Tri listy o ženskosti a architektúre

Monika Mitášová predstavuje časopis ANYone Corporation neziskového združenia architektov a teoretikov literatúry. Šéfredaktorka Cynthia C. Davidson oslovila do čísla venovaného architektúre a ženskosti architektku a teoretičku architektúry Jennifer Bloomer, aby sa stala garantkou čísla a vyzvala aj klasickú filologičku a filozofku špecializujúcu sa na grécku filozofiu a literatúru Ann Bergen, aby na čísle spolupracovala. Medzi týmito troma autorkami časopisu prebehla korešpondencia, ktorá tvorí úvod čísla. Monika Mitášová predstavuje listy, v ktorých možno čítať, ako autorky tému vymedzovali, aké príspevky napokon prináša a čo zaznieva v diskusii, ktorá číslo uzatvára.

Ukážka z článku:

Je zrejmé, že tak, ako sa architektky zdráhajú legitimizovať určitý typ architektúry ako a priori ženský, snažia sa zároveň vnútorne problematizovať pojem ženskosti tak, aby im poskytol čo najširší tvorivý priestor. Eavin dom, vytvorený z organických kriviek, je na jednej strane ostrou kritikou striktne ortogonálnych stavieb „strieborných princov“ – autorov „čistej“ európskej a americkej moderny, ktorí vzývali pravý uhol a euklidovskú geometriu. Na druhej strane je však skôr príklonom k „etno“ architektúre divošiek, stavanej na ruinách západnej architektonickej tradície než vyčerpávajúcou definíciou architektonickej „ženskosti“. Zato nastoľuje zaujímavý problém: „Vyutieranie, vyčistenie a dokončenie“ vodopádu pod spadnutým odkvapom (padlou Evou) nielen ironicky naráža na dielo otca americkej moderny F. L. Wrighta a jeho Dom nad vodopádom, ale ukazuje, že niektoré zadania rodovo diferencovanej architektúry nemožno naplniť v schémach logocentrického uvažovania. Voda spod odkvapu vždy opäť zamokrí dlaň, ktorá by chcela „ženský priestor“ raz a navždy „dočista“ zbaviť splaškov. Odkladá na eurčito ustanovovanie každého „nového“ (i nepravouhlého), idealizujúceho alebo klasicizujúceho ohraničenia, vymedzenia navrhovaného priestoru. Organické krivky, cez ktoré sa chaoticky prelieva Adamovým okom neidentifikovateľná voda, presahujú dokonca aj limity „správnej“, statickej a suchej – postmodernými architektmi etablovanej – organickej architektúry. Post-geometria prúdu Eavinho domu sa nám prelieva pomedzi prsty a ani lejúca sa Eava nebude už asi to Evou, ktorá by podliehala klasickým geometriám nábožensky prerozprávaných architektonických príbehov.

Celý článok Moniky Mitášovej si prečítajte v časopise Aspekt 2/1998 [3].