„Eleková však pri písaní upozorňuje, že práca na nemocničnom oddelení prináša aj iné farby. Napríklad krv – zo žily tečie český granát a z prsta jahodová šťava," píše Ľubomír Jaško v recenzii na knihu Eleny Elekovej Morituri.
ASPEKT vyberá recenziu Ľubomíra Jaška na knihu Eleny Elekovej Morituri [3] (ASPEKT 2013):
„Odsúdení na smrť sme bez výnimky všetci, aj preto je dobré nastaviť pri tejto próze senzory voči tým najpodstatnejším súvislostiam života a umierania. Rozprávačkou príbehu je Dušana. Má tridsaťdeväť rokov, je stále slobodná a aktuálnou farbou jej života je biela.
Nie, nechystá sa byť nevestou. Biele sú oblaky na oblohe, ale i stena, biele prestieradlá a uniforma, v ktorej je ako sanitárka na geriatrickom oddelení oblečená.
Ani najbližší nerozumejú, ako mohla tak rýchlo stratiť ambície. S pôvodom z dobrej rodiny sa jej nemocničná kariéra zdá ako poriadny prepadák. Poslúcha, načúva, díva sa, asistuje a posluhuje.
Eleková však pri písaní upozorňuje, že práca na nemocničnom oddelení prináša aj iné farby. Napríklad krv – zo žily tečie český granát a z prsta jahodová šťava.
Niektoré farby sú zas abstraktné: ktovie, ako je možné namaľovať cynizmus dominantnej kolegyne, životnú skúsenosť sestry, múdrosť a vitalizmus starčeka, ktorý prišiel na oddelenie prebrať k životu tých, čo sú odsúdení na smutné trúchlenie.“
Celú recenziu nájdete na: sme.sk [4]
red. V literatúre netreba polemizovať, stačí napĺňať ľudskosť In ASPEKTin - feministický webzin.
ISSN 1225-8982. Uverejnené 09/31/2011. Získané 04/23/2024 - 19:35.
Dostupné na http://aspekt.sk/print/2372