Čo sa deje mne, je iba dôkaz toho, že kapitalistický systém pôsobí na nás všetkých

Rozhovor o štúdiu a práci v kultúre počas pandémie

Zaujíma nás, ako pandémia a opatrenia na zastavenie jej šírenia dopadajú na životy žien v rôznych pozíciách. Chceme hovoriť nahlas o tom, čo je pre nás aj pre spoločnosť dôležité – o neplatenej práci v domácnosti, ktorej objem sa počas lockdownov znásobil. O prekérnych pracovných podmienkach a neistých životných situáciách, ktoré pandémia prehĺbila.

Prečítajte si rozhovor o tom, aké je pracovať počas pandémie v kultúre, ktorá je jednou z najzasiahnutejších oblastí, a ako popri tom zvládať štúdium na vysokej škole online a s ťažkosťami s duševným zdravím.

 

Účastníčka rozhovoru si praje zostať v anonymite. Rozhovor pripravila a spracovala Alexandra Ostertágová.

 

***

Si študentka a popri tom pracuješ v kultúrnom centre. Môžeme začať tvojou prácou pre kultúrne centrum? Čo presne tam robíš?

Robím koordinátorku dobrovoľníkov a dobrovoľníčok. Sú tu cez jeden európsky program a všetci sú zo zahraničia. Koordináciu som začala robiť v septembri (2020), v októbri sa začal nový semester a už v novembri a decembri sa začala zhoršovať epidemiologická situácia. Takže ako koordinátorka som musela začať riešiť veci nad rámec bežnej agendy. Riešila som podmienky prechodu cez hranice, PCR testy a podobne. Všetko som obtelefonovávala. V decembri išli naši dobrovoľníci a dobrovoľníčky na Vianoce domov, museli sme riešiť, či ich pustia, čo na to potrebujú, aké testy musia mať, na koľko chcú ísť, či sa nezavrú hranice. Bolo to strašne veľa byrokracie.

 

Teda náplň tvojej práce sa kvôli pandémii zmenila?

Za bežného chodu by som sa zaoberala bežnými vecami. Pripravovala by som program, plánovala aktivity. Teraz bolo mojou agendou, či sú zaočkovaní, ako ich dať zaočkovať, ako im vybaviť covid pas, testovanie, kam môžu ísť a kam nie, ako dlho budú musieť byť v karanténe. Bola to pre mňa dosť veľká psychická záťaž.

 

Ako koordinátorka máš fixný plat alebo si platená podľa množstva času, ktorý reálne odrobíš?

Mám zaplatený necelý polovičný úväzok. Potom robím pre kultúrne centrum ešte produkciu kina, to mám platené zvlášť. Za koordináciu mám fixný plat, čiže bez ohľadu na to, koľko ambasád obtelefonuješ, plat zostáva rovnaký. Je to pritom teraz akýsi krízový manažment, lebo situácia je nevyspytateľná a dobrovoľníci a dobrovoľníčky chcú vedieť, čo sa deje. Ťažké to bolo najmä po Vianociach, keď sa mali vrátiť na Slovensko. Najskôr sme im povedali, aby sa ešte nevracali. Bol január a situácia bola vtedy najhoršia. Potom sme si však mysleli, že sa zlepšuje a zavolali sme ich naspäť. Lenže zlepšenie prišlo až niekedy v marci či apríli, takže dovtedy museli zostať na byte a všetko sme riešili online. Boli nespokojní a frustrovaní a ja som sa za to nejakým spôsobom cítila vinná. Bolo to dosť náročné. Ja ani nikto z kultúrneho centra nemal na opatrenia dosah, no oni sa stále hnevali na to, že opatrenia sú nezmyselné.

 

Ak tomu dobre rozumiem, tak okrem toho že si ich koordinovala, tak si robila aj to, čo môžeme nazvať emocionálnou prácou? Teda upokojiť ich, znášať, že sa hnevajú a podobne? Reflektovalo sa to nejakým spôsobom na tvojom pracovisku?

V jednom momente začali naši dobrovoľníci a dobrovoľníčky hovoriť, že by chceli odísť a pýtať sa, načo sme ich volali. Z toho som už bola dosť vykoľajená, a tak som to riešila s našou riaditeľkou. Požiadala som ju o pomoc a radila som sa aj s kolegom, ktorý robil koordináciu predo mnou. Bola som v tom nová, robila som to pár mesiacov. Napokon sme si s nimi spravili stretnutie, na ktorom sme si veci vyjasnili. Určite mi to pomohlo, no stále mám pocit, že väčšina vecí je na mne a ten krízový manažment musím robiť sama. Musím zabezpečovať, aby boli spokojní, riešiť, či ich pustia cez hranice, či majú test, či pôjdu do karantény, či sú zaočkovaní, či ich zaočkujú...

 

Koľko stojí takáto práca?

Platia mi 450 eur na živnosť. Teraz mám živnosť prvý rok, takže ešte som si neplatila odvody, s odvodmi je to 380 eur.

 

Viem, že bývaš v prenájme. Koľko za to mesačne platíš?

Nájom platíme spolu s priateľom, polovica je 290 eur.

 

Pracovný čas máš vymedzený? Vieš si určiť, kedy pracuješ?

Pokúšala som sa o to, ale nedá sa to. Aj zmluva je postavená tak, že neviem presne, koľko hodín mám odpracovať. Je tam uvedený určitý počet hodín, ale aj to, že niekedy to môže byť viac alebo aj menej. Napríklad keď je kultúrne centrum zatvorené, nemala by som vôbec pracovať. To býva obyčajne v júli, ale teraz máme otvorené [rozhovor sa nahrával v júli, pozn. red.]. Inokedy som zase robila oveľa viac, napríklad v máji, keď sa písal projekt. Takto však zmluva ošetruje, že mi nemusia platiť viac, aj keď viac odpracujem.

Čo sa týka zadelenia práce v rámci dňa, tak pri základných úlohách sa to dá. Niečo urobím doobeda a poobede mám pokoj. Ale je to starostlivosť o živých ľudí. Niekedy mi napíšu v nedeľu, že sa niečo deje alebo niečo potrebujú. V pondelok ráno ich chytí revízor, tak mi volajú a musím tlmočiť. V sobotu večer začne niekoho bolieť brucho a potrebuje ísť na pohotovosť. Musím byť stále na telefóne. Pokiaľ explicitne nepoviem, že idem preč a treba volať kolegovi, tak som stále k dispozícii.

1935

Okrem toho si spomínala, že robíš aj produkciu kina. Tá funguje ako?

Dramaturgiu kina sme začali robiť s mojou priateľkou z kultúrneho prostredia v novembri minulý rok. Urobili sme jedno premietanie a prišiel lockdown. Kinu treba robiť dramaturgiu kontinuálne. Snažili sme sa hovoriť o tom, že nie je v poriadku, aby bol človek, ktorý má robiť konzistentnú dramaturgiu, platený od premietania a ešte takou smiešnou sumou. Zároveň sme chceli pracovať vo dvojici, pretože považujeme za dôležité, aby nerobila dramaturgiu jedna osoba, ale aby tam prebiehal nejaký dialóg. Honorár si teda delíme, takže za jedno premietanie je to 25 eur na osobu.

 

Koľko máte mesačne premietaní?

Tak štyri, maximálne päť. Nie sme klasické kino, a preto tak trochu prepadávame grantovými sieťami. Problém vidím v tom, že tým, že niekoho platíš od premietania, vysielaš signál, že zaplatený je len konkrétny výkon, niečo, čo je viditeľné, vydokladovateľné.

Pripomína mi to jednu ďalšiu príhodu. Zavolali ma do rádia hovoriť o Mayi Deren, experimentálnej avantgardnej filmárke, o ktorej som písala aj bakalársku prácu. Tejto filmárke bol venovaný celý diel relácie, takže som sa musela, samozrejme, pripraviť. Nehovoriac o tom, že som tomu venovala mesiace práce pri písaní bakalárky. Spýtala som sa, či je účasť v diskusii honorovaná. Redaktorka mi odpovedala, že nie, pretože je to rozhovor. Odpísala som jej, že rozhovor by to bol, keby som prišla hovoriť napríklad o sebe, ale že v diskusii budem hovoriť o poznatkoch, ktoré sú výsledkom mojej práce, venujem im svoju prácu a čas.

 

Ako reagovala?

Odpovedala, že ju to aj mrzí, ale, žiaľ, honorované to nie je. Nezabudla dodať, že sa jej ešte nikdy nestalo, aby si niekto pýtal honorár, a to tam boli profesori a neviemaké kapacity. Nikto sa vraj nepýtal, či to bude mať zaplatené, takže som sa asi mala cítiť zle za to, že chcem mať zaplatenú prácu. Ale šla som tam, lebo v literatúre sa o tejto filmárke často hovorí tak, že ju všetko naučil Alexander Hackenschmied, ktorý bol jej manžel, a že bez neho by sa nedostala tam, kde bola. Nechcela som, aby sa to tak tematizovalo. Chcela som povedať, čo som o nej vedela a hovoriť o nej ako o samostatnej osobe, nie ako o niekom, koho dostal na určitú pozíciu muž.

1937

Tiež sa s tým stretávame v rámci činnosti ASPEKTU alebo iniciatívy Nebudeme ticho! Keď príde otázka z médií, chceš, aby sa témy týkajúce sa rodovej rovnosti dostali do verejnej diskusie. Nikto si však neuvedomuje, že vypracovať odpoveď alebo ísť do diskusie znamená, že sa musíš pripraviť, pozrieť si spätne nejaké veci, premyslieť si tému. A to trvá pokojne niekoľko hodín. Je to taká neviditeľná a nezaplatená práca.

V kultúre je to ťažké, lebo všetci majú zaplatené málo, robia minimálne dve-tri veci naraz a nestíhajú. A potom sa deje presne to, čo „chce“ kapitalizmus. Neplatia ťa za to, že si človek, ktorý sa vyzná, že niečo vieš a len vďaka tomu dokážeš pripraviť napríklad program kina, vybrať doň zaujímavé veci a premýšľať nad celou dramaturgiou koncepčne. Si platená za jednotlivé výstupy a tie sa počas lockdownu mnohokrát nedali realizovať, keďže kultúrne inštitúcie boli zatvorené, čiže tento príjem strácaš.

Keď sa začneš sťažovať na pracovné podmienky, namiesto solidarity prichádzajú reakcie, že predsa všetci toho majú veľa a nesťažujú sa. Jednoducho všetci tu makáme a máme málo peňazí, ak to robiť nechceš, tak to nerob. Toto ma na tom strašne vytáča. Chcela by som, aby si viac ľudí uvedomovalo, že to nie je o jednotlivcoch, ale o systéme, ktorý nás prekarizuje. A že keď sa sťažuješ, nie je to namierené proti niekomu, kto robí možno ešte viac a tiež má málo zaplatené, ale je to o tom, že by sme mali mať všetci spravodlivo zaplatenú prácu.

 

Môže to súvisieť s tým, ako sa všeobecne vníma práca v kultúre? Počas prvej vlny pandémie sa na sociálnych sieťach často objavovali názory, že konečne si umelci a umelkyne vyskúšajú „skutočnú“ prácu, keď si mnohí a mnohé museli hľadať napríklad dočasné brigády v supermarketoch.

Kultúra nie je zahrnutá ani v pláne obnovy, pričom bola jednou z oblastí života, ktorú pandémia zasiahla najviac. Ľudia si vôbec neuvedomujú, koľko je za tým roboty. Určite viete aj vy v ASPEKTE, koľko práce stojí niečo zorganizovať. Keby sa šiel niekto pozrieť do kultúrnych centier, čo tam tí ľudia robia, pochopí, že si neváľame šunky s vínom v ruke, ako si možno mnohí myslia. Nepofajčievame a nevymýšľame, aké umenie sa bude robiť. Robí sa účtovníctvo, produkcia, príprava podujatí a aj vyslovene manuálne, praktické činnosti ako upratovanie, plánovanie či rešerš.

 

Popri práci si ešte aj študovala na vysokej škole. Ako prebiehala výučba počas pandémie?

Prešli sme na online výučbu, ale mali sme len jednu hodinu týždenne. Bol to piaty ročník a tam je už výučba obmedzená, lebo sa píše diplomová práca. Odložila som si ju o rok kvôli psychickým problémom a tiež som nechcela písať diplomovku cez počítač. Potrebujem ísť do knižníc, Slovenského filmového inštitútu a nájsť si knihy. Snažila som sa to vysvetliť, písala som aj maily prodekanke a pýtala som sa, či by som mohla mať aspoň nejakú zľavu zo školného, ktoré sa pri predlžovaní platí.

 

Koľko stojí školné?

Školné v tomto ročníku je 1 000 eur, škola ho ale môže znížiť. Niektorým ľuďom na hranej réžii školné za predlžovanie celkom odpustili. Ja predlžujem prvýkrát, mala som dobré známky a zdá sa mi veľmi nefér, že nám školné tiež neodpustili. Berú to totiž tak, že režiséri nemohli natáčať. My to máme zaplatiť, pretože pandémia je vlastne ideálny čas pre ľudí, ktorí len teoretizujú, že sme mohli sedieť doma, v pokoji si čítať, nič sa nedialo – proste najlepšie podmienky, aké sa dajú mať počas svetovej pandémie.

 

Tento postoj vám aj formálne sprostredkovali?

Skôr to vyplynulo z celkovej komunikácie. Keď dekanka posielala nejaké správy, vždy hovorila len o režiséroch. Nikdy nespomenula iné katedry, ktoré sa síce nepotrebujú stretávať, ale potrebujú chodiť do knižníc alebo inde kvôli rešeršiam a výskumu. Vyrozumela som to aj z odôvodnenia, s akým mi zamietli žiadosť o zníženie školného. Argumentovali, že na našej katedre sme predsa mohli pracovať, neboli tam žiadne vyslovene praktické alebo objektívne prekážky, ktoré by nám zabraňovali v práci.

 

Hovorila si, že si štúdium predlžuješ nielen kvôli tomu, že si nemohla napríklad navštevovať knižnice a podobne, ale aj preto, že si mala psychické problémy. Ako na tento dôvod škola reagovala?

Necítila som žiadnu podporu. Hovorila som o tom, že si budem predlžovať štúdium a žiadať o zníženie školného kvôli psychickým problémom a pandémii, ale všetci mi stále rozprávali len o tom, koľko to bude stáť, aby som to mohla splácať, neustále mi opakovali: „Viete, že si to budete musieť platiť.“

 

Na Filozofickej fakulte UK robila Katedra psychológie prieskum o duševnom zdraví študentiek a študentov. Výsledky ukázali, že došlo k rapídnemu zhoršeniu, ty sama s tým máš skúsenosť. Riešila sa táto téma u vás v škole vo všeobecnosti?

Nie. Len prišiel nejaký prieskumný dotazník, ten som vypĺňala teraz niekedy v júni. Inak to vôbec neriešili. Keď som začala mať depresívne príznaky, riešila som to s jednou pedagogičkou, zhodou okolností sa tento rok stala vedúcou katedry. Ale takto by to nemalo fungovať – vyhliadnuť si nejakú osobu, pri ktorej dúfaš, že ťa nepošle do kelu. Keď som študovala v Brightone, na katedre bola určená nestranná osoba, ktorá poskytovala študentkám a študentom podporu.

Myslím, že je to na Slovensku všeobecný problém, taký začarovaný kruh. O duševnom zdraví sa nehovorí, a tak ani neexistujú podporné štruktúry, vždy sa k tomu pristupuje veľmi individuálne. Ja som mala len šťastie, že sme si s tou pedagogičkou relatívne blízke, sme v kontakte a vedela som, že mi bude vedieť poradiť alebo pomôcť. Ale keby tam nebola, neviem, čo by som robila.

 

Vnímaš teda prístup k psychickému zdraviu ako širší spoločenský problém, nie len záležitosť vašej školy?

Hovoriť o psychickom zdraví, teda skôr o psychických problémoch, je obrovský problém. Ako vravím, ja som o tom povedala tejto jednej pedagogičke. Mala som ťažšie depresívne epizódy, hlavne počas skúškového, keď som nestíhala a nezvládala som to. Ona o tom potom s mojím zvolením informovala katedru, aby na to prípadne prihliadali aj ostatní pedagógovia a pedagogičky. Lenže človek nikdy nevie, aké budú reakcie. Aj preto som si nebola istá, či bol dobrý krok, aby o tom informovala na katedre.

Veľa ľudí reaguje veľmi defenzívne. Raz som písala jednej vyučujúcej, ktorá je veľmi dobrou a kvalitnou odborníčkou aj pedagogičkou, aby ma ospravedlnila z hodiny, lebo mám úzkosti. Odpísala mi, že nie som jediná, ktorá má úzkosti a že sa kvôli mne nedá prekladať hodinu. Ja ale neočakávam žiadny špecifický prístup, nechcem, aby sa kvôli mne prekladali hodiny! Chcem len nejakú základnú empatiu, lebo presne takýchto reakcií sa človek obáva. Nikdy nevieš, či ti povedia, aby si sa neľutovala, lebo úzkosti majú predsa všetci a normálne fungujú. Alebo povedia, že je to v poriadku, dajú ti čas a priestor a možnosť obrátiť sa na nich, ak budeš niečo potrebovať. Zo strany školy som mala pocit, že prevažuje tá prvá reakcia.

1938

Nemôžem hovoriť za iných ľudí, ale mojou najväčšou obavou je, že mi ľudia neuveria a budú si myslieť, že si to vymýšľam len preto, lebo sa mi nechce. Pritom je to medicínsky dokázané, je to jednoducho diagnóza a stav, nad ktorým človek nemá kontrolu. Nedokážeš ovplyvniť, aby sa to zlepšilo a mohla si spraviť veci, ktoré potrebuješ, aby si mohla byť produktívna v kapitalistickom zmysle.

V tom umeleckom prostredí je to pritom ešte o čosi iné a vlastne ani neviem, či lepšie alebo horšie. Psychické problémy sú v tomto prostredí témou oveľa častejšie a často sa berú ako vyslovene žiaduca súčasť osobnosti. Všetci máme predsa nejakých vnútorných démonov, trpiaci umelci, choď do krčmy a vyventiluj sa.

 

To je zaujímavý recept, keďže alkohol je depresant a alkoholizmus tiež diagnóza. Ako vnímaš vzťah medzi kvalitou umenia a psychickým utrpením?

Vnímam tam dve roviny. Na jednej strane mi strašne vadí, ak sa psychické problémy takto prostredníctvom umenia romantizujú. Prekáža mi predstava, že ak by umelec či umelkyňa netrpela, neurobila by také skvelé veci. Jednoducho že utrpenie je súčasťou tvorivého procesu. Veľa ľudí je kreatívnych a nemuseli by to vytrpieť, keby mali adekvátnu pomoc, či už terapiu, alebo medikamentóznu liečbu.

Na druhej strane je pravda, že viac ľudí, ktorých poznám a ktorí píšu poéziu alebo nejako inak tvoria, majú čosi ako zvýšenú empatiu, sú hypersenzitívni. Aj seba považujem za hypersenzitívnu a vnímam to tak, že takéto nastavenie voči svetu nie je stavané do patriarchálneho kapitalizmu, ktorý žijeme. Citlivosť voči tomu, čo sa okolo nás deje, do neho jednoducho nezapadá. Človek si tak musí nájsť nejaké mechanizmy na to, aby to vedel zvládnuť a to sa dá aj tým, že niečo produkuješ, niečo zo seba vypudzuješ, napríklad cez umenie.

Lenže tiež treba povedať, že veľmi veľa ľudí sa nikdy nedostane k tomu, aby tvorili umenie, hoci by aj chceli, mohli alebo vedeli. Nemajú na to sociálne zázemie alebo prostriedky, či už finančné, alebo nejaké iné z hľadiska sociálnej situácie alebo sociálnej skupiny. Dieťa z marginalizovanej rómskej komunity pravdepodobne neskončí na VŠMU, aj keď je hypersenzitívne. Proste sa to nestane, lebo nevychodí ani základku alebo doma nemajú pitnú vodu.

 

Ako by si teda celkovo zhodnotila tvoju situáciu v rámci pandémie?   

Bolo to dosť náročné – robiť veci z domu, nedalo sa ísť do knižnice, všetko bolo také uzavreté. Najviac som sa bála o svoju rodinu, hlavne o mamku, ktorá pracuje v zdravotníctve. Vedela som, že ona nemôže zostať doma. Boli to každodenné obavy, že sa nakazí, pretože bola každý deň v styku s pacientmi.

Stále rozmýšľam nad tým, čo som chcela povedať hneď na začiatku. A to, že si uvedomujem, že som veľmi privilegovaná biela žena, ktorá mohla byť na homeoffice, mohla študovať, mala pri sebe partnera a mala záchrannú sieť. Predstavujem si iných ľudí, ktorí to mali omnoho horšie, napríklad aj tú moju mamku a milión ďalších ľudí v zdravotníctve. Ona si jednoducho nemohla dovoliť neísť do práce a robiť online. Musela predpisovať recepty, štát im pritom nezabezpečil ani zdravotnícke pomôcky. Pamätám si, ako mi ešte na začiatku vravela, že si šla kúpiť respirátor a bolo to vtedy hrozne drahé. Za dva respirátory, pre seba a sestričku, zaplatila cez 50 eur.

1939

Preto si myslím, že je dôležité hovoriť o individuálnych trápeniach, ale uvedomovať si pritom aj svoje privilégium. Áno, som nejakým spôsobom prekarizovaná, neprihliada sa na moje duševné zdravie. Ale zároveň si stále uvedomujem, že oveľa viac ľudí to má ešte horšie. To, čo sa deje práve mne, je iba dôkaz toho, že ten kapitalistický systém pôsobí na nás všetkých.

***

Zdieľajte s nami váš príbeh.

 

 

 

***

Realizované s finančnou podporou Ministerstva spravodlivosti SR v rámci dotačného programu na presadzovanie, podporu a ochranu ľudských práv a slobôd a na predchádzanie všetkým formám diskriminácie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatným prejavom intolerancie. Za obsah tohto dokumentu výlučne zodpovedá organizácia ASPEKT.

1944

Ako citovať tento článok:

red. Čo sa deje mne, je iba dôkaz toho, že kapitalistický systém pôsobí na nás všetkých In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 17/12/2021. Získané 28/01/2023 - 06:59. Dostupné na http://aspekt.sk/node/3405