Jedinečný vianočný darček

Darujte svojim blízkym knihu s originálnym venovaním Jany Juráňovej, Uršule Kovalyk a Ivice Ruttkayovej. AKO?

* Do štvrtka 15. decembra si objednajte jednu z ponúkaných kníh Jany Juráňovej, Uršule Kovalyk a Ivice Ruttkayovej.

* Do okienka „Komentár k objednávke“, ktoré je súčasťou objednávkového formulára, napíšte, aké venovanie a do ktorej knihy má autorka napísať. Napríklad:

Jana Juráňová, Lásky nebeské: Veselé antikoledy a vianočnú brokolicu.

Uršuľa Kovalyk, Travesty šou: Mária, želám veľa divých červených topánok :)

Ivica Ruttkayová, Marylin miluje literatúru: Tomášovi, Vianoce 2011

* Vašu objednávku spracujeme a knihu aj s venovaním odošleme tak, aby ste ju mohli na Vianoce darovať.

Ak nemáte záujem o špeciálne venovanie, môžete si objednať alebo kúpiť v knižnici ASPEKTU (počas otváracích hodín) knihy Jany Juráňovej, Uršule Kovalyk a Ivice Ruttkayovej s podpisom autoriek. To všetko za zvýhodnené ceny. Na tieto knihy sa nevzťahuje možnosť výmeny alebo vrátenia :),  samozrejme, okrem prípadov odôvodnenej reklamácie.

 

PONÚKANÉ KNIHY S VENOVANÍM A PODPISOM

Jana Juráňová: Lásky nebeské

Potom v zime nadišiel čas zabíjačiek a ujo mi povedal: „To prasa, čo sme zabili, sa podobalo na toho tvojho Neckářa, malo oči tak blízko pri sebe."

Urazená som odišla, bolo mi do plaču. Moja sokyňa vyhrala. Na jej Gotta si nikto netrúfol. Prasa, ktoré viselo rozpolené na hákoch, už nemalo hlavu, žiadnu tvár. Ženy umývali črevá, aby krvavničky a jaterničky nesmrdeli. Potom sa podával ovar. Keď ma nikto nevidel, chodila som kradnúť soľ zo stola v kuchyni. Oblizla som si prst, namočila do soli a znovu oblizla. Zakaždým som si sľúbila, že to bolo naposledy, ale o chvíľu som to urobila znovu. Premýšľala som, či je to krádež a či sa mám z toho vyspovedať.

 

Jana Juráňová: Orodovnice

Keď otec v to ráno rázne požiadal mamu, aby mu podala košeľu, odpovedala mu, nech si ju vytiahne zo skrine sám. Otec chvíľu snoril po skriniach a trieskal dverami, až napokon našiel tú skriňu, v ktorej boli uložené jeho košele. Jednu z nich v chvate vytiahol, no košeľa sa mu rozpadla pod rukami. Schmatol ďalšiu a ďalšiu, všetkých dvanásť bolo nanič. Rozmetal ich po spálni.

„Čo to má znamenať?“ jačal ako zmyslov zbavený.

„Nech ti nabudúce perie a žehlí tá tvoja fľandra!“ skríkla naňho mama a zatvorila sa do kúpeľne.

 

Jana Juráňová: Žila som s Hviezdoslavom

Uplynuli dva roky vyplnené listami, čakaním na odpoveď, premýšľaním, ako a čo odpovedaľ, čo napísať a čo nie. Mlčania a čakania bolo niekedy viac než všetkých listov dokopy. Ale veď kam sa ponáhľať? Keď dlho nepísal, predstavovala si ho v Senici s nejakou slečnou, ale nikdy takej predstave celkom neuverila. Nedarilo sa jej vystrašiť samu seba. Pavol bol naozaj veľký ťuťmák. Celkom sa na ňu upäl a bál sa, aby sa nevydala skôr, než sa on vráti na Oravu, lebo vek na to už mala a nebol si istý, či je pre ňu výhodné čakať práve na neho. Keď ho chcela trošku rozveseliť alebo aj podpichnúť, napísala mu, že bola na tancovačke, a on jej v ďalšom liste vyčítal, že chodí na zábavy, keď je všade naokolo toľko biedy. Vedela, že sa hnevá preto, lebo tam nemohol byť s ňou, a bieda ľudu je len zámienkou.

 

Jana Juráňová: Dobroš sa nemusí zastreliť

Dobrošov vzťah so Zlaticou sa posilnil. Predsa len tie lesby na tanečnej boli na niečo dobré. A tak teraz zarezáva vo vzťahu. Lebo vzťah je ako dom. Treba ho budovať. A Dobroš práve stavia nové základy. Nosí tehly, mieša maltu, skrátka fachčí ako divý. Konkrétne v tejto chvíli tvrdo pracuje pri televízore, okolo ktorého sedí celá Zlaticina rodina. A to je šichta.

 

Jana Juráňová: Ježibaby z Novej baby

„Čo ti je? Smútiš za lesom?“ spýtala sa Friga.

„Kto-vie, kde spí Ma-ri-ga,“ zavzlykala Triga.

„Drichmi a nerev! Nech spí, kde chce. Je to jej vec. Veď sme ju nevyhnali!“ nahnevala sa Friga.

„A-le-le je, je to naš-ša sestra,“ plakala Triga.

„Triguška, neplač, lebo sa rozrevem aj ja a potom nás nikto nezastaví. Mariga určite za nami neplače. Kašle na nás. Inak by neodišla. Neboj sa o ňu. Je to potvora. A potvorám sa nestane nič. Potvory sa nestratia.

 

Jana Juráňová: Iba baba

Malá morská panna zostala nažive vo svojej podobe. Cez deň sedávala na brehu mora a dívala sa do hlbín, či tam nezbadá svoje sestry, otca, starú ježibabu, a v noci sa nechávala hladkať a bozkávať od princa, ktorý si k nej prišiel oddýchnuť od svojej urozprávanej ženy, ktorá navyše ešte aj - raz rodila, potom kojila, a nie vždy princovi lichotila. Ktovie, čo na to celé hovorila stará ježibaba. Možno pukla od jedu a vyvalil sa z nej špinavý kal, a možno si dala pri ďalšom čarovaní s malými morskými pannami lepší pozor.

 

Jana Juráňová: Babeta ide do sveta

Dievčatá sa myši boja len vtedy, keď im ich mamy povedia, že sa patrí, aby sa správne dievča bálo myši, aby pri pohľade na niečo, čo sa rýchlo hýbe po dlážke, vyskočili na stôl aj v topánkach, hoci inak sa vôbec nehodí, aby dievča vyskakovalo na stôl a ešte v topánkach. Dievča môže vyskočiť na stôl len vtedy, keď je nablízku myš. Nielenže môže, musí — ak je slušne vychované. A potom, keď už na ten stôl vyskočí, tak si z neho - dievčaťa — budú všetci robiť vtipy. Kreslené aj hovorené. Takže myši sú na svete preto, aby dievčatá pri pohľade na ne vyskakovali na stôl, lebo inak by sa svet nemal na čom smiať.

 

Jana Juráňová: Bubliny

Bubliny sa prihovárajú malým čitateľkám a čitateľom, pýtajú sa, podnecujú rozum aj fantáziu – a ponúkajú kopu miesta na ich vlastnú „tvorbu“.

 

Jana Juráňová: Utrpenie starého kocúra

Kam odišiel? Ako odišiel, veď nikam nešiel, sedel na večierku, čítalo sa z jeho knihy, ktorú zároveň aj krstili, oslavoval, Beáta tam bola tiež,len nie do konca, a teraz sa tešila, že mu zavolá ... Ako to, že odišiel ... navždy ... prečo ... kam ...? Beáta sleduje písmenká, ktoré oznamujú Viliamovu náhlu a tragickú smrť. Nič konkrétne. Ako to, že zomrel? Zavolá mu.

 

Uršuľa Kovalyk: Žena zo sekáča

V meste zdochol pes. Jeho ťažký zápach pripravil obyvateľov o posledné zvyšky ilúzie, ktorú ktosi nazval chuťou do života. Nikto sa neusmieval. Iba moje sivé, tetracyklínom zničené zuby prerezávali povetrie v nemom úsmeve. Posledný raz. Otvorila som nevzhľadné železné dvere úradu práce a vtiahla som do nosa spotený vzduch, ktorý sa potácal po miestnosti. Maličká kosoštvorcová miestnosť bez okien bola plná nervóznych ľudí. Všetci chceli čím skôr vypadnúť. Ktosi páchol ako vajíčkový šalát. Napriek tomu som znova vtiahla do nosa vzduch a stisla pery. Do rúk som vzala zelenú ceruzu a napísala svoje meno na papier visiaci pri dverách.

 

Uršuľa Kovalyk: Travesty šou

Povedal mi, že som necitlivá, mám úchylné predstavy, vraj mám ísť k sexuológovi, a že celý náš manželský život bojujem s jeho matkou, ktorej sa aj tak nevyrovnám, lebo ona je žena s veľkým Ž,“ vypľuje to všetko zo seba jedným dychom, až jej prúd slov divo rozhojdá hruď. „Ty si žena s malým ž?“ podpichujem Paulu. „Ja som žena s obrovským klitorisom, aj to mi raz povedal: ty máš ale obrovský klitoris, to nie je NORMÁLNE! Vtedy ma tak rozzúril, že som doňho hodila lampu.

 

Uršuľa Kovalyk: Neverné ženy neznášajú vajíčka

Spočiatku to bolo zábavné. Všetko je na začiatku zábavné. Kupovanie hrnčekov na trhu. S malým srdiečkom uprostred. Kde budú záclony a kde kvetináč. Prečo modrá a nie červená. Žiarlivostné scény, ktoré zo začiatku vyzerali smiešne. Ale keď som sa v jedno ráno zobudila s tehotným bruchom a dívala sa na muža, ktorý spí vedľa mňa, došlo mi to. „Na celý život“ a „ty si moja víla“. Došlo mi to, keď sa opýtal, prečo nemáme doma horčicu a kedy už niečo normálne uvarím. A odrazu sranda prestala.

 

Ivica Ruttkayová: Marylin miluje literatúru

„Marylin, aké pekné meno, Marylin. Marylin, čítali ste moje knižky? Teda, Marylin, čítali ste moje knižky?“

Upadla do stavu podobného tranzu. Bude sa s ním rozprávať o LITERATÚRE. Počúvať ho a on bude počúvať ju. Nebolo by správne a krásne práve teraz umrieť?

„Majstre, čítala som všetky vaše knihy...“

Ako citovať tento článok:

red. Jedinečný vianočný darček In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 02/12/2011. Získané 13/07/2019 - 21:24. Dostupné na http://aspekt.sk/node/679