Cesta a cestovanie je ústredným motívom nového básnického pásma, slúži nielen na opísanie vzťahov k sebe a iným, ale štruktúruje aj prácu s imaginárnym a fikčným časom – cestuje sa tu nielen v prítomnosti, ale aj do minulosti a do (postapokalyptickej) budúcnosti.
FERENČUHOVÁ , Mária. 2012. Ohrozený druh. Ars Poetica: Bratislava.
Písanie Márie Ferenčuhovej sledujem kontinuálne od čias jej debutu. Na jej tretiu básnickú zbierku som sa tešila, pretože čítanie tej predošlej (Princíp neistoty [3], Ars poetica, 2008) bolo pre mňa skutočne silným zážitkom. S najnovšou zbierkou Ohrozený druh [4] sa mi nepodarilo tak hladko a jednoznačne splynúť, od začiatku som ju vnímala s väčším odstupom, hoci nemenej obdivne ako predchádzajúcu. Napokon som po opätovnom čítaní prišla na to, že takýto odťažitý modus vnímania ma vedie k tomu, že o zbierke viac uvažujem z hľadiska toho, ako je skomponovaná ako celok, a že napriek tomu, že toto básnické pásmo je poskladané predovšetkým z vecných pozorovaní a fragmentárnych opisov konkrétneho sveta, jeho celková kompozícia mu dáva charakter básnickej eseje.
Zbierka Princíp neistoty smerovala od pohybu v prevažne mestských priestoroch k introspekcii a znehybneniu, k udomácneniu. Ohrozený druh naopak začína „odliepaním sa“ od domova, rodiny a pokusmi o rozhýbanie sa. Vzďaľovanie a približovanie k domovu a rodine, stvárnené v motíve cestovania, tu fungujú ako testovanie – vylaďovanie optimálneho odstupu a blízkosti vo vzťahu k iným a k sebe – vernosť v pohybe.
Cesta a cestovanie je ústredným motívom nového básnického pásma, slúži nielen na opísanie vzťahov k sebe a iným, ale štruktúruje aj prácu s imaginárnym a fikčným časom – cestuje sa tu nielen v prítomnosti, ale aj do minulosti a do (postapokalyptickej) budúcnosti.
Pre autorkinu prácu s jazykom a obraznosťou je od jej prvej knihy charakteristická triezvosť a vecnosť, fungujú ako organizujúce a kontrolné princípy jej tvorby. Básne sú väčšinou založené na opise a enumerácii – vypočítavajú, radia vnemy vedľa seba, za sebou. Vnemy a výjavy priraďuje autorka predovšetkým, hoci nie výlučne, na metonymickom princípe, čo súznie nielen s jej orientáciou na technické vizuálne médiá (film, fotografia), ale v prípade aktuálnej zbierky aj s vnímaním krajiny z okna idúceho vlaku. Náznakovito sa v básňach vynárajú aj fragmenty (životných) príbehov. Postavy a ich konanie v nich však nedostávajú viac priestoru než opisy miest alebo neživotných dejov – túto vyváženosť môžeme čítať nielen ako príznak lyrického textu (na rozdiel od epickej básne alebo prózy), ale aj ako postoj autorky k svetu – jej filozofiu.
Na ploche celej zbierky sa dokumentovanie všedného a vecného prepája so zaznamenávaním symptómov času, opotrebenia a zániku: trhliny, praskliny, vrypy, vrásky – bytie vo svete je zažívané s úzkosťou z uplývania času, z konečnosti. Tieto melancholické pocity na záver prerastajú do apokalyptickej vízie sveta po ničivej katastrofe. Katastrofa a to, čo nasleduje po nej, je v knihe stvárnené paradoxne veľmi esteticky a pôsobí ako oslobodzujúci a očistný proces. To súvisí azda práve s autorkiným neantropocentrickým nazeraním sveta. V týchto súvislostiach je možné naprieč viacerými básňami zbierky vysledovať metaforické stotožňovanie tela autorského subjektu s neživotnými entitami predstavujúcimi jeho životný priestor – izba, dom, mesto, krajina. Apokalypsa napokon neznamená úplné zničenie tela, ale bezhraničnú priestorovú expanziu tela – nadnesene povedané: oslobodzujúce splynutie s univerzom.
Napriek tomu, že autorka kladie dôraz na dokumentaristickú vecnosť a triezvosť, sú tieto texty ukotvené predovšetkým v básnickej tradícii a aj opisy a enumerácie sa riadia predovšetkým zákonitosťami poézie a nie faktografie. A hoci na úrovni jednotlivých veršov a strof prevláda metonymický princíp priraďovania, celková kompozícia pásma nás napokon navádza k metaforickému čítaniu viacerých ústredných motívov, čo dodáva zbierke jej filozofický a dá sa povedať aj etický rozmer. Považujem za mimoriadne sympatické, že toto presahovanie k posolstvu sa v zbierke realizuje veľmi nenásilne a rafinovane – obrazy a odpozorované výjavy si zachovávajú svoju živosť a autonómiu, dokonca aj v prípadoch, keď autorka opisuje pravdepodobne už hotové obrazy (Fotografie), keď teda vytvára reprezentácie reprezentácií. Podstatná kvalita tejto zbierky spočíva v odvahe autorky pozrieť sa do očí Medúze pátosu a neskamenieť pri tom.
red. Vernosť v pohybe In ASPEKTin - feministický webzin.
ISSN 1225-8982. Uverejnené 09/31/2011. Získané 03/29/2024 - 15:11.
Dostupné na http://aspekt.sk/print/1824