Nový román Ireny Brežnej Die undankbare Fremde

Irena Brežná. 2012. Die undankbare Fremde. Berlin: Verlag Galiani.

„V dôverne známej temnote sme za sebou zanechali svoju malú krajinu a blížili sa k žiariacej cudzine.“ Útly, ale nesmierne hutný román Ireny Brežnej sa začína v roku 1968. Na minimálnom priestore sústreďuje traumy a oslobodenia, vzbury i divé mlátenie vôkol seba, poéziu a zmierenie – a k tomu celú galériu nanajvýš dramatických životných osudov a charakterov. To všetko v jazyku, do ktorého poetickosti sa škrípavo vtláčajú tvrdé fakty ako železné tyče do prevodovky.

Rozprávačku zavial osud do bohatej krajiny, ktorá jej pripadá ako bezpečný prístav bizarnej nasýtenosti, čistoty a poriadku, plotmi zastavaný raj plný strážcov poriadku a zametacích strojov – príliš upätý pre dospievajúce dievča. Už pri prechode hranice jej pohraničník znetvorí meno, ktoré celkom nezapadá do švajčiarskeho systému. Polovicu života nútene plachtí pod nesprávnou vlajkou a v studenom, trblietavom svetle cudziny smúti za neslobodnou, ufúľanou útulnosťou svojej vlasti.

Za to, že ju prijali, očakávajú v cudzine vďačnosť, ale nikomu nenapadne, že by sa mohol poďakovať za to, že ona prišla sem. Ako dospievajúca nerebeluje len proti svojim rodičom, ale najmä proti cudzej hostiteľskej zemi, ktorá z nej chce urobiť malú domorodkyňu, a nenechá ju, aby bola sama sebou, stiesňuje ju, obmedzuje a kupíruje. Až na konci sa podarí dospieť k zmiereniu.

Po celej knihe sú roztrúsené mini-romány, kondenzáty paradoxného života,  výjavy: Rozprávačka, ktorá sa už stala švajčiarskou občiankou a napoly sa zmierila so svojím osudom, v nich funguje ako tlmočníčka medzi emigrantmi a domácimi úradmi. Stretáva sa s celou galériou extrémnych životných príbehov a zástupom stroskotancov, ktorí sa nejako pokúšajú poradiť si so životom: gaunermi, samovrahmi, chorými na depresie, podrazákmi, vojnovými utečencami, prehnane prispôsobivými, idealistami aj naivkami.
Tak nechránene a neúprosne voči sebe aj iným ešte nikto o emigrácii nepísal. Je to malý román s obrovskou výbušnou silou, životná kniha.

Prvé mediálne ohlasy:
Bolo treba celé desaťročia, aby mohla napísať túto knihu. Teraz je tu. A zmení debatu o migrácii vo Švajčiarsku. V románe Die undankbare Fremde (Nevďačná cudzin/k/a) prináša mnohonásobne ocenená spisovateľka a vojnová reportérka Irena Brežná, narodená 1950 v Československu, prostredníctvom ja-rozprávačky správu o svojej emigrácii do Švajčiarska, kde žije od roku 1968. Je to brilantne napísaný príbeh nachádzania identity medzi prispôsobovaním sa a vzdorom. Tak neľútostne, rezolútne a podnetne nenapísala o svojom bytí v cudzine ešte žiadna tunajšia migrantka. Táto žena nechce byť vďačná za to, že smela zostať, chce, aby ju uznali a vypočuli v jej cudzote. Irena Brežná, ktorá je už dávno švajčiarskou občiankou, nakladá Švajčiarom aj prisťahovalcom. Ukazuje, že spolužitie je možné len vtedy, keď obe strany vyjdú zo svojho úkrytu. Takú prisťahovalkyňu si možno iba želať.
Peer Teuwsen, Die Zeit

„Spúšťala som sa po lane hlbšie do bytostnej podstaty tejto krajiny...“, vraví rozprávačka na jednom mieste a postupne zisťuje, že v znepokojujúcom imperatíve odstupu, aký je bežný vo Švajčiarsku, môže objaviť aj „záchranu“: namiesto práva na splynutie právo na odstup – na ostré myslenie, na presnosť. Radosť z jazykovej presnosti sa tiahne aj jej knihou, v ktorej sa vozvýšené elegické rozprávanie strieda s lakonickými dokumentárnymi vsuvkami: scénami z „iného“ Švajčiarska, keď nakrátko prepožičiava svoj hlas ako tlmočníčka cudzincom a cudzinkám vo švajčiarskych nemocniciach, väzniciach. „Ja som však stále nomádkou,“ usmieva sa Irena Brežná, ktorá svojej „cudzovlasti“ Švajčiarsku teraz darovala v podobe tejto knihy dokument takého vyrovnávania sa, že si sotva možno predstaviť nejaké náruživejšie.
Bernadette Conrad, Aargauer Zeitung

V početných dvoj- až štvorstranových poetických, ako aj intenzívne obrazných krátkych esejach sa rozprávačka pokúša zachytiť „uchovanie svojich inštinktov“. Britko kritizuje novú krajinu až pod čiernu zem. Medzitým sú, zdiaľky sa ponášajúc na román Michaela Schischkina Venushaar, rovnako krátke, kurzívou vytlačené scény, v ktorých tlmočníčka, očividne niekdajšie utečenecké dieťa, sprostredkováva medzi emigrantmi a úradmi. Zlodejom, podvodníkom, samovrahom, chorým na depresiu, invalidom a chorým na rakovinu sa z rôznych dôvodov nepodarilo to, čo sa dospievajúcemu dieťaťu napokon podarí: vytvoriť si novú identitu a usadiť sa vo Švajčiarsku.
Die undankbare Fremde je rovnako ako román Melindy Nadj Abonji Tauben fliegen auf príbehom o vydarenej integrácii. Striedanie esejistických a rozprávacích pasáží, minulosti a dneška, neústupčivého trvania na pravde svojej detskej skúsenosti v socializme, ako aj medzi strašnými životnými príbehmi a kalkulovaným prístupom úradov vytvárajú príkry kontrast k rozmanitým cudzotám. Toto poskakovanie sem a ta narúša počiatočný absolútny odstup utečenky a na samom konci stojí patchworková, pozošívaná identita ako „Emigrácia“.
Jörg Plath, Deutschlandradio Kultur