Zápisník Jany Juráňovej

Pred rokom som si k Vianociam dopriala trilógiu Stiega Larssona Millenium. Keď som pri pokladni položila na pult prvý a tretí diel v slovenčine a druhý v češtine, predavačka ma upozornila, že veď aj ten druhý vyšiel v slovenčine. Odpovedala som, že viem. Začudovane zdvihla obočie a začala blokovať. Ťažko by som jej vysvetľovala, že si chcem oba preklady aspoň zhruba porovnať. Chvalabohu, mýty o tom, že české preklady sa čítajú lepšie, sú už naozaj dávno preč.

Na obálke prvej časti, ktorá má titul Muži, ktorí nenávidia ženy, je okrem iného napísané aj to, že „46 percent žien vo Švédsku čelilo násiliu zo strany muža“. Neviem si predstaviť, že by na Slovensku vyšiel pôvodný bestseller s takýmto oznamom na obálke. O trilógii som sa dozvedela v rozhovore so známou z Poľska. Rozprávala mi, ako ani nezaspala, kým neprečítala prvý diel a v čase nášho rozhovoru už netrpezlivo čakala na vydanie tretieho. Až vtedy som si spomenula, že som v kníhkupectve videla akési hrubočizné knihy s titulmi Muži, ktorí nenávidia ženy, Dievča, ktoré sa hralo s ohňomVzdušný zámok, ktorý vybuchol. Reklamným rečiam na záložkách veľmi neverím, nestíham vždy čítať recenzie v svetových denníkoch a v našej provincii sa toho veľa nedozviem, takže som sa neodhodlala. A keď som trilógiu dočítala, opäť som sa raz hlboko zamyslela nad tým, ako sa vlastne dostávame k informáciám o – pre nás – dobrých knihách.

Cez vianočné voľno som potom v priebehu pár dní prečítala všetky tri diely a bola som očarená rozprávačstvom autora, ktorému som celkom vedome a rada podľahla, napriek limitom kriminálneho románu, fascinovaná skvelými, aj keď dosť drastickými príbehmi zdanlivo vzdialenými od reality, v skutočnosti však do veľkej miery skutočnými. Systematické násilie, nenávisť voči ženám koreniaca v systéme, nenávisť k menšinám, rasizmus... A nevšimla som si, že by sa Švédi sťažovali, že Stieg Larsson očierňuje svoju krajinu.

 

V lete som sa ocitla v Banskej Štiavnici. Čítanie na peróne, seminár, letné flákanie. Okrem iného som si všimla, že Monika Kompaníková vlastnoručne predáva svoju čerstvú knižku Piata loď. Tak to u nás s knižkami chodí. Kúpila som si a prečítala. Monika je pôvodom výtvarníčka a na knižke to – v dobrom slova zmysle – poznať, rovnako ako jej hlbokú senzitivitu.

Voľné chvíle v Štiavnici som si okrem iného vyplnila návštevou antikvariátu: veľký, priestranný a vzdušný priestor, to sa naozaj antikvariátu pošťastí len málokedy. A najmä – že sú autorky a autori usporiadaní prehľadne a podľa abecedy. Natrafila som na Heinricha Bölla a zistila som, že je to jeden z mojich deficitov. Kúpila som všetko, čo mali, veď problémom v antikvariátoch nie sú peniaze, skôr miesto v cestovnej taške. Poviedková zbierka V údolí duniacich kopýt má skvelý doslov Petra Hrivnáka – výnimočný exkurz do starých čias, keď písanie o literatúre bolo ešte erudovaným a najmä písaním. Böllove poviedky sú románmi na malej ploche s veľkou intenzitou a ponorom. Plnú tašku som rozhodne neoľutovala. Ženy v údolí Rýna je román v dialógu – nesmierne pôsobivá kniha, autor sa v nej vyrovnáva s fašizmom a s jeho nablýskanou budúcnosťou, ktorej sa sám dožil. Koniec služobnej cesty je zasa celkom vážne porozprávaný príbeh dosť smiešneho súdneho sporu s mladým vojakom, ktorý protestoval proti byrokratickým nezmyselnostiam svojským happeningom. A tak som potom prelúskala aj Klaunove názory, Biliard o pol desiatej a uvedomila som si, aký je Heinrich Böll aktuálny práve tu a teraz. Stačí si fašizmus čiastočne zameniť za komunizmus, a je to. Všetko, čo ho tak jedovalo, sa v nejakej obmene u nás práve deje. Ale mať svojho Heinricha Bölla, to nie je len tak, aspoň časť spoločnosti mu musela aj vtedy v Nemecku „priznať nos medzi očami“, inak by nebol. Keď romány nestarnú, môže to byť niekedy aj smutné. V češtine vyšla Stratená česť Kataríny Blumovej, smutno smiešny príbeh o tom, ako bulvár požiera nielen svoje obete, ale aj svojich strojcov. Dobre som sa bavila napriek vražde, od ktorej sa celý príbeh odvíja, veď kto by už ľutoval novinársku hyenu?

 

Ale späť k štiavnickému antikvariátu. Dopriala som si tam aj výber detektívok od Agathy Christie pod titulom 3x slečna Marplová. Stará dobrá slečna Marplová ma občas, keď sa neviem sústrediť na nič iné, upokojí. Nikdy som nebola veľmi detektívkový typ, ale keď som pred asi dvoma rokmi dopísala knihu o Ilone Hviezdoslavovej, vrhla som sa na tento druh čítania ako na jedinú možnosť zostať v styku s písaným slovom bez toho, aby mi to spôsobovalo utrpenie. Anglicko za starých čias, pomalé, nehektické rozpletanie prípadu, dôvtipnosť riešenia, ale najmä fakt, že vraždy sa ma nikdy netýkajú (na rozdiel od tých často príšerných udalostí, o ktorých sa dočítam v novinách a dopočujem od známych), to mi vždy v čase únavy urobí dobre. A keď ešte občas natrafím na vety, ako napr.: „Pravda, keď sa to tak vezme, nič nie je také ako kedysi. Či už ste za to obviňovali vojnu (obidve vojny), mladšiu generáciu, ženy, ktoré začali chodiť do zamestnania, atómovú bombu, alebo povedzme vládu, šlo vlastne len o to, že človeku pribúdajú roky,“ radosť je dokonalá.

Keď treba od rána do večera redigovať, písať a čítať, bývajú to galeje. Vtedy nevládzem čítať nič iné a chýba mi to. Ide zrejme o nejaký druh závislosti a zvláštne na tom je, že na rozdiel od iných závislostí si závislosť od kníh a čítania udržuje v spoločnosti stále vysoký kredit. Ešte aj dnes sa považuje za čosi viac ako pozeranie filmov či hranie strategických hier na počítači. Nesťažujem sa, mne osobne takýto hodnotový rebríček vyhovuje. Len sa čudujem, že sa v povedomí spoločnosti napriek realite ešte stále udržiava. Knihy sú vôbec veľmi vysoko cenené. Ak niektorá osoba označovaná ako celebrita ešte nevydala knihu, určite ju raz vydá. Ak to nebude kniha jej života, tak to bude aspoň kniha receptov. Aby sa nám na pultoch ťažšie hľadalo to, čo sa dá čítať.

 

Pri tejto príležitosti mi zišlo na um, ako jedna z účastníčok českej verzie programu Moja naj kniha rozprávala o tom, že v detstve milovala čítanie pri jedle. Natrela si krajce chleba, sadla si k stolu a čítala. Rodičia jej pravidelne vytrhávali knihu z ruky a prerušovali jej dvojitú slasť, a tak si zaumienila, že to svojim deťom nikdy robiť nebude. Ani nemusela, jej deti už uprednostňovali počítačové hry a dévédečka s filmami. Toto spomínanie herečky a výtvarníčky na detstvo skvele zapadlo do programu, ktorý som v tom čase Čechom tak veľmi závidela. Kdeže by sme sa my zmohli na také niečo! To som ešte netušila, že sa zmôžeme. Rok 2010 sa niesol aj v znamení Mojej naj knihy. Chvalabohu, už to máme za sebou, pravdupovediac, je to jedna z udalostí, na ktorú treba čo najskôr zabudnúť. Veľké plány a veľká sláva, s akou STV do projektu išla, skončili fiaskom hneď pri prvom prenose, keď nielenže program odsunuli na takmer nepozerateľný druhý kanál, z pôvodného času ho vytlačil prenos tenisového turnaja, ale najmä bolo od začiatku jasné, že ide predovšetkým o garderóbu a neplatené píár moderátorov, prípadne o reklamu kníh ich rodinných príslušníkov. Zatiaľ nám naša pôvodná knižná tvorba nedáva veľa odpovedí na otázku, prečo je na malom Slovenku tak veľa snobstva. Žeby dedičstvo schudobnených uhorských zemanov? Možno. Kálmán Mikszáth nielen v Dáždniku svätého Petra v preklade Hany Gregorovej (tiež nález zo spomínaného antikvariátu) vedel písať aj o tom.

 

Vyššie opisovaná posadnutosť čítaním ma pred rokmi doviedla až k tomu, že som sa pustila aj do Da Vinciho kódu Dana Browna. Ku koncu ma to už dosť otravovalo, knihu som nedočítala, len dolistovala, a pritom som premýšľala, aké marketingové triky autor použil, nakoľko ich zvládol, čo všetko sú čitatelia ochotní pohltať aj s navijakom, len nech sa v knihe vyskytne téma nejako spojená s náboženstvom, a prečo to tak veľmi fascinuje najmä ľudí, ktorí sa tvária, že sa ich nič také ani náhodou netýka.

Rozruch to bol trochu podobný tomu, aký v generácii plus mínus môjho syna spôsobil Harry Potter. Aj ja som nejaký čas podľahla čaru asi tak prvých troch dielov, aj ja som sa tešila, že deti vôbec niečo čítajú. No mala som akési temné podozrenie. Deti, ktoré viseli v autobusoch a električkách za jednu ruku a v druhej držali hrubočiznú knihu o čarodejníkovi (ach, ako len nad nimi svet radostne vzdychal: konečne generácia, ktorá sa vráti k čítaniu), sa totiž nemajú k čomu vrátiť. Nejestvuje kniha, ktorá by bola pre ne natoľko pikantným, „fástfúdovým“ a patrične okoreneným sústom, ako bol Harry Potter. J. K. Rowlingová totiž nevarila z vody, ale z celého svetového a najmä európskeho dedičstva mýtov. Nič zlé by na tom nebolo, keby to nejakým spôsobom priznala. Nepriznala, a tak deti, ktoré vyrástli na jej knihách a nemali k tomu patričný background, si s naivitou im vlastnou zrejme naozaj myslia, že táto dobrá teta vymyslela jednorožca, kentaura, skrátka celý systém bájnych bytostí a vôbec všetko. To, čím autorka Harryho Pottera vystlala svoju sedemdielnu ságu, vznikalo stáročia a ona použila naozaj prakticky všetko. Deti, ktoré si zvykli na jej „knihoburgery“, už nebudú papať pomaly plynúce príbehy, opisy, reflexívne prózy, sondy do ľudskej duše a iné zbytočnosti. Nie je vylúčené, že im zostane iba ten Dan Brown.

Ale nič nie je také jednoduché, ako sa zdá. V každom prípade, aj Dan Brown má aj svoje dobré stránky. Jednou z nich je, že som si kúpila knihu Templáři od Barbary Fraleovej s predslovom Umberta Eca. Keby Dan Brown nepopísal o templároch toľko bludov, Barbara Fraleová, inak archivárka vatikánskych tajných archívov, by sa nikdy nepodujala knihu o templároch napísať. Takže vďaka danbrownovským podfukom a hrou s čitateľskou naivitou a dôverčivosťou, ktorá vynáša milióny, som sa dostala ku skvelej historickej knihe o tom, kto boli templári, ako a kde pôsobili a prečo ich rád zanikol. Normálny historický obraz, žiadne presolené a prekorenené tajné spiknutia.

 

Kamarátka pracuje v Autistickom centre Andreas a práve prostredníctvom nej som sa dostala ku knihe Axela Braunsa Pestrotiene a netopierci s podtitulom Môj život v inom svete, ktoré vydalo vydavateľstvo MilaniuM. Autorom je dnes už dospelý muž s diagnózou autizmu, ktorý zaznamenáva svoje pocity i nepocity a videnie sveta tak autenticky zvnútra, až som sa cítila, ako by som aj ja stála na tom druhom – inom – brehu. A najmä som si uvedomila, koľko momentov v živote „normálneho“ človeka je na hranici normálnosti. Nie je to temná kniha. Práveže je nesmierne vtipná.

 

Temné knihy sa nečítajú ľahko, aj keď vťahujú, priťahujú. Už dávnejšie som fascinovaná Angelou Carter. Poznala som jej poviedky plné záhad, ale aj čierneho humoru. Zomrela nesmierne mladá na to, čo všetko napísala. České vydavateľstvo Dybuk si zrejme vzalo za cieľ vydať postupne kompletné dielo tejto skvelej anglickej autorky. Jej ponuré romány plné príbehov, sú vždy inou a vždy fascinujúcou sondou do mýtov, fantázie, histórie, podvedomia... Vášeň nové Evy, Moudré děti, Černá Venuše, Noci v cirkuse.

Na chvíľu ešte zostanem v Anglicku a pri temných románoch. Len nedávno som dočítala ukážkovo psychoanalytický román, ktorý sa číta ako detektívny príbeh Uťatá hlava od Iris Murdochovej. Podvedomie si s nami môže robiť, zdá sa, čo chce, alebo čo nechceme?

 

Pokiaľ ide o psychoanalýzu, po čase som znovu siahla po knihe Karola Terebessyho Jazyk, kultúra a hlbinná psychológia, ktorú zostavil Adam Bžoch. Zabudnutý, ako píše zostavovateľ „neprávom, no zrejme zákonite, lebo akokoľvek bol Karol Terebessy svojím rozhľadom a záberom intelektuálnou osobnosťou stredoeurópskeho významu, jeho životný údel i osud jeho vedeckej práce sú skrz-naskrz späté s neprajnosťou doby a prostredia, v ktorých mu bolo súdené žiť a pracovať.“

Čoraz viac si uvedomujem, ako veľmi kultúre na Slovensku chýba skúsenosť s psychoanalýzou a ako sa táto skúsenosť už nedá dobehnúť, pretože už nemožno vstúpiť do vôd, ktoré uplynuli. Jeden z priekopníkov tejto metódy – zabudnutý Karol Terebessy – mal osud primeraný nie svojmu nadaniu a vykonanej práci, ale provinčnosti prostredia.

Psychoanalýza zato zjavne pomohla mnohým kultúram, aj tým bližším k nám, vrátane maďarskej. Knihy, ktoré preložila moja už nebohá priateľka a kolegyňa Julka Szolnokiová (či už sú to Paralelné príbehy Pétera Nádaša alebo Pomocné slovesá srdca Pétera Esterházyho) sú skvelými dokladmi tohto faktu.

Dedičom tejto kultúry, ktorá sa naučila rozprávať o sebe a existovať v rozprávaní (no na rozdiel od kultúry na Slovensku nie v táraní) je aj Attila Bartis vo svojom románe Pokoj. Román je fascinujúcim rozprávaním smerujúcim do najtemnejších temnôt duše, k tým najpríšernejším rodinným vzťahom, lebo aj to je možnosť, ku ktorej môžu všetky tieto vzťahy za istých okolností smerovať.

 

Kniha Alice Munroovej, ktorá vyšla v českom vydavateľstve Paseka Nepřítel, přítel, ctitel, milenec, manžel je výberom z poviedok u nás nie až tak notoricky známej kanadskej autorky. Alice Munroe (1931) spôsobom svojho ponoru do ľudských životov v krátkych prózach, v ktorých je vždy hĺbka románu, zjavne siaha na Nobelovu cenu. V čase boomu románov, keď poviedky strácajú na príťažlivosti, a keď sa svet pachtí za „veľdielami“,  sú jej poviedky ukážkou úsporného majstrovstva, vybrúseného do dokonalosti, ktoré nezávisí od rozsahu ani od veľkosti reklamy a píár udalostí sprevádzajúcich vydanie knihy.

 

Kníh by bolo ešte dosť a dosť. Ktoré vybrať? Je to otázka práve uplynulého času, mojej pamäte, ktorá je dosť chabá, ale aj životnej situácie a najmä toho, čo ma na našom okolitom svete jeduje. K tým nezabudnuteľne najlepším patrili aj poviedky Viktora Pelevina, vyšli vo vydavateľstve Spolok slovenských spisovateľov v preklade Miloša Ferka pod názvom Relics. Posunutá prízračná realita post-neviem-už-ani-akého Ruska je taká fantasmagorická, akoby presvitala cez zdrogované vedomie. A ktovie, možno je to len správne videná realita týchto našich dní.

 

Ako si s ňou, s tou realitou, poradiť? Uchyľujem sa znovu k čítaniu, napríklad aj knihy Zygmunda Baumana Umění žít či Tomáša Sedláčka Ekonomie dobra a zla alebo Psychoanalytic Roots of Patriarchy. The Neurotic Foundation of Social Order (Psychoanalytické korene Patriarchátu. Neurotické základy spoločenského poriadku) Od J. C. Smitha. Tak na preskáčku, ako mi to moja unavená myseľ dovolí.

Keď už nič iné, ľahšie to všetko prežijem.

Článok pôvodne vyšiel v časopise Romboid 10/2010.

Ako citovať tento článok:

red. Zápisník Jany Juráňovej In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 22/12/2011. Získané 16/07/2019 - 11:11. Dostupné na http://aspekt.sk/node/715