Buchty dám do batôžka, nasadnem na kravku a fičím...

Kepplová, Zuska. 2011. Buchty švabachom. Bratislava: Koloman Kertész Bagala - literarnyklub.sk.

Postavy z poviedkovej knihy Buchty švabachom študujú, pracujú, milujú, smútia a občas po minutí štipendia chvíľu aj hladujú. Niekedy snívajú o buchtách, inokedy o pravej láske, dôstojnej práci, vášnivom sexe alebo o tom, aby svet aspoň na moment dával perfektný zmysel a doktorandský projekt konečne vyzeral súvislejšie.

Život im - raz lepšie, raz horšie - plynie v rôznych svetových metropolách. A potom je tu príležitostná návšteva kamarátov a rodiny na Slovensku, ktoré sa už vlastne ani nedá nazvať domovom. „Doma“ totiž môže byť aj vo vlaku alebo v lietadle. Prípadne ešte na ceste autom z jedného miesta na druhé. Kto nespoznal ten pocit vzrušenia v žalúdku, keď sa z okienka díval na oblaky a na krídlo lietadla, môže ho ochutnať aspoň pri čítaní Buchiet.

Debutová kniha Zusky Kepplovej však nie je o hľadaní mýtického domova a nie je ani nostalgiou za návratom na „ruky, na ktorých smieš plakať“. Postavy síce cestujú (aj z poviedky do poviedky) a majú v sebe neidentifikovateľné vnútorné napätie, no viac ako absenciou domova sa trápia pri konfrontácii s tým, že svet a vzťahy sú divočina, s ktorou nie je ľahké sa popasovať. Pre nich „domov“ už dávno neznamená zotrvanie na jednom mieste, s tými istými ľuďmi, vo vychodených denno-denných trasách a chodníčkoch.

„Ponúkla som mu ruské paláce a potom výhľad zo Sochy slobody a on chcel zostať doma. [...] Tak som mu povedala, nech si zostane a čaká, až sa mu vyliahnu mole v skrini. To bude potom už naozaj doma.“ (S. 41)

Hrdinky a hrdinovia zažívajú svet rozdelený na my a oni/ony („To je dobre, že ideš študovať, inak sa medzi nich nedostaneš.“, s. 11) a vedia, že je plný najrôznejších predsudkov („Am I the fucking last British person on Earth?!“, s. 23; „Nikto nechce v Helsinkách vyzerať ako Rus. Ani v zime, ani v lete.“, s. 42; „Myslia si, že ich len klameme a kradneme!“, s. 12). Dezilúzia prináša aj otupné zistenie, že mať prácu, z ktorej sa dajú odnášať masielka a džemy, je vlastne možno šťastie, rovnako, ako je šťastím bývať na prízemí, pretože človek môže aj hladovať alebo vyfasovať izbu s fľakom na stene v suteréne bez okien. Hlavne nezabudnúť označiť si fixkou hladinu svojho mlieka v chladničke! A každý deň s úsmevom hľadať prácu alebo sa usilovne snažiť byť francúzskejšia ako Francúzi a anglickejšia ako Angličania. Vtipné aj smutné zároveň. 

Nad rasizmom, xenofóbiou, nacionalizmom a sexizmom, ktoré texty zachytávajú, stojí s istým odstupom hlas autorky. Jej najlepším komentárom k opísanému nie je ani zložité intelektuálne analyzovanie situácie, ani moralizátorské prihováranie sa čitateľkám a čitateľom, ale priame pomenovanie vecí tak, ako sú, ako boli kedysi povedané a (pravdepodobne) zažité aj v skutočnosti.

„Vieš, čo sa mi páči na Budapešti? Nie to, že mladé baby a, bohužiaľ, aj tie staršie chodia oblečené, akoby zliezli zo stránok pornočasopisov. Vieš, čo? Ani to nie, že väčšinou aj sú šľapky... Ale to, že je to tu ako za starých čias! [...] Jedna vec na komunizme bola dobrá. Vieš, čo? Že uchránil polovicu Európy od prisťahovalcov. Ale nebude to dlho trvať...“. (S. 92)

Či chceme, alebo nie, „vonku“ je to presne tak, ako píše autorka – Angláni sú moriaci, Poliaci sú zemiaci, spolubývajúci sú otravní a domáci xenofóbni. Alebo je to naopak?

Kniha je zručným spracovaním aktuálnych tém, akými sú mesto a dvojdomovosť (alebo skôr „bez-domovosť“), ale aj postsocializmus a feminizmus („To bola ďalšia vec, ktorú na tejto krajine neznášal - no sexist jokes! Viselo to vo vzduchu na neviditeľnom žltom kancelárskom lístočku“, s. 54; „´Vám nič nie je, vy len potrebujete nového chlapa,´ zasmial sa lekár a pobúchal ju po chrbte.“, s. 106). Autorka navyše do ovzdušia slovenskej literatúry prináša čerstvý závan aj z hľadiska zobrazenia sexuality. Dvojpoviedka Trianon-Delta zachytáva vzťah dvoch mladých žien, ich zbližovanie a chýbanie si, ale aj zúfalé fungovanie vo vzťahovom trojuholníku („Stále môžem byť len jej kamoška, čo sedí na raňajkách po noci s filmami a rečami o chalanoch.“, s. 114).

Trianon-Delta si človeka získa emocionálnou hĺbkou prežívania hrdinky („V kvetinovom stánku som kúpila biely klinček. [...] Bol to veľmi plachý a neškodný kvet. Podala som jej ho, akoby som ju len prosila, nech ten kvet podrží.“, s. 139). Na opise lesbického sexu treba oceniť otvorenosť, ktorá nemá záujem samoúčelne šokovať („Spomenula som si, ako raz povedala, že medzi nohami to chutí, ako keď otvoríš plechovku a dáš si prvý dúšok.“, s. 139), a tiež zobrazenie každodenných - no o to neviditeľnejších - dilem väčšiny lesbických vzťahov („Myslíš, že už je čas, aby sme sa začali bozkávať na uliciach?“, s. 126). Tejto podstatnej časti knihy a lesbickému erotizmu, ktorý sa objavuje na viacerých miestach, sa doteraz v recenziách neušlo toľko pozornosti ako téme nomádstva.

Kniha Zusky Kepplovej vyšla vo vydavateľstve KK Bagalu v rámci edície Literárny pluk. Je potešujúce, že v tomto vydavateľstve sa za poslednú dobu objavilo viacero zaujímavých autoriek. No a literárny pluk....? Buchty švabachom sa určite nikam nemusia prebíjať. Sú o zaujímavých témach, a navyše sú napísané autorským štýlom, ktorý do čítania doslova vťahuje.

Ako citovať tento článok:

red. Buchty dám do batôžka, nasadnem na kravku a fičím... In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 17/01/2012. Získané 21/11/2019 - 08:44. Dostupné na http://aspekt.sk/node/720