Pekinská akčná platforma v kontexte globalizácie

Pekinská akčná platforma, kap.2, ods.9

Stiahnite si zvukový záznam celého príspevku Magdaleny Grabowskej, ktorý prezentovala na stretnutí Peking +15 v Bratislave [3].

PEKING_Grabowska_web.mp3 [4]

Úvod

Čo pre nás v súčasnosti znamená Pekinská akčná platforma? Ktoré jej ciele a ktoré jazykové prvky prenikli do hlavného prúdu ženského hnutia a do rôznych úrovní politiky? Členky ženských organizácií väčšinou nemajú odpoveď na otázku, aký význam mal záverečný dokument konferencie v Pekingu pre ich činnosť. Ženy, ktoré sa nezapájajú do ženského hnutia, vôbec nevedia o existencii akčnej platformy. Znamená to, že dokument, ktorý bol schválený v roku 1995 ako výsledok 4. svetovej konferencie OSN o ženách a ktorý sa považoval za prelomový a bezprecedentný, za medzinárodný manifest podpory rodovej rovnosti, má pre nás už len historický význam? Má akčná platforma zvláštny význam ako dokument, ktorý pre predstaviteľky ženských organizácií prvej vlny v strednej a východnej Európe inicioval prítomnosť organizácií z postsocialistických krajín aj vo svete? Alebo akčná platforma patrí do histórie ako dôkaz úsilia o dosiahnutie rovnosti žien a mužov a jej jazyk a rôzne požiadavky (napríklad uplatňovanie rodového hľadiska, t. j. gender mainstreaming) ženské hnutie zvnútornilo natoľko, že samotný dokument už pre nás stratil význam?

Na základe analýzy histórie vzniku Pekinskej akčnej platformy, sledovania stratégií jej implementácie a podmienok platnosti, ako aj na základe jej komplikovaných vzťahov k feministickej teórii možno tento dokument situovať nielen do širšieho kontextu napätia medzi feministickou teóriu a praxou, ale aj do kontextu konfliktov medzi ženami, ktoré reprezentujú rozličné geopolitické priestory: globálny Sever, globálny Juh a - často opomínanú - strednú a východnú Európu. Predovšetkým treba zobrať do úvahy, že konferencia v Pekingu a vypracovanie záverečného dokumentu tejto konferencie znamenali posun v chápaní rodovej rovnosti a sociálnej spravodlivosti v rámci Organizácie Spojených národov, ako aj revolučné včlenenie jazyka feministickej teórie do dokumentov medzinárodného práva.

Rovnosť práv patrí k základným princípom OSN už od vzniku tejto organizácie, výklad rovnosti sa však pod vplyvom rôznych prúdov politickej filozofie mení. Spočiatku išlo o koncepciu „neviditeľnej rovnosti" (1945 - 1975), tak bola rovnosť definovaná napríklad vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv schválenej v roku 1947. Koncepcia „neviditeľnej rovnosti" vychádza z klasickej liberálnej definície neutrálneho práva, ktoré priamo nediskriminuje žiadnu spoločenskú skupinu, ale neberie do úvahy už existujúce spoločenské rozdiely na základe pohlavia, triedy, rasy či sexuálnej orientácie. Od začiatku tzv. Dekády žien, ktorú v roku 1975 vyhlásila OSN, sa dostáva do popredia presadzovanie „viditeľnej rovnosti". Odstúpenie od liberálnej koncepcie sa spája s presvedčením, že táto koncepcia neodhaľovala štrukturálne mocenské vzťahy medzi rodmi.

Hlavným cieľom konferencie žien v Mexiku (1975), v Kodani (1980) a v Nairobi (1985) bolo verejné uznanie skutočnosti, že ženy sú diskriminované na individuálnej aj na kolektívnej úrovni. Z hľadiska ľudských práv žien je rovnako dôležitá Svetová konferencia OSN o ľudských právach, ktorá sa uskutočnila v roku 1993 vo Viedni. Práve na tejto konferencii sa práva žien explicitne zahrnuli medzi ľudské práva. Na tomto podujatí sa feministkám podarilo upozorniť na význam rodu ako dôležitého faktoru, ktorý formuje životné skúsenosti mužov a žien. Pojem rodu, teda sociálneho, resp. kultúrneho pohlavia, však zaviedla do jazyka OSN, do jazyka medzinárodného práva a sociálnej politiky až Pekinská akčná platforma a neskoršie dokumenty, ktoré chápu rodovú rovnosť ako súčasť hlavného prúdu sociálnej politiky na lokálnej aj na globálnej úrovni.

„Pozerať sa na svet ženskými očami": 12 problémových oblastí Pekinskej akčnej platformy

Americká teoretička a ľudskoprávna aktivistka Charlotte Bunch označila v roku 1996 Pekinskú akčnú platformu za prelomovú v tom, že vďaka nej sa problémy žien presunuli z periférie do centra pozornosti. Záverečný dokument konferencie sa nazýva akčnou platformou nielen preto, lebo k jeho hlavným cieľom patrí posilnenie postavenia a zrovnoprávnenie žien v sociálnych a politických procesoch, implementovanie rodovej rovnosti do hlavného politického prúdu, ale aj zabezpečenie toho, aby sa vlády členských štátov OSN zaviazali realizovať aktivity podporujúce rodovú rovnosť. Účastníčky konferencie v Pekinskej akčnej platforme zároveň zadefinovali 12 problémových oblastí, na ktoré sa treba zamerať:

1. narastajúca a pretrvávajúca hmotná núdza žien,

2. nerovnosť v prístupe k vzdelaniu,

3. nerovnosť v prístupe k zdravotnej starostlivosti a v rámci nej ponúkaných služieb,

4. násilie páchané na ženách,

5. dôsledky vojnových a iných konfliktov, ktoré najzávažnejšie poškodzujú ženy,

6. ekonomická nerovnosť, napríklad vo všetkých formách výroby a prístupu k zdrojom,

7. nerovnosť žien a mužov v politike a v rozhodovacích procesoch na všetkých úrovniach, nedostatočné mechanizmy posilňovania pozície žien,

8. nedostatočná podpora a ochrana práv žien ako ľudských práv,

9. stereotypné zobrazovanie žien v médiách a nerovnosť v prístupe žien a mužov do systému komunikačných, obzvlášť masovokomunikačných prostriedkov,

10. nerovnosť žien a mužov v prístupe k využívaniu prírodných zdrojov a ochrana prírody,

11. diskriminácia na základe rodu

12. nedodržiavanie práv dievčat.

Aká je situácia v týchto oblastiach pätnásť rokov po konferencii v Pekingu?

Plnenie cieľov akčnej platformy sa mení v závislosti od krajiny. Napríklad v členských štátoch EÚ sú niektoré ciele platformy zaštítené konkrétnymi právnymi predpismi, v iných krajinách závisí napĺňanie záverečných uznesení dokumentu (o. i. právo žien na osobný majetok, možnosť vzdelávania, podieľanie sa žien na verejnom a politickom živote) od dobrej vôle vlád, ako aj od tlaku ženských organizácií a iných medzinárodných inštitúcií. Jedným z najväčších úspechov platformy je, že skoro všetky vlády schválili zriadenie orgánov, ktoré by sa mali zaoberať rodovou rovnosťou. Podľa dostupných údajov 40% mechanizmov zodpovedných za oblasť rodovej rovnosti je zriadených na úrovni ministerstiev, 20% je súčasťou prezidentského úradu a 40% funguje na rôznych oddeleniach ministerstiev, najčastejšie na oddelení sociálnej politiky.

Účasť žien na rozhodovacích procesoch sa stále zvyšuje, hoci málokedy prevyšuje kritických 30%. Napríklad ani v jednom štáte Latinskej Ameriky, ktorý zaviedol do svojich volebných systémov kvóty (Brazília, Dominikánska republika, Honduras, Jamajka, Mexiko, Panama, Paraguaj, Bolívia a Uruguaj), ženy túto hranicu neprekročili. Z latinskoamerických štátov dosiahla 43-percentnú účasť žien v parlamente iba nedemokratická Kuba. Účasť žien v procesoch rozhodovania sa výrazne zvýšila v krajinách Afriky. V Rwande (najvyššia účasť žien na kontinente) obsadili ženy v parlamente 55% miest (po voľbách v roku 2008), v Juhoafrickej republike 30%. V roku 2006 sa Ellen Johnson Sirleaf stala prvou prezidentkou v dejinách Libérie. Aj niektoré arabské krajiny, o. i. Jordánsko, Egypt, Maroko a Mauretánia schválili zákon, ktorý má zvýšiť účasť žien v riadiacich orgánoch štátu.

V Európe sa podiel žien v rozhodovacích pozíciách tiež líši v závislosti od štátu. Najmenší podiel žien v parlamente je v Gruzínsku (6%), Albánsku (7,1%) a na Malte (8,7%). Vo väčšine členských štátov EÚ sa pohybuje participácia žien v rozhodovacích orgánoch od 15% do 25%, v Európskom parlamente je to 33%. Už spomínaný 30-percentný podiel žien v rozhodovacích pozíciách na vnútroštátnej úrovni sa podarilo prekročiť len v Belgicku, Dánsku a vo Švédsku. Európska ženská loby [1] preto upozorňuje, že v žiadnom parlamente členských krajín EÚ ženy nedosiahli v roku 2009 paritné zastúpenie. Ani v súkromnom sektore krajín EÚ sa ženy vo väčšej miere nepodieľajú na rozhodovacích procesoch, za uplynulé roky sa podiel žien v najvyšších funkciách najväčších európskych firiem dokonca znížil zo 4% na 3%.

Násilie páchané na ženách sa postupne vo všetkých častiach sveta stáva trestným činom. V Latinskej Amerike je násilie na ženách trestné v Argentíne a Mexiku, najvyššie trestné sadzby v tejto oblasti má brazílske právo. Zákony kriminalizujúce násilie páchané na ženách v Afrike prijali krajiny: Botswana, Kamerun, Ghana, Keňa, Madagaskar, Malawi, Maurícius, Mozambik, Namíbia, Rwanda, Juhoafrická republika, Uganda a Zimbabwe. Obriezku žien trestá 25 afrických štátov.

Z arabských krajín sa považuje násilie páchané na ženách za trestný čin napríklad v Jordánsku, Tunisku, Alžírsku či Sýrii. Niektoré štáty zaviedli tresty za obchodovanie s ľuďmi (Alžírsko), za sexuálne obťažovanie, za využívanie a prevádzkovanie sexuálneho turizmu (Tunis, Alžírsko a Maroko). V uplynulých rokoch veľa ázijských štátov zaviedlo tresty pre páchateľov domáceho násilia (Azerbajdžan, India, Japonsko, Kazachstan a Kirgizsko) a sexuálneho obťažovania (India, Kirgizsko a Kazachstan). Zároveň veľa krajín schválilo zákony na zamedzenie obchodovania s ľuďmi (Gruzínsko, Nepál, Filipíny, Južná Kórea, Thajsko a Uzbekistan). Zákony na ochranu žien zažívajúcich násilie prijímajú aj európske štáty.    Napriek tomu, že z členstva v EÚ priamo nevyplýva podriadenie štátnej legislatívy týkajúcej sa problematiky násilia požiadavkám únie, väčšina krajín už zaviedla patričné zákony. V zákone o domácom násilí v Rumunsku z roku 2003 je zakotvené zriaďovanie súkromného a štátneho krízového ubytovania pre ženy zažívajúce násilie, ako aj financovanie mimovládnych organizácií poskytujúcich pomoc obetiam násilia zo štátneho rozpočtu. V roku 2005 bol v Srbsku prijatý zákon, ktorý zakazuje páchateľovi domáceho násilia kontakty s jeho obeťami, legislatíva v Maďarsku a v Portugalsku ustanovuje zriaďovanie centier pomoci pre ľudí zažívajúcich násilie.

Vďaka rastúcemu dôrazu na prenatálnu starostlivosť a na odstránenie ekonomických bariér v prístupe k zdravotnej starostlivosti sa od polovice 90. rokov minulého storočia znižuje úmrtnosť žien vo svete. Krajinám na africkom kontinente sa podarilo dosiahnuť určité pokroky v zápase s HIV/AIDS - napríklad v roku 2005 až 61% populácie vo veku 15 až 49 rokov uviedlo, že pri náhodnom sexuálnom styku použilo prezervatív. Zdravie žien v rôznych častiach sveta však naďalej zostáva problematickou oblasťou. Podľa lekárskych údajov je v afrických krajinách antikoncepcia pre ženy stále nedostupná, a to najmä z finančných dôvodov. Úmrtnosť rodičiek v krajinách Južnej Ameriky je 670 zo 100000 pôrodov, v niektorých afrických štátoch je úmrtnosť rodičiek 1500 zo 100000 pôrodov (napríklad v Angole, Malawi, Nigérii alebo v Tanzánii).

Neúspešné boli pokusy o naplnenie jedného z dôležitých cieľov akčnej platformy - zvýšenia životnej úrovne žien. Napriek tomu, že od roku 1994 ukazovateľ chudoby klesol na 34,1%, príjmy jednej tretiny domácností v Južnej Amerike naďalej nedosahujú ani úroveň sociálneho minima. V roku 1994 až 43,6% žien, ktoré žijú v mestských oblastiach trinástich krajín Latinskej Ameriky, nemalo vlastné príjmy. Tento počet sa do roku 2007 znížil o 11% a dosahuje úroveň 32,5%. Aj v Afrike prináša snaha o zvyšovanie životnej úrovne žien rôzne výsledky. No napriek tomu, že v niektorých krajinách (napríklad v Tunisku alebo v Mozambiku) sa počet ľudí žijúcich v hmotnej núdzi výrazne znížil, na iných miestach (napríklad v Nigérii, v Lesothe, v Keni, v Zimbabwe) stále zostáva vysoký podiel obyvateliek a obyvateľov, ktorých príjem nedosiahol ani úroveň jedného dolára na deň.

Z väčšiny zdrojov vyplýva, že ľudia v hmotnej núdzi sú predovšetkým ženy (napríklad ADF, 2009). Hoci je priemerný vek obyvateľstva Európy vyšší ako v iných oblastiach sveta, aj európske štáty sa usilujú o odstránenie chudoby žien a o zlepšenie ich zdravotného stavu. Nebezpečenstvo skĺznutia na úroveň hmotnej núdze v členských štátoch EÚ je 17% a oveľa častejšie sa týka žien (35%) než mužov (11%). Takýto veľký rozdiel sa spája so životnými udalosťami ako rozvod, odlúčenie alebo smrť partnera. Najviac sú ohrozené staršie ženy; osoby, ktoré samy vychovávajú deti (80 - 90% z nich sú ženy); imigrantky a nelegálne zamestnané ženy.

Veľmi závažným problémom je situácia žien v čase ozbrojených konfliktov, konkrétne násilie páchané na ženách počas vojny - znásilňovanie žien na okupovanom území a násilie páchané v utečeneckých táboroch. Podiel žien a ich detí v 20 miliónovej skupine utečencov je 80%. Utečenky a utečenci sú nútení opustiť svoje domovy, trpia hladom, zažívajú násilie, často sú obeťami sexuálneho obťažovania, mučenia a znásilňovania. Podľa údajov OSN je čoraz častejšie vojnové vysídľovanie a rastie počet tzv. vnútroštátne presídlených osôb. V regiónoch ako východná a juhovýchodná Ázia tvoria väčšinu presídlených osôb ženy (v roku 2000 približne 4,8 milióna).

Kritická je aj situácia v afrických krajinách - v Somálsku a Sudáne. Zatiaľ len desať afrických štátov, napr. Čad, Pobrežie Slonoviny, Ghana, Malawi, Namíbia, Kongo, Tanzánia, Uganda a Zimbabwe ratifikovalo Rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN č. 1325 o ženách, mieri a bezpečnosti z roku 2000. Šesť afrických krajín deklarovalo právny postih pre páchateľov akéhokoľvek násilného činu voči ženám a zneužívania žien v období ozbrojeného konfliktu, a to aj zo strany príslušníkov polície, armády a bezpečnosti. V siedmich štátoch platia mechanizmy na ochranu bezpečnosti utečenkýň a na zabezpečenie ich autonómie.

Posilnenie pozície prostredníctvom jazyka: diskurzívna transformácia národnej legislatívy

Úspechy a neúspechy Pekinskej akčnej platformy nemožno reflektovať len v súvislosti s legislatívnymi zmenami. Ako na to upozornila Charlotte Bunch (1996), treba brať do úvahy aj to, že jazyk medzinárodných dohôd nielen odzrkadľuje, ale zároveň aj formuje hlavný prúd sociálnej politiky. V súvislosti s právami žien treba zohľadňovať aj to, že každodenná skúsenosť žien sa líši od legislatívnych úprav, a preto sú dôležité aj iné než právne procesy, ktoré sú výsledkom pôsobenia akčnej platformy. Najzávažnejším z týchto procesov bola zmena jazyka, ktorým sa hovorí o rodovej rovnosti. Táto zmena spočívala predovšetkým v uplatňovaní názoru uvedeného v záverečnom dokumente Konferencie pre ľudské práva vo Viedni (1993), že „práva žien sú ľudskými právami". Tento podstatný posun, ktorý vyplynul z nového chápania ľudských práv, sa prejavil dvojako. Verejné uznanie ženských práv za ľudské práva znamenalo, že určité všeobecné ľudské práva, ako napríklad právo na život v mieri, sú rodovo podmienené. Dôsledkom toho sa znásilnenie počas vojnových konfliktov začalo považovať za porušovanie ľudských práv. Druhým prejavom bolo rozšírenie ľudských práv o oblasti, ktoré boli obzvlášť dôležité pre ženy, ale dovtedy sa vnímali iba ako „súkromné" alebo „ženské", a nie ako univerzálne, napríklad reprodukčné práva alebo právo na život bez násilia.

Začlenenie „súkromných" aspektov do jazyka medzinárodného práva bolo dôležitou, no iba jednou z viacerých transformácií v tejto sfére. Pekinská akčná platforma bola prvým medzinárodným dokumentom ratifikovaným štátmi na celom svete, ktorý zaviedol do medzinárodného práva pojem rod (gender) a definoval ho ako sociálno-kultúrne pohlavie a zároveň načrtol stratégiu uplatňovania rodového hľadiska (gender mainstreaming) vo všetkých aspektoch politiky. Táto udalosť sa neskôr pri tvorbe politiky rodovej rovnosti, predovšetkým v rámci EÚ, ukázala ako prelomová. Dokument Európskej komisie z februára 1996 uvádza, že začlenenie problematiky rodovej rovnosti do každej politickej stratégie a aktivity Spoločenstva je jednou z priorít únie v aktívnom boji proti všetkým formám diskriminácie. Po prijatí platformy definovalo Spoločenstvo dvanásť kľúčových oblastí pôsobenia politiky rodovej rovnosti. Neskôr Amsterdamská zmluva (1997) vyhlásila gender mainstreaming za prioritu politiky EÚ: „Úlohou Spoločenstva je prostredníctvom spoločného trhu a hospodársko-peňažnej únie a realizáciou spoločných politík alebo aktivít predstavených v článkoch 3 a 3a [...] podporovať rovnosť žien a mužov vo všetkých členských štátoch [...]" (čl. 2 Amsterdamskej zmluvy).

Zdôrazňovanie potreby začleňovať jazyk rodovej rovnosti do hlavného prúdu politiky a do verejných diskusií tak na štátnej, ako aj na medzinárodnej úrovni, vyžadovalo ešte jednu zmenu diskurzu o ľudských právach - bolo treba prekonať jazyk neutrálneho, univerzálneho a všeobecného práva a obrátiť pozornosť na fakt, že ženy z rôznych geopolitických a sociálnych prostredí majú odlišné životné skúsenosti. Aj keď východiská, ktoré zdôrazňovali rozdiely medzi ženami navzájom alebo tzv. intersekcionalitu útlaku žien, sa až do roku 2000 v dokumentoch OSN neartikulovali [2], aktivity mimovládnych organizácií na globálnom Juhu dosiahli, že sa v oblastiach Afriky, Južnej Ameriky či juhovýchodnej Ázie riešili dôležité problémy ako hmotná núdza, vzdelávanie alebo boj s AIDS/HIV. Zároveň sa riešili aj problémy žien globálneho Severu - Severnej Ameriky a západnej Európy - napríklad účasť žien na rozhodovacích procesoch, rodová rovnosť v ekonomickej sfére, zosúlaďovanie práce a rodiny alebo zobrazovanie žien v médiách. Ženám zo Severu poskytla akčná platforma jazyk, ktorý sa stal záväzným diskurzom o rodovej rovnosti, o. i. aj v členských štátoch EÚ.

Medzi teóriou a praxou: liberalizmus, radikalizmus a intersekcionalita v Pekinskej akčnej platforme

K úspechom platformy sa môže radiť aj zavedenie jazyka feministickej teórie do významných medzinárodných dohovorov. Vplyv feministických teórií na priebeh diskusií, na záverečné dohovory v rámci OSN, ako aj na podobu pekinskej platformy, mal už od vzniku Ligy národov rôzne podoby. Feministické akademičky a expertky sú často poradkyňami či členkami vládnych delegácií alebo vystupujú na fórach mimovládnych organizácií. Zároveň pracujú ako expertky na pôde OSN alebo vystupujú ako nezávislé poradkyne OSN (napríklad Charlotte Bunch či Rebecca Cook).

Aj keď sa väčšina feministických teórií zaoberá nerovnosťou medzi ženami a mužmi a zdôrazňuje potrebu reflektovať medzinárodné problémy z pohľadu žien, pojem rovnosti zostáva ešte stále predmetom polemík a diskusií. V tejto súvislosti feministické teórie ponúkajú viaceré perspektívy, napríklad chápanie rovnosti ako rovnakosti; koncept rovnosti, ktorý zohľadňuje rozdiely medzi ženami a mužmi; koncept rovnosti, do ktorého sú zakomponované aj rozdielne životné skúsenosti žien.

V dôsledku predchádzajúceho presadzovania antropocentrickej perspektívy právnych paradigiem v medzinárodných dohovoroch (napríklad paradigma ľudských práv) feministické aktivistky a expertky tvrdili, že právo sa musí zmeniť tak, aby bralo do úvahy skúsenosti dovtedy nezohľadňovaných sociálnych skupín. Feministická perspektíva sa najskôr zameriavala na potrebu vypracovania univerzálnych systémov medzinárodného práva, ktoré by boli schopné bojovať s lokálnymi prejavmi nerovnosti založenými na tradíciách a špecifických zvykoch, ako aj na princípoch lokálneho a národného práva. Takýto prístup, ktorý odkazoval na liberálny feminizmus, predpokladal možnosť rozpracovania rodovo neutrálnych práv, postupne ho však začali nahrádzať prvky feminizmu diferencie.

Už počas konferencie v Nairobi (1985) účastníčky upustili od liberálnej koncepcie rovnosti a rovnosť definovali nielen ako formálnu rovnosť pre zákonom, ale aj ako nutnosť odstrániť nerovnosti v každodennom živote. Ako príklad uviedli garantovanie rovnosti príležitostí pre participáciu žien v politike, či už ako jej užívateliek alebo jej aktívnych spolutvorkýň. V súlade s prístupom založenom na odlišnosti žien a mužov by malo zapojenie žien do diskusie o medzinárodnom práve priniesť úžitok v podobe plného využitia ich potenciálu. Feminizmus diferencie považuje tzv. súkromnú sféru za priestor závažného obmedzovania práv žien, a preto jeho predstaviteľky žiadali, aby sa reprodukčné práva alebo násilie páchané na ženách chápali ako dôležité súčasti politiky rodovej rovnosti. K tradične liberálnym cieľom, akým je napríklad rovnaká mzda za prácu rovnakej hodnoty, pridali princíp rovnakého podielu na starostlivosti o rodinu. Feminizmus diferencie zároveň navrhuje dôležité mechanizmy na presadzovanie rodovej rovnosti. Ide napríklad o podporovanie vlád v tom, aby sa viac zapájali do riešenia rôznych druhov nerovnosti, vrátane realizácie afirmatívnych opatrení a vytvorenia samostatného správneho orgánu pre agendu rodovej rovnosti. Feministické diskusie na nadnárodnej úrovni ukázali, že jednou z hrozieb „neutrálneho" medzinárodného práva je, že väčšinou odzrkadľuje právny systém liberálnych demokracií a nezohľadňuje iné ako západoeurópske kultúrne a politické tradície. Predstaviteľky krajín globálneho Juhu žiadali, aby sa do medzinárodných dohovorov zapracovali špecifické skúsenosti ich krajín spojené s kolonizáciou, dekolonizáciou, nacionalistickou expanziou a náboženským fundamentalizmom. V dôsledku toho sa už od Pekinskej akčnej platformy uplatňuje vo všetkých dohovoroch OSN liberálny prístup spolu s radikálnym  prístupom, ktorý zohľadňuje odlišné postavenie žien v rôznych spoločenských, geopolitických a kultúrnych štruktúrach.

Prvky liberálneho feminizmu sú v akčnej platforme zrejmé napríklad v oblastiach, ktoré sa týkajú rovnakého prístupu k vzdelávaniu, zamestnaniu, ekonomickým zdrojom, tréningom a k inej odbornej príprave. Aj v platforme, podobne ako v dokumentoch, ktoré jej predchádzali, sa žiada, aby bola pre mužov a ženy zákonom garantovaná rovnaká mzda za rovnakú prácu. Feminizmom diferencie sú inšpirované napríklad tie časti platformy, podľa ktorých sa v dôsledku nedostatku podrobných analýz sociálno-kultúrnych vplyvov na konštrukciu rodu marginalizuje prínos žien, ako aj ich záujmy v oblasti ekonomických, finančných a trhových štruktúr, v ekonómii ako akademickej disciplíne aj spoločenskej štruktúre, v daňovom systéme, v sociálnom poistení, v rodine i v domácnosti. Je zrejmé, že pasáže, ktoré zdôrazňujú potrebu brať do úvahy prínos a potenciál žien, stavajú na predpokladoch, že možnosti a zručnosti žien a mužov sú odlišné. Vplyv prístupu, ktorý zdôrazňuje rozdiely medzi ženami navzájom, je obzvlášť viditeľný v časti o prístupe k vzdelávaniu, v časti o boji proti HIV/AIDS a boji proti chudobe, teda v otázkach dôležitých predovšetkým pre ženy z globálneho Juhu.

„Rozmýšľať globálne, konať lokálne": úloha mimovládnych organizácií pri formulovaní a napĺňaní cieľov akčnej platformy

Z hľadiska vzťahov feministickej teórie a každodenného života je závažný ešte jeden aspekt platformy - jej dôraz na posilnenie postavenia žien, ktoré navrhuje riešiť napríklad prostredníctvom upevnenia úlohy mimovládnych organizácií pri formovaní politiky rodovej rovnosti na lokálnej aj medzinárodnej úrovni. Vychádzajúc z feministického presvedčenia o existencii vzťahov medzi fungovaním moci a dominancie v spoločnosti a sociálno-kultúrnymi vplyvmi na konštruovanie rodu, akčná platforma žiadala nielen skoncovať s praktikami diskriminujúcimi ženy pre ich úlohu v reprodukcii a zabezpečiť im rovnosť príležitostí, ale zároveň žiadala finančnú a inštitucionálnu podporu pre ženské mimovládne organizácie a ich väčší podiel na koncipovaní sociálnej politiky. Zapracovanie úlohy ženských organizácií v politickom dianí do záverečnej dohody pekinskej konferencie je určite výsledkom angažovanosti účastníčok ženského hnutia. Stačí pripomenúť, že dohovory o platforme sa uskutočnili za účasti predstaviteliek 30000 ženských organizácií zo 189 krajín. [3] Angažovanosť ženských mimovládnych organizácií na tvorbe Pekinskej akčnej platformy bola výnimočnou udalosťou, vďaka ktorej sa do pozornosti dostal nielen nový aspekt medzinárodnej demokracie, ale aj potreba rozšíriť spoločenský dialóg. V rámci fóra mimovládnych organizácii v Hairou neďaleko Pekingu sa okrem plenárnych zasadnutí uskutočnilo 3 340 stretnutí, panelov i prezentácií, ktoré dokazovali globálne zapojenie žien „zdola" do tvorby medzinárodnej politiky OSN. Účastníčky fóra sa každý deň zúčastňovali 371 seminárov a stretnutí, ktoré sa sústreďovali na tri čiastkové témy konferencie - rovnosť, rozvoj a mier. Stretnutia sa venovali rôznym oblastiam, od ženských práv až po sociálne zabezpečenie a hmotnú núdzu. Počas deviatich dní fóra boli plenárne debaty rozdelené do 13 sekcií. Z 3340 debát sa najviac pozornosti venovalo otázkam ľudských práv (493), otázkam mieru a bezpečnosti (475), vzdelávaniu (465) a rozvoju (383). V tomto zmysle bola pekinská konferencia neobyčajnou demonštráciou feminizmu v praxi alebo tiež „feminizmu v teréne" a účasť ženských organizácií na sprievodných podujatiach konferencie rozhodla o výslednej podobe schváleného záverečného dokumentu, ktorý s istotou môžeme označiť za „manifest globálneho feminizmu" (Moghadam, 2000).

Výsledkom angažovanosti ženských organizácií je platformou navrhovaná reštrukturalizácia vládnych inštitúcií takým spôsobom, aby prostredníctvom intenzívnejšieho a kvalitnejšieho kontaktu s mimovládnymi organizáciami zabezpečili ich výraznejší vplyv na tvorbu sociálnej politiky. Mimovládne organizácie tak prostredníctvom nezávislých poznatkov a odborných znalostí môžu zlepšiť kvalitu služieb, ktoré štát poskytuje svojim občiankam a občanom.

Proces posilňovania úlohy mimovládnych organizácií sa naďalej rozvíja vďaka iniciatívam organizovaným „zdola" smerom k medzinárodnej a nadregionálnej spolupráci. Politické aktivity organizácií začali po pekinskej konferencii prekračovať štátne hranice a nadobudli podobu medzinárodných sietí ženskej spolupráce. (Desai, 2005) Za posledných 15 rokov vznikli medzinárodné siete spolupráce žien, ktoré pochádzajú z rôznych častí sveta a ktorých cieľom je „myslieť globálne a konať lokálne". Nadnárodný feminizmus poskytuje ženským organizáciám, ktoré sa sústreďujú na lokálne problémy, možnosť využívať na svoje účely medzinárodné mechanizmy - právo a inštitúcie. Tým umožňuje ženským organizáciám konať v boji proti diskriminácii nezávisle od - často veľmi konzervatívneho - národného štátu.

Medzinárodné siete spolupráce sa podieľajú na aktivitách v konkrétnych regiónoch i na nadnárodnej úrovni. Príkladom takejto kooperácie sú aktivity: DAWN (Women for a New Era) so sídlom na Karibských ostrovoch, v Južnej Amerike a v Južnej Ázii; WIDE (Women in Development Europe) so sídlom v Bruseli a pobočkami v Afrike; WLUML (Women Living Under Muslim Laws) - organizácia žien žijúcich v moslimských spoločnostiach, ktorá pracuje vo Francúzsku a v Pakistane; Koalícia KARAT a ASTRA (Central and Eastern Europe Women's Network for Reproductive and Sexual Health and Rights), ktoré zastrešujú strednú a východnú Európu, ako aj východnú a strednú Áziu; NEWW (The Network of East West Women) - sieť spolupráce medzi krajinami východnej Európy a USA. Základným politickým nástrojom týchto sietí je výmena informácií a poznatkov, prejavy solidarity so ženami, ktorých práva sú potláčané a ktoré sú často z geograficky a kultúrne vzdialených krajín, príprava spoločnej stratégie boja s diskriminačnými dôsledkami globalizácie pre ženy (napríklad expanzia nadnárodných korporácií alebo vplyv štrukturálnych fondov).

15 rokov po: pochybnosti, zúčtovanie, neúspechy

Pätnáste výročie prijatia Pekinskej akčnej platformy sprevádza nielen hodnotenie jej úspechov, ale tiež neúspechov spojených s implementáciou jej záverov do národných legislatív a s napĺňaním jej cieľov. Veľa aktivistiek i expertiek na medzinárodné právo si kladie otázku, prečo dohovor, ktorý bol vo svojej podstate revolučný, sa realizuje v takej malej miere, prečo vzbudzuje toľko kontroverzií a námietok v radoch ženských organizácií a feministických akademičiek. Medzi odborníčkami na medzinárodné procesy prevláda názor, že nádeje spájané so záverečným dokumentom nebrali do úvahy politickú realitu po konferencii - platforma totiž za 15 rokov nedokázala v politike rodovej rovnosti na celom svete dosiahnuť podstatné zmeny. A to najmä preto, lebo je  nástrojom „mäkkého práva", ktorý má len charakter odporúčania, a vlády mohli sformulované návrhy ignorovať.

Organizácia Spojených národov totiž nemôže použiť žiadne donucovacie prostriedky voči vládam, ktoré nenapĺňajú odporúčania platformy. V tomto kontexte je problematická už samotná štruktúra OSN, ako aj skutočnosť, že v porovnaní s inými nadnárodnými organizáciami - napríklad v porovnaní s EÚ - OSN stráca svoju medzinárodnú prestíž už od polovice 90. rokov 20. storočia. Pre mnohých je diskutabilný aj jazyk akčnej platformy. Veľa žien napríklad kritizuje, že dohovor ani jedným slovom nespomína neheterosexuálnu orientáciu ako jeden z aspektov rozmanitej životnej skúsenosti žien. Platforma však vyjadruje presvedčenie, že veľa žien sa stretáva s rôznymi ťažkosťami spojenými s ich postavením v rodine, obzvlášť sa to týka matiek samoživiteliek, alebo s ťažkosťami súvisiacimi so sociálno-ekonomickou situáciou žien žijúcich na vidieku či v hmotnej núdzi. Platforma reaguje na problematiku inakosti v článku, ktorý uvádza, že ženy sa stretávajú s prekážkami, ktoré im sťažujú alebo znemožňujú kariérny postup a úplnú rodovú rovnosť a ktoré sú diskriminačné na základe rasy, veku, etnicity, kultúry, náboženstva, telesného postihnutia, príslušnosti k pôvodnému obyvateľstvu a iných charakteristík. S ďalšími problémami sa stretávajú utečenky a presídlenkyne, obete prírodných živlov, ťažkých a nákazlivých ochorení, ako aj ženy zažívajúce rôzne formy násilia.

Napriek tomu, že kanadský pozmeňovací návrh na zohľadnenie diskriminácie na základe pohlavia a sexuálnej orientácie podporilo v Pekingu 33 štátov, v dohovore chýba zmienka o sexuálnej orientácii. Tento nedostatok komentoval predseda komisie na prípravu znenia platformy Douglas Sanders (1996) tak, že za úspech treba pokladať samotný fakt, že sa „po prvý raz na fóre OSN objavila vecná diskusia o tejto problematike" a doplnil, že vzhľadom na politické rozdiely sa tieto súvislosti zo zápisu vynechali. Charlotte Bunch (2005) v kontexte tejto diskusie pripomenula jednu zo slabín jazyka medzinárodných dohovorov, a síce skutočnosť, že reprezentuje najmenšieho spoločného menovateľa. A keďže tento jazyk je výsledkom kompromisov, podlieha kritike predstaviteliek rôznych skupín. Podľa Bunch odzrkadľujú kontroverzie okolo jazyka platformy napätie spojené s prioritami sociálnej politiky, a preto treba brať do úvahy skryté súvislosti, konflikt, ktorý tkvie v základoch určitých politických rozhodnutí. Sanders a Bunch chcú pravdepodobne upozorniť na to, že nedostatky jazyka platformy nie sú ani tak dôsledkom ideologických tlakov v rámci feministického hnutia, ako skôr dôsledkom posilňovania konzervatívnych tendencií na fóre OSN. Nemali by sme zabúdať, že Pekinská akčná platforma sa stala jedným z najviac spochybňovaných medzinárodných dohovorov, predovšetkým jej dve časti, ktoré prešli až 33 zmenami. Problematický bol najmä pojem rod, o odstránenie ktorého sa zasadzovala koalícia krajín pod vedením Guatemaly, Malty, Hondurasu a Beninu. Podľa tejto koalície malo zavedenie pojmu rod viesť k tomu, že osoby, ktoré si nenájdu svoje miesto v kategórii jedného alebo druhého rodu, sa budú dožadovať vlastných práv.

Opozícia voči zavedeniu pojmu rod do dohovoru sa vytvorila ešte pred konferenciou v Pekingu - podľa katolíckych a islamských krajín rod spochybňuje prirodzený vzťah biologického pohlavia a jeho sociálnej roly. Polemika o jazyku dohovorov OSN trvala do roku 2000, a to aj v rámci príprav na konferenciu Peking +5, keď sa pravicovým organizáciám (o. i. REAL Women of Canada, Concerned Women for America, Human Life International, Pro-Life National Committee of Mexico, Family Life Counseling Association of Kenya a World Christian Life Community of Italy) podarilo presvedčiť katolícke krajiny, aby zablokovali záverečný dohovor, ktorý sa mal týkať aj otázky sexuálnych a reprodukčných práv žien.

V tejto súvislosti je zaujímavý fakt, že kritika konzervatívnych skupín sa v niečom prelínala s diskusiami v ženskom hnutí, zvlášť s protichodnými názormi, ktoré prevládali vo feministickej teórii v 90. rokoch minulého storočia (Chan-Tiberghien, 2004). Zavedenie pojmu rod do jazyka medzinárodných dohovorov sa považovalo za veľký úspech feministickej teórie a ženského hnutia, tento „genderový boom" sa ale stretol s kritikou, ktorá sa rozvíjala od 80. rokov. Táto kritika vyčítala pojmu rod (gender), že reprezentuje tak esencialistické, ako aj imperialistické tendencie.

V súvislosti s pokusmi o vytvorenie univerzálnej medzinárodnej politiky, ktorá by mala zamedzovať diskriminácii na základe pohlavia, nové koncepcie vznikajúce v rámci feministickej teórie, ktoré diskrimináciu nepokladali za fakt, ale za dôsledok individuálnych alebo kolektívnych aktivít, spochybňovali vierohodnosť a smerovanie medzinárodného feminizmu. Podľa niektorých kritičiek sociálno-kultúrna definícia pohlavia sa opodstatnene považuje za dvojsečnú zbraň. Na jednej strane síce odkazuje na esenciálnu kategóriu „ženy" a súčasne predpokladá jej dekonštruovanie, na druhej strane nasmerovaním diskusie o rovnosti smerom k „rodovej rovnosti", vedie k umlčaniu diskusie o diskriminácii žien a o ženských právach. Z toho vyplýva nielen to, že jazyk „rodovej rovnosti" môžu prebrať muži, ale aj to, že môže dôjsť k depolitizácii feminizmu a môžu z neho zmiznúť pojmy ako „moc" alebo „nadvláda". Napríklad, zatiaľ čo jazyk platformy a v ňom sformulovaná paradigma gender mainstreamingu (zohľadňovania rodového hľadiska v hlavnom prúde politiky) - platné aj v legislatíve EÚ - žiadajú možnosť zosúladenia pracovného a rodinného života, neumožňujú pokračovať v diskusiách o príčinách diskriminácie žien - napríklad o deľbe práce v rodine alebo o vzťahu štátu k reprodukčným právam žien v prípade tých krajín, ktoré takéto práva neuznávajú (ako Poľsko).

Na druhej strane zavedenie pojmu rod do jazyka medzinárodného práva vyvolalo aj diskusiu o možnosti používania niekoľkých nových kategórií v multikultúrnom diskurze. Pochybnosti vyplývali nielen z problémov pri preklade anglického pojmu gender do iných jazykov, ale aj z toho, či je tento termín vôbec použiteľný mimo tradičnej, všeobecnej a homogénnej definície „žena/ženy". Podľa Chandry Mohanty (1997) a iných kritičiek z radov postkoloniálnych teoretičiek je vzťah medzi „ženou" ako objektom feministických teórií i politík a „ženami", ktoré majú odlišné životné skúsenosti, odzrkadlením napätia spojeného s určitým druhom nadvlády, ktorá je charakteristická tak pre jazyk patriarchátu, ako aj pre jazyk feminizmu. V kontexte medzinárodného ženského hnutia sa toto napätie najintenzívnejšie prejavilo v polemike amerického (a západoeurópskeho) feminizmu s postkoloniálnym feminizmom. Postkoloniálny feminizmus, reprezentovaný ženami z globálneho Juhu - Južnej Ameriky, juhovýchodnej Ázie a Afriky - odkazoval na geografickú dimenziu konfliktov vo vnútri medzinárodného ženského hnutia: na odlišný prístup k materiálnym a ekonomickým zdrojom, na privilégiá západných (severných) feministiek v medzinárodnom ženskom hnutí a v tejto súvislosti na ich neprimeranú reprezentáciu v hnutí. V súvislosti s tým, na čo upozorňuje Mohanty, sa javí ako dôležitá diskusia o reprezentácii záujmov žien z rôznych častí sveta prostredníctvom lokálnych a medzinárodných ženských organizácií.

Napriek tomu, že akčná platforma bola prijatá takmer jednomyseľne ako demonštratívna podpora ženských organizácií zo strany OSN, požiadavku partnerského dialógu medzi národnými vládami a mimovládnymi organizáciami sa podarilo realizovať len sčasti. Veľa expertiek zastáva názor, že dôvodom neúspechu boli rozporuplné stratégie vo vnútri ženského hnutia. Chow (Moghadam, 2000) poznamenáva, že fórum mimovládnych organizácií sa síce od samotnej konferencie odlišovalo dôrazom na konkrétne aktivity, ale len 20% všetkých seminárov sa venovalo tvorbe akčnej stratégie. Navyše, inštitucionalizácia a profesionalizácia medzinárodného ženského hnutia iniciovaná v Hairou, ako aj tlak, ktorému boli vystavené reprezentantky ženského hnutia na globálnej úrovni, spôsobili krízu dôvery v mimovládne organizácie na lokálnej aj globálnej úrovni.

Dôležité je aj obdobie vzniku akčnej platformy, ktoré interferovalo s dvoma veľkými zmenami: demokratizáciou latinskoamerických a východoeurópskych krajín a s napredovaním globalizačných procesov. A práve tieto procesy sa odohrávali súčasne s krízou dôvery v OSN ako reálnej platformy dialógu žien z rôznych krajín sveta. V tomto kontexte vzbudzuje polemiky zmena v smerovaní politiky OSN - od počiatočného zamerania sa na mier a bezpečnosť k záujmom o rozvoj, predovšetkým v postkoloniálnych krajinách. Veľa predstaviteliek latinskoamerických krajín, afrických krajín a krajín juhovýchodnej Ázie kritizuje princíp rozvoja preto, lebo sa zakladá na neokoloniálnej hegemónii a presvedčení o vyššej kultúrnej úrovni západoeurópskych spoločenstiev. Kritičky tzv. nadnárodného feminizmu, ktorý sa šíril v rámci OSN, argumentujú, že prístup na fórum majú len tie osoby, ktoré disponujú určitým kapitálom - poznaním, vzdelaním, jazykovými kompetenciami a finančnými prostriedkami, vďaka ktorému môžu pokryť náklady spojené s účasťou na medzinárodných debatách. Manisha Desai pripomenula, že najvýznamnejšie inštitúcie OSN sídlia v krajinách Severu, čo spôsobuje, že hlasy žien z globálnej periférie, obzvlášť tých, ktoré sa neangažujú v profesionálnom ženskom hnutí, prakticky nepočuť. Zo skutočnosti, že centrá medzinárodných sietí spolupráce sídlia v západoeurópskych krajinách vyplýva, že siete sú nedostupné pre ženy, ktoré majú reprezentovať. Dôsledkom je aj to, že agendu OSN tvorí určitá skupina expertiek, ktoré nepoznajú skutočné potreby a názory žien v lokálnych spoločenstvách. V tomto zmysle je globalizácia na fóre OSN odstredivou demokraciou (na rozdiel od globalizácie zhora a zdola) a skupina úradníkov a expertiek sa situuje niekde medzi aktivitami zdola a procesmi globalizácie prichádzajúcimi zhora. Dôveru, vierohodnosť a predovšetkým reprezentatívnosť inštitúcií OSN problematizuje skutočnosť, že vytváranie nadnárodného verejného priestoru je podmienené geografickým a sociálnym postavením.

Na druhej strane, dôraz, ktorý OSN kladie na štrukturálne vyrovnávanie postavenia žien v tzv. krajinách tretieho sveta spôsobilo inštitucionalizovanie ženského hnutia - jeho „NGO-izáciu", profesionalizáciu mimovládnych organizácií (NGO) a kooptovanie do štátnych štruktúr. Toto pripravilo ženské hnutie o dôveru žien reprezentujúcich hnutie „zdola" a tých, ktoré sa v profesionálnom ženskom hnutí neangažujú. Pôsobenie medzinárodných sietí spolupráce je kritizované aj preto, že podporuje podľa niektorých diskriminačný model štrukturálnych fondov, ktoré sa často stavajú proti ženám reprezentujúcim globálny Juh. Paradigma medzinárodnej spolupráce založenej na štrukturálnej pomoci poskytovanej Juhu Severom nepomáha podľa niektorých hlasov z Juhu v zlepšovaní postavenia žien v lokálnych spoločnostiach, a to preto, že im vnucuje nielen štruktúru ženského hnutia (mimovládne organizácie), ale aj preferované priority, ktoré nie sú vždy identické s potrebami žien na miestnej úrovni.

V strednej Európe je tento jav známy ako „zháňanie sponzora" - najčastejšie reprezentujúceho USA alebo západnú Európu. Dnešné postavenie žien z tzv. východného bloku bolo a je v medzinárodnom feminizme nejednoznačné. Príležitosť pre nadviazanie kontaktov a vybudovanie vzťahov medzi už existujúcimi ženskými organizáciami v regióne poskytlo v roku 1994 vytvorenie sociálneho výboru mimovládnych organizácií pre konferenciu v Pekingu, ako aj spolupráca na príprave alternatívnej správy o pekinskej konferencii.

Konferencia v Pekingu bola aj pre ženské organizácie z Poľska príležitosťou prekročiť úroveň štátu a pokúsiť sa o artikulovanie skupinového záujmu žien z postsocialistických štátov. Ženské organizácie pôsobiace v strednej a východnej Európe sa podujali na ťažkú úlohu zapojiť sa do diskusie, ktorá už roky prebiehala medzi predstaviteľkami globálneho Juhu a Severu. Pre viaceré z nich sa tento pokus skončil sklamaním. „Mladé" organizácie z krajín „východného bloku", ktoré sa nezúčastnili predchádzajúcich medzinárodných rozhovorov, boli vnímané ako tie, ktoré z hľadiska debát o právach žien reprezentujú marginálny zemepisný región.  (Desai, 2005) Na fóre mimovládnych organizácií v Hairou im nedali k dispozícii vlastný stan a reprezentácia východnej Európy sa nedostala ani do oficiálneho programu fóra OSN. V dôsledku toho bol ich hlas v Hairou veľmi slabý a v Pekinskej akčnej platforme takmer žiadny. Hoci sa platforma zaoberá špecifickými otázkami, ktoré sú dôležité pre ženy z globálneho Juhu (hmotná núdza, vzdelávanie) aj z globálneho Severu (zamestnávanie, zobrazovanie žien v médiách), otázkam, ktoré boli dôležité pre ženy z postsocialistických štátov (napríklad to, o čom píšu autorky známeho Statement from Non-region ako o dôsledku transformácie spoločenského zriadenia), sa prakticky nevenuje ani zmienka.

Pekinská akčná platforma 2010: nové trendy, výzvy, kontexty

Účastníčkam jedného zo stretnutí, ktoré sa organizovalo v rámci iniciatívy „Peking +15" položili otázku, či je existencia akčnej platformy v súčasnosti ešte stále opodstatnená. Či sú jej závery adekvátne aj v nových, meniacich sa sociálnych, hospodárskych a klimatických podmienkach, a navyše, či sú ešte užitočné v presadzovaní rodovej rovnosti. Napriek tomu, že zo slov účastníčok ankety je zrejmé sklamanie z úrovne napĺňania cieľov platformy, jedna z nich vyjadrila presvedčenie, že správne nie je odstúpenie od platformy, ale nepretržitá snaha realizovať jej ciele. Navyše, ako argumentovala, v dnešných rýchlo sa meniacich geopolitických súvislostiach aktivity na realizáciu cieľov platformy musia zohľadniť nové výzvy a kontexty spojené s aktivitami presadzovania rodovej rovnosti.

V súčasnosti je najdôležitejším prvkom formovania politiky rodovej rovnosti na lokálnej aj na medzinárodnej úrovni globálna hospodárska kríza. Recesia na jednej strane ukazuje, že ženy ako prvé pociťujú dôsledky spomaleného hospodárskeho rastu, zvlášť jeho vplyv na oslabenie trhu práce, na znižovanie počtu pracovných miest, na obmedzenia v zdravotnej starostlivosti a vo vzdelávaní. Hospodárska kríza má špecifické dôsledky pre ženy v ekonomikách, ktorých rast závisí od práce žien. Navyše, viaceré vlády ospravedlňujú nenapĺňanie cieľov pekinského dohovoru práve krízou. Na druhej strane však podľa niektorých ženských organizácií súčasná kríza je tak v ekonomických, ako aj v sociálnych dimenziách dôležitým okamihom transformácie súčasných spoločností. V tejto súvislosti môže byť príležitosťou k redefinovaniu sociálnych a politických priorít a k zmene predstavy o svete, v ktorom spolu existujú rozmanité sociálne skupiny. Súčasný pohľad na zmeny, ktoré sa odohrávajú pred našimi očami, berie len zriedka do úvahy vplyv rodových vzťahov na hospodársku recesiu a na možnosti hospodárskej obnovy na lokálnej, štátnej a globálnej úrovni. S neustálym popieraním vplyvu rodových štruktúr na krízu sa spája vyčlenenie žien z aktivít zameraných na hospodársku obnovu.

Ďalším dôležitým aspektom medzinárodnej politiky, v ktorom treba zohľadňovať rodovú perspektívu, je problematika podnebia a prírodného prostredia. Účastníčky rozhovorov v rámci stretnutí „Peking +15" zdôrazňujú potrebu obrátiť pozornosť na fakt, že hospodársky rast pokračuje spolu s ničením prírodného prostredia a s klimatickou krízou, čo sú nové faktory, ktoré ovplyvňujú kvalitu života žien na celom svete. Za uplynulých 15 rokov ani jeden z dokumentov o životnom prostredí, ktoré prijala EÚ, neberie do úvahy rod ako dôležitú kategóriu.

Hlavnou prekážkou implementácie Pekinskej akčnej platformy je už desaťročie pretrvávajúce smerovanie k politickému konzervativizmu. Posun politickej scény doprava je za uplynulých pár rokov intenzívnejší, a to je pravá príčina dnešného stagnovania v otázke rodovej rovnosti. Silná svetová podpora neoliberálnej hospodárskej politiky sa zakladá na liberalizácii a privatizácii, čím spochybňuje koncept vyváženého rozvoja, ktorý berie do úvahy hospodársku aj sociálnu realitu, obsiahnutú aj v dokumentoch OSN. Nekontrolovaný nárast nerovností medzi svetovou finančnou elitou a skupinou ľudí v hmotnej núdzi, neexistujúca stabilizácia a zabezpečenie trhu, znižovanie kvality aj množstva sociálnej starostlivosti, to všetko má negatívne dôsledky najmä pre ženy.

Zároveň sa obrat ku konzervativizmu spája aj s určitými politickými trendmi, ktoré ohrozujú ľudské práva žien a, predovšetkým, presúvajú náboženský fundamentalizmus do verejnej sféry vo všetkých regiónoch sveta (sever, juh a východ Európy). Toto expandovanie náboženstva je veľkým nebezpečenstvom pre sexuálne a reprodukčné práva žien, vrátane práva na legálnu interrupciu. Preto ich ochrana musí byť prioritou medzinárodných inštitúcií, ako aj ženských organizácií.

Bibliografia:

A Fifteen-Year Review of the Implementation of the Beijing Platform for Action in Africa (BPfA) +15 From 1995-2009. Dostupné na: http://www.un.org/womenwatch/daw/beijing15/regional_review.html [5]

Bunch, Charlotte: Beijing ‘95: Moving Women's Human Rights from Margin to Center. In: Signs: Journal of Women in Culture and Society. Chicago 1996, roč. 22, č. 1, s. 180 - 185.

Desai, Manisha: Transnationalism: the face of feminist politics post-Beijing, In International Social Science Journal. 2005, roč. 54, č. 184, s. 319 - 330.

Economic and Social Commission for Western Asia (ESCWA): expert group meeting for the 15-year review of the Beijing Conference, 19 to 20 October 2009, fourth session of the Committee on Women, 21 to 23 October 2009. Bejrút. Dostupné na: http://www.un.org/womenwatch/daw/beijing15/regional_review.html [5]

Chan-Tiberghien, Jennifer: Gender-Skepticism or Gender-Boom? In International Feminist Journal of Politics. 2004, roč. 6, č. 3, s. 454 - 484.

Moghadam, Valentine M.: Transnational Feminist Networks Collective Action in an Era of Globalization. In International Journal of Sociology. 2000, č. 15, s. 57 - 85.

Mohanty, Chandra Talpade - Alexander, Jacqui: Feminist Genealogies. Colonial Legacies, Democratic Futures. New York: Routledge 1997.

From Beijing to Brussels and Unfinished Journey, The European Women's Lobby Beijing+15 Report on the activities of the European Union, Dostupné na: http://www.womenlobby.org/site/hp.asp [6]

Review of the implementation of the Beijing declaration and platform for action and the outcome of the twenty-third special session of the General Assembly in Latin American and Caribbean countries. Dostupné na: http://www.un.org/womenwatch/daw/beijing15/regional_review.html [5]

Report of the Asia-Pacific high-level intergovernmental meeting to review regional implementation of the Beijing platform for action and its regional and global outcomes. Dostupné na: http://www.un.org/womenwatch/daw/beijing15/regional_review.html [5]

Sanders, Douglas: Getting Lesbian and Gay Issues on the International Human Rights Agenda. In Human Rights Quarterly. 1996, roč. 18, č. 1, s. 67 - 106.

Poznámky

[1]Európska ženská loby  (European Women's Lobby) - jedna z najväčších európskych ženských organizácií založená v roku 1990, v súčasnosti zastrešuje asi tritisíc organizácií zo všetkých členských štátov EÚ.

[2]Tento aspekt sa zohľadnil až v roku 2000 v rámci procesu hodnotenia implementácie Pekinskej akčnej platformy (Peking +5).

[3]Treba uviesť, že keď sa v roku 1975 pod záštitou OSN uskutočnilo prvé medzinárodné stretnutie ženských mimovládnych organizácií, stretlo sa na ňom 6000 predstaviteliek 114 ženských organizácií.

Stiahnite si štúdiu Pekinská akčná platforma v kontexte globalizácie [7]

Magdalena Grabowska - sociologička, pracuje na Katedre etnológie a kultúrnej antropológie (Varšavská univerzíta). Absolvovalá fakultu Women's and Gender Studies na Rutgers University, USA. Spoluriešiteľka grantovej úlohy: Európská únia, rozširenie na východ a aktívna podmetnosť žien" „Vnútorní výsídlenci v post-konfliktných situáciach: spoločenské siete a stratégie prežitia (realizované v Gruzinsku). Spoluautorka (M. Fuszara, J. Mizielińska i J. Regulska) monografie Współpraca czy konflikt? Unia Europejska, państwo i kobiety (Spolupráca alebo konflikt? EÚ, štát a ženy, Warszawa 2009). Spolupracovala s viacerými ženskými organizáciami a skupinami, ako napríklad: Ulica Siostrzana, Fundacja Feminoteka i Federacja na rzecz Kobiet i Planowania Rodizny.