maďarová, 2019) K známym konzervatívnym politickým stranám, politikom a političkám sa pridali novovznikajúce mimovládne organizácie, ktoré vystupovali ako občianski aktéri ochraňujúci „tradičnú rodinu“, cirkevné charity a cirkvou zriaďované alebo podporované organizácie poskytujúce služby, ale aj tzv. alternatívne médiá, „new age“ organizácie či krajne pravicové a explicitne fašistické politické subjekty.

V roku 2013 sa v jednom konšpiračnom médiu stretávala skupina aktérok a aktérov, ktorú tvorili kresťanské a „prorodinné“ aktivistky, pracovníci charity, krajne pravicoví politici, ľudia poskytujúci sociálne služby, nacionalistickí politici alebo podnikatelia, a diskutovala o tzv. rodovej ideológii, ktorú predstavovali ako hrozbu pre slovenskú spoločnosť a európsku (bielu) kresťanskú civilizáciu.

V danom období sa väčšina z vystupujúcich nepovažovala za relevantných politických hráčov, to sa však postupne menilo. Z občianskych a náboženských aktérok a aktérov sa stali „zástupcovia mimovládnych organizácií, ktoré sa podieľali na zmene ústavy zakotvujúcej, že Slovenská republika chráni heterosexuálne manželstvo a napomáha jeho dobru (2014), a iniciovali referendum ‚na ochranu rodiny‘, ktorého cieľom bola diskriminácia LGBTI ľudí (2015)“; lokálny politik a líder mimoparlamentnej fašistickej strany Marian Kotleba, hlavný predstaviteľ mimoparlamentnej nacionalistickej Slovenskej národnej strany Andrej Danko a podnikateľ Boris Kollár sa stali lídrami politických strán, ktoré sa aj na vlne protimigračného a protirodového diskurzu v roku 2016 dostali do Národnej rady Slovenskej republiky (Valkovičová a Maďarová, 2019, ods. 4). Kollár, ktorý pôvodne vystupoval ako protisystémový a protirodový „nie-politik“, je dnes súčasťou vládnej koalície a nominant jeho strany vedie ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, ktoré je odborným garantom štátnych politík rodovej rovnosti. K agende ministerstva odvtedy patrí aj vymazávanie pojmu rodovej rovnosti z dokumentov a politík na Slovensku či v Európskej únii, ako aj zrušenie štátnej dotácie na rodovú rovnosť (Braxatorová, 2020; Gehrerová, 2020).

Rétorika kritická voči Európskej únii, liberálnej demokracii, ako aj protirodové, nacionalistické a konšpiračné diskurzy sa teda vyvíjali a prelínali v prostredí konšpiračných médií predtým, než vstúpili do širšej verejnej diskusie a stali sa súčasťou mainstreamového diskurzu. Na tomto príklade môžeme sledovať, ako sa pojem rod stával a stal strešným pojmom pre veľmi rozmanité obsahy a „symbolickým tmelom“ (Grzebalska, Kováts a Pető, 2017) pre veľmi odlišné tematické oblasti (Valkovičová a Maďarová, 2019). Zároveň vidíme podobnú stratégiu, ako opísala Buss v prípade konania Vatikánu v roku 1995 v Pekingu – absurdná opozícia voči základným právam LGBTI ľudí alebo dokumentu, ktorý sa má zasadzovať proti násiliu páchanému na ženách a domácemu násiliu, je artikulovaná spôsobom, ktorý reflektuje oprávnenú politickú kritiku oblastí, ako sú neoliberálne politiky EÚ a Slovenska, rastúca sociálna a ekonomická nerovnosť či slabý pocit bezpečnosti obyvateľstva. Tieto a ďalšie faktory prispeli k tomu, že boj proti neexistujúcej „rodovej ideológii“, z ktorej sa zrazu stala kľúčová hrozba pre Slovensko a Európu, vydláždil cestu do parlamentu (prípadne neskôr do vlády) stranám, jednotlivkyniam a jednotlivcom presadzujúcim protisystémovú, nacionalistickú, krajne pravicovú a fašistickú politiku.

Ako sa „rodová ideológia“ usádzala vo verejnom diskurze

Rôzne aspekty toho, ako sa z rétoriky „rodovej ideológie“ stala bežná súčasť mainstreamového diskurzu, sleduje množstvo zdrojov (Ďurinová, 2015; Libáková, Vlkovičová a Jesenková, 2019; Maďarová, Z. a Valkovičová, 2021; Maďarová, V. a Valkovičová, 2020; Mesochoritisová, 2019; Mesochoritisová – Jójárt, 2020a, 2020b; Sekerák, 2015, 2020; Synek Rétiová, 2021; Valkovičová, 2017; Valkovičová a Hardoš, 2018; Valkovičová a Maďarová, 2019; Valkovičová a Meier, 2021; Ženské kruhy) a dôsledné zachytenie tohto komplexného procesu si vyžaduje ešte ďalší výskum. V nasledujúcej časti spomeniem aspoň niekoľko momentov, ktoré v tomto procese zohrali úlohu. Hoci ide o známe udalosti, ktoré sa často spomínajú a stali sa aj predmetom skúmania a akademických článkov, verím, že má význam zosumarizovať ich aj takto chronologicky a v kontexte tohto článku:

Od roku 2013 sa pojem „rodová ideológia“ vyskytuje v štátnej správe, konkrétne vo výbore pre rodovú rovnosť, teda v poradnom orgáne Rady vlády SR pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť (Valkovičová, 2019). Aktéri protirodového hnutia sa stali členkami a členmi tohto participatívneho orgánu napriek tomu, že nespĺňali kritériá odbornosti a napriek protestom ľudskoprávnych organizácií. Roky blokovali prácu výboru a zároveň ich členstvo vo výbore legitimizovalo ako politických aktérov – stávali sa relevantnými hlasmi v tvorbe verejných politík v oblasti rodovej rovnosti a ľudských práv (Mesochoritisová, 2020, osobná komunikácia).

V roku 2013 aktéri z neokonzervatívnych a fundamentalistických skupín protestovali proti Celoštátnej stratégii ochrany a podpory ľudských práv v Slovenskej republike. „Oponenti tvrdili, že stratégia propaguje homosexualitu a ‚rodovú ideológiu‘, a tým ohrozuje samotnú štruktúru spoločnosti. Vtedajší predseda Rady vlád y SR pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť Miroslav Lajčák, podpredsedníčka Oľga Pietruchová, ako aj predstaviteľky a predstavitelia ženských, feministických a LGBTI organizácií z občianskeho sektora dostali stovky mailov, ktoré ich obviňovali z lobingu, korupcie a rozpútavania kultúrnej vojny.“ (Maďarová, 2015, s. 34) Proces tvorby a prijímania stratégie sa podarilo skomplikovať a dokument bol nakoniec prijatý až v roku 2015. Štátne orgány vypočuli volanie po „verejnej diskusii“, realizovali sa pracovné a konzultačné stretnutia s rôznymi aktérkami a aktérmi a celý proces sledovali médiá. Hoci v danom období mainstreamové médiá neprebrali rámec „rodovej ideológie“, situáciu prezentovali ako stret dvoch strán – konzervatívnej a liberálnej. Fundamentalistické a konšpiračné názory zahrnuli pod všeobecné „konzervatívne“ hlasy, a tým prispeli k ich legitimizácii.

V roku 2014 sa prostredníctvom politického obchodu novelizovala ústava a manželstvo sa ustanovilo ako výlučný zväzok muža a ženy. Ani novela však nezabránila organizovaniu referenda, ktorého cieľom bolo presadzovanie jedného typu heterosexuálnej rodiny. Referendovú kampaň organizovala Aliancia za rodinu, ktorá reprezentovala asi 150 organizácií a ktorú podporovala tak katolícka cirkev, ako aj konzervatívne či krajne pravicové politické strany. Referendum a jeho aktéri v danom období do veľkej miery nastoľovali agendu mainstreamových médií. Aktéri boja proti tzv. rodovej ideológii znova vstúpili do verejného diskurzu ako relevantné a legitímne subjekty, ako jedna z dvoch strán ideologického zápasu. Médiá rámcovali základné ľudské práva ako spornú tému, ku ktorej treba pristupovať „vyvážene“, z oboch domnelých strán – konzervatívnej a liberálnej. Podobne, ako to bolo v prípade informovania o stratégii ľudských práv, mainstreamové médiá neprevzali samotný rámec „rodovej ideológie“, ale prevzali niektoré jeho prvky vrátane konkrétnych pojmov, pričom sa postupne udomácňovala predstava o konzervatívnom vs. liberálnom ako o dominantnom členení spoločnosti. V diskusiách mali stáť oproti sebe „dve strany“.

Verejné podujatia ako Národný pochod za život tiež priťahovali mediálnu pozornosť. Mainstreamové médiá extenzívne informovali o pochodoch s veľkou účasťou verejnosti, ako aj o ich organizátoroch, dobrovoľníčkach, podporovateľoch. O podujatiach, ktoré boli z hľadiska účasti či politického vplyvu bezvýznamné, zase médiá informovali aj preto, lebo sa im zdali excentrické. Napríklad stretnutie, kde sa pár desiatok ľudí modlilo na námestí, bolo vysielané naživo jedným z denníkov. 

Dynamika protirodovej mobilizácie sa prejavila aj v prípade Dohovoru Rady Európy o predchádzaní násiliu páchanému na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu, ktorý Slovensko podpísalo medzi prvými krajinami v roku 2011. Podpísanie dohovoru sčasti sprostredkovalo príchod medzinárodného diskurzu „rodovej ideológie“ na Slovensko. Dva roky po podpise sa o dohovore diskutovalo v konšpiračných médiách a dokument bol predstavený ako hrozba pre deti, rodiny aj spoločnosť, ako „trójsky kôň“ rodovej ideológie (Valkovičová a Maďarová, 2019; Mesochoritisová, 2019).  Táto rétorika kopírovala argumenty medzinárodného protirodového hnutia a používala aj rovnaké nástroje, napr. petície, verejné podujatia, vzdelávacie podujatia, spoluprácu s politickými stranami či distribúciu materiálov do škôl po celom Slovensku. Kritika dohovoru, ktorej argumenty poväčšine nevychádzali z obsahu dokumentu ani politických procesov, ktoré by priniesla jeho ratifikácia, sa okrem konšpiračných médií objavovala v kruhoch vedenia rímskokatolíckej cirkvi, využívali ju rovnaké organizácie, ktoré sa zasadzovali za referendum v roku 2015. Prostredníctvom viacerých kampaní sa dostala aj do verejnej diskusie a médií hlavného prúdu. Pred voľbami v roku 2016 sa opozícia voči dohovoru stala súčasťou predvolebnej kampane a postoj menili aj tie politické strany, ktoré s jeho ratifikáciou predtým súhlasili. Z medzinárodného dokumentu na pomoc ženám zažívajúcich násilie a ich deťom sa stal nástroj mainstreamovej politiky. Na základe hlasovania v parlamente prezidentka v roku 2020 informovala Radu Európy, že Slovensko sa nestane zmluvnou stranou dohovoru. Okrem dôsledkov pre oblasť riešenia rodovo podmieneného a domáceho násilia mala niekoľkoročná kampaň negatívny vplyv aj na diskurz o rodovo podmienenom násilí, rodovo citlivej výchove, sexuálnej výchove či rodovej rovnosti (napr. Mesochoritisová, 2019).

Pred parlamentnými voľbami v roku 2016 viacero politických strán vstúpilo do kampane aj prostredníctvom rétoriky boja proti „rodovej ideológii“. Okrem už spomínaných politických subjektov to bola aj vládna strana Smer – SD, hlásiaca sa k sociálnej demokracii. Po voľbách v roku 2020 je boj proti “rodovej ideológie” súčasťou agendy predstaviteliek a predstaviteľov aj niektorých vládnych strán, ako aj ministerstiev.

Od roku 2018 sa v parlamente pravidelne objavujú legislatívne návrhy, ktorých cieľom je obmedziť prístup k bezpečnej a legálnej interrupcii. Niektoré presadzujú tzv. poľský model, kde by boli interrupcie možné výlučne v prípadoch ohrozenia života a vážneho ohrozenia zdravia ženy, po znásilnení alebo v prípade vážneho poškodenia plodu. Iné chcú zavádzať rôzne obmedzenia ako predlžovanie čakacej lehoty, prekážky v podobe nepotrebných administratívnych a medicínskych úkonov, kontrolu zariadení, lekárov a lekárok zo strany ministerstva zdravotníctva. Tieto návrhy natoľko znormalizovali snahy obmedziť prístup k interrupcii a znecitliveli verejný aj politický diskurz, že sofistikovanejšie a naoko miernejšie obmedzovanie sexuálnych a reprodukčných práv je možné prezentovať ako pomoc ženám. K tomu došlo na jar 2021 v prípade legislatívneho návrhu Kresťanskej únie, ktorý je v parlamente opäť. O pomoci ženám hovoria nielen predkladateľky a predkladatelia zákona, ale tento rámec nekriticky prebrali aj médiá.

Za hranicou naratívov: infraštruktúra a fondy*

Rámce, naratívy, diskurzy a argumentácia aktérov brojacich proti tzv. rodovej ideológii napovie o tomto fenoméne veľa. Aby sme však lepšie porozumeli, ako sa táto rétorika presadila vo verejnom priestore, oplatí sa nazrieť aj na ekonomickú, politickú a spoločenskú pozíciu aktérov z neokonzervatívneho a fundamentalistického prostredia.

Výskumy uvádzajú katolícku cirkev ako jednu z kľúčových aktérok protirodového ťaženia a aktivít namierených proti sexuálnym a reprodukčným právam a rodovej rovnosti (Paternotte a Kuhar, 2017). Na Slovensku panuje vo vzťahu k náboženstvu a cirkvám paradox. Na jednej strane 76 % obyvateľstva sa hlási k viere (podľa sčítania ľudu v roku 2011), z toho sa 62 % hlási k rímskokatolíckej cirkvi, 5,9 % k evanjelickej cirkvi augsburského vyznania a 3,8 % ku gréckokatolíckej cirkvi (Štatistický úrad SR, 2012). Na druhej strane však v roku 2017 len tretina populácie Slovenska dôverovala cirkvi, čo je najnižšia miera dôvery od roku 1991. Kým dôvera ľudí k nej postupne klesá, jej politická moc ide v uplynulých rokoch opačným smerom.

Nedávno ministerstvo spravodlivosti pripravilo návrh, aby Konferencia biskupov Slovenska mala možnosť pripomienkovať legislatívne návrhy podobne ako štátne orgány, teda aby ich návrhy museli byť brané na vedomie. Návrh ministerstvo napokon stiahlo a KBS môže návrhy pripomienkovať rovnako ako predstavitelia ostatných cirkví, iné neštátne inštitúcie vrátane občianskej spoločnosti či obyvateľky a obyvatelia. V januári 2020 vstúpil do platnosti nový zákon o financovaní cirkví, ktorý priniesol dve veľké zmeny:

• finančný príspevok už nebude dobrovoľný, ale cirkvi si ho budú môcť nárokovať
• a príspevok sa bude rozdeľovať podľa počtu veriacich (podľa sčítania obyvateľstva), a nie podľa počtu duchovných, ako to bolo doteraz.

Zákon bol v parlamente pred voľbami a v období, keď sa riešili predovšetkým otázky korupcie a šifrovanej komunikácie Mariana Kočnera, prešiel teda bez zásadnej spoločenskej či politickej diskusie a s veľkou podporou parlamentu (Gehrerová, 2019; Kováč, 2019).

Ako jedna z kľúčových protirodových aktérok rímskokatolícka cirkev publikuje materiály o sexualite, pohlaví, rode, „rodovej ideológii“ či príručky pre vzdelávanie o manželstve a rodičovstve. Organizuje konferencie, semináre a podujatia, kde sa stretávajú mladí aj starší ľudia, rodiny, lokálne komunity aj medzinárodné skupiny a organizácie. Do veľkej miery sa teda venuje produkcii poznania a vzdelávaniu obyvateľstva. Podujatia s nemeckou predstaviteľkou diskurzu „rodovej ideológie“ Gabrielou Kuby napríklad do veľkej miery zasiahli do verejného diskurzu na Slovensku a to isté možno povedať aj o ďalších krajinách strednej a východnej Európy (Paternotte and Kuhar, 2017). Podľa Kuby (2013, s. 73) je uplatňovanie rodového hľadiska (gender mainstreaming) nástrojom kultúrnej revolúcie: „Nikdy v dejinách sa mocenské elity neopovážili politickými stratégiami a zákonnými opatreniami meniť pohlavnú identitu muža a ženy. Nemali na to ani know-how sociálneho inžinierstva. A práve to sa v globálnom meradle deje dnes pred našimi očami.“

Z mediálneho monitoringu vyplýva, že slovenské preklady kníh tejto autorky a návštevy Slovenska (2012-2013) prispeli k zavedeniu pojmu „rodová ideológia“ do slovníka miestnych konzervatívnych aktérov. Jej argumentácia proti manželstvu neheterosexuálnych párov, rodovej rovnosti či konceptu rod sa opakovala napríklad v už spomínanej diskusii proti Celoštátnej stratégii ochrany a podpory ľudských práv SR, v kampani za referendum proti rozmanitosti rodín či v kampaniach proti spomínanému Dohovoru Rady Európy.

Nezanedbateľný vplyv cirkví predstavuje kontakt s veriacimi na bohoslužbách. Pastierske listy KBS napríklad viackrát strašili „kultúrou smrti“ a „gender ideológiou“, zasiahli do referendovej kampane v roku 2015 a dotýkajú sa aj parlamentných či prezidentských volieb. Súčasne skupiny veriacich združených v rôznych cirkevných a náboženských spoločenstvách predstavujú sieť dobrovoľníčok a dobrovoľníkov, ktorú možno v prípade potreby zmobilizovať, napríklad pri podpisoch petícií či organizovaní podujatí. Ak dôjde k prepojeniu agendy, ako je to v prípade protirodového hnutia, tak nielen náboženskí, ale aj fundamentalistickí a krajne pravicoví aktéri využívajú inštitucionálnu podporu cirkví, a teda finančné a ľudské kapacity, akými nemajú možnosť disponovať aktérky z ľudskoprávneho prostredia.

Stabilnejšia infraštruktúra konzervatívnych organizácií im umožňuje uchádzať sa o administratívne náročné fondy Európskej únie, čo je pre malé ženské, feministické, LGBTI a iné ľudskoprávne organizácie na Slovensku často nemožné. To nastoľuje otázku, nakoľko je aj Európska únia spoluzodpovedná za šírenie diskurzu tzv. rodovej ideológie. Túto otázku otvorilo napríklad Fórum Európskeho parlamentu pre sexuálne a reprodukčné práva, keď zverejnilo správu o financovaní protirodových aktivít v európskych krajinách (Datta, 2021).  A rovnakú otázku možno klásť aj o fondoch, ktoré distribuuje Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, ktoré v roku 2020 udelilo dotáciu na rodovú rovnosť dvom organizáciám využívajúcim protirodovú rétoriku a neskôr štátnu dotáciu na rodovú rovnosť zrušilo úplne  (Valkovičová a Maďarová, 2019).

Zároveň sa za uplynulých asi 20 rokov oslabila feministická, ženská a ľudskoprávna občianska spoločnosť na Slovensku. Finančná podpora mimovládnych organizácií bola čoraz slabšia, takmer výlučne viazaná na konkrétne špecifické témy a aktivity, ktoré nie vždy korešpondovali s potrebami spoločnosti či témami, ktoré miestne organizácie považovali za dôležité. Časť aktivistiek a aktivistov prešla do štátnych štruktúr, čím sa hranica medzi občianskou spoločnosťou a štátnymi štruktúrami rozostrila. Vybrané témy z oblasti rodovej rovnosti a feminizmov si formálne, nie však obsahovo, osvojil štát, čím do veľkej miery došlo k vyprázdneniu obsahu rodovej rovnosti. Feministické a ženské organizácie sa stali inštitucionálne krehkými, keďže dlhé roky nekončiacej práce, naháňania sa za zdrojmi, neprestajnej legitimizácie svojich aktivít, nedostatku starostlivosti o seba aj starostlivosti zo strany iných, inštitucionálnej neistoty a materiálnych problémov sa vpísali nielen do organizácií, ale aj na telá feministiek a ľudskoprávnych aktivistiek na Slovensku. Neoliberálne nastavenie spoločnosti, ktoré tlačí na produktivitu na „trhu práce“ aj za jeho hranicami predstavuje zároveň výzvu pre oblasť dobrovoľníctva, keďže mladé ženy a muži už na univerzitách nielen študujú, ale majú aj jedno či dve zamestnania. Dobrovoľníctvo je tak predovšetkým o jednorazových akciách a aktivitách a na dlhodobú komplexnejšiu prácu zostáva len málo priestoru.

Na záver

O rétorike „rodovej ideológie“ a protirodovom diskurze sa hovorí veľa, často sú to však diskusie viazané na konkrétne aktivity či aktérov. Aj preto považujem za dôležité vnímať dianie na Slovensku v kontexte globálneho protirodového hnutia a širších socioekonomických pohybov. Graff a Korolczuk napríklad oddeľujú antigenderizmus – teda to, čo by sme mohli považovať za útok na rodovú rovnosť, ľudské práva žien a LGBTI ľudí a cielené prerámcovávanie toho, čo považujeme za demokratickú alebo spravodlivú spoločnosť – a protirodovú mobilizáciu, teda podporu zo strany obyvateľstva, ktoré má často iné podnety pre vyjadrenie kritiky elít a prevládajúceho socioekonomického poriadku. Takáto perspektíva vnáša nové svetlo aj na dianie na Slovensku a môže pomôcť nielen lepšiemu porozumeniu toho, čo sa uplynulých 10 rokov udialo, ale aj inému utváraniu a presadzovaniu feministickej politiky.

Na príprave článku sa podieľala Tereza Sršňová.

Zdroje

Braxatorová, Kristína (2020). Dotácie na rodovú rovnosť získali neziskovky blízke Záborskej. In SME, 7. októbra 2020. Dostupné na: https://domov.sme.sk/c/22504772/dotacie-na-rodovu-rovnost-ziskali-neziskovky-blizke-zaborskej.html

Buss, Doris E. (1998). Robes, Relics and Rights: The Vatican and the Beijing Conference on Women. Social and Legal Studies, roč. 7, č. 3, s. 339 - 363.

Cviková, Jana. (2015) Ku konceptualizácii rodu v myslení o literatúre. Bratislava: ASPEKT – Ústav svetovej literatúry SAV.

Datta, Neil (2021): Tip of the Eiceberg. Religious Extremist Funders against Human Rights for Sexuality and Reproductive Health in Europe 2009-2018. Brusel: European Parliamentary Forum for Sexual and Reproctive Rights. Dostupné na: https://www.epfweb.org/sites/default/files/2021-08/Tip%20of%20the%20Iceberg%20August%202021%20Final.pdf

Ďurinová, Petra (2015). Slovakia. In Kováts, Eszter a Põim, Maari (ed.). Gender as symbolic glue. The position and role of conservative and far right parties in the anti-gender mobilizations in Europe. Foundation for European Progressive Studies - Friedrich-Ebert-Stiftung Budapest, s. 104 – 125.  Dostupné na: https://library.fes.de/pdf-files/bueros/budapest/11382.pdf

Gehrerová, Ria (2020). Krajniak vymazáva slovo „rod“, peniaze na rodovú rovnosť dostali prolife organizácie. In Denník N, 9. októbra 2020. Dostupné na: https://dennikn.sk/2078386/krajniak-vymazava-slovo-rod-peniaze-na-rodovu-rovnost-dostali-prolife-organizacie/

Graff, Agnieszka – Korolczuk, Elżbieta. (2021). Anti-Gender Politics in the Populist Moment. Londýn: Routledge.

Grzebalska, Weronika - Kováts, Eszter - Pető, Andrea (2017). Gender as symbolic glue: how ‘gender’ became an umbrella term for the rejection of the (neo)liberal order. Krytyka Polityczna, 13. januára 2017. Dostupné na: http://politicalcritique.org/long-read/2017/gender-as-symbolic-glue-how-gender-became-an-umbrella-term-for-the-rejection-of-the-neoliberal-order/

Kováts, Eszter - Põim, Maari (2015). Gender as symbolic glue. The position and role of conservative and far right parties in the anti-gender mobilizations in Europe. Foundation for European Progressive Studies - Friedrich-Ebert-Stiftung Budapest. Dostupné na: https://library.fes.de/pdf-files/bueros/budapest/11382.pdf

Kuby, Gabriele (2013): Globálna SEXuálna REVOLÚCIA. Bratislava: Lúč.

Kuhar, Roman - Paternotte, David (2017). Anti-Gender Campaigns in Europe. Mobilizing against Equality. Rowman & Littlefield Publishers.

Libáková, Ľubica – Valkovičová, Veronika – Jesenková, Adriana (2019). „Deti v tom majú jasno!“: Sexuálna výchova a etika starostlivosti v naratívoch slovenského „Referenda o rodine“ v roku 2015. Gender a výzkum / Gender and Research, roč. 20, č. 1, s. 128 – 148. Dostupné na: http://genderonline.cz/artkey/gav-201901-0007_it-s-clear-to-the-kids-sex-education-and-the-ethics-of-care-in-the-narratives-surrounding-the-slovak-refere.php

Maďarová, Zuzana (2015). Love and Fear. Argumentative Strategies against Gender Equality in Slovakia. In Anti-Gender Movements on the Rise? Strategising for Gender Equality in Central and Eastern Europe. Berlin: Heinrich Böll Foundation, s. 33 – 42. Dostupné na: https://www.boell.de/sites/default/files/2015-04-anti-gender-movements-on-the-rise.pdf?dimension1=division_demo

Maďarová, Veronika – Valkovičová, Veronika (2020). Aké zlo z Istanbulu?: Rétorika „rodovej ideológie“ v centre argumentačnej a diskurzívnej analýzy. Biograf. Časopis pro kvalitativní výzkum, č. 71 – 72.

Maďarová, Zuzana – Valkovičová, Veronika (2021) Is feminism doomed? Feminist praxis in the times of ‘gender ideology’ in Slovakia. European Journal of Women’s Studies. roč. 28, č. 2, s. 274 – 281.

Mesochoritisová, Adriana (2019). Posilnenie ľudskoprávneho rámca verejného diskurzu v SR o Dohovore Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách (Istanbulskom dohovore) vo svetle rozhodnutia Benátskej komisie. Možnosť voľby. Dostupné na: http://moznostvolby.sk/wp-content/uploads/2019/12/%C5%A1tudia_final_2019AM_Mo%C5%BEnos%C5%A5-vo%C4%BEby-modify.pdf

Mesochoritisová, Adriana - Jójárt, Paula (2020a). Analýza mediálneho obrazu Dohovoru Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu (tzv. Istanbulský dohovor). Možnosť voľby. Dostupné na: http://moznostvolby.sk/wp-content/uploads/2020/12/Analyza_dec2020-1.pdf

Mesochoritisová, Adriana - Jójárt, Paula (2020b). Má to zmysel! Občianska angažovanosť v oblasti ľudských práv žien a rodovej rovnosti. Možnosť voľby. Dostupné na: http://moznostvolby.sk/wp-content/uploads/2020/12/Praktick%C3%A1-pr%C3%ADru%C4%8Dka-Toolkit-FINAL.pdf

Okrúhly stôl začiatočníčok. Skrátený a autorizovaný prepis záznamu. In Cviková, Jana – Juráňová, Jana (ed.): Feminizmy pre začiatočníčky. Aspekty zrodu rodového diskurzu. Bratislava: ASPEKT, s. 24 – 33. Dostupné na: http://www.aspekt.sk/content/knizna-edicia/feminizmy-pre-zaciatocnicky

Sekerák, Marián (2015). ‘Homoloby’ve ‘Vatikánské gubernii’: Agonistická demokracie v praxi? Politické dimenze současné diskuse o homosexualitě na Slovensku. Auspicia, roč. 11, č. 3 - 4, s. 22 - 54.

Sekerák, Marián (2020). Neliberálny populizmus na Slovensku: prípad tzv. rodovej ideológie. Acta Politologica, roč. 12, č. 1, s. 65 – 86.

Synek Rétiová, Alica (2021). ‘A Milestone in the history of Slovakia’: Two narratives about the 2015 referendum on family in Slovakia. Sociologický časopis/Czech Sociological Review, roč. 57, č. 6, s. 1 - 25.

Štatistický úrad SR (2012). Obyvateľstvo podľa náboženského vyznania. Základné údaje zo sčítania obyvateľov, domov a bytov 2011. Dostupné na: https://slovak.statistics.sk/wps/wcm/connect/d8ca1b1f-6c7e-4657-bcc5-c80790d8538c/Zakladne_udaje_zo_Scitania_obyvatelov_domov_a_bytov_2011_obyvatelstvo_podla_nabozenskeho_vyznania.pdf?MOD=AJPERES&attachment=true&CACHE=NONE&CONTENTCACHE=NONE

Valkovičová, Veronika (2017). “Regrettably, it seems that breaking one border causes others to tumble”: Nationalism and homonegativity in the 2015 Slovak Referendum. Politique européenne, roč. 55, vol. 1, s. 86 – 115.

Valkovičová, Veronika – Hardoš, Pavol (2018). Science wills it!: The use of scientific claims in ‘anti-gender’ rhetoric. LSE Engenderings. Dostupné na: https://blogs.lse.ac.uk/gender/2018/11/05/science-wills-it-the-use-of-scientific-claims-in-anti-gender-rhetoric/

Valkovičová, Veronika - Maďarová, Zuzana (2019). From weirdoes to political actors - the journey of Slovak gender ideology rhetoric. In Heinrich Böll Stiftung, Gunda Werner Institute, Feminism and Gender Democracy. Dostupné na: https://www.gwi-boell.de/en/2019/05/03/weirdoes-political-actors-journey-slovak-gender-ideology-rhetoric

Valkovičová, Veronika – Meier, Petra (2021). “Everyone has the right to their opinion”: “Gender Ideology” Rhetoric and Epistemic Struggles in Slovak Policymaking, Social Politics: International Studies in Gender, State & Societyi, doi:10.1093/sp/jxab008

Zacharenko, Elena. (2020). Anti-gender mobilisations in Europe. Study for policy makers on opposition to sexual and reproductive health and rights (SRHR) in European institutions. Brusel: The Greens - EFA in the European Parliament. Dostupné na: https://heidihautala.fi/wp-content/uploads/2020/12/Anti-gender-Mobilisations-in-Europe_Nov25.pdf

Ženské kruhy, blog. Dostupné na: https://zenskekruhy.sk/

* Táto časť vychádza z príspevku autorky na podujatí “Overcoming regression in women’s rights and gender equality: What are the progressive answers?”, ktoré sa konalo v Európskom parlamente 3. marca 2019.