Ako si ma našla jedna kniha

Takéto hrubé knihy môžu vznikať len v kláštoroch, pomyslela som si, keď som držala v rukách vyše osemstostranovú publikáciu Mary Wardová – jej osobnosť a jej Inštitút. Knihu vydalo Karmelitánske nakladateľstvo v Bratislave v roku 2011. Nielen ľudia si hľadajú knihy, ale možno aj knihy si hľadajú ľudí.

Keď som bola asi pred dvoma rokmi na besede so študentkami a študentmi v knižnici v Ružomberku, medzi vysokoškolskou mládežou sedela rehoľná sestra. Vcelku pochopiteľne prišla počas besedy reč aj na postavu rehoľníčky Kláry z románu Orodovnice a mne odľahlo, keď sa mladá rehoľníčka pritom usmievala a hovorila, že som celkom utrafila. Vymenili sme si adresy a po čase prišlo pozvanie na prezentáciu knihy o Mary Ward, na ktorú som sa, žiaľ, nedostala. A tak som dostala balík s hrubou knihou. Našla si ma, lebo o ženách, ktoré vyčnievajú z radu, čítam rada.

Angličanka Mary Ward bola katolíčkou, a preto bola – spolu s celou svojou rodinou – v ostrom a nepríjemnom konflikte s vtedajšou anglikánskou spoločnosťou v Británii. Narodila sa v roku 1585. Ako veľmi mladá odišla do Flámska, kde v ráde klarisiek zaujala pozíciu tzv. externej sestry. Neskôr založila dom pre anglické panny v Gravelines. Po mnohých peripetiách začiatkom 17. storočia založila s ďalšími ženami z Anglicka vo flámskom St. Olmer školu pre dievčatá. Tieto ženy žili vtedajším rehoľným spôsobom života, avšak s výnimkou klauzúry, čiže odlúčenia a uzavretia v neprístupnosti kláštora. Práve toto vyvolalo pohoršenie a nevôľu konzervatívne zameranej cirkevnej vrchnosti, ktorá odmietala Mary Ward ako „túlavú mníšku“, ako mníšku, ktorá káže na verejnosti a prisvojuje si kňazské povolanie. Dokonca ju i ďalšie ženy z jej Inštitútu obviňovali z nemorálnosti. Napriek neúnavnému úsiliu Mary Ward presvedčiť vrchnosť o oprávnenosti svojich požiadaviek a nárokov začala cirkevná vrchnosť po nástupe Urbana VIII. na pápežský stolec postupne rušiť všetky spoločnosti a domy „anglických panien“ v Taliansku. Mary Ward založila takýto dom (Paradeiserhaus) pre dievčatá, o ktoré sa nemal kto starať, neskôr aj v Mníchove. Postupne zriadila podobné domy vo Viedni (1627), a dokonca aj v Bratislave (1628).

Mary Ward sa po celý svoj život všemožne usilovala dohodnúť sa s cirkevnou vrchnosťou, no proti mašinérii, ktorú predstavovali húštiny procedúr a diplomacie Rímskej kúrie, nemala veľkú šancu. Ona sama neverila v akékoľvek zlé úmysly vrchnosti, a tak v roku 1630 napísala listy svojim komunitám v Trieri, Kolíne a Liège, v ktorých im prikázala, aby si nevšímali žiadne prípadné zákazy. Pápežský nuncius označil list za skutok neposlušnosti a celá záležitosť sa dostala do rúk Inkvizície. Mary Ward zatkli a aj keď hneď dala pokyn všetkým členkám svojich Spoločností, aby sa podrobili tomu, že ich rehola je zakázaná, uväznili ju. Pápež Urban VIII. síce napokon uznal, že Mary Ward nie je heretička, ale nezrušil žiadne ustanovenia proti nej a  odmietol uznať jej Inštitút. Ženy z jednotlivých domov buď odišli do iných reholí alebo do sekulárneho života a Inštitút takmer zanikol. Domy sa zachovali len v Mníchove a v Ríme, ženy v nich však mohli žiť len ako laičky. Napriek veľmi podlomenému zdraviu a ustavičným nechceným konfliktom s Rímskou kúriou sa Mary Ward pokúšala dosiahnuť uznanie až do svojich šesťdesiatich rokov. Zomrela v roku 1645. Jej spor s hierarchiou cirkvi spočíval v tom, že – aj keď nie ako jediná – presadzovala široké uplatnenie rehoľníčok, žiadala slobodu od klauzúry a svoju misiu chcela vybudovať nie ako podriadenú miestnym biskupom, ale žiadala vlastnú generálnu predstavenú, čo je dnes už bežná prax. Apoštolský inštitút, ktorý Mary Ward založila začiatkom 17. storočia, bol napokon schválený cirkvou v roku 1877 pod názvom Inštitút Preblahoslavenej Panny Márie (IBPM).

„Neexistuje taký rozdiel medzi mužmi a ženami, ktorý by určoval, že ženy nemôžu vykonať veľké veci,“ aj to sú slová ženy, o osude ktorej sa možno viac dočítať v knihe Henrietty Petersovej Mary Wardová – jej osobnosť a jej Inštitút, ktorú z nemeckého originálu preložila Ida Viznerová CJ a spolupreložila Edita Príhodová CJ.