Spoločné cesty občianok a revolucionárok

Noora mala štrnásť rokov a žila v Helsinkách. V škole zvykla odvrávať a rozčuľovala tým vyučujúcich aj spolužiačky a spolužiakov. Ako osemnásťročná konštatovala: „Skončila som v tichom odpore, musím byť proste trpezlivá.“ *** Po roku 1981, keď väčšinu lídrov poľského hnutia Solidarita uväznili, opozičné médium Tygodnik Mazowsze viedli ženy. Jedna z nich, Joanna Szczęsna, však o svojej pozícii povedala: „Politické rozhodnutia som ovplyvňovala jedine tak, že som upravovala texty, aby mali profesionálnu úroveň.“ *** „Ak ste ráno odišli na politickú brigádu a vrátili ste sa fakt hladní, prišli ste a jéééj! Prekvapenie! Na stole bolo pekne prestreté – polievka, fazuľa, mäso a zelenina,“ opisuje Elena Salazar prácu žien v revolučnom hnutí v Mexiku v roku 1968. *** Ženy z organizácie Indy Media Brazil zorganizovali verejné bozkávanie lesbických párov. Chceli tak podporiť dve lesby, ktoré vyhodili z baru preto, že si verejne preukazovali city. *** Hongkong sa usiluje stať svetovým mestom, víta investície aj technické talenty zo zahraničia. Mei Fong z pracujúcej triedy ale nezamestnajú ani na umývanie dlážok alebo záchodov, lebo nehovorí po anglicky. „Všetky tabuľky, aj tie na záchodoch, budú v angličtine.“ *** Migrantky bez dokladov, ktoré pracujú v domácnostiach, nemajú žiadne právne postavenie. Bývajú odkázané na zamestnávateľa, ktorý svoju pozíciu často zneužíva a niekedy sa usiluje určiť aj to, kedy sa majú sprchovať. Jedna pracovníčka v takom prípade radí: „Večer sa okúpať len naoko, nechať tiecť vodu a navlhčiť uteráky, aby ste zamestnávateľa oklamali. Na druhý deň, keď bude zamestnávateľ preč, sa môžete okúpať znovu.“

Príbehy o ženách rôzneho veku, ktoré patria k odlišným sociálnym triedam, žijú a pracujú v rôznych krajinách, spojil jednoduchý zámer – zostaviť publikáciu o aktérstve žien v revolučnom období i v každodennom živote. Pôvodne sme o kontexte revolúcií a občianstva premýšľali ako o dvoch samostatných témach, ktorým sa obe dlhodobo venujeme (pozri napr. Maďarová, 2011; Ostertágová, 2012). Keď sme sa však rozprávali o tom, čo čítame a ako o tom premýšľame, občianky a revolucionárky sa začali čoraz viac približovať. Nachádzali sme medzi oboma oblasťami prieniky v témach i vedeckých prístupoch a ako podnetné sa ukázalo ich čítanie vo vzájomných súvislostiach. Navyše, poskytnúť príbehom o občiankach a revolucionárkach spoločný priestor sa javilo ako zmysluplné aj z ďalšieho dôvodu: napriek tomu, že obe oblasti skúmania sú pomerne podrobne rozpracované a z historických i súčasných štúdií je zjavné, že utváranie politickej subjektivity (nielen) žien súvisí s konceptualizovaním občianstva aj revolúcií, tieto výskumné oblasti navzájom len málo komunikujú a zdá sa, že každá ide vlastnou cestou. Šesť vybraných prekladových štúdií a ich usporiadanie naznačuje, čo môže takéto spojenie ponúknuť.

Do popredia vystúpila otázka normatívneho vymedzenia toho, čo znamená byť občianskym a revolučným subjektom, pričom v oboch prípadoch sa opakuje vzorec zneviditeľňovania aktivít aj špecifických pozícií žien. V prípade výskumu občianstva feministická kritika poukazuje na to, že model občianstva utvárajú normy, ktoré opisujú životnú situáciu úzkej skupiny ľudí – bielych mužov strednej triedy bez telesného a mentálneho znevýhodnenia, ktorí sú v strednom, teda ekonomicky produktívnom veku a žijú v heterosexuálnych vzťahoch (Yual-Davis, 2007). Feministické výskumy zároveň zdôrazňujú, že na základe knižne publikovaných a opakovane medializovaných naratívov, ktoré utvára práve táto sociálna skupina, sa konštruuje aj všeobecný obraz o revolúciách a sociálnych hnutiach v rôznych krajinách (napr. Cohen – Frazier v tejto publikácii; Maďarová, 2011, Penn v tejto publikácii). Vychádzame pritom z koncepcie teoretičky Iris Marion Young (2010), podľa ktorej sociálna skupina nemusí označovať jednoliate spoločenstvo ľudí, ktorí sa identifikujú ako jej členky a členovia. Príslušnosť k určitej sociálnej skupine sa definuje na základe podobnosti postavenia týchto ľudí vo vzťahu k štruktúram spoločnosti (porovnaj Uhde, 2010). Ženy, muži, lesby, gejovia, transrodové osoby, národnostné či rasové menšiny, ľudia s fyzickým či mentálnym znevýhodnením a ľudia z rôznych spoločenských tried sa teda nemusia sami identifikovať ako spoločenská skupina a nemusia mať spoločné záujmy ani podobné charakteristiky, no stretávajú sa s podobnými obmedzeniami/privilégiami v prístupe k spoločenským zdrojom.

Ďalšou tematickou oblasťou, ktorá vyplynula zo spojenia výskumov občianstva a revolúcií, je aktérstvo žien alebo schopnosť žien konať (agency). Feministická kritika nielenže poukazuje na vylučovanie žien z rôznych oblastí života, ako aj z tvorby poznania, ale zároveň obracia pozornosť na individuálne i kolektívne aktérstvo žien. Preukazuje sa tu význam historického poznania, ktoré je nevyhnutné pre vytváranie určitej kontinuity skúseností, aktivít a úspechov žien (pozri Cviková, 2007; Scott, 1999). Historička Joan Wallach Scott (1999, 2007) opisuje, ako sa ženy stávali historickými aktérkami prostredníctvom zhromažďovania a zverejňovania informácií o ich životoch a skúsenostiach. Nejde pritom len o históriu „pozoruhodných žien“, ktorá „nevypovedá nič o tom, čo robila väčšina žien, ani o význame aktivít žien pre celú spoločnosť“ (Cviková, 2007, s. 11). Dôraz sa kladie aj na bežnú skúsenosť a každodenné aktivity rôznych žien. Scott (2007) konštatuje, že ide tak o zvýznamňovanie špecifických skúseností žien, ako aj o prehodnocovanie historických udalostí prostredníctvom rodu ako analytickej kategórie a v konečnom dôsledku o prehodnocovanie zaužívaných štandardov historického významu.

Do tretice by sme rady zdôraznili problematiku odporu, ktorá sa v spojení občianstva a revolúcií ukázala ako obzvlášť podnetná. Nadväzujeme pritom na teóriu každodenného odporu, ktorú vypracovala autorská dvojica Anna Johansson a Stellan Vinthagen (2013). V nadväznosti na známu tézu Michela Foucaulta (1999), kde je moc, tam je aj odpor a jej obmenu „kde je odpor, tam je aj moc“ (Abu-Lughod, 1990, s. 42), Johannson a Stellan tvrdia, že hoci jedno bez druhého neexistuje, sociálne vedy sa intenzívne zaoberajú len mocou a odporu nevenujú pozornosť. Môžeme doplniť, že pri tematizácii odporu ide zväčša o odpor viditeľný, kolektívny a odohrávajúci sa vo verejnej sfére. Takéto chápanie odporu však zneviditeľňuje rôzne prejavy rezistencie, pripisuje schopnosť konať len určitým privilegovaným skupinám a znemožňuje tematizovať aktivity iných skupín či jednotlivých osôb. Teória každodenného odporu tieto problémy reflektuje a zdôrazňuje, že odpor môže byť individuálny aj kolektívny, môže byť súčasťou každodennej rutiny, nemusí sa odohrávať vo verejnej sfére a často je nielen nerozpoznaný, ale aj neuvedomovaný. Prekonáva zneviditeľňovanie rôznych činností marginalizovaných skupín a ich vylúčenie z občianskej a politickej sféry.

Napokon sa pri zbližovaní občianok a revolucionárok vynorilo mnoho otázok. Čo spája vylúčenie i aktívne konanie občianok, ktoré žijú v revolučných a nerevolučných podmienkach? Ak uvažujeme o revolúciách ako o mieste, kde sa opätovne utvára a reformuluje vzťah medzi občianskou spoločnosťou a štátom, teda o mieste, kde možno nanovo stanovovať významy občianstva, ako ovplyvňuje rodová dynamika revolučných hnutí artikulovanie občianstva po revolúcii? Sú revolúcie jediným miestom, kde sa utvára význam občianstva a definuje obraz občianskeho subjektu? Ako môžu subjekty vylúčené z ideálu občianstva alebo revolučného konania klásť odpor? A možno klásť odpor a vyjednávať svoju pozíciu aj bez toho, aby sa narušila integrita revolučného hnutia alebo koncepcie (neo)liberálneho občianstva?

Publikácia Občianky a revolucionárky. Ako, kedy, kde sa vylučujú nevhodné subjekty opisuje príbehy rôznych žien, ktoré vstupujú do revolučného a občianskeho priestoru v rôznych časových obdobiach, na rôznych miestach a v rôznych historických, spoločenských a politických kontextoch. Aby sme predstavili šesť prekladových štúdií v širších súvislostiach i vzájomných prepojeniach, najskôr načrtneme oblasti výskumu, z ktorých predkladané texty vychádzajú: feministickú kritiku občianstva a feministické skúmanie revolúcií a sociálnych hnutí. Ďalej sa zameriame na dva spôsoby čítania tejto publikácie - čítanie z perspektívy vylučovania a čítanie z perspektívy každodenného odporu. V závere vsadíme publikáciu do kontextu Knižnej edície ASPEKT a stručne predstavíme jednotlivé štúdie.

Prečítajte si celý úvodný text [4] publikácie Občianky a revolucionárky. Ako, kedy, kde sa vylučujú nevhodné subjekty [5].