Rozhovor Aspektu s Märtou Tikkanen

Märta Tikkanen je fínska spisovateľka píšuca po švédsky. Narodila sa v roku 1935 v Helsinkách. Pôsobila ako redaktorka najväčšieho fínsko-švédskeho denníka Hufvudstadsbladet aj ako riaditeľka Helsinského mestského švédskeho robotníckeho inštitútu. Spolupracovala s fínskymi novinami Ilta-Sanomat či so švédskymi novinami Aftonbladet. Je nositeľkou mnohých literárnych ocenení vrátane alternatívnej Literárnej ceny pre severské ženy a ceny Švédskej akadémie za prínos pre švédsku kultúru vo Fínsku.

Začiatkom sedemdesiatych rokov vyšiel Märte Tikkanen dvojdielny román pod názvami Nu imorron (Teraz zajtra, 1970) a Ingenmansland (Krajina nikoho, 1972). Nasledovali knihy Vem bryr sej om Doris Mihailov (Koho zaujíma Doris Mihailov, 1974),  Mörkret som glädjen djup (Tma hlboká ako radosť, 1981), Sofias egen bok (Sofiina vlastná kniha, 1982), Rödluvan (Červená čiapočka, 1986), Storfangaren (Veľký lovec, 1989), Arnaía kastad i havet (Arnaía hodená do mora, 1992), Personliga angelägenheter (Osobné záležitosti, 1996), Sofia vuxen med sitt MBD (Dospelá Sofia s ADHD, 1998), Två – scener ur ett konstnärsäktenskap (Dvaja – scény z umelcovho manželstva, 2004), Emma och Uno. Visst var det kärlek (Emma a Uno. Isteže to bola láska, 2010).

V Knižnej edícii ASPEKT Märte Tikkannen vyšli dve knihy: Príbeh lásky storočia (Arhundradets kärlekssaga), ktorý pôvodne vydala v roku 1978, vzbudil veľký ohlas. Märta Tikkanen ho adresovala svojmu manželovi, spisovateľovi Henrikovi Tikkanenovi. Druhým titulom v Knižnej edícii ASPEKT je román Mužov nemožno znásilniť (Män kan inte valdtas, 1975), ktorý dostal aj filmovú podobu.

 

 

JJ: Rozhovor by sme mohli začať rozprávaním o vašej knihe Mužov nemožno znásilniť. Ako viem, vaša skúsenosť s literárnou kritikou v súvislosti s touto knihou bola - povedané eufemisticky - zaujímavá. Myslím, že ide o vcelku typický príklad toho, akým spôsobom reagujú kritici na feministické knihy.

MT: Začnem trochu z inej strany. Pôvodne som vôbec nechcela písať o problematike znásilnenia. Chcela som napísať niečo o vzťahoch medzi mužom a ženou. To bolo vždy mojou témou a je to mojou témou dodnes. Nedarilo sa mi však nájsť príbeh, ktorý by bol pre túto tému nosný. Bola to moja štvrtá kniha. Predchádzajúce knihy mali celkom dobré recenzie, mali aj dosť čitateliek, ale nečítali ich muži. Považovala som za veľmi dôležité, aby si aj muži uvedomili, že vzťahy sú niečím, o čom aj im prináleží uvažovať. V tom čase som v najväčších dánskych novinách Politiken našla malú správičku, v ktorej sa písalo, že „mužov možno potrestať, ale nemožno ich znásilniť“. V tej správe sa opisovala udalosť, ktorá sa prihodila istému mužovi. Išiel si zatancovať, v podniku stretol ženu, ktorá ho pozvala k sebe na večeru. Pripravila mu niečo dobré, a keď sa najedli, muž sa poďakoval a zberal sa na odchod. Ona ho nechcela pustiť s tým, že si hádam len nemyslí, že mu to jedlo pripravila len tak pre nič za nič. On trval na tom, že si myslel, že ho pozvala iba na večeru, a teda odchádza. Tá žena bola vcelku silná a zdatná, a tak sa jej podarilo strhnúť mužovi nohavice. On sa, samozrejme, strašne nahneval, vzal si tie nohavice a išiel na políciu. Na polícii oznámil, čo sa stalo. Policajti sa však začali smiať a povedali mu: „Človeče dobrý, dajte nám jej adresu, veď to je niečo, po čom túži každý chlap.“ Ten muž sa nazlostil ešte viac a išiel so svojím príbehom do novín. Trval na tom, že redakcia musí napísať o tom, ako môže byť muž ponížený, a policajti ho ani len nevypočujú. Nato mu novinár, ktorý sa s ním o tom rozprával, povedal: „Tak to teda nie, muž môže byť potrestaný za znásilnenie, ale nemôže byť znásilnený, takže niet o čom písať.“

Odvtedy prešlo pár rokov a rok 1975 bol vyhlásený za medzinárodný rok žien. V Spojených štátoch amerických sa v tomto roku intenzívne hovorilo a písalo o dvoch prípadoch znásilnenia. Dve farebné ženy - Joan Little a Inez Garcia - znásilnili bieli muži. A obe muža, ktorý ich znásilnil, zabili. Samozrejme, dostali sa pred súd. Feministky na základe týchto súdnych prípadov rozvírili verejnú diskusiu o znásilnení. Výsledkom bolo, že obe ženy boli prepustené na slobodu. Vtedy som si povedala, že napíšem knihu o žene, ktorá sa pokúsi znásilniť muža, ktorý predtým znásilnil ju. Predpokladala som, že to bude zaujímať aj mužov, pretože znásilnenie je čosi, čo - žiaľ - robia najmä muži. A tak som napísala príbeh o žene, ktorá má práve štyridsať, je rozvedená, má dvoch synov - pätnásť- a šestnásťročného. Je leto, ona má narodeniny. Zostala v meste sama, lebo chlapci odišli k otcovi. Vyberie sa do reštaurácie na večeru, a to je zhodou okolností podnik, kde sa večer aj tancuje. Príde tam akýsi muž, tancujú spolu. Ten muž používa rovnakú vodu po holení - s rovnakou vôňou ako jej bývalý manžel, ktorý ju opustil. Muž jej navrhne, aby išla k nemu domov. Ona ide a on ju tam znásilní. To ju úplne vyvedie z rovnováhy. Ráno, keď je po všetkom, ujde domov. Je pokorená, nešťastná, dva dni nevládze vyjsť von, rozmýšľa o samovražde. Potom dostane migrénu, premýšľa, že toho muža zabije, až napokon príde k záveru, že bude oveľa účinnejšie, keď ho nechá žiť a urobí mu to isté, čo urobil on jej, aby pochopil, čo vlastne vykonal. Rozhodne sa, že potom zavolá políciu a prizná sa, lebo chce dosiahnuť, aby sa v spoločnosti začalo verejne hovoriť o tom, čo muž vlastne spôsobí žene, keď ju znásilní.

Nasleduje dlhé rozprávanie, ako sa to všetko odohrá. Žene sa naozaj podarí pokoriť ho a zavolá do mužovho bytu políciu, aby sa k činu priznala. Policajti však neurobia nič a argumentujú tým, že zavolať ich môže len obeť, teda v tomto prípade muž, ktorému sa udiala krivda. Ibaže on, samozrejme, neurobí nič, lebo nechce, aby sa vedelo, čo sa mu prihodilo. Bolo by to pre neho ponižujúce.

Kniha vyšla vo Fínsku v roku 1975. Po jej vydaní ma v Helsinkách takmer zlynčovali. Po prvé - bolo vôbec neprípustné písať o znásilnení, a po druhé - bolo neuveriteľne nehorázne písať o tom, že nejaká žena ponížila muža. Bolo to príšerné a kniha mala veľmi zlé kritiky. V kritikách sa, pochopiteľne, nepísalo, že téma je neprípustná, ale kritici sa zhodli na tom, že je to zlá kniha, lebo hovorí o zlých veciach, a navyše veľmi zlým spôsobom. Bolo to dosť príšerné. Našťastie, o tri mesiace neskôr knihu vydalo vydavateľstvo Trevi vo Švédsku. Tam bola kniha veľmi úspešná a stala sa hitom. Švédi v tom čase menili svoju legislatívu v oblasti sexuálnych zločinov, akými sú znásilnenie, obťažovanie, zneužívanie a podobne. Kniha vošla priamo do tejto diskusie. Vďaka tomu ma veľmi často volali do televízie, do všetkých možných novín a podobne.

Kniha potom vyšla v mnohých prekladoch. Je to veľmi zvláštny pocit. Nemôžem, samozrejme, čítať všetky preklady, lebo neovládam všetky tie jazyky. Ale keď som mala možnosť, vždy som sa opýtala, čo znamená názov tejto knihy v tom-ktorom jazyku. Vo švédčine to znamená Mužov nemožno znásilniť. V nemčine názov znie Wie vergewaltige ich einen Mann, čiže Ako znásilniť muža. A kniha sa predávala v šialených množstvách. Pred niekoľkými rokmi sa len v Nemecku predalo niečo okolo 260 tisíc výtlačkov, dnešné čísla neviem presne. Pre švédsku menšinu vo Fínsku sú to nepredstaviteľné čísla, pretože tu, ak sa predá tisíc výtlačkov, znamená to, že sa kniha predáva dobre, a ak sa predá štyri tisíc, znamená to, že je to bestseller.

Raz ma pozvali k japonskému veľvyslancovi v Helsinkách, a keďže táto kniha bola práve vtedy nová, vzala som si ju so sebou a dala som ju veľvyslancovi ako dar. Zobral si ju, pozrel sa na ňu, a keď sa ho jeho žena pýtala, čo to má, povedal jej: „Drahá, to nie je nič pre tvoje oči.“

Raz som zasa sedela s dvoma spisovateľmi z bývalej Juhoslávie v Toronte na akejsi konferencii. Hovorila som im o tejto knihe, lebo som vedela, že bola v Juhoslávii preložená. Keď som sa ich spýtala, ako bol do ich jazyka preložený jej názov, odpovedali mi: Mužov treba znásilňovať. Takže skutočne čosi veľmi odlišné.

Ako autorka nikdy neviem, čo sa deje s mojimi knihami v prekladoch, keď sa vydávajú a predávajú v zahraničí, dokonca niekedy ani nemám predstavu, či ich náhodou nevydáva nejaké vydavateľstvo s podozrivou povesťou. Viem však, že moje knihy takmer vždy spôsobujú rozruch, lebo sú pomerne kontroverzné, a tak sú aj prijímané.

JJ: A čo kniha Príbeh lásky storočia?

MT: Príbeh lásky storočia je knihou o láske, ale aj o alkoholizme a o tom, aké je ťažké žiť s človekom, ktorého milujete a ktorý vás každý večer nechá samu, pretože je opitý. Nevidí vás, nevníma vás, nevníma ani svoje deti, lebo je ďaleko - preč. Kniha je o tom, ako sa cítite ako žena a čo sa deje s deťmi. Do tohto príbehu, pravdaže, patrí aj fakt, že vo Fínsku sa veľmi veľa pije a že s alkoholizmom je tam veľmi veľa problémov. Máme, samozrejme, množstvo kníh, ktoré sa zaoberajú alkoholizmom. Aj môj manžel napísal niekoľko kníh na túto tému. Tieto knihy však hovoria o alkoholizme vždy len z hľadiska človeka, ktorý pije. Je to vždy o tom istom: Ako mám prežiť - mám počkať do rána alebo mám spáchať samovraždu? Tieto knihy sa dotýkajú témy hanby, určitej životnej perspektívy. Lenže potom je ešte iné hľadisko, z ktorého sa môžete pozrieť na alkoholika a na alkoholizmus. A to zo vzdialenosti povedzme pol metra od alkoholika, a vtedy je to celé o zápachoch. Je to o vás samotných, o deťoch, o tom, že sa cítite zneužitá a ponížená. Že vás ten muž napríklad aj udrie, že vás možno bije. Násilie je vo Fínsku veľmi úzko späté s problémom alkoholizmu. Ľudia sa bijú a jeden druhého aj zabijú, keď sú opití. Je to obrovský problém a vo Fínsku sa o tom nepatrí hovoriť nahlas. Keď o tom nehovoríte, je to, samozrejme, ešte horšie. Rodina napokon týmito problémami trpí denno-denne. Vo Fínsku začínajú piť aj ženy a je to čoraz väčší problém, no notorickí alkoholici sú ešte stále najmä muži. Keď sa aj stane, že dotyčný jeden deň nepije, každý je v strehu: Začne znovu dnes alebo až zajtra? Čo sa stane? Nikdy sa to dopredu nedá uhádnuť. To je najmä pre deti veľmi ťažké.

Preto keď táto kniha vyšla, stala sa z nej okamžite senzácia. A vlastne, tému tejto knihy som si nevybrala sama. Priniesol mi ju život. Je to až smiešne, ale keď som bola ešte veľmi, veľmi mladá, napísala dom si do denníčka: „Nechcem mať šťastný život, ale chcem prežiť život bohatý na skúsenosti.“ Tak toto mi teda vyšlo.

JJ: Aká bola odozva kritiky na Príbeh lásky storočia vo Fínsku a vo Švédsku?

MT: Kniha mala veľa dobrých kritík a pravdaže, boli aj zlé kritiky. Niektorí kritici mi vyčítali, že takto sa nemá písať. Vyčítali mi prílišnú otvorenosť, prílišnú subjektívnosť, vyčítali mi, že to nie je dosť objektívne, že v Príbehu lásky storočia sú len moje myšlienky, to, čo pociťujem ja. Že to vraj nie je príbeh o vzťahu, lebo je to jednostranné, že píšem o toľkých zložitých veciach, a len z vlastného zorného uhla.

JC: Čítal tú knihu váš manžel?

MT: Áno.

JC: Aká bola jeho reakcia?

MT: Túto otázku dostávam veľmi často, vlastne vždy. A dokonca, ak sa ma na to aj v rozhovore alebo na besede neopýtajú, tak poviem: Viem presne, na čo sa ma ešte chcete opýtať a tu je moja odpoveď.

Keď som tie texty, tie básne písala, nikdy som neuvažovala o ich publikovaní. Písala som si ich len pre seba. Písala som ich preto, lebo som nevedela, čo mám robiť, aby som to celé prežila. Nikdy som ani nepomyslela - čestné slovo, že nie - na to, že by som ich mohla niekedy uverejniť. Napísala som ich asi tak v priebehu dvoch rokov. Začala som v roku 1975. V lete v roku 1977 mi z ničoho nič zatelefonovala priateľka a poprosila ma, či by som neprišla na besedu do kultúrneho centra v Helsinkách, pretože tam má na konferencii asi tristo sociálnych pracovníkov a pracovníčok zo Švédska, ktorým vopred sľúbila stretnutie s istým fínskym spisovateľom. Ten však neprišiel a ani doma ho nezohnala, navyše, keď mu zavolala domov a jeho žena povedala, že ho už dva týždne nevidela a ani  ho viac nechce vidieť, priateľka pochopila, že musí zohnať niekoho iného a obrátila sa na mňa. Povedala som si, že na to stretnutie vezmem tie básne. Sú to napokon ľudia pracujúci v sociálnej sfére a okrem toho, vrátia sa naspäť do Švédska a už ich nikdy neuvidím. A tak som ich tam prečítala. Oni mi potom kládli rôzne otázky, pretože, ako viete, manžel bol vo Fínsku a v celej Škandinávii veľmi známy, napísal viacero kníh a písal aj o alkoholizme. Pýtali sa ma napríklad, ako môžem tolerovať to, čo on píše o ženách. Povedala som im, že nebudem hovoriť o jeho knihách, že to sú jeho knihy a nie moje, ale že im môžem prečítať niečo, čo som napísala ja. Tak som im to prečítala, oni sa zasa na niečo pýtali, ja som niečo prečítala, až som im prečítala vlastne celú túto knižku. Diskutovala som s nimi veľmi dlho, boli na všetko veľmi zvedaví, zaujímali sa o tie problémy. A napokon sa ma opýtali, kedy kniha vyjde. Odpovedala som, že sa nechystám vydať ju a oni mi povedali, že ju samozrejme musím vydať. Keď som v ten večer prišla domov, veľmi dlho som nad tým všetkým rozmýšľala a zrazu sa mi ujasnilo to, čo som pravdepodobne vedela už dávno. Pochopila som, že to nie je len môj problém, ale že také niečo páli aj mnohých iných ľudí. A že možno mám dokonca aj akúsi zodpovednosť uverejniť túto knihu. Poslala som rukopis do vydavateľstva Trevi vo Švédsku, hoci oni tam nikdy nepublikovali poéziu. Poslala som im to s tým, že viem, že nevydávajú poéziu, ale nech sa na to pozrú a nech mi povedia svoj názor na ten rukopis, či je to, skrátka, materiál, z ktorého by sa dala spraviť kniha. A oni mi odpovedali, že to na jar uverejnia. Vtedy pre mňa nastal problém - čo robiť? Mám tie básne naozaj uverejniť? A tak, keď sa manžel vrátil zo Švédska z nejakej služobnej cesty, položila som mu ten rukopis na stôl. V tom čase som pracovala, dokonca aj po večeroch. On mal svoju pracovňu na dvore v malom záhradnom domčeku, pretože potreboval mať pokoj od detí a tak podobne. Vtedy sme už mali štyri deti. Keď som sa vrátila z práce, už tam sedel. Spýtala som sa detí, čo robí otec, a oni mi povedali, že tam sedí. Tak som sa vrátila zasa do práce. Keď som večer prišla, stále tam sedel, a tak som požiadala jedno z detí, aby za ním zašlo a opýtalo sa ho, či nechce čaj, pretože stále pil čaj. Dieťa sa vrátilo a povedalo, že otec nechce čaj. Spýtala som sa teda - čo robí otec? A dieťa mi povedalo: „Čumí tam do nejakých papierov.“ To som už začala byť nervózna. Bála som sa, čo mi povie. Pravdaže, pre neho to bol veľmi krutý text. Až neskoro v noci vošiel dovnútra a bol mierne hysterický. Mal veľmi studené ruky, objal ma a povedal mi: „No, gratulujem, je to úžasné! To určite musíš uverejniť.“ Vtedy som mu povedala, že som pôvodne nezamýšľala uverejniť tie básne, ale že teraz o tom uvažujem. A vtedy mi povedal: „Nikdy by som ti neodpustil, keby si ich neuverejnila. Som taký šťastný, že práve ja som ťa inšpiroval, aby si napísala také voľačo.“ Nuž tak, toto bola jeho odpoveď.

Keď už bola kniha na svete a bola okolo toho diskusia, rozhovory v novinách a podobne, zavolali mi raz večer z najväčších švédskych novín Švédsky expres a opýtali sa ma, čo na to hovorí môj manžel. On už ležal v posteli, dva metre od telefónu. Tak som im povedala, nech počkajú a spýtala som sa ho, či môžem povedať, čo on na to hovorí. A on povedal: „Samozrejme!“ Viete, bol to muž veľmi dramatický, a to v mnohých ohľadoch. A tak som im to celé porozprávala. Odvtedy som to už rozprávala mnoho ráz.

Samozrejme, v skutočnosti to nebolo pre neho vôbec ľahké. Lenže chápala som aj to, prečo reagoval tak, ako reagoval. Nemal na výber. On sám napísal celú sériu autobiografických kníh, v ktorých o sebe hovorí veľmi otvorene, a nielen o sebe, ale aj o svojom otcovi, matke, bratoch, vlastne o každom v Helsinkách, dokonca aj o prezidentovi, o šéfredaktorovi novín, v ktorých pracoval, o svojej milenke, o každom. Helsinky sú malé mesto a každý každého pozná. Takže je celkom jasné, že mi nemohol povedať, že ja nesmiem urobiť to, čo on robí stále. Nemal na výber. A to bolo pre mňa výhodné.

JaC: Váš Príbeh lásky storočia som čítala predovšetkým ako knihu o vzťahoch. Opisujete vlastne koalkoholizmus, ktorý je druhom závislosti, možný len vo vzťahu.

MT: Je to jeden z možných spôsobov, ako tento príbeh porozprávať. Je veľa možných spôsobov, ako ho porozprávať. Máte pravdu v tom, že je to príbeh o manželstve, o vzťahu. Nie je to iba o alkohole. Ale najmä o tom, ako spolu žiť. V každom vzťahu sú problémy. Lenže ak sa k tomu všetkému pridá ešte alkohol, tak potom je to oveľa komplikovanejšie.

JC: Zmenil sa váš vzťah po vydaní tejto knihy?

MT: Nezmenil. Ak mám pravdu povedať, nezmenil. A bolo to pre mňa veľkým sklamaním, pretože tá kniha bola svojím spôsobom mojou poslednou šancou a poslednou nádejou. Myslela som si, že to, čo on nechce alebo nevie pochopiť, keď mu to hovorím ako partnerka v tých najrozmanitejších situáciách, možno pochopí, keď to dostane v literárnej podobe. Umenie, to bol jeho život. Kreslenie a písanie. Dúfala som, že v umeleckej podobe to pochopí. A myslím, že do istej miery to naozaj aj pochopil. Lenže alkoholizmus je veľmi ťažkou chorobou, a keď vás to raz pohltí, potom sa už z toho tak ľahko nedostanete. Okrem toho, kniha vyšla na jar v roku 1978 a v roku 1979 sa dozvedel svoju diagnózu: leukémia. Jeho prípad bol smrteľný, zomrel o päť rokov neskôr. Napriek tomu nikdy neprestal piť. Nemohol už piť v takých dlhých intervaloch ako predtým - týždeň a podobne, pretože bol príliš slabý. Musel po pár dňoch prestať, niekedy musel prestať po jednom dni, ale celkom neprestal nikdy. Takže to bolo veľmi ťažké.

Bol to však jedinečný muž, to musím povedať. Ešte aj trinásť rokov po jeho smrti na neho stále myslím, spomínam na neho a na svoje vlastné prekvapenie - niekedy sa prichytím, že hodnotím tú-ktorú situáciu, akoby jeho očami. Boli sme si veľmi blízki. Bol skutočne muž hoden lásky. Veľmi inteligentný, šarmantný, vtipný, veľmi ironický, so zmyslom pre humor, bol skutočne osobnosťou.

JC: Vo svojich knihách často hovoríte o nemožnosti milovať. Myslíte tým nemožnosť lásky alebo nemožnosť dokonalej lásky?

MT: Písala som o nemožnosti lásky v zmysle, že láska je veľmi zložitá a ťažká, ale aj absolútne nevyhnutná. Keď sa ma ľudia pýtajú, prečo neverím v lásku, tak im zvyknem odpovedať, že v lásku verím, ale to neznamená, že milovať je ľahké. Pretože čím viac niekoho milujete, tým ste zraniteľnejšia, tým viac sa vás všetko dotýka.

JaC: V našom literárnom kontexte je osobný spôsob písania - prirodzene, len v prípade žien - kritikou často považovaný sa síce zaujímavý, ale málo literárny. V slovenskej literatúre nejestvovala vlna kníh otvorene opisujúcich vlastnú skúsenosť žien, ako ju v sedemdesiatych rokoch zažila napríklad nemecká literatúra. Slovenská kritika hovorí aj pri vašej knihe o „nedostatku estetickosti“.

MT: Áno, vtedy, v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia, ženské hnutie a nová vlna feminizmu kládli veľký dôraz na aktuálnosť problematiky, a tak vzniklo veľmi veľa kníh, v ktorých ženy hovoria o svojej skúsenosti. Presne ako hovoríte, mnoho z tých kníh sa stretlo s veľmi zlými kritikami, pričom tie kritiky im nevyčítali fakt, že sa ich autorky venujú svojim osobným zážitkom, ale že sú napísané veľmi zlým štýlom, majú slabú úroveň, nie sú dobré. A iste treba aj pripustiť, že medzi knihami toho obdobia je zopár takých, ktoré nedosahujú skvelú literárnu úroveň, ale v tom období bolo veľmi dôležité, aby ženy rozprávali o svojej skúsenosti. Nie každá mala dostatok času na to, aby svoje skúsenosti a zážitky aj patrične literárne spracovala. Ja som sa podobných výčitiek napočúvala tiež dosť. Čo sa týka výčitky „nedostatku estetickosti“, tak ide o nedorozumenie, pretože kniha je napísaná veľmi vedome a uvedomele. Má svoj rytmus, aliterácie, je presná vo významoch a v prezentovaní autorského subjektu. Má svoj vlastný štýl, ktorý je odlišný od toho, čo sa písalo predtým. Je to vlastne dramatický monológ, ktorý veľmi priamo oslovuje čitateľa alebo čitateľku, oslovuje aj jazykom každodennosti, ktorý sa môže zdať jednoduchý, ale myslím si, že nie je.

Vo Fínsku a Švédsku je mnoho autorov, ktorí píšu len o svojom vlastnom živote, v literatúre takýto prístup jestvoval vždy: autor, ktorý veľmi otvorene píše o svojom živote. Je to vlastne tradícia. Rozdiel je len v tom, že muži nemajú na knihy podobného typu také zlé kritiky ako ženy. V tom je ten vtip. Aj v Škandinávii to bolo rovnaké. Všetky tie ženy, ktoré vo svojich knihách rozprávali o svojom živote, mali veľmi zlé recenzie, kým všetci tí muži, ktorí písali o svojich životoch, mali veľmi dobré recenzie.

S Príbehom lásky storočia to bolo trochu iné. Kniha bola príliš úspešná na to, aby ju mohli úplne potopiť. Pre veľa ľudí znamenala príliš mnoho. Má svoj vlastný štýl a to, čo sa v nej zdá byť jednoduché, vlastne vôbec nie je jednoduché. Potvrdzuje sa to vždy, keď mi prekladatelia do iných jazykov hovoria, ako ťažko sa im Príbeh lásky storočia prekladá, pretože aj keď ten text vyzerá veľmi obyčajne, pri preklade narážajú na množstvo problémov.

JaC: Znamená to, že podozrenie z nedostatočnej literárnosti je pri textoch žien neustále prítomné? Aby sme sa k tomu vrátili kvôli slovenskej kritike.

MT: Samozrejme, dá sa to povedať aj tak, že konkrétny text vytvára toľko kníh, koľko ľudí ho číta. Každá osoba vloží do knihy svoj príbeh a vlastnú skúsenosť. Niektorí čitatelia alebo čitateľky dokonca reagujú veľmi búrlivo, pretože príbeh knihy ich veľmi rozruší. V tomto ohľade dostávam stále veľmi veľa listov.

JC: Aj od mužov?

MT: Áno. Na obe spomínané knihy. Čo sa týka knihy Mužov nemožno znásilniť, raz mi jeden duchovný povedal, že jeho žena si tú knihu prečítala a rozhodla sa, že sa s ním rozvedie, a vraj je to moja vina. A čo sa týka Príbehu lásky storočia, dostávam aj veľmi pekné listy od mužov o tom, ako preplakali celú noc, ako až teraz pochopili, čo si s nimi ich žena musela vystáť, alebo že až teraz pochopili, čo si ich matka vytrpela s ich otcom a podobne.

JaC: Čo vám píšu čitateľky Príbehu lásky storočia? Ponúka im táto kniha možnosť identifikácie?

MT: Niektoré mi píšu, že po prečítaní tejto knihy už o mne vedia všetko a ja im na to odpovedám, že určite nevedia všetko. Iné si odo mňa pýtajú radu, vyrozprávajú mi v liste svoj príbeh a pýtajú sa, čo majú robiť. Tým odpovedám, že by si mali ešte raz prečítať to, čo mi napísali, pretože v ich otázke je už ukrytá aj odpoveď. Keď problém formulujete, ešte k tomu písomne, vlastne hľadáte jeho riešenie, hľadáte a nachádzate odpoveď.

JJ: Jestvuje naozaj mnoho kníh o alkoholizme, vaša kniha je však ojedinelá, čo sa týka prístupu k problému. Je to zrejme jedna z príčin, prečo je taká populárna v toľkých krajinách.

MT: Príbeh lásky storočia je zrejme preto taký obľúbený, že je napísaný z pohľadu kohosi, kto žije s alkoholikom. S týmto problémom sa v živote - priamo alebo sprostredkovane - stretne takmer každý. Okrem toho táto kniha čitateľa a čitateľku veľmi priamo oslovuje, takže je zdanlivo veľmi jednoduchá. Je to, ako keď sa rozpráva žena so ženou alebo žena so svojím mužom. Je to veľmi intímne, veľmi blízke. Preto aj ľudia, ktorí nie sú navyknutí príliš veľa čítať, majú pocit, že tomu rozumejú.

JJ: Nie je to tak, že ak je nejaká kniha natoľko komunikatívna ako vaša - pretože si nemyslím, že je jednoduchá, je skôr komunikatívna -, tak ju kritici automaticky podceňujú?

MT: Myslím, že áno, a to preto, že taká kniha má na čitateľstvo okamžitý účinok. Práve takáto by vlastne mala literatúra byť: nebezpečná vzhľadom na to, že môže mať na ľudí účinok a môže ich dokonca meniť. Keď prečítate nejakú knihu, už by ste nemali byť celkom tým istým človekom ako predtým.

JaC: Odkiaľ sa vzal názov?

MT: V prvej básni v druhej časti je to povedané. Naša láska to je príbeh lásky storočia - to boli jeho slová. Povedal to môj muž. Skôr než som začala písať knihy, bola som novinárkou. Vypracovala som si taký návyk - pamätať si, čo ľudia hovoria. Môj muž po celý deň rozprával a ja som si jeho slová akoby vnútri, v sebe nahrávala na magnetofón, pamätala som si ich. Takže ten titul - to sú jeho slová.

Spočiatku som mala tri tipy na názov tejto knihy: Žena alkoholika, Príbeh lásky storočia, Matky a sestry. Ten tretí odzrkadľoval fakt, ktorý som zakaždým uviedla, keď sa ma ľudia pýtali, ako som to vlastne mohla prežiť: pomáhali mi matky, sestry, dcéry, priateľky.

JJ: V tretej časti knihy hovoríte o ženskej genealógii. Písali ste niekedy špeciálne len o tejto téme?

MT: Nie, ale Červená čiapočka je o mojej matke, no aj o otcovi. S otcom je to trochu komplikovanejšie, pretože som s ním mala veľa problémov. Mal vždy od všetkých veľký odstup. A nikdy som nesplnila jeho sny. Bol akademikom. V rodine mojej matky boli umelci. A keď sa u nás stalo niečo nepríjemné, vždy hovoril: Ach, tí umelci! Matka mi bola veľmi blízka, bola mi vlastne priateľkou. Som dcérou svojej matky. Moja sestra je zasa dcérou svojho otca. Vlastne som nikdy nenapísala to, čo som mala: príbeh o matkách.

JJ: Ako ste vy sama zvládli rolu matky a spisovateľky?

MT: Pre ženy je to vždy veľmi vážny problém, ako spojiť dve role: práce, kariéru a rodinu. A keď chcete písať, je to ešte zložitejšie, pretože písanie si vyžaduje dvestopercentnú koncentráciu mysle. Ale nikdy som to nechcela robiť tak, ako to robil môj otec. Zatvoril za sebou dvere a na rodinnom živote sa vlastne vôbec nepodieľal. Môj muž miloval svoje deti a nebol k nim taký odmeraný ako náš otec k nám, ale keď pracoval, povedal mi, aby som sa postarala o deti ja, lebo on pracuje na tom, aby mal meno, aby bol známy a slávny. A to sa mu skutočne podarilo.

Ja som sa rozhodla, že aj keď píšem, chcem byť uprostred všetkého, chcem byť so svojimi deťmi, ale nechcem byť len mamou, len domácou paňou, len milenkou. Chcem robiť to, kvôli čomu som sa narodila na tento svet, a to je písanie. Lenže musela som si počkať. Tak som čakala, lebo sme mali štyri deti a písala som len vo svojej hlave. A až potom, keď deti neboli také malé, som začala skutočne písať. Je to naozaj veľký problém a neexistuje nijaký recept na to, ako to zvládnuť. Isté však je, že musím vedieť veľmi presne, čo vlastne chcem, čo má byť zmyslom môjho života. A dôležité je vedieť aj to, že ja som za svoj život zodpovedná. V tretej časti Príbehu lásky storočia som napísala:

 

Sedela som pri mame

a držala som ju za ruku

keď jej jasnomodrý pohľad vyhasol

 

V tej chvíli som jej sľúbila

že nikdy

nepoviem ako ona:

Nedostala som

 

Ak budem musieť

ja poviem:

Neurobila som

 

Pretože do istej miery v živote vždy robíte nejakú voľbu, rozhodujete sa pre niečo. Marilyn French povedala v jednom interview v nórskej televízii: „Žena je bytosť, ktorá ustavične robí rozhodnutia.“ Často tento jej výrok citujem, keď sa rozprávam so ženami, pretože považujem za veľmi dôležité, aby si ženy uvedomili, že si vždy niečo vyberajú, vždy sa pre niečo rozhodujú a musia za svoje rozhodnutia niesť aj zodpovednosť. Každá chvíľa, každý deň je výsledkom istého rozhodnutia: Žiť ďalej s týmto mužom alebo odísť. Musíme teda vedieť, že sme zodpovedné za svoje činy a rozhodnutia a neviniť za ne nikoho iného. Samozrejme, sú situácie, keď si poviete: no dobre, ale... Mám dieťa, a to je už istý hendikep. Je jasné, že nie vždy môžem robiť všetko, čo sa mi zachce alebo všetko, pre čo sa rozhodnem. To je pravda. Ale môžem sa rozhodnúť, či si ľahnem spať alebo budem v noci písať. Ide vždy o to, ako sa rozhodnete. Vždy máte možnosť výberu. Je veľmi dôležité upozorňovať ženy na to, že vždy majú možnosť výberu, možnosť voľby, lebo veľmi často sa stáva, že ženy hovoria: Nemôžem nič robiť. Bola som taká mladá, on bol taký silný. Vybral si ma, bola som vybratá.

JaC: Zaujíma ma, do akej miery sme predurčené svojou biológiou. Od žien sa očakáva, že budú svoje biologické „určenie“ a jeho dôsledky akceptovať bez akýchkoľvek pochýb. Preto ma teší, že tak otvorene hovoríte o možnosti rozhodnutia.

MT: Nemyslím si, že sa môžeme vzdať alebo zbaviť biológie. Je tu a nič s ňou nemôžeme robiť. Sme bytosti, ktoré majú to šťastie, že môžu darovať život. To je, samozrejme, úžasná vec a muži na nás v tomto smere veľmi žiarlia. Myslím si, že závisť maternice je oveľa významnejšia a určujúcejšia než závisť penisu, ibaže muži si o tom vôbec netrúfnu hovoriť. Skrátka, biológia je tu a my sa z nej nevyvlečieme. Musíme si byť toho vedomé. To je východiskový moment. Od tohto bodu však už môžeme vo svojom živote robiť rozhodnutia. A to je dôležité.

JC: Na jeseň vám vyšla kniha pod názvom Osobné záležitosti. Môžete nám o nej niečo povedať?

MT: Názov vzišiel z toho, že hlavná časť knihy pozostáva z rozprávania muža v prvej osobe o tom, ako stretáva ženu, ktorá je pre neho veľmi dôležitá. Lenže je to ten typ muža, ktorý si nikdy neprizná svoje city, takže nikdy nepovie: „Rozprávali sme sa o láske“, ale povie: „Rozprávali sme sa o osobných záležitostiach.“ Z toho vznikol názov knihy.

Je to kniha o mladej dvadsaťdvaročnej novinárke. Muž, ktorého miluje, ju opustí. Je ženatý a odíde od nej, aby si mohol svoj vzťah k nej premyslieť. Ona mu v tom čase nesmie ani len písať, nesmie s ním mať nijaký kontakt, lebo on si chce premyslieť svoj život a nechce, aby ho v tom čokoľvek rušilo. A tak sa ona zúfalo snaží nájsť niečo iné, čím by vyplnila svoj život. Prvá veta tejto knihy znie: „Od minulej jari sa o hrob môjho otca nikto nestaral.“ Uvedomí si, že predtým sa o hrob jej otca vlastne niekto staral, a to dvadsať rokov, lenže nebola to jej matka. Tak teda, kto to bol? Mladá žena zistí, že jej otec, ktorý je už dvadsať rokov mŕtvy, mal tajnú lásku, a snaží sa zistiť, kto to je. O tom všetkom, ale aj o práci v novinách, o svojich pocitoch píše tomu mužovi, ktorý od nej odišiel. Píše mu, ale nevie, či sa on k nej niekedy vráti a či mu to bude môcť dať prečítať. Potom nasleduje druhá časť. Novinárka nájde denník svojho otca, ktorého si ani nepamätá, lebo zomrel, keď bola maličká. Zistí, kto bol jeho milenkou. Objaví príbeh o Cecílii, tak sa volala, a zrazu objaví príbeh o svojom otcovi, ale aj o matke. Zmení ju to. Muž, ktorý od nej odišiel, sa vráti a povie jej, že chce mať s ňou dieťa. Ona mu na to odpovie - napísala som niečo pre teba, najprv si to prečítaj. Lenže on chce len ju, a tak mu ona povie, dobre, tak odíď. Pretože osoba, ktorou som, je v tejto knihe. A ak ťa nezaujíma, kto naozaj som, tak... Koniec je otvorený. Nie je jasné, či on naozaj odíde a už sa nevráti.

Problém konfliktu medzi súkromím a tým, čo žena chce robiť, je tu v postave mladého dievčaťa, ale aj staršej ženy, milenky jej otca - Cecílie. Tá bola interpretkou, umelkyňou, recitovala básne, spievala, hrala na gitare. Mladá žena zasa chce napísať román, napíše ho, on si ho však neprečíta, odíde. Cecília je v knihe prítomná len ako spomienka a dodnes neviem, či je to tak dobre. Keď som začala písať tento román, najprv som napísala listy, ktoré Cecília píše svojmu milencovi, volá sa Laurence. Začala som týmito listami a to bola najväčšia časť knihy. Potom som napísala časť knihy, v ktorej ide o to dievča, a až potom prostrednú časť - časť o otcovi a milencovi dievčaťa. A keď už to bolo hotové a prečítala som si to, vyňala som Cecíliinu časť. Takže ona v knihe nevystupuje. Neviem, či som urobila dobre.

Bola to pre mňa nová skúsenosť, lebo doteraz som nikdy nepísala v mužskej osobe o mužskom vnútre.

JC: O čom bude vaša ďalšia kniha?

MT: Nerada hovorím o tom, čo práve píšem. Veľmi sa toho bojím.

JJ: Hovorme teda radšej o tom, čo ste už napísali. V minulom čísle Aspektu vyšiel úryvok vášho autobiografického románu Červená čiapočka.

JC: Utkvela mi v pamäti najmä pasáž, v ktorej píšete o tom, ako pijete v noci kávu.

MT: Káva znamená pre ženy veľmi veľa. Keď si uvaríte kávu, vyhradíte si tým čas pre seba. Je to váš vlastný čas. Ak len čakáte, kedy príde ten váš čas, zistíte, že nepríde nikdy. Je také švédske porekadlo: Dobré deti čakajú a nikdy sa ničoho nedočkajú.

JC: Myslím, že je to veľmi osobná kniha. A mala dobré kritiky.

MT: V tejto knihe sa snažím prevracať veci hore nohami. Malé dievčatko si nájde svojho vlka a snaží sa ho primäť, aby ju naozaj nasledoval do lesa. Červená čiapočka uteká pred vlkom a chce, aby ju vlk naháňal. Potom pred ním uteká, ale nie tak rýchlo, aby ju vlk nemohol chytiť, a keď už sú dosť hlboko v lese, ona ho zje. Táto pasáž je veľmi lyrická a zvyknem ju čítavať, keď mám len päť minút na to, aby som niečo prečítala. Aj v Červenej čiapočke pracujem veľmi veľa s rytmom. Keď píšem, predčítavam si celé pasáže nahlas. Pracujem aj s typografickou úpravou. Všetky tie prázdne riadky, prázdne stany a prázdne miesta medzi slovami majú svoj význam - vyjadrujú mlčanie.

JJ: Rozprávka o Červenej čiapočke je veľmi obskúrna. Zrejme nebola nikdy určená deťom.

MT: Pravdaže nie. Je to o sexualite. A o to mi ide. Malé dievčatká, ktoré nevedia nič, ale všetko si uvedomujú. Vedia, o čo ide. Lebo aj ja som vedela všetko, keď som bola malá. Keď som mala osem rokov, písala som - spolu so svojou najlepšou kamarátkou - pornografický román. Dnes je mi to veľmi smiešne. Bolo to jediný raz v mojom živote, keď bola moja matka zo mňa úprimne šokovaná. Bola učiteľkou a bola veľmi liberálna. Pokiaľ si pamätám, nikdy nebola v týchto veciach prísna. S kamarátkou sme ten román písali na preskáčku. Jednu kapitolu ja, jednu ona. Nosili sme si to zo školy domov a doma sme písali. Mama mi to našla a prečítala si to. Bola šokovaná a povedala mi: Toto nesmieš robiť, a keď niečo napíšeš, najprv to musíš dať prečítať mne. A tak som už ďalej nepokračovala. Pretože pornografiu nemôžete písať pre vlastnú mamu. To je absolútne nepredstaviteľné. Pre hocikoho iného je to prípustné, dokonca možno aj pre vlastného otca. Ale nie pre matku. A tak sme s tým prestali. Škoda len, že neviem, kde tá kniha skončila. Dnes by som dala hromadu peňazí za to, keby som ju mala. Skutočne si vôbec nepamätám, čo v nej bolo. Pamätám si len, že sme všetko vedeli. Nikto nám to nepovedal, ale my sme to vedeli. Zrejme by to bolo veľmi smiešne, keby som si dnes mohla prečítať, ako sme sa vyjadrovali. Aké slová sme používali.

Potom je v Červenej čiapočke dlhšia pasáž o mojej prvej láske. Volal sa Christopher. Je to veľmi smiešny príbeh a je skutočný, nie vymyslený. Keď som mala deväť rokov, boli sme rozdelení do dievčenských a chlapčenských tried. Potom sa zrazu rozhodli, že nás zmiešajú, takže do našej triedy prišlo veľa chlapcov. Preto som už ďalej nemohla sedieť so svojou kamarátkou Lisou a musela som sedieť v jednej lavici s chlapcom. Obe sme sa rozhodli, že sa na nich ani nepozrieme, lebo sme ich nemali rady. Christopher sedel vedľa mňa a ja som sa na neho vôbec nedívala. Jednoducho som ho nevidela. Na jednej hodine nám učiteľka rozprávala o stvorení človeka - o Adamovi a Eve, a zrazu povedala: „A Boh vdýchol do Adama život.“ Pri týchto slovách ma ten neznámy chlapec chytil za obe ruky, objal ma a predviedol, ako sa vdychuje život do človeka, takže ma pobozkal na ústa. Učiteľka ho odo mňa odtrhla a vyviedla z triedy. No už bolo neskoro, pretože sme sa do seba okamžite a hlboko zamilovali. Od tej chvíle už pre mňa nejestvovala ani Lisa, bola som jednoducho zamilovaná do toho chlapca. Chodili sme spolu von, on chodil k nám. Bol to skutočne veľmi krásny príbeh. Chodili sme sa sánkovať s mojou mladšou sestričkou a bračekom. Stále si to ešte pamätám a je to v knihe Červená čiapočka, ale aj v mojej novej knihe - použila som to znovu. Tak ako keď je pre vás niečo veľmi dôležité, hovoríte o tom znovu a znovu. Potom sa zrazu čosi stalo. Christopher sa už so mnou viac nerozprával, nehral sa so mnou, hral sa s ostatnými chlapcami a už si ma nevšímal. Vôbec som nechápala, čo sa stalo. Christopher zmizol z môjho života. Rodičia sa ma pýtali, či chcem chodiť naďalej do zmiešanej školy, alebo do dievčenskej. Mohli sme si vtedy vybrať. A ja som odpovedala, že už v živote nechcem mať nič dočinenia s nijakými chlapcami. Bola som totiž strašne sklamaná. Chcela som chodiť do dievčenskej školy. A tak som chodila do dievčenskej školy.

Prešlo tridsať rokov a ja som vtedy žila so svojím manželom a so štyrmi deťmi v malom prízemnom domčeku. Z ničoho nič sa zo susedného domu jedna rodina odsťahovala a prisťahovala sa tam iná, a keď som išla domov z práce, videla som na schránke pri dome jeho meno. Bola som šokovaná - to nie je možné! Srdce mi bilo ako zvon. Bol to on! A býval v susedstve - so ženou a štyrmi deťmi. Bol fotografom. Samozrejme, nič medzi nami už nebolo. Ale ja som sa ho predsa spýtala, čo sa to vtedy stalo? Prečo ma nechal? Prečo sa už so mnou nikdy nerozprával? A on mi povedal, že preto, lebo môj otec, ktorý vtedy pracoval ako školský inšpektor, zrazu vkročil do triedy, aby videl, ako prebieha vyučovanie. Christopher bol vyvedený z miery, že môj otec je v takom vysokom postavení. A ako malý chlapec si myslel, že keď je môj otec taký dôležitý a vysoko postavený, tak do mňa vidí, vidí skrz naskrz moje myšlienky, tajné túžby, a teda aj celú tú tajnú lásku. A začal sa za to strašne hanbiť. Nemohol tú predstavu zniesť, a tak už nechcel mať so mnou nič spoločné. Nuž, tak mi teda môj otec zničil moju prvú lásku, a to len preto, že bol mojím otcom. Christopher sa bál jeho vysokého postavenia. Taká trauma!

JC: V Červenej čiapočke je aj pasáž, kde sa hovorí o tom, že ste si mysleli, že ste najkrajšie dievčatko.

MT: Áno, stalo sa to vo Švédsku. Spadlo mi niečo na nový sveter a vtedy vkročil dovnútra chlapec, ktorého som tiež milovala. Bola to moja druhá láska. On mal dvanásť, ja deväť. A zrazu povedal: „Aha, najkrajšiemu dievčaťu čosi spadlo na sveter.“ Okamžite som sa pozrela na svoj sveter, pretože som si myslela, že ja som to najkrajšie dievča na svete. Lenže on mal na mysli moju sestru. A všetci sa mi smiali: „Tak ty si myslíš, že ty si najkrajšie dievča na svete?“ Bola som veľmi zahanbená. Bolo to strašné. Pravdaže sa nepatrilo, aby si dievča myslelo, že je najkrajšie na svete. Mohli ste vynikať vo všeličom: mohli sme byť milá, čistučká, no nie pekná.

JJ: Ako ste sa v živote so svojím partnerom Henrikom Tikkanenom vysporiadali s pozíciou jeho prípadnej múzy, alebo inak - s pozíciou manželky, ktorá chce tiež tvoriť a nebyť len múzou?

MT: Áno. Dvaja autori pod jednou strechou. Je to veľký problém, a ak by som niekedy nabrala dosť odvahy, mala by som o tom napísať. V teórii je to krásna vec: obaja chápu problémy tohto povolania, potrebu mať svoj čas pre seba, potrebu osamotenosti. Lenže v tomto povolaní jestvuje aj rivalita. Keď jednému tlieskajú, pre druhého to znamená presný opak. Nie je jednoduché podieľať sa na úspechoch a pádoch toho druhého. Myslím, že ideálne by bolo, keby obaja partneri boli umelci, ale nie v tej istej oblasti: napríklad spisovateľ a hudobníčka, maliar a poetka. V takom prípade by sa mohli chápať, a predsa by nevedeli o sebe dosť na to, aby mohli zasahovať jeden druhému do oblasti.

Môj manžel ma síce vždy povzbudzoval, aby som písala, no nikdy si neuvedomoval, že nutnou súčasťou tejto stratégie je aj to, že by sa mal podieľať na prácach v domácnosti a na výchove detí a až potom by som mohla mať priestor a čas na to, aby som napísala čo len slovo. A tak som aspoň trvala na tom, že budem pracovať aj mimo domu, aby som aspoň v autobuse - cestou z práce a do práce - mala svoj čas pre seba a mohla premýšľať.

JJ: Nachádzali ste nejakú solidaritu medzi ženami? Ako vnímali vaše písanie?

MT: V roku 1978 sa uskutočnilo prvé stretnutie spisovateliek a žien, ktoré prednášali na univerzitách a písali o umelkyniach v Škandinávii. Bolo to vo Švédsku a stretlo sa tam 72 žien. Boli tam ženy aj z Islandu, Grónska, ale aj zo Švédska, Nórska, Dánska, Fínska. Bolo to pre nás ohromne dôležité, lebo sme zistili, že nie sme samy v zápase s mužskými kritikmi a s etablovaným literárnym kánonom. Z tohto prvého seminára vzišlo veľmi veľa kníh, spoznali sme sa, začali sme si posielať knihy, boli sme sústavne v kontakte a povzbudzovali sme sa navzájom. Boli tam aj kritičky z niektorých najväčších novín, takže o nás napísali a dostali nás viac do povedomia. Potom sa uskutočnili ešte dva také semináre. Jeden v Nórsku v roku 1982 a ešte v Dánsku v roku 1985. V roku 1988 sa mal taký seminár uskutočniť vo Fínsku, ale nezohnali sme naň peniaze. Okrem toho, na scénu vstúpila postmoderna a ženy boli zasa raz z kola von, pretože všetci tvrdili, že teraz už nejde o význam ani o subjekt, ale len a len o jazyk...

Vo Fínsku sme nikdy neboli IN a už sme boli OUT. V ostatných škandinávskych krajinách to bolo lepšie a ženy boli nejakým spôsobom akceptované. Napríklad moje knihy boli preložené do všetkých nordických jazykov a v roku 1979 som dostala alternatívnu cenu nazvanú Literárna cena pre severské ženy. Boli to peniaze, ktoré sa zozbierali vo všetkých škandinávskych krajinách, najmä však v Nórsku. Nórsko bolo iniciátorom tejto ceny. Cieľom bolo poukázať na to, že Literárnu cenu nordického výboru udeľovali už od roku 1962, avšak nedostala ju ani jedna žena a ani v porote nikdy nesedela nijaká žena. O rok nato sa do výboru nominovali noví členovia - z každej krajiny jedna žena a jeden muž a cenu získala Sara Lindman zo Švédska. A odvtedy už dostali túto cenu ženy z každej severskej krajiny, s výnimkou Fínska.

JJ: Aké sú vaše skúsenosti s kritikmi, ktorí oceňujú a udeľujú ceny?

MT: „Hádam si len nemyslíte, že diskriminujeme spisovateľky?? To sa naozaj nikdy nedeje. Jednoducho len uvažujeme v rámci kritérií kvality - oceňujeme len dobré knihy bez ohľadu na to, či ich napísal muž, alebo žena.“

Toto sú slová fínsko-švédskeho člena spomínanej poroty, ktorého som stretla uprostred ulice, akurát potom, ako bola táto alternatívna cena udelená mne. Bol taký rozčúlený, že ani nevnímal autá, ktoré ho mohli zraziť. Myslím, že hovoril z úprimnosti srdca a skutočne si nikdy nemyslel, že knihy napísané ženami sú dosť zaujímavé na to, aby si ich niekto všimol - pomôžem si parafrázou z eseje Virginie Woolf Vlastná izba, v ktorej sa hovorí približne: Toto je dôležitá kniha, hovorí sa v nej o mužoch vo vojne. Táto kniha je nezaujímavá, lebo hovorí o tom, čo si myslí žena v prijímacom salóne.

Mnohé ženy sa pokúšali písať tak, aby si nikto nevšimol, že nie sú muži. A mnohé ženy sa aj podvedome snažia strániť feminizmu. Napríklad tri najuznávanejšie švédske spisovateľky, z ktorých prvé dve sú držiteľkami spomínanej ceny - Sara Lindman, Kerstin Ekman a Birgitta Trotzig - sa nikdy verejne neprihlásili k feminizmu, hoci píšu o ženách úžasné knihy.

Sedemdesiate roky boli veľmi zaujímavá doba. Ženy nachádzali ženskú solidaritu, ženské priateľstvá, všetko bolo možné. Potom v osemdesiatych rokoch sa všetko obrátilo naspäť. Mladé ženy robili všetko, len aby ich neoznačili ako feministky. Písali narcistické deštruktívne knihy, v ktorých vyjadrovali nenávisť k vlastnému telu a k svojmu osudu, k tomu, že majú rodiť. Nastala doba násilia, osamelosti, beznádeje, postmoderny, dekonštrukcie. Potom prišla nová generácia mladých feministiek. Niektoré z nich nenávidia feministky zo sedemdesiatych rokov, pričom si neuvedomujú, že bez nich by nemali to, čo majú. Starostlivosť o deti, ak chcú pracovať, antikoncepčné tabletky, možnosť interrupcie, právo zarábať peniaze, ale aj možnosť písať o každodennom živote ženy.

JJ: Ako ste počas tej krátkej návštevy v Bratislave vnímali rodové problémy na Slovensku?

MT: Počas troch dní, bez možnosti prečítať si nejakú knihu alebo čo i len noviny, som nadobudla taký pocit - a to z niektorých otázok, ktoré mi ľudia kládli v kníhkupectve, kde som mala literárny večer, že u vás je to podobné, ako sme to zažili vo Fínsku dajme tomu v sedemdesiatych rokoch. Na jednej strane obrovské nadšenie niekoľkých žien, ktoré si uvedomujú, že jestvujú knihy o problémoch, ktoré sú pre ne veľmi dôležité, že je vo svete mnoho žien, ktoré s nimi zdieľajú myšlienky, skúsenosti, túžby, problémy, a že svet je otvorený a plný obrovských možností. A na druhej strane absolútny nedostatok pochopenia a agresivita - tak zo strany žien, ktoré sa boja toho, že by si nedokázali udržať svoje pozície, keby boli stotožnené s feminizmom, ako aj zo strany mužov, ktorí vôbec nechápu alebo nechcú pochopiť, o čom to celé je.

Mám taký pocit, že ste na samom začiatku toho všetkého - ale našťastie pre vás už jestvuje mnoho kníh, ktoré vám pomôžu nájsť argumenty a silu. Napokon, toto obdobie začiatkov je aj veľmi pekným obdobím solidarity, priateľstva. Práve ťažkosti a problémy vás stmeľujú a vďaka nim držíte pospolu.

 

Otázky kládli Jana Cviková (JaC), Jarmila Cihová (JC) a Jana Juráňová (JJ), ktorá rozhovor preložila z angličtiny.

 

Rozhovor vyšiel v časopise Aspekt 3/1997 Ženské telo II. a v knihe Rozhovory ASPEKTU (1998). Prečítať si ich môžete v knižnici ASPEKTU na Mýtnej 38 v Bratislave každý štvrtok od 16.30 do 19.30.