Traumatizovaná spoločnosť

Ružovou na hnedú! je heslo aspektovskej antifašistickej čítanky [3], ktorú sme otvorili, pretože sa – rovnako ako predtým – ani teraz nechceme nečinne prizerať nebezpečným tendenciám v našej spoločnosti. Obliekame si ružové uniformy a vyťahujeme jednu z najmocnejších zbraní – kvalitnú literatúru. Ak máte tipy, ktoré v ružovej antifašistickej čítanke nesmú chýbať, môžete ich posielať na: kniznica(zavinac)aspekt(bodka)sk
Tentokrát sme pre vás vybrali úryvok z knihy Trauma a uzdravenie [4] (ASPEKT 1998) profesorky psychiatrie Judith Lewis Herman. Dočítate sa, že aj spoločnosť môže byť traumatizovaná a čo je kľúčom k jej uzdraveniu.

V mnohých krajinách, ktoré sa len nedávno zbavili diktátorských režimov alebo občianskych vojen, sa stalo zjavným, že okamžité zastavenie násilia a uspokojenie potrieb postihnutého obyvateľstva je nevyhnutnou, ale nie dostatočnou podmienkou pre sociálne uzdravenie spoločnosti. V období po systematickom politickom násilí sa môžu v celých spoločenstvách prejaviť symptómy posttraumatickej stresovej poruchy, takže spoločenstvá uviaznu v pasci cyklov striedajúceho sa znecitlivenia a intrúzie, mlčania a opätovného prehrávania traumy. Uzdravenie si vyžaduje spomínanie a trúchlenie. Zo skúseností nových demokracií v Latinskej Amerike, východnej Európe a Afrike sa stalo zrejmým, že opätovné nadobudnutie zmyslu pre spoločenstvo si vyžaduje verejné fórum, kde môžu obete vyslovovať svoju pravdu a kde ich utrpenie môže dostať podobu formalizovanej výpovede. Okrem toho nastolenie dlhotrvajúceho mieru si vyžaduje organizované úsilie, ktorého cieľom je, aby sa páchatelia zodpovedali za svoje zločiny. Treba dosiahnuť aspoň to, aby boli tí, čo sú zodpovední za najhoršie zločiny, postavení pred súd. Ak niet nádeje na spravodlivosť, bezmocný hnev poškodených skupín môže naďalej tlieť a odolávať plynutiu času. Demagogickí politickí vodcovia veľmi dobre rozumejú sile tohto hnevu a sú vždy pripravení vyťažiť z nej maximum tak, že prisľúbia poškodeným ľuďom kolektívnu odplatu. Podobne ako traumatizovaní jednotlivci aj traumatizované krajiny potrebujú spomínať, smútiť nad udalosťami a odčiniť zlo, aby sa vyhli opakovaniu takýchto udalostí.
Po páde diktátorskej vlády alebo po skončení vojny sa dialektika traumy často rozohráva ako zúrivá bitka okolo otázky beztrestnosti. Páchatelia masových politických zločinov môžu mať ešte stále značný vplyv, dokonca aj vtedy, ak sa ich najhoršie pustošenie už skončilo, a nemajú nijaký záujem na tom, aby sa pred verejnosťou povedala pravda. Naopak, tvrdošijne trvajú na tom, že všetko treba utajiť, a veľmi ostro sa stavajú proti akémukoľvek úsiliu dosiahnuť odpočet ich činov. Keď sa zločinci majú zodpovedať zo svojich činov, stávajú sa mimoriadne agresívnymi. Aby sa vyhli spravodlivosti, budú uplatňovať rovnaké metódy zastrašovania a klamstiev, aké používali na ovládnutie svojich obetí. Keď sa novozvolené vlády v južnej Európe, Latinskej Amerike, Strednej Amerike a južnej Afrike pokúsili odhaliť politické zločiny nedávnej minulosti, stretli sa s násilnou odvetou. Páchatelia urobia čokoľvek, čo je v ich moci, len aby sa im podarilo zachovať princíp beztrestnosti. Požadujú amnestiu, politickú podobu amnézie.
Pod hrozbou nového výbuchu násilia odsúvala jedna krajina za druhou tento konflikt do úzadia a vytlačila ho až kamsi na pomedzie poznania a nepoznania, hovorenia a mlčania, pamätania a zabúdania. V záujme zachovania ťažko nadobudnutého mieru sa krehké demokracie často podriadia požiadavke na amnestiu, aj keď sa pri tom usilujú nepodľahnúť absolútnej strate pamäti. V Latinskej Amerike mnohé krajiny umožnili zriadenie organizácií, ktoré oficiálne zaznamenávajú porušovania ľudských práv, ale odstúpili od úsilia postaviť páchateľov pred súd. V bývalej Juhoslávii podporovalo medzinárodné spoločenstvo vytvorenie tribunálu pre vojnové zločiny, ale nebolo ochotné zadržať a postaviť pred tribunál zjavných vojnových zločincov. V južnej Afrike oficiálne ustanovená Komisia pre pravdu a uzmierenie ponúkla zločincom istý čas, v ktorom im zaručila amnestiu, ak sa k zločinom verejne priznajú. V tejto dohode je implicitne skrytá viera, že ak nemožno dosiahnuť úplnú spravodlivosť, zverejnenie pravdy je dôležitejšie ako potrestanie páchateľov. Avšak od princípu právneho vysporiadania sa so zločincami sa celkom neustúpilo, pretože vláda dala jasne najavo svoje rozhodnutie potrestať tých politických zločincov, ktorí sa k zločinom dobrovoľne nepriznali. Výsledok tohto najnovšieho experimentu so sociálnym uzdravovaním je však potrebné ešte len zistiť.
V iných častiach sveta sa nové demokracie museli vysporiadať s týraním zaznamenaným v minulosti, ktoré bolo endemické v celom politickom systéme. V týchto spoločnostiach (napríklad vo východnej Európe) diktátorské režimy požadovali nielen podvolenie sa režimu, ale aj to, aby sa celá populácia podieľala na tejto vine. Výsledkom bolo, že mnoho ľudí zneužilo dôveru svojich susedov, priateľov, príbuzných. Tieto spoločnosti teraz čelia problému, ako dosiahnuť, aby ľudia boli zodpovední za spáchané zločiny, ktoré prenikli celou spoločnosťou a v čase, keď sa páchali, sa oficiálne prehliadali. Nie je jednoducho možné brať na zodpovednosť všetkých kolaborantov režimu, hoci by to bolo žiaduce. No bez aspoň istej formy verejného uvedomenia si a kompenzácie škody zostávajú všetky sociálne vzťahy kontaminované korupčnou dynamikou popierania a utajovania.