Typické dievča? Typický chlapec?

Prečo sa mnohí rodičia tak boja, že by čosi mohlo ohroziť „typickosť“ ich dieťaťa? A čo je vlastne podstatou takejto typickosti? Prečo je dokonalý účes nevyhnutný pre dievča a ružová čapica smrteľne nebezpečná pre chlapca?

„Ženy a muži úzkostlivo dbajú na dodržiavanie kódexu mužskosti. Ben, ktorý vyrastá vo svojej rodine so samými ženami, netrpel od prírody komplexom mužskosti. No tomuto komplexu ho naučili muži svojou úzkoprsosťou a nedostatkom fantázie, takže ním bude zrejme v budúcnosti trpieť aj on.“ Mnohé podnety o rodovej socializácii našich detí ponúka denník matky o prvých troch rokoch života dcéry [3].

*

29. september 1983 (2 roky, 1 mesiac)

Dohodla som sa, že sa stretneme s Barbarou a jej synom Félixom (je o dva mesiace mladší ako Hanka). Félix prišiel oblečený v tmavomodrej a tmavočervenej. Popri rozhovore skúšam Hanke čiapku z angorskej vlny v tmavomodrej, bledomodrej, bielej, staroružovej, fialovej a sivej farbe s mnohými vzormi, ktorú práve štrikujem. Barbara čiapku obdivuje a potom si povzdychne: „Škoda, že Félixovi nemôžem niečo také obliecť, dievčatká možno omnoho viac parádiť.“ Pýtam sa jej na dôvod a vravím jej, že v prvých dvoch desaťročiach dvadsiateho storočia všetky deti nosili až do troch rokov len košieľkovú zásterku. Barbara reaguje rozhorčene: „Nemôžem mu predsa obliecť šatočky.“ Zdá sa, že sa všetko v nej proti tomu búri. Je pre ňu úplne nepredstaviteľné, že by synovi navliekla zásterku. Ako ďalší dôvod uvádza, že nechce, aby sa jej synovi ostatné deti a dospelí vysmievali.

[4]Zasa som si raz uvedomila, aký veľký je strach matiek synov, že by ich syn mohol byť považovaný za dievča, keby ho neobliekali jednoznačne rodovo špecificky. Preto sú niektoré farby (nielen ružová) pre chlapcov tabu. Odkiaľ pochádza ten strach matiek synov? Prečo robia všetko pre to, aby ich syna nepovažovali za dievča a neposmievali sa mu kvôli tomu?

Pod dojmom týchto scénok sa znova zamýšľam nad problémom rodovo špecifického oblečenia malých detí. Či nie je naša spoločnosť omnoho rigidnejšia v predpisoch týkajúcich sa oblečenia voči chlapčekom než voči dievčatkám? Matky synov dodržiavajú nevyslovený kódex a vyhýbajú sa u svojich synov každému oblečeniu, ktoré by mohlo napríklad farbou pripomínať typické oblečenie dievčat, alebo by dokonca mohlo spôsobiť, že ich syn bude považovaný za dievča. Naproti tomu dievčatká vídať v chlapčenskom oblečení často.

1. október 1983 (2 roky, 2 mesiace)

Idem poobede niečo vybaviť a s Hankou je babička. Po návrate nachádzam doma vyčesanú Hanku a bábiku. Babička chváli Hanku v jej prítomnosti za to, že celé hodiny ostala pekne učesaná. Je jasné, že sa do nemoty hrali na česanie bábiky a Hanky. Krátko na to si Hanka dá do vlasov ozdobný hrebeň a povie: „Teraz pôjdeme do obchodu a ľudia budú kukať.“ Zrejme mala na mysli, že chce, aby obdivovali jej krásu.

Som si istá, že táto — u Hanky celkom nová — myšlienková kombinácia pochádza od babičky. Keď sa neskôr chystáme na návštevu, celkom proti svojim zvyklostiam naliehavo vyžaduje, aby som ju učesala: „Teraz sa musím učesať, aby som bola pekná.“ Žasnem. To je u nej nové. Poznám ju len tak, že keď sa raz za deň zjavím s kefou na vlasy, aby som predišla najhoršiemu schlpeniu, tak predo mnou uteká a potom si oboma rukami zasa vlasy rozstrapatí.

Večer je u svojej opatrovateľky. Vráti sa s veľmi umeleckým účesom so všetkými možnými sponkami a malými vrkôčikmi. Vyzerá so svojimi bohatými lokňami naozaj rozkošne dievčensky, jednoducho na zjedenie. Spontánne sa mi to veľmi páči, je mojím malým dievčatkom a ja sa v nej zasa vidím ako „maminkino dievčatko“. Dám svojim pocitom voľný priechod a poviem jej: „Ty si ale krásna.“ Potom si ju niekoľko ráz odfotografujem, pričom drží hlavičku bez pohybu a meravo, len aby neohrozila účes, ktorý vyvolal taký dojem.

Všetky tieto záležitosti s vlasmi a účesmi by sa s chlapcom vôbec neodohrali. Otestujem si to otázkou adresovanou o niekoľko dní neskôr Izabele, matke štyriapolročného Bena. Izabela pripustí, že Benovi veľmi naliehavo vyhovárala, keď chcel ísť do obchodu so sponkami svojej sestry vo vlasoch, pretože sa obávala, že by sa mu niekto mohol vysmievať. Keď mu raz dovolila ísť so sponkami vo vlasoch do rodiny jeho opatrovateľky, nastalo to, čoho sa jeho mama obávala: Opatrovateľkin manžel a jeho trinásťročný syn sa šli rozpučiť od smiechu a vysvetlili Benovi, že také veci nie sú nič pre chlapa (štyriapolročného). To isté zažil, keď sa objavil s nalakovanými nechtami.

Ženy a muži úzkostlivo dbajú na dodržiavanie kódexu mužskosti. Ben, ktorý vyrastá vo svojej rodine so samými ženami, netrpel od prírody komplexom mužskosti. No tomuto komplexu ho naučili muži svojou úzkoprsosťou a nedostatkom fantázie, takže ním bude zrejme v budúcnosti trpieť aj on.

*
Čítajte viac v knihe Typické dievča? [4]

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Viac o rodovo citlivej pedagogike sa dočítate na stránke www.ruzovyamodrysvet.sk [5]