Trampoty s Modrofúzom

Pôsobenie v medzinárodnej porote ceny Bank Austria Literaris pre východoeurópsku literatúru mi prinieslo (jazykovo podmienenú) hádanku. Minulý rok som od marca do zimy napäto čakala, o čom sme to vlastne rozhodli v prípade hlavnej ceny pre litovskú spisovateľku Renatu Šerelytė. Poznali sme síce sľubný úryvok nominovanej knihy v nemeckom preklade, ale pár stránok ťažko nahradí celý román. S tvorbou Renaty Šerelytė som sa zoznámila až vďaka tejto súťaži, o to zvedavejšia som bola. Víťazný román Modrofúzove deti vyšiel koncom minulého roka vo vydavateľstve Wieser Verlag.

Cena Bank Austria Literaris pre východoeurópsku literatúru sa v roku 2010 udeľovala vo Viedni už po tretí raz. V kategórii poézia sa laureátom ceny stal maďarský básnik Ákos Fodor so zbierkou 99 maďarských miniatúr Zvuky gongu. Porota navyše udelila osobitné ocenenie historickému eposu ukrajinského spisovateľa píšuceho po rusky Borisa Chersonského Rodinný archív. Všetky ocenené knihy vyšli koncom roka 2010 v Edition Zwei, v ktorej Wieser Verlag prináša diela nielen v nemeckom preklade, ale aj v origináli – v prípade kníh poézie je aj pôvodný text v plnom znení, v prípade románu sa jazykový originál obmedzuje na krátku ukážku.

Román Mėlynbarzdžio vaikai, za ktorý Renata Šerelytė získala hlavnú cenu, vyšiel vo Vilniuse v roku 2009. Uznávaný prekladateľ z litovčiny do nemčiny Cornelius Hell knihu vybral ako jednu z nominácií za litovskú literatúru a predstavil slovami: „Tento román je nielen tým najlepším, ktorý Renata Šerelytė doposiaľ napísala, ale je aj tou najpresvedčivejšou prózou z Litvy, ktorá sa mi v posledných rokoch dostala do rúk.“

Je to už tretí román Renaty Šerelytė (nar. 1970), ktorá pôsobí ako recenzentka a esejistka pre rôzne kultúrne časopisy a noviny. Prvé básne uverejnila v polovici osemdesiatych rokov, je autorkou detských kníh a v deväťdesiatych rokoch debutovala ako dramatička. O kvalite jej tvorby vypovedá aj záujem o preklady jej diela do viacerých jazykov. Napríklad do poľštiny boli veľmi rýchlo po ich vyjdení preložené prvé dva romány Hviezdy doby ľadovejMeno v temnote, a to vo vydavateľstve Czarny, ktoré ich prinieslo v edícii Iná Európa, iná literatúra.

Rukopis Renaty Šerelytė v čomsi pripomína významnú poľskú spisovateľku Olgu Tokarczuk. Obe autorky sa vyznačujú nevídanou schopnosťou literárne modelovať sugestívnu atmosféru pre každodenné udalosti a vyťažiť estetické maximum z neistoty, do ktorej svoje čitateľky a čitateľov neustále uvrhávajú. Prvé dva romány Renaty Šerelytė spája rozprávačská perspektíva zrelej ženy, ktorá sa pokúša pochopiť svoj život, sama formulovať svoj príbeh. V jej románoch vystupuje „zlá pamäť“ ako tá, ktorá veci uchováva a stále vracia, ktorá nedovolí zabudnúť. Všetky tri romány sú zasa prepojené perspektívou traumatizujúcich spomienok. Trauma sa tu stáva nielen témou, ale aj špecifickým spôsobom literárneho stvárňovania. Nesúvislé, fragmentárne, neurčité, a pritom na detail sústredené rozprávanie príbehu o traumatizujúcom zážitku sa rozvíja spôsobom nadobúdania kontroly nad vlastným životným príbehom.

Americká psychiatrička Judith Lewis Herman vo svojej prelomovej publikácii Trauma uzdravenie. Násilie a jeho následky – od týrania v súkromí po politický teror označuje za jeden z najväčších omylov psychiatrie staršiu definíciu traumatických udalostí ako takých, „ktoré sú mimo rámca bežnej ľudskej skúsenosti“. Oponuje, že násilie v súkromí je „bežnou skúsenosťou“ mnohých žien a detí. A práve z takejto „bežnej  skúsenosti“ vychádza román Modrofúzove deti. Niektoré jeho momenty naznačujú, že ide o spracovanie autobiografických impulzov, ku ktorému vraj autorka siahla po prvý raz vo svojej tvorbe. No kniha nie je zaujímavá len ako terapeutická, ale predovšetkým ako mnohovrstevnatá literárna narácia. Viachlasná narácia tých, čo zažili traumu – násilie zo strany muža a (nevlastného) otca. Zložitá konštrukcia štyroch hlasov nedopustí žiadne zjednodušenia v mene „dôveryhodnosti“ príbehu. Herman konštatuje, že človek, ktorý sa podujme rozprávať o prežitej traume, riskuje svoju dôveryhodnosť. Jeho rozprávanie je „mimoriadne emotívne, protirečivé a útržkovité“, preto vyrozprávaniu traumy nebráni len utajovanie hrozných zážitkov, ale aj imperatív rozpovedať jednoznačný „pravdivý“ príbeh. V románe Renaty Šerelytė si skladanie obrazu z fragmentov príbehov vyžaduje vysokú mieru čitateľskej zaangažovanosti, inak sa obraz jednoducho nekoná. 

Prvým rozprávačským hlasom je žena: „(...) bola som monštrum, šialená, Modrofúzova žena s tvárou spálenou žehličkou“; jej hlas sa postupne stráca. Táto žena svoju dôveryhodnosť už neriskuje, hovorí k nám hlasom umierajúcej a mŕtvej. V ruskom mestečku, kde ostala ako Litovka večnou cudzinkou, vošla pred očami svojich synov do Čiernej rieky, ktorá „mrmle v podzemnom jazyku, je v ňom veľa litovských slov, najmä s dvojhláskou uo, ktorú obyvatelia Čornomajska nedokážu vysloviť (...). Rieka uprostred Ruska, ktorá hovorí po litovsky, keby som o tom niekomu povedala, pomyslel by si, že som sa zbláznila.“ Ako presvedčená komunistka vie, že niečo také sa veru nehodí „ani k straníckym uzneseniam, v ktorých sa vyzdvihuje význam štátneho jazyka“. Spomedzi ostatných diel súčasnej litovskej literatúry sa tento román vyníma okrem iného aj tým, že jeho „prvý hlas“ patrí členke strany.   

Dej románu sa odohráva v Rusku a Litve v časoch Sovietskeho zväzu a po jeho rozpade, teda v prvých rokoch nezávislosti Litvy. Žena sa rozviedla so svojím prvým manželom, alkoholikom, Litovcom, s ktorým má dcéru a syna, a žije (spolu s deťmi) s Rusom Anatolijom Kruglovom, s ktorým má ďalšieho syna. Z perspektívy mŕtvej sa dozvedáme o tom, ako ju i deti Kruglov - Modrofúz týral, o tom, čo práve robia jej deti, aj o tom, ako prebieha pohreb. Najmladší syn ešte nechápal, čo sa vlastne deje: „Pravdepodobne si nikdy nespomenie na moju tvár. Bohu vďaka. Nie, nie Bohu. Strane.“ Aj ako mŕtva zažíva, že jej chcú zalepiť ústa, umlčať ju, no i zakryť strašidelný úsmev, ktorého sa deti boja – „tak často som im rozprávala o kanibaloch a o Modrofúzových ženách“. Nenadarmo žili v (kanibalskom) režime, ktorého „najdôležitejšou rezervou bol človek“. Hoci sa súkromné prežívanie čiastočne prelína s verejným dianím, individuálne životné príbehy sú tu oveľa dôležitejšie než historické dátumy.   

Druhým rozprávačským hlasom je syn, v ktorého očiach je láska „príšerný a beznádejný cit“: „Z ľudí som mal strach. A že som jedným z nich sa mi javilo ako tá najväčšia nepravda, aká môže na tomto svete byť.“ Jeho strach zo života je taký veľký, že si ho nakoniec sám vezme, a tak zmĺkne aj on.

Za tretím hlasom sa skrýva dcéra, jej hlas sa tiahne celým románom. Odchádza od otca a brata, študuje na univerzite a začína písať. Má úspech, no život s deťmi a mužom je pre ňu priťažký, musí sa liečiť a len tabletky jej prinášajú uvoľnenie: „Už keď tie lieky prehĺtam, cítim sa šťastná.“   

V závere jednorazovo zaznie aj štvrtý rozprávačský hlas malého. Keďže jeho otec zmizol a sestru i brata si vzali ich litovskí príbuzní, dali ho do detského domova, kde našiel záchytný bod v chorom popovi hlásajúcom skorý príchod posledného súdu. V dospelosti sa pokúsil nadviazať kontakt so sestrou a bratom listami.

Už „Modrofúz“ v rozprávkovo hororovom názve signalizuje, že témou knihy bude násilie a zároveň rodové vzťahy. Do prvého vydania rozprávok bratov Grimmovcov z roku 1812 sa krvavý príbeh o Modrofúzovi pravdepodobne dostal cez francúzske spracovanie. Jeho autor Pérault nekládol dôraz na násilie, ktorého sa Modrofúz dopúšťal voči ženám, ale na „skúšku“, v ktorej ženy podľa neho jednoducho neobstáli, pretože neodolali svojej zvedavosti. Násilie si tak „zaslúžili“. Rodovo príznačne sa v románe takéto „zlyhanie“ objaví v narácii dcéry, pre ktorú bola v dospelosti „(ž)enskosť priveľkou ťarchou“ a ktorej literárna tvorba trpela podľa recenzií tým, „že moja skúsenosť je vraj pre ´skutočné texty´ príliš slabá a príliš hladká (nespíjala som sa do nemoty a neležala som na psychiatrii, aby som unikla službe v sovietskej armáde, to sa ani nedalo čakať, veď som predsa bola len žena)“. Zvedavosť a túžba dozvedieť sa, či mala mama v rakve hlavu a aké hlavy sa skrývajú v Modrofúzovom kufri, boli jednoducho silnejšie ako ona: „Koľkokrát som sa pokúšala do toho kufra dostať – vždy bol zamknutý a páchol dôstojnosťou ako Leninovo mauzóleum.“ - A silnejšie ako Modrofúzova hrozba, že ju zabije. 

 

Pôvodne vyšlo v časopise Romboid 2/2011.

Ako citovať tento článok:

red. Trampoty s Modrofúzom In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 22/11/2011. Získané 19/07/2019 - 02:04. Dostupné na http://aspekt.sk/node/670