Irena Brežná: Jazyky sú bytosti

Šéfka tlmočníckej agentúry napomína medzinárodný šík jazykových nádenníkov: „Len sprostredkovávame, nezasahujeme.“

Ona nevisí v kontinentálnej trhline, nepozná rachot pri zrážke kultúr. Pred každým tlmočením si vtĺkam do hlavy: Dávaj si na seba pozor, nechaj brehy brehmi, neponúkaj sa ako most, ktorý je stále k službám, inak po tebe podupú a zrútiš sa. Buď jazykovou kompou.

Prevez pasažierov na druhý breh, odraz sa a vymaž si ich tváre z pamäti. Čosi z oboch brehov sa napriek tomu na prievozníčku nalepí. Tlmočím z troch jazykov. Keď dostanem zákazku, sadnem na bicykel a za bzučania kolies hádam, z ktorej krajiny asi tak budú moji dnešní pasažieri. Mám rada ten okamih, keď predo mnou už stojí človek a jazyk sa z neho vylúpne. Často ho uhádnem už pár sekúnd predtým. Na tvare úst vidím, aké hláskové kombinácie ich formovali. Potom pozdravím a v pozdrave je zahrnutý aj jazyk. Jazyky sú bytosti. Žijú medzi nami, flákajú sa alebo zvŕtajú, hrmocú, zadŕhajú sa, švitoria. Jazyky živíme a šatíme, takže sú nasýtené alebo obnosené, podvyživené či elegantné. Keď ma bolí hlava, som citlivejšia na zvuky. Podráždený prenikavý hlas mi rozkrojí mozog napoly, od bolesti prižmurujem oči. Ak je jazyk hebký, kúpem sa v ňom a liečim sa.

Tehotná žena a jej muž sedia v čakárni ženskej kliniky, spoznám ich podľa stratenosti. Pristúpim k nim so širokým úsmevom, ale na ich tvárach sa okamžite zjaví napätie. Tam, odkiaľ pochádzajú, je úsmev vo verejnom priestore podozrivý. Ten, kto sa usmieva, niečo chce. Keď žena leží na gynekologickom kresle a sestrička jej okolo brucha s prístrojom upevňuje čierne popruhy, je pripútaná k svojmu stavu. Celé dni nedokážem na tú tehotnú zabudnúť, vidím ju pred sebou pri všetkom, čo robím, mám obavy, či bude uprostred pôrodných sťahov rozumieť slovu „tlačiť“.

***

Celý úryvok z knihy Nevďačná cudzin(k)a si môžete prečítať TU.

Román si môžete objednať v papierovej alebo elektronickej podobe.