Inakosť, homosexualita, performatívne roly (a queer) v (post)modernej maďarskej poézii

„Kým na začiatku 20. storočia v maďarskej poézii dominuje asociatívno-erotizovaný postup, integrácia antickej tradície a do istej miery aj pansexuálny charakter zobrazenia inakosti, v 40. rokoch sa už prejavujú aj explicitnejšie stratégie v nárazníkovej zóne 'normálnosti' a 'deviácie'. Subkultúrne stratégie sa zviditeľnia po roku 1989, napriek tomu prvý otvorene homosexuálny básnik András Gerevich publikuje svoju prelomovú zbierku až v roku 2005. Kým Gerevich konštruuje koherentnú textovú identitu na báze aktivizmu, János Rosmer sa hlási k destabilizácii, k neistote, k depolitizácii identity, a tým sa stáva zakladajúcim autorom maďarskej queerovej poézie. V súčasnosti je queerová poézia otvoreným priestorom pre tie najrôznejšie autorské performatívne roly pri zobrazovaní homoerotických túžob.“ Píše Zoltán Csehy v štúdii o queerovej poézii. Táto štúdia vyšla pôvodne v časopise pre výskum svetovej literatúry World Literature Studies [4] (1/2016), ktorý vydáva Ústav svetovej literatúry Slovenskej akadémie vied. Jej autor je zároveň autorom v hungaristike prvolezeckej monografie o fenoméne queer v maďarskej poézii Szodoma és környéke. Homoszocialitás, barátságretorika és queer irányulások a magyar költészetben [5] (Sodoma a okolie. Homosocialita, rétorika priateľstva a queer v maďarskej poézii; Kalligram, 2014). (red.) 

*

Úvod

Výskum umeleckej prítomnosti inakosti, hoci je to primárne estetická otázka, sa nevyhnutne politizuje a je neoddeliteľný od sociokultúrnych zmien. Christopher Reed v monografii o vzťahu homosexuality a výtvarného umenia skúma tento jav v silovom poli dvoch osí (2011, 1 – 9). Jedna os fixuje interpretácie homosexuality ako spoločenské konštrukcie, druhá zasa označuje vzťah umeleckých diel k zobrazeniu homosexuality. Možnosti interpretácie sa dajú rozvinúť v rámci týchto modelov. Reed v zásade uvádza štyri koncepcie spoločenskej inakosti: homosexualita sa dá považovať za prirodzený či normatívny spôsob správania (napr. v puberte či ako súčasť zasväcujúcich rituálov), za sexuálnu nárazníkovú zónu (v ktorej jedinec prestupuje heteronormatívne pravidlá), dá sa chápať aj ako samostatná identita (konvenčné chápanie homosexuality v modernej industrializovanej kultúre) alebo ako performatívna rola (podľa tohto názoru neexistuje pevné jadro identity, len vedomá príležitostná voľba alebo libido).

Druhá interpretačná os fixuje tri základné postoje. Tieto súvisia s charakterom homoerotického spôsobu zobrazenia: môže ísť o explicitný homoerotický spôsob zobrazenia (vrátane diel homosexuálnych a nehomosexuálnych umelcov), ďalej existuje asociatívne erotizovaná predmetová kultúra, ako aj uvedomené umenie sexuálnej menšiny. Rozdiel medzi explicitným homoerotickým spôsobom zobrazenia a uvedomeným umením sexuálnej menšiny spočíva najmä v tom, že tvorba sexuálnej menšiny sa často chápe ako akési prepolitizované či menej hodnotné, neemancipované menšinové umenie (umenie pre vlastnú potrebu), či priam deviantné umenie, pričom „kvalitnejšie“ explicitné zobrazenia môžu prenikať aj do tzv. vysokej literatúry.

Podľa Reeda sa v silovom poli týchto dvoch osí, teda v koncepciách homosexuality, resp. ohniskách fixujúcich vzťah umenia a homosexuality, dá z hľadiska podstatných čŕt situovať celé homosexuálne umenie. Napríklad, grécke homoerotické maľby na vázach majú svoje miesto v priesečníku zasväcujúcej homosexuality a explicitného zobrazenia, v nárazníkovej zóne relácie normalita – deviácia a explicitného zobrazenia sa dajú interpretovať napríklad Brassaiho fotografie transvestitov alebo niektoré Gauguinove polynézske obrazy, v priesečníku samostatnej identity a otvoreného zobrazenia napríklad diela Joan E. Biren, Delmasa Howeho, Johna Buttonačiho, Maria Dubského, v oblastiach performatívnej roly a explicitnej homosexuality sa dajú interpretovať napríklad Tokugawove pečate, fotografie Della Grace alebo niektoré stredoveké kostolné drevorezby. V priesečníku erotizovanej predmetovej kultúry a štandardného homosexuálneho správania sa nachádzajú zambijské dychové nástroje, vo vzťahu stavajúcom proti sebe normálnosť a deviáciu sa uplatňuje umenie zobrazujúce fetišizmus rovnošaty alebo subkultúrnych rol, v centre pozornosti samostatnej identity a erotizácie je v znamení estetizmu zrodené fotografické umenie, ktoré využíva antický predmetový svet, kým z aspektu performativity bude objektom analýzy japonská harikata. Medzi priesečníkmi umenia zdôraznene chápaného ako menšinové umenie a homosexuality Reed v priereze s normatívnou – deviačnou nárazníkovou zónou uvádza napríklad tzv. berdache textilné umenie, v prípade spolupôsobenia samostatnej identity zasa vystupuje do popredia sochárstvo Harmony Hammond.

Nie je ťažké zistiť, že tento systém je s menšími modifikáciami vhodný aj ako literárny model. V nasledujúcich podkapitolách systematizujem tvorivé stratégie, pričom príklady budem čerpať z modernej a postmodernej maďarskej poézie. Aplikácia Reedovho modelu umožňuje opísať a vyrozprávať literárnohistorické výsledky a javy inakosti. Vynikajúco znázorňuje dynamiku vzájomného pôsobenia spôsobu zobrazenia a sociokultúrneho prostredia. Snaží sa určiť pozície estetična, no necháva široký priestor aj pre subkultúrne a populárne gestá.

Do sociokultúrnych koncepcií formulovaných z aspektu normálnosti, nárazovej zóny, identity a performativity sa dajú skvele zasadiť štylistické a zobrazovacie techniky, ktoré zachytávajú najmä stupeň explicitnosti témy, no miestami sa môžu transformovať aj na estetický program (campu, queeru).

Treba však dodať, že Reed queerové umenie, ktoré destabilizuje homosexuálnu indentitu, nechápe ako vývojovo vyspelejšiu koncepciu či etapu akéhosi nového začiatku: pojem používa s rezervou, jednak ako súčasť historického ideového vývoja, jednak ako terén a pružný priestor interpretácie. Ako potvrdzuje aj názov jeho knihy (Art and Homosexuality / Umenie a homosexualita), uprednostňuje termín homosexualita napriek tomu, že aj tento pojem sa chápe rozlične a kontroverzne v určitých historických okolnostiach.

Čítajte celú štúdiu Inakosť, homosexualita, performatívne roly (a queer) v (post)modernej maďarskej poézii [6].