Histórie žien: ako si ženy volebné právo vymohli

Vybrali sme úryvok zo štúdie Ľubice Kobovej „Načo je (komu) volebné právo? Jeden z príbehov volebného práva žien na Slovensku“. Prečítajte si o politickom aktérstve žien v minulosti, o zápase za ženské volebné právo na začiatku 20. storočia. Celú štúdiu nájdete v aspektovskej publikácii Histórie žien [3] (ASPEKT 2007).

***

Ak vykročíme za rámec „slovenskej národnej“ politickej činnosti, obraz sa rozširuje: diskusia o volebnom práve žien sa v Uhorsku spúšťa začiatkom 20. storočia. V marci 1908 predstaviteľky Feministického združenia prišli v hornej komore uhorského parlamentu s návrhom zmien volebného zákona, ktoré by obsahovali aj volebné právo žien. Už od svojho vzniku bolo Feministické združenie členkou International Women´s Suffrage Alliance (IWSA, Medzinárodnej aliancie za volebné právo žien) – jednej z viacerých rýchlo sa rozvíjajúcich organizácií v období silnejúceho internacionalizmu v ženských a feministických hnutiach vo svete. V roku 1913 Feministické združenie zase vystúpilo s návrhom nového volebného zákona v dolnej komore uhorského parlamentu. (Zimmermann, 1999.)

Na Slovensku sa problém volebného práva žien začal tematizovať v období rokov 1912 - 1914. Zjavnú názorovú diferenciáciu do ženského hnutia na Slovensku prinieslo vystúpenie Hany Gregorovej. V roku 1913 bola účastníčkou diskusie s „konzervatívnejšou“ Ľudmilou Podjavorinskou na stránkach Prúdov (bližšie pozri text K. Hollého v tejto publikácii, pozn. 72). Názory týchto dvoch predstaviteliek ženského hnutia z rokov 1913 a 1914 nám poskytujú obraz o ich širšom ideologickom chápaní práv žien a aj volebného práva žien. Podjavorinská v článku Naše práva v prílohe Rodina časopisu Dennica súhlasí s tým, že ženy potrebujú volebné právo: „My ženy utlačeného národa“ (predtým ženy oslovuje „my, Slovenky“) „menovite potrebovali by sme hlasovacie právo, aby sme ním prispeli k politickému obľahčeniu a duchovnej slobode svojho rodu.“ Situuje slovenské ženy do miesta v strede rôznych foriem ženských aktivít: „My, Slovenky, stojíme na prostrednej ceste, medzi ženami revoltujúcimi a rezignujúcimi – ale nie ako ľahostajné oproti šľachetným snahám, ani oproti vlastným biedam nevšímavé.“ No pýta sa, „či skutočne nemáme práva konať žiadne vznešenejšie úlohy“ (Podjavorinská, 1914, s. 65).

Podjavorinská zaujímavo reformuluje diskurz práv žien, keď hovorí, že práva žien sú „práva ženy-matky v rodine, práva Slovenky v širšej rodine národa“ (tamže). Na inom mieste sa vymedzuje ako zástankyňa tzv. „rozumnej“ emancipácie, ktorá ženy a mužov nestavia proti sebe, ale ženy skôr situuje do pozície pomocníčok pri národnom zápase slovenských mužov. (Gregorová, 1929.) Moderná, tzv. nová žena je pre ňu zosobnením morálneho pádu žien (Gregorová, 1913, s. 274, 277). Podjavorinská v tej dobe zosobňovala argument tzv. kroku do neznáma (leap in the dark, Sprung ins Dunkeln) - obáv z dôsledkov volebného práva, ktoré si nevedela predstaviť. Mimochodom, rovnaký argument bol používaný aj v neprospech volebného práva pre nemajetnejšie vrstvy obyvateľstva. (Bock, 2002, s. 147.)

Celkom inú predstavu o tom, čo sú práva žien, aký môže byť rozvoj žien, mala Hana Gregorová. Liberalistickým slovníkom opisuje ideál „ženskej otázky“ tak, že je „bojom o všeľudské práva ženy, o vnútorný rozvoj jej duševných schopností, o jej sociálne povznesenie, o právo uplatňovania sa v povinnostiach verejného významu“ (Gregorová, 1929, s. 242). Na rozdiel od Ľudmily Podjavorinskej si myslí, že slovenské ženy sú ako matky až pridobré (Gregorová, 1913, s. 276); namiesto práv ženy-matky by mali požívať všeobecné ľudské práva.

Súčasne sa verejná diskusia začína objavovať v rokoch 1912-1914 aj na stránkach slovenských novín. Jej vznik je podmienený jednak novými návrhmi volebného zákona v rokoch 1913 a 1914 (ktoré však volebné právo žien nepriniesli), ako aj dianím na medzinárodnej scéne zápasu za volebné právo žien.

V roku 1912 bola do českého zemského snemu zvolená spisovateľka Božena Kunětická-Viková, členka Národnej strany svobodomyslnej (tzv. Mladočeši). Hoci volebné zákony o volebnom práve žien v Predlitavsku, do ktorého patrili Čechy, explicitne nehovorili, zároveň ho ani explicitne nevylučovali – práve Kunětická-Viková využila túto zákonnú medzeru. A hoci svoju funkciu napokon nevykonávala kvôli obštrukciám vedenia snemu, pre ženy to bol určite významný signál, že pasívne (a aj aktívne) volebné právo je niečo, čo by ich malo zaujímať a čo je uskutočniteľné aj s pomocou podpory predstaviteliek ženského hnutia a ženskej tlače, ako tomu bolo v prípade Kunětickej-Vikovej. (Pozri Kreitlová - Heczková, 2006.)

V júni 1913 zorganizovala International Women´s Suffrage Alliance (založená v roku 1904; predsedali jej Carrie Chapman Catt a Aletta Jacobs) kongres za volebné právo neďaleko územia Slovenska, v Budapešti. (Rupp, 1997, s. 22 - 23.) Kongres spoluorganizovalo Feministické združenie, ktorého významnou predstaviteľkou bola Vilma Glücklich, rodáčka z Nového Mesta nad Váhom. (Zimmermann, 1999.) Viaceré periodiká o udalosti informovali.
Otázka volebného práva žien sa na Slovensku dostala do agendy súťažiacich politických strán a hnutí – do sociálnej demokracie, robotníckeho hnutia, ako aj liberálneho prúdu.

Napr. Robotnícke noviny uverejnili článok, v ktorom sa všeobecné volebné právo odvodzuje od rovnosti všetkých ľudí. Podľa autora článku v Robotníckych novinách odmietanie volebného práva žien vyplýva zo strachu, že muži by „museli podstúpiť boj o existenciu“ (Kapitola ženám, 1913, s. 5). Robotnícke noviny citujú Adelheide Popp, sociálnu demokratku z Viedne (bližšie pozri Köppl, 2006), ktorá kritizuje buržoázne hnutie za volebné právo, a ďalej pridávajú, že boj za volebné právo žien musí vychádzať z reálnych, a to najmä pracovných potrieb vtedajších žien. (O medzinárodnom sjazde..., 1913, s. 5.) Zaujímavé je, že program sociálnych demokratov z roku 1914 volebné právo žien explicitne neobsahuje. No v svetle publikovaných novinových článkov možno povedať, že všeobecné volebné právo sociálni demokrati chápali ako právo rozšírené aj na ženy. (IV. sjazd, 1914; Ženská emancipácia, 1913.) Toto chápanie môže byť podporené aj tým, že 8. marca 1914 sa sociálnodemokratické ženy stretli v Bratislave v Robotníckom dome na Dunajskej ulici, aby oslávili Medzinárodný deň žien a dožadovali sa všeobecného, rovného a tajného volebného práva, aj volebného práva žien (Királyová – Hojčová /ed./, 1984, s. 14).

Politický súper sociálnej demokracie, Slovenská národná strana, ktorá od roku 1901 opäť aktívne pôsobila v slovenskej politike vo vtedajšom Uhorsku, dostala do svojho volebného programu volebné právo žien explicitne v roku 1913. (Program Slovenskej..., 1913.) No kým Prúdy dali priestor Hane Gregorovej ukotvujúcej volebné právo žien do sféry individuálnych práv, Národný hlásnik volebné právo žien podporoval ideou, že ženy prispejú k zvýšeniu počtu tých, ktoré a ktorí sa budú angažovať za národnú politiku, t. j. politiku pre Slovákov (pozri Ženy, 1913).

Prevláda teda obraz ženy, ktorá stojí po boku – či už národa, alebo robotníka a robotníckeho hnutia. Ženy nie sú politickým subjektom ako takým. Gregorová formuluje svoje názory v liberalistickom duchu boja „o individuelné povznesenie seba“, v ktorom je „zhrnutý boj o povznesenie človeka vôbec“. No napokon tvrdí: „Žena vychováva seba a tým sa stáva užitočnejšou i okoliu, stáva sa významnejšou pre obrodu pomerov sociálnych, kultúrnych.“ (Gregorová, 1929, s. 243.)

Diskusie o volebnom práve žien nabrali na intenzite opäť v roku 1918, keď sa menilo uhorské volebné právo a po vzniku Československej republiky sa ustanovoval nový štátoprávny systém.

V decembri 1917 uhorský minister pravosúdia Vászonyi predstavil nový návrh volebného zákona, ktorý priznával volebné právo aj ženám za takýchto podmienok: „Ženy mali dostať aktívne volebné právo, ak dosiahli 24. rok, mali uhorské štátne občianstvo, vedeli čítať a písať a preukázali sa vysvedčením zo 4. triedy meštianskej školy, alebo keď ich manžel padol vo vojne, a mali od neho zákonité dieťa, alebo boli za posledné dva roky členkami vedeckej, literárnej alebo umeleckej spoločnosti.“ (Potemra, 1977, s. 163.) O tomto volebnom návrhu sa diskutovalo až do marca 1918 a najkoncíznejšie stanovisko spomedzi slovenských politikov k nemu zaujal poslanec Dr. Milan Ivanka (manžel spisovateľky Eleny Ivankovej). V sérii článkov v Národných novinách o. i. kritizoval nedemokratickosť návrhu aj vo vzťahu k volebnému právu žien, keď sa pri ňom uplatňuje vzdelanostný cenzus. Vzdelané ženy, ktorých počet odhadoval na približne 200-260 tisíc, by podľa neho volili promaďarsky, a o svoj hlas by tak prišlo v Uhorsku asi 2 milióny zamestnaných žien. (Potemra, 1977, s. 166 - 167.) Vászonyiho návrh volebného zákona napokon prijatý nebol.

Ak však chceme pri premýšľaní o volebnom práve žien prekročiť bežné rámce uvažovania o ženskom hnutí na Slovensku, za povšimnutie určite stojí činnosť Slovak American Woman Suffrage Party. Vznikla v roku 1915 v severoamerickom Binghamtone a združovala americké Slovenky v zápase za volebné právo žien. (Bližšie pozri Dobrotková, 2004, s. 291 - 292.)

***

Viac čítajte v knihe Histórie žien. Aspekty písania a čítania [3].